Spomienky na detstvo...

Kamienky, sklíčka, poklady detstva

Na jar v roku 2005 sme sa s vnúčatami dohodli v strede týždňa, že v sobotu spolu navštívime Prírodopisné múzeum pri Dunaji.

V piatok zazvonil manželovi mobil. Prihlásila som sa. Ozval sa vnúčik:

„Babka? Ahoj, ale teba som nechcel, volám predsa dedkovi na mobil.“

„Máš smolu, dedko je v záhrade. Povedz, čo chceš, ja to s ním vybavím, aby si veľa neplatil.“ V duchu banujem, že som zodvihla.

„Len mu odkáž, na tú sobotu s vami sa veľmi teším, ahoj,“ ukončil stroho hovor. Darmo, dedko je u neho na prvom mieste, konštatujem, aj viem prečo. V partii šachu ho väčšinou nechá vyhrať.

Vytúžená sobota. Nakoniec s nami išiel iba vnúčik. Bol prvák a v múzeu ešte nebol. Vnučky navštívili múzeum po iné roky výletom zo školy.

Pobudli sme tam tri hodiny. Všetko ho zaujímalo a prehliadkou bol nadšený. Všimla som si, že najdlhšie sa zdržal pri mineráloch, motýľoch, rastlinách. Potešilo ma to a vrátilo v spomienkach do môjho detstva. Doma som mala z nich peknú zbierku v mojom oddelení v sekretári.

Prechádzali sme ďalej a vošli do miestnosti, kde sa nachádzala výstava komunikačných prostriedkov. Boli tu prístroje z dávnych čias. Telefónne aparáty, písacie stroje a rôzne historické exponáty.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som medzi nimi objavila taký telefón, s akým som sa hrávala ja v roku 1948 ako osemročná. Telefón vyrobený z „boxovej“ škatuľky (škatuľka z krému na topánky) s konopným motúzom.

Zavolala som na vnúčika a ukazujem mu vo vitríne telefón, moju dávnu hračku. Neveriacky sa na škatuľku zadíval. „S týmto si sa hrávala?“ Začudovane sa pozrel na svoj mobil, prehrávač zavesený na krku, potom na škatuľku od krému a krútiac hlavou, odpochodoval za dedkom k inej vitríne.

Zamyslela som sa nad hračkami a vymoženosťami, aké majú naše vnúčatá a deti dnes. Že moji nevedia nič o tom, ako deti vyrastali v časoch môjho detstva, ako trávili voľné chvíle a s čím sa hrali. Mala by som sa prinútiť niečo zo svojich zážitkov zaznamenať aspoň z času prázdnin, ktoré som trávila na dedine u starých rodičov.

Táto túžba ma prenasledovala aj počas aktívneho života, no akosi som to vždy odkladala pre nedostatok času. Na dôchodku som šestnásty rok, predsa začínam.

Naši starí i krstní rodičia žili v dedinke Dojč, ktorá sa nachádza medzi obcami Šaštín a Senica, na Záhorí. Zastavaná je v tvare podkovy s kostolíkom uprostred. Ďaleko od vlakovej zastávky. Tam som sa i ja narodila. Boli roľníci a žili v dome, ktorý mal stavanie z troch obývateľných miestností s oknami na ulicu a vo dvore krytým gánkom okolo stavania.

V tvare „L“ k domu vo dvore sa nachádzala komora, maštaľ, chlievy, garáž. Za ňou boli klietky so zajacmi. Tieto hospodárske budovy lemoval betónový chodník, ktorý prekrývala strecha. Dvor bol veľký, na konci so stodolou a povedľa nej vysoký strom malina – moruša. Za stodolou holohumnica a veľká záhrada. Časť dediny, v ktorej bývali naši, sa nazýva Véska.

Moje spomienky sa viažu k mojim drahým a ku všetkému, čo ich obklopovalo. Škoda, že v tom čase mal málokto fotoaparát, preto nemám na pamiatku fotografie z toho obdobia.

Niečo som si nakreslila (sú to také moje čarbaničky, nie ako kresby) a na niečo mám fotografie z neskorších čias.

Z mojich spomienok sála to, čo som načerpala počas pobytu s nimi z ich života. Jednoduchosť, pracovitosť, starostlivosť, vieru, prajnosť, lásku v rodine, prísnosť, no aj štipku humoru.

Nakoľko v mojej rodnej dedinke sa hovorí záhoráckym nárečím, nemohla som sa tomu vyhnúť v mojich spomienkach a nespomenúť si naň. Dúfam, že som to veľmi neskomplikovala pre tých, ktorí sa to snáď niekedy rozhodnú čítať.

Uhoľné prázdniny u starých rodičov

Začiatkom roka sme v Základnej škole mali prázdniny. Trvali 4-6 týždňov, to si už presne nepamätám. Nazývali sme ich „uhoľné“. Boli vyhlásené asi v celom kraji pre nedostatok uhlia. Pani učiteľka nám v škole pripravila papiere s vyznačenými úlohami z učebníc. Zbalili sme si školské tašky so všetkým, čo k učeniu i k hraniu treba, a deti, ktoré mali starých rodičov na dedine, sa tešili, že opustia mesto a pocestujú na vidiek. Mamička si vopred vymenila listy so starými rodičmi, či môžeme prísť. Odpoveď sme túžobne očakávali a s bratom sa na cestu veľmi tešili. Nebol školák. Bývali sme v robotníckej kolónii pri chemickej továrni v Bratislave.

Otecko nás odprevádzal na hlavnú stanicu a pri lúčení nám kládol na srdce: „Poslúchajte všetkých, v niektorú nedeľu vás navštívim a v tuneli nevyvádzajte!“

Vlak sa pohol, kývali sme mu. Pobehol zarovno s vlakom. Ten zrýchlil a otecka sme stratili z dohľadu. O malú chvíľku sme boli v tuneli. V tom čase bola vo vagóne v tuneli tma. Mamička nás prezieravo predtým rozsadila.

Osobným vlakom sme cestovali do Kútov a tam sme mali prestupovať na motorku. Celou cestou sme si spievali, nabádala nás na básničky, ktoré sme sa učili, ja v škole a brat s mamičkou. Pred Malackami nám pripomenula pesničku: „Išeu Macek do Mauacek šošovičku muácit...“

Aby nám čas rýchlejšie ubiehal, zobrala so sebou i bavlnku na prepletanie a vzájomne sme spolu prepletali. Petrík mal malé rúčky a keď prišiel rad na neho, vždy sa nám to poklbčilo. Smiali sme sa na tom. Pozorovali sme zimnú krajinu. Občas sme zazreli srnky na kraji lesa, alebo poľné zajace. Môj brat bol počas cesty zvedavý a vypytoval sa mamičky, čo to bude za motorka, na ktorú budeme v Kútoch prestupovať. Sľúbila, že keď prestúpime, nám rozdiel vysvetlí.

Sedeli sme vo vozni motorky a nevedel sa vynačudovať, že aj takto môže motorka vyzerať. Bol to tiež vláčik s jedným vozňom, no na motorku sa vôbec nepodobal. Ukázala na dlhý rušeň, stál vedľa vlaku, ktorým sme pricestovali do Kútov. V zadnej časti rušňa stál kurič na kope uhlia. Prehadzoval uhlie, asi prikladal do pece.

„Vidíš, nahádže uhlie do pece, pec zohrieva vodu, tá sa zmení pri vysokej teplote na paru a para poháňa veľké páky, ktoré sú pripevnené na kolesách a tak sa vlak dáva do pohybu. Vpred, alebo vzad. Toto mu už určí inými pákami rušňovodič. Motorku poháňa motor na iné palivo,“ vysvetlila, ako vedela.

Lokomotíva sa mu páčila, túžobne hľadel na „dým“ z komína, keď sa vlak pohol. Bol špecialista na vlaky. Pred ostatnými Vianocami nakreslil atramentovou ceruzkou na stenu v predsieni rušeň s tromi vagónmi. Odkaz pre Ježiška. Keď rodičia skonštatovali, že vlaku nič nechýba, spýtali sa ho, ako sa mu podaril taký veľký „dým“ z komína nakresliť? Vraj si priniesol z kuchyne stoličku.

Na Vianoce našiel drevený vláčik pod stromčekom. Veľmi sa tešil, iba smutne poznamenal: „Ale tento rušeň nemá ‚dým‘. Asi si ho Ježiško prezeral, keď som išiel po stoličku, lebo ‚dým‘ som kreslil nakoniec.“ Pamätám sa, že kresbu zo steny v predsieni likvidoval otecko po Vianociach chlebovou kôrkou.

Krajina na Záhorí je väčšinou rovinatá, len kde-tu malý kopček. Stromy lemovali koryto rieky Myjavy a popri potokoch ich suché siluety vyčnievali zo snehovej prikrývky.

Na vysokých stromoch sme videli veľa tmavých chuchvalcov, opustené vtáčie hniezda. Na to nás mamička upozornila, že všetko nie sú hniezda, ako sme si pôvodne mysleli, hoci tak vyzerali. Bola to rastlina popínavá imelo, vraj liečivá. Na bielej snehovej perinke plno tmavých bodiek, kŕdeľ vrán hľadajúcich potravu. Popri trati sa striedali lesy borovicové a agátové háje. Mamička ich nazývala „Bory a Agáčí."

Cez dedinu Dojč nevedie železničná trať, vystupujeme na stanici Šajdíkove Humence. Je vzdialená asi 4,5 km od našej dediny. Nedočkavo stojíme pri okne a hútame, či na nás nezabudli. Bude nás čakať starý tatko, alebo krstný s koníkmi zapriahnutými do saní? Dohadujeme sa a pretekáme pri okne, ktorý z nás ich uvidí skôr. Mamička nás usmerňovala: „Deti choďte na ľavú stranu motorky k oknu. Až uvidíte Theberyho mlyn, to je pre nás znamenie, že sa máme nachystať k výstupu!“

V motorke bolo zima. Nevyzliekali sme sa z kabátov, ani onuce v kožených bagančiach akosi nehriali. Zahrievali sme sa chodením sem i tam a dýchaním na ruky a kreslením snehuliakov na zarosenom okne. Našťastie boli pred nami zastávky Kuklov, Šaštín, Borský Mikuláš a: „hurá, hurá, už vidíme mlyn!“ Vykrikujeme radostne, sú tu Šajdíkove Humence, naša stanica.

Zvítanie

Motorka zastavila a starý tatko nám utekal oproti. Mamička otvorila dvere: „No vítajte, pote friško dúle, nech vás vyscískam, konečne sem sa vás dočkau.“ Skladal nás zo schodíkov a mamičke pomáhal s batožinou. Vyobjímali sme sa. Tak nás popichal, nebol oholený.

Povykladal nás do saní a zababušil do kožušín. Pre mamičku bol vlniak starej maminky a ťažká deka – vojenská.

Koníky boli netrpezlivé, odfrkovali a stále o kúsok popoťahovali sane, pokým sme sa v nich usalašili. Zvončeky im príjemne zvonili pri každom pohybe. Na povel starého tatku „Dijo“ sa pohli vpred.

Vypytoval sa nás, akú sme mali cestu, ako v tom meste žijeme. Mamička sa zasa vyzvedala, čo je nové v dedine.

Na poliach bolo veľa snehu a popri ceste záveje. Cestička od saní vyjazdená veľmi úzka. Keď sme sa stretali s protiidúcimi, starý tatko pritiahol opraty a zavelil: „Pŕŕ!“ Koníky zastali, aby sme sa mohli vzájomne vyhnúť a pomaly obísť. „Tak už ste tady a ščastlivo, ná jak je v Bratislavje? Tu si aspoň užijete zdravého luftu,“ počuli sme zo susedných saní prianie.

O to hlavne našim rodičom išlo. Môj brat zaprosíkal: „Starý tatko nech koníky kalupujú!“ Aby išli rýchlo. „V zimje je to nebezpečnééé, mohli by sa sane prevrácit a byli by sme šeci v závjeji, alebo aj v Myjavje. Mosí ti stačit aj tento pomáuí poklus.Koníčky sa na vás tešili a mosíme ich šanovat, lebo aj v zimje sa narobjá, ked vyvážame hnuj až k Byštavje - daleko a zvážame drevo z agáčá,“ dodal.

Keď sme sa blížili k Theberymu mlynu pošibal ich a na moste cez rieku Myjavu nás tak nadhodilo aj so saňami, až nás v žalúdkoch pošteklilo. Pri mlyne stálo v rade pár vozov, gazdovia čakali na poradie s vrecami plnými zrna, na zomletie v múku.

„Aj nás to čeká,“ poznamenal starý tatko. „Za chvíľu bude múčna žigla (drevená zásobáreň len na múku) zívat prázdnotú, pojedeme do mlýna a vy sa budete pjekne dzívat, jak sa zrno bude mjenit na múku a jak mlyn mele a my, aby sme mjeli z čeho potom chleby a pocheraje (koláče) pojedat, až ich ženy upečú.“

Cesta dedinou

Cesta dedinou, ale v lete.

Do dediny sme vchádzali okolo Otrubnice. Je to časť za kostolíkom. Tu bola cesta už lepšie vyšliapaná a širšie vyjazdená. Pri kostolíku sme sa všetci žehnali. V dedine nebolo veľa ľudí. Tí, čo sme stretali, sa s nami milo vítali a zdravili.

S bratom sme obdivovali snehové čiapočky na lavičkách pred každým domom aj na studňových strieškach popri ceste. Hoci boli také malebné, zdali sa nám v tej zime smutné a opustené.

Len pri niektorej studni stála „tecinka“ (tetuška) v miestnom kroji, vo vlniaku a v kapcoch s vedrom na zemi. Krútila kľukou na studni a spúšťala vedro pripevnené na reťazi do studne, aby si nabrala vody. Vôkol studne bol taký plôtik na vrchu s vrátkami, aby do nej deti náhodou nespadli. Studne lemovali cestu skoro celou dedinou.

Keď koníky prefrčali cez mostík potoka, čo tečie zo Závsia (čo je časť na opačnom konci podkovy, ako bývali naši), povedľa kostola, začala nás v nosíkoch štekliť vôňa čerstvého chlebíka.

Mamička nám oznámila: „To voňá od Šimkú, už pečú.“ Približovali sme sa k pekárovmu domu a starý tatko koníky zastavil.

„Idem sa optat, či sú aj ty naše už upečené.“ Namotal opraty na kúsok dreva, ktorý asi na to slúžil a vyčnieval pri kozlíku na saniach, kde sedel. „Cestú na štáciu sem ich vyuožiu u Šimkú,“ dodal. Na ulici pred pekárňou bol kŕdeľ detí so sánkami. Kĺzali sa na dlhej kĺzačke, iné sa guľovali a čakali na upečené chlebíky. Starý tatko tie naše niesol v bielučkom ľanovom obruse, ako nošku. Šesť voňavých chlebíkov, aj prázdne slamené košíky. „Bude nás devjet krkú, potrebujeme moc teho chleba.“

S bratom sme poznali pravidlo, že načínať sa nebude čerstvý chlebík, pokiaľ nie je dojedený starší. Cestou sa aspoň vône nabažíme, i keď by sme najradšej štibrali z kôročky a ochutnávali z čerstvučkého.

Sane míňajú v dedine sochu sv. Floriána, za ním na miernom kopčeku máva tetka Reháčka (sestra našej starej maminky) a kričí na celú ulicu: „Albino, ná už ste tady, nezapomeňte dojít aj k nám, potrebujem nové jupky (blúzky), mosíš mja odmjerat a mám aj ščípky pro dzecka.“ (sušené ovocie pre deti). Mamička sľúbila, že prídeme. Zakývali sme tete na rozlúčku.

Približovali sme sa k miestu, ktoré sme my nazývali „Pri Kríži“. Nachádza sa tu súsošie Sedembolestnej Panny Márie. Cesta sa tu rozdeľuje kvôli „Barine“ na jednu vpravo a druhú vľavo.

Barina bola vtedy podmočená, dosť veľká časť zeme. V lete tu bol raj pre husi a kačky, vodné rastliny a kríčky. Teraz v zime bola Barina zamrznutá, bol tu zasa raj pre deti, ktoré sa sem chodili kĺzať a niektoré korčuľovať.

Na tomto mieste sa nás starý tatko spýtal: „Tak fčil jak máme ít, čihi, alebo hota?“ Ja som chcela ísť vpravo, jasné že môj brat vľavo a naraz sme vykríkli svoju stranu. Starý tatko to vraj spravodlivo vyrieši: „Ked ste sa nezhodli, fčil pojedeme čihi a ked sa budete vracat dom, povezem vás hota.“ Že je to jeho fígeľ, na to sme vtedy neprišli.

Kamaráti z nášho konca nám už z Bariny kývali a pokrikom nás vítali. Ako sa cesty spojili, vyšli sme spoza domov na rovnú a vtom sme zbadali našu starú maminku i krstnú s bratrancom Mariánom a sesternicou Helkou, ako nás „vyhlédajú“ (vyzerajú) a čakajú nás.

Naši starí rodičia.

Pootvárali vráta, koníky prešli so saňami cez mostík ponad jarok pred domom a hneď sme boli na dvore. Pomáhali nám z kožušín i zo saní. Stará maminka nás vždy vítala: „No pote, vy moje rozvírené rybinky.“ Vystískali sme sa so všetkými, i krstný otec nakoniec vyšiel zo stajne. Pomáhal odšírovať koníky po tej dlhej ceste. Slamou ich poutieral, dal im napiť z vedra vody a voviedol do stajne.

Bratova prvá cesta s bratrancom Mariánom viedla ku klietkam so zajacmi, do chlievov, k holubníkom a do stajne. Starý tatko s hrdosťou poznamenal: „Bude z neho dobrý hospodár.“ So sesternicou Helkou sme vbehli do kuchyne. Bola zvedavá, čo sme im priniesli. Mamička mala v taške pripravené cukríky, také červené guľôčky to boli. Asi sfarbený cukor s ovocnou šťavou a bol sformovaný do stuhnutých guliek. Pri vložení do úst sa ihneď roztápali a jazyk očervenel, a v ústach bola chuť ako po jahodách alebo malinách.

Krstná odložila čerstvé chlebíky do „izbétky“- miestnosť vedľa kuchyne, tak volali komôrku. Nám voňalo jedlo, na ktoré sme sa vždy tešili a mali najradšej. Drankaním sme sa chceli ubezpečiť, či je to tak. „Právdaže vás čekajú pečenky, s varenýma grumbírama a k temu kyseué zelé, ale najskúr mosíte zest tarélek kmínovej zasmaženej chlebovej polévky, aby ste sa zehríli.“ Varili ju vždy pred pečením nového chleba, aby sa minul starší. Tvrdý chlebík nakrájali do taniera na malé skyvy a zaliali polievkou. Aj na tú sme boli zvyknutí.

Pečenkami sme nazývali pečené mäso, ktoré upiekli pri zabíjačke a zaliali do masti v geletke. Keď bolo treba, sa z masti vytiahlo a dalo odtopiť. Grumbíre sú v Dojči zemiaky a kyseué zelé je kyslá kapusta.

V kuchyni neveľký stôl, no miesto máme všetci, menší u niekoho na kolenách. Pochutnali sme si. Naša krstná Anka je dvojička s našou mamičkou. Po obede pribehla ich najstaršia sestra Terina aj s našim bratrancom Bohušom. Bývali pri Barine, neďaleko našich starých rodičov. Videli sane z okna a prišli sa i oni s nami zvítať. Všetci sme sa vonku v snehu aj s Bojkom poriadne vyjašili.

Medzi tým si naši porozprávali novoty, komu sa čo narodilo, kto nás opustil, kto sa s kým oženil. Tetu Terinu sme nazývali všetci „Tecica“ a Bohuša Bojko alebo Bojo. Začala: „Chvála Bohu, že ste už tady, onehdaj išeu s vozem kouem súkenník, pokúpili sme si štofy, barchety, modrotuače. Na sukne, jupky a fjertochy (blúzky a zásterky). Albino, budeš mjet šicá a šicá. Verbérka (miestna krajčírka) teho má vyše huavy.“ „Už o tem vím, cestú mi to zvjestovaua tetka Teréza Reháčka, nechajte mja trochu odpočinút. Pripravím si starú Singerku a v pondzelí začnem,“ odpovedala.

Počas prázdnin pošila parádniciam z rodiny, čo potrebovali, aj susedkám. Nikdy nezobrala za to peniaze. Žienky zasa neostali nič dlžné. Odvďačili sa fazuľkou, hrachom, vajíčkami, alebo kúskom slaninky, pohárom masti, alebo masteničkou z husacích pierok, či šichtovým mydlom.

Mamička chcela nechať u rodičov, čo dostala, ale tí o tom nechceli ani počuť. Keď nás prišiel v nedeľu navštíviť otecko, musela mu to nabaliť do aktovky. Na tom stará maminka trvala.

Všimla som si, že mamička už pri zvítaní hovorila nárečím - záhoráckym, no ja som hovorila po bratislavsky. Keď toho mala stará maminka asi dosť na počúvanie, tak ma vyzvala: „Už sa tolko nemlézňaj a ríč tak, jak ti zobák narosteu, snáds´ to od leta nezapomjeua?“ „Neé, pravdaže neé, enem mi to hned nedošuo, že sa mám z rečú preondzít.“ „No vidzíš, jak ti to pjekňe ide, hned mja prestali uši bolet,“ s úsmevom dodala.

Pravdou je aj to, že som naschvál hovorila spisovne, lebo som vždy túžobne očakávala tú vetu, až ma vyzve k nárečiu. Nárečie mi bolo milé iste preto, že som bola od malička naň zvyknutá. Veď som sa v Dojči narodila.

Izbétka – komôrka

Krstná zamotala kúsok chleba do ľanového obrúska, čo ostal po raňajkách a poslala ma s ním do izbétky hovoriac: „Dzi do izbétky a oduož ho do žigle na chleby!“

V izbétke nebola dlážka. Zem bola vymazaná hlinou a bolo tam chladno. Odtiaľto viedli schody na „húru“ (pôjd). Izbétka bola miestnosť pre potraviny, ale bola tu i „kasla“ (skriňa) pre šatstvo aj „šúplatová“ (zásuvková), kde mali odložené sukne a spodné aj posteľné prádlo. Toto som vedela, lebo som videla neraz starú maminku po svätej omši odkladať sem „svátečné šaty“, keď ma zavolala, aby som jej pomohla, „ked sa šaty už vyvjetrali.“

Okrem tohto nábytku tu boli police, žigla na chlieb, múčna žigla (drevený zásobník), kameninové džbány s lekvárom, „geletky ze sáduem“ (plechové vysoké nádoby s masťou). Za dverami vysoký drevený mažiar obtočený na fest drôtom a v ňom železný tĺk na mak, police so zaváraninami, fľaše s „rajščákovú ščávu“ (paradajkovým pretlakom), poháre s oharkama (uhorkami), zaváraným ovocím, zakryté celofánom a obviazané konopným motúzikom. Koryto na miesenie chleba, maselnica na smotanu, formy na maslo, sitá, vajdlínky, väčšie hrnce a kastróly, čo sa používali pri zabíjačke. Velikánske naberačky, drevené varechy, niektoré aj s dierkami a všeličo iné zavesené na stenách, veci vždy na poriadku. Stojac uprostred izbétky, zaspomínala som si tu na minulé leto.

Ako krstná nazberala smotanu z mlieka a keď jej už bolo dosť na mútenie, preliala ju do maselnice. Pokiaľ išlo ľahko s dierkovaným piestom pohybovať, nechala aj mňa mútiť. Namútené maslo povyberala do drevených obdĺžnikových foriem, aby v nich stuhlo. Masielko bolo žltučké, voňavučké a dobručké. Izbétka bola len o niečo menšia ako kuchyňa.

Pod dreveným plafónom s hradami viseli na „hambáuku“ (drevenej palici) menšie miešky s fazuľou, hrachom, makom, sušenými hríbikmi, so sušeným ovocím - ščípkami. Tie miešky sa mi veľmi páčili. Boli z bielučkého ľanu a na každom bol vyšitý motív, pre aký účel sa miešok využíva. Hŕstka bôbu, na inom miešku zo 3-4 hríbiky, ovocie. Toto si vraj „dzífčence“ (dievčatá) vyšívali do výbavy, teda i naše maminy.

Na stene boli umiestnené hlinené formy na „kuglufy“ (bábovky). Na inom hambáuku navrchu pod schodami na húru, viseli „holenky“ (čižmy) „svátečné a letné paríze“ (poltopánky). Svetla bolo dosť, ako v kuchyni. Dívala som sa z veci na vec a všetko bolo na svojom mieste, len teraz visela na hambáuku letná obuv. Mne tu zrazu chýbali sifónové fľaše.

Pohľadom som ich hľadala, neboli na tom mieste ako v lete. Mali hore pri hrdle taký kovový kohútik, ktorým sa stisnutím napúšťala sóda do pohára. Boli po ruke hneď, ako sa vošlo do izbétky. Chodili sme ich vymieňať prázdne za plné k ľuďom, ktorých sme prezývali sifonári. Náš starý tatko i s krstným si v lete niekedy v nedeľu zarábali so sódou ríbezľové víno, alebo aj ovocný sirup pre nás.

Zabudla som sa v tom čare izbétky, až na mňa krstná zavolala: „Ná co tam tolko ňúraš a zgúňaš?“

Zahanbila som sa a zamrzelo ma to, lebo to znamenalo, že tam zo zvedavosti do všetkého nazerám. Také niečo by som nikdy neurobila. Nebolo to tak, ako si myslela. „Chýbujú mi tu sifónové flaše,“ ohradzujem sa. „Ná co ťa v zimje po nich.“ „V léce bývajú tady, pri dverách,“ ukazujem prstom na miesto, kde bývajú položené. Zamyslela sa a o chvíľku mi povedala: „Podzívaj sa pod schodama, mjeua by tam byt otevríta margarínová škatula, obrácená naruby, sú pod ňú, aby sa na ne neprášiou, ked ideme na húru.“

Aj som ich pohľadom našla. Pretŕčali trocha spoza škatule. Mrzelo ma, čo si o mne krstná myslela. Vtedy som jej to nevedela vysvetliť, prečo mi tie fľaše chýbali a len som tam stála, ako v snách pozerala na veci, bez ktorých by som si izbétku nevedela predstaviť.

Až som vyrástla, pochopila som, že tie veci mi boli veľmi vzácne a drahé, ako i tí, čo patrili k nim, s nimi žili a potrebovali ich. Preto tie fľaše boli pre mňa dôležité.

Privykanie na zimu a tvrdosť slamníka

V zime mi dlhšie trvalo pokým som si zvykla na to, keď sa do kuchyne vchádzalo z otvoreného gánku, dnu sa vtlačil studený vzduch. Hoci sa v peci neustále od rána kúrilo, kuchyňu poriadne prevetralo. Predstavovala som si vtedy Mrázikové nafúknuté velikánske líca, ako ich vydúva rovno do našej kuchyne.

Naskakovala mi husia koža a všetci sa mi smiali. Trvalo mi dosť dlho, pokým som si na to striedanie zimy a tepla zvykla. Marián ma nazval „cintlavka“.

Všetci štyria, Marián, Helka, Petrík i ja, spávali sme vo veľkom rozkladacom stole, ktorý sme nazývali „tabuľa“. Bol vyšší ako normálny stôl, štvorcový, i bočné dosky boli vyššie. Na noc sa rozkladal a počas dňa naň kládli rôzne kuchynské veci.



Pred spaním odobrali vrchnú dosku, posunuli od seba jednu časť z dvojice nôh a bola pripravená pre nás posteľ. Vo vnútri priestoru bol slamník zvaný „strožoch“. Veľké vankúše, jeden z jednej, druhý z druhej strany a krížom jedna „duchna“ (perina), ležali sme nohami proti sebe, navlečení v hrubých „drigoviciach“, čo bol úbor skoro ako teraz „body“, iba chodidlá nám z neho vyčnievali. Zapínanie bolo na chrbte cvernovými gombíkmi. Cez deň sme si v zime na ne obliekali aj ostatné veci.

Pred spaním som vždy fňukala, lebo ma konopná plachta škriabaláá a slama v strožochu – slamníku pichaláá. Ponosovala som sa že v lete to nebolo až také pichľavé ako teraz.

„Cintlavá frajlička, cintlavá frajlička,“ vysmieval sa mi bratranec. Občas pridal aj bratislavská.

Uľútilo sa starej maminke a podržala mi stranu: „Máš pravdu, rybinko, čerstvú suámú sme nadžgávali strožochy až po léce, ked ste tady už nebyli. Proto ťa to fčil vjec pichá, lebo na konci leta je strožoch už mjaký od starej suámy.“

Postele starých rodičov boli tiež v kuchyni po oboch stranách stien a v strede stôl. Mamička spávala so starou maminkou. Postele boli priestranné. Krstní rodičia mali spálňu povedľa kuchyne. Posteľ starého tatku bola pri našej tabuli.

Veci vo veľkej vážnosti

Nad našimi hlavami na drevenej hrade boli vždy uložené knihy, časopisy, požičané z miestnej Dojčanskej knižnice. Aj Pútnik Svätovojtešský, čo si kupovali asi v kostole, alebo v Spolku.

Po večeroch z nich čítavali a hovorili o novotách v hospodárení. Mamička im priniesla Živenu, časopis pre ženy (donedávna sme z toho mali doma velikánsku knihu zviazanú, po ročníkoch).

Všetky tieto časopisy a niektoré knihy spolu s drevenou debničkou s vecami na holenie boli na hrade vysoko pod dreveným plafónom mimo nášho dosahu. Mali sme prísny zákaz siahať na ne.

Nazerať sme mohli, až ich mali v rukách dospelí. Mňa zaujímali časopisy a knihy, aj pekné príbehy v Pútniku Svätovojtešskom. Čítavala som nahlas pre všetkých.

Boli tam i porcelánové hrnčeky. V niektorom z nich mala stará maminka drobné peniažky. Vyťahovala z nich, keď nás posielala niečo kúpiť do “sklepa k Houým“ (súkromný obchod vo Véske).

Chlapci mali zasa záujem o drevenú debničku. V nej bolo zabudované zrkadlo. Keď sa debnička otvorila, ihneď sa zrkadlo postavilo, mydlo, štetka, britva, remeň a kamienok, na ktorom sa ostrila a hladila. Tiež kamienok, s ktorým si potierali miesto, keď sa pri holení porezali. Debničky s holením si skladal starý tatko a krstný len v nedeľu, alebo keď išli niečo vybavovať na úrad. Keď si ostrili na remienku britvu, dovolili chlapcom, aby im remienok podržali. Pri pohľade na hradu, spokojná, že je všetko na svojom mieste, som usínala.

Naši starí i krstní rodičia vstávali zavčas rána. Prácu mali rokmi rozdelenú, ženy dojili, starali sa o hydinu, o zvieratá v chlievoch. Muži zasa v stajni o dobytok, zajace, pripravovali pre nich krmivo, rúbali drevo. Aj v zime chodievali na polia rozvážať hnoj i močovku. Ale aj všeličo iné, o čom sme nevedeli. Marián sa staral o zajace i holuby.

Keď sme vstávali, v kuchyni už bolo zakúrené. V peci drevo len tak pukotalo, na peci bublala káva cigória, alebo melta a voňala aj s čerstvo nadojeným mliečkom. Chlebík na stole v obrúsku.

Pri krájaní sa niekedy stalo, že padla skyva z chlebíka na zem. Stará maminka ju okamžite zodvihla, prežehnala, pofúkala a pobozkala.

Čudovala som sa a spýtala, prečo ten chlebík bozkala? Vraj sa mu takto ospravedlnila, lebo chlebík si treba vážiť. Ľudia sa ťažko narobia na poliach, pokiaľ sa chlebík ocitne na stole, a preto tu má mať čestné miesto i s ostatným jedlom, lebo je to Boží dar. Takto nám to vštepovali do pamäti. Z jedla sa nesmelo nič vyhodiť. Malé zvyšky dostali psi a mačky.

Naše pestvá a povinnosti počas zimných prázdnin

V tých rokoch bývali tuhé zimy, velikánske záveje a pani Zima veru snehom nešetrila. Nadelila nám bohatú nádielku. V prvé dni nás mamička nechala vyšantiť. Vytvárali sme do závejov postavy, anjelov, sánkovali sa a guľovali.

Naše sánky boli dve dlhšie polienka porúbané do trojuholníka a na jednej strane spojené dvomi kratšími latkami, tam sme sedeli s nohami vo vzduchu. Na jednej hrane polienok to išlo dolu dvorom milá radosť. Bratranec na okrajoch pribil dva klince tak, aby sa ohli. Tam sme navliekli hrubší povraz a zapriahli Rexa, ťahal nás dolu dvorom, bol trocha z kopčeka. Helka mala aj iné sánky, také pre malé deti i s operadlom. Tie sme vyťahovali, keď nás poslali zaniesť niečo k „tecici“ a naložili sme na ne Helku aj Petríka.

Neminuli nás ani umývačky snehom. Stavali sme si na dvore bunkre a samozrejme aj snehuliaka s deravým kastrólom na hlave, uhlíkmi v očiach a mrkvou v nose.

Keď sme zazreli krstnú ísť do chlieva, boli sme jej v pätách a pomáhali naberať zrno s hrnčekom z veľkej otlčenej plechovej geletky, do drevených zásobníčkov pre sliepky

Chodili sme sa aj na Barinu kĺzať, hrať s ostatnými deťmi z okolia a závideli tým, čo sa korčuľovali na „kačenkách“. „Kačenky“ mali asi traja chlapci na našom konci. Neboli lakomí a občas ich požičali výmenou za niečo iné kamarátom. A tí už vedeli, ako malých prekabátiť.

Fantastické boli preto, že pasovali na baganče malým i veľkým chalanom. Kľúčikom sa na boku dali rozšíriť na šírku i na dĺžku. Vydržali deťom po viac zím. V tých rokoch som kanady alebo krasokorčuliarky pre dievčatá v dedine u nikoho nevidela.

Mamička nám zaradila do programu každý deň aj učenie. Stará maminka pri nás sedela, zašívala a „flekovala“ (plátala) čisté „mjechy“ (vrecia), aby boli v lete naporúdzi. Krstná varila, mamička na nás dozerala, ako sme písali úlohy, popritom štrikovala, alebo niečo „fercovala“ – stehovala a pripravovala na šitie. Potom nás skúšala násobilku, vybrané slová a nahlas sme čítali, písali do zvláštnych zošitov pre krasopis a učili sme sa i z iných predmetov. Ruštinu sme museli zvládať bez dozoru.

Strašidlá na pôjde

V jeden deň po obede, krstný vyšiel po svojej robote na dvor a krstná sa obrátila k starému otcovi: „Taci, prosím vás, donésli by ste z húre štráf suaniny, zajtra k snídaňú?“ (kus slaniny k raňajkám)

Starý tatko otvoril dvere do izbétky a vychádzal na drevené schody. Začali sme modlikať, aby aj nás zobral na „húru“ (pôjd). „A to šeckých?“ Aj malí kričali: „Aj nás, aj nás.“

V meste sme takú „húru“ nemali a ani sme netušili, čo tam môže byť.

Súhlasil. Najprv išiel bratranec, za ním ja, malí išli po nás, starý tatko bol posledný. „Dzite blíž ke scene, nech nepopadáte!“ upozorňoval nás, lebo schody nemali zábradlie.

Odviedol nás ďalej od schodišťového otvoru. Predtým som tu nikdy nebola. Páčilo sa mi tam: „Jéjdanénky, toto je tá húra?“ zvolala som. Bol to veľký priestor pod strechou, nad celým domom. Podlaha bola vyzametaná čistučká, vymazaná hlinkou. Vysoko pod strechou na paliciach boli povešané klasy - kukuričné dvojičky.

Na zemi boli veľké kopy zrna, v nich zapichnuté drevené lopaty. „V tejto kopje sú postrkané jabúčka, kožúšky – dúho vydržá.“ Zvonku vyzerali skoro ako kiwi, troška do zelenohneda, s malinkými chĺpkami kyselkavej chuti. „Hen v tej zas zimňí hrušky, aby nezamrzli a v temto míšku sú orechy, to aby ste vjedzeli, až vás pro neco pošlú, ked nebudem doma,“ informoval nás starý tatko.

V strede, na hambáuku, visel kúsok údeného mäsa a dva menšie kúsky slaniny. „Po zabíjačce budeš ináč vypádat,“ prihovoril sa „hambáuku“. „Enem či tu ešče budeme aj my?“ vzdychla som si skormútene. „Sceua bych zažit aj zabíjačku.“ „Co nevidzet to snad zažiješ, mušulka je už pjekná.“

„Dzeci, toto je tu tkáčsky stav, ked sa tepichy zederú, stará mama dokáže na něm utkat nové, ze starých hader. Vašim mamám utkaua z konopných aj z lanových nitek puachty a do výbavy všelijaké tištuchy (obrusy) a prikrývadlá na postele, uciráky (uteráky). Dzífčence si na to potom povyšívali s pamukem všelijaké vzory.“

To sa mi už vybavilo v pamäti, lebo doma sme zakrývali ustlané postele takými konopnými plachtami, čo mali na boku vyšitú širokú bordúru. (Teraz je to naše vzácne dedičstvo)

Otvoril potom drevenú žiglu (hlbší zásobník s vrchným otváraním), bol plný starších šiat, sukní. „Postrihajú sa z nich tenké pásky, pozvazujú, zamotajú do kúbka a utkajú sa zas nové tepichy,“ pokračoval.

Nás zaujalo čosi, čo viselo na velikánskom „hrebíku“ (skobe) na jednom drevenom tráme. Bolo to hrozné čudo, také sme s bratom nikdy nevideli. Velikánske sklenené oči, čudný dlhý nos, báli sme sa toho a pomaly sme začali spätkovať. Toto budú asi strašidlá, čo nás nimi strašia, keď neposlúchame, myslela som si.

Starý tatko práve zvesil slaninku, keď môj bratranec priskočil ku strašidlám. Jedno, boli tam štyri, rýchlo si nasadil na hlavu a začal vyskakovať, čudne vrieskať a strašiť nás. Rozutekali sme sa od ľaku. Starý tatko mal čo robiť, aby nás zachytil pred schodiskovým otvorom. Inak by sme asi popadali dolu schodmi.

„Ty buázne, ná proč ty dzeci lakáš? Šak ty víš, že sú to plynové masky. Víš, co sa im mohuo stat, keby popadali?“ Dali mu „pohuavek“ (facku po hlave). Sňali mu masku z hlavy a zavesili k ostatným. Na tráme boli položené i rôzne plechovky, zelené vyššie, modré, červené aj žlté o niečo menšie. S rešpektom sme stáli obďaleč od toľkých očí a nosov a starý tatko si zaspomínal.

„Masky nám rozdávali prez vojnu, keby byuo nejaké chemické ohrození a mjeli sme ich furt pripravané na velikej púdruši (konopná plachta) aj s ostatňima vjecama do krytu. Ten sme mjeli určený na Bištavje.“ Bištava bol majer ďalej od dediny.

Boli sme zvedaví. „V zelených byli naskuádané plynové masky a ostatňí sme našli na poli. Došli z neba z amerického eroplánu, byuo v nich jedzení, šunka, cukr, ovocí. Necháli sme si ich na památku.“ Spomenula som si, že takúto modrú, s cukrom, má stará maminka v kredenci schovanú na samom vrchu. Dvierka boli vždy zamknuté, to kvôli nám, aby sme naň nechodili. Niekedy sa stalo, že dvierka nechala otvorené a my sme si pocukrovali aj chlebík s masťou. To bola ale dobrôtka. No keď našla rozsypaný cukor na kredenci, vypočuli sme si od nej tradičné nadávky o „mlsných pajzákoch“ (nezbedníkoch). Po schodoch sme už schádzali menej vystrašení a tešili sa ráno na vôňu praženice s cibuľkou a slaninkou nakrájanou na hrebienky. Snáď sa ujde i nám.

Starý tatko s krstným mávali sýtejšie raňajky, aby vládali pracovať. Toľko sme všetci prosíkali, až sme po jednom hlte dostali. Samozrejme, že toho urobili kvôli nám viac.

Chutil nám aj chlebík s domácim maslom, slivkovým lekvárom, bielou kávou. Ja iba precedenú. Mliečko tiež. Mamička nám ho prevárala a vytvorila sa na ňom kožka. Ja som kožku nenávidela, už z pohľadu na ňu mi prišlo zle. Vybrala mi ju lyžičkou z hrnčeka, myslela som si, že ju dá mačke. Dala si kožku do dlane a prstom rozmiešala na kašičku a natrela na tvár. Toto bola jej jediná kozmetika v tých časoch, čo si pamätám.

Inokedy, keď ma volal bratranec: „Pod, máme ít pro jabúčka, budú pécit zahybáky!“ ani za svet by som nešla: „Lez si sám, ty výmyselníku jeden, ešče fčil sa trasem od laku, jaks´ mja vystrašiu,“ bránila som sa a protestovala.

Páračky

V jeden večer, keď sme sa v tabuli pred spaním už utíšili, započúvala som sa do rozhovoru dospelých. Stará maminka sa pýtala krstnej: „Anko, pamatáš sa, u koho sme naposledy drápali perí, u Vrabcú, či u Vajdú?“ „Mami, mje sa zdá, že u Rehákú, fčil by sa mjeuo drápad snad u nás. V ňedzelu po svatenši sa dohodneme, kerá može dojít.“ Pochopila som, že si takto vzájomne pomáhajú, snáď i s iným, ako s perím.

Nevedeli sme, na ktorý deň sa dohodli. Raz zavčas rána, začali buchotať s vajdlínkami, sitami, varechami. Zarábali cesto. „Aby byuo neco pod zub pro súsedky, aj pro chuapú, pri tých drápačkách. Budú zahybáky, jabúčkové, makové aj oškvarkové uokše.“ Oznamovali nám. Oškvarkový uokeš bolo cesto, ako na pagáčiky. Nevykrajovali z neho, ale vyvaľkané kládli na pekáč, nožíkom urobili na ceste kosoštvorce a po upečení pokrájali na štvorčeky.

Mamička tĺkla v mosadznom mažiariku škoricu s vanilkou a cukrom. Pekne to voňalo. Mažiarik býval vyložený navrchu kredenca povedľa kuchynskej váhy, aj na nej boli misky z mosadze. Krstná so starou maminkou varechami pracovali vo vajdlínkoch s cestom. Pri toľkej práci potrebovali v kuchyni miesto, tak nás po raňajkách vystrnadili von.

Na gánku sme našli starého tatku. Sedel, v rukách držal železný tĺk a medzi kolenami mal vysoký drevený mažiar pozliepaný z malých kúskov dreva do okrúhla omotaných drôtom. Tĺkol mak.

Keď sme sa ocitli vonku, okamžite zareagoval: „Do sce z makových zahybáku jest, nech poví já!“ „Já, já, já, já“, hlásili sme sa všetci . „Aby vám lepší šmakovali, mosíte mi pomocit. Každý z vás mi pri tem zaspíva nejakú pjesničku.“

Zaumienila som si, že by to mala byť taká, čo sa vzťahuje k maku. Keď prišiel rad na mňa, začala som:

Čížičku, čížíčku, vtáčku maličký,

povedz mi čížíčku, ako sejú mak?

Mala asi päť slôh. Vtom starý tatko presunul váhu tĺku do mojich rúk, hoci sme ho spolu držali v oboch rukách po celú dobu. Asi chcel zistiť moju výdrž. Nechal ma chvíľu a ja som už vedela, že tú dlhú pesničku s tým ťažkým tĺkom v rukách, nedospievam. Navrhla som: „Móžem začat račik inačí pjesničku?“

Pousmial sa a súhlasil. Začala som:

Cip, cip cipuruška

mak, mak, makuruška,

cipuruška, cipová,

makuruška, maková.

Veru ťažko mi to dvíhanie išlo, ale vydržala som. Neviem, či to urobil každému z nás, alebo iba mne. Všetci sme sa vystriedali aj niekoľkokrát, pokým stará maminka zavolala: „Štefané, ná co je s tým makem? Co chvíla, ho budeme potrebovat.“

Okolo obeda sa z kuchyne šírili vôôôôôneeeeee, no museli sme vydržať, až zahybáky vychladnú.

V podvečer starý tatko s krstným priniesli do kuchyne ďalší stôl. „Dzecka, a vy nám pomožete podonášat skuádací legátky (skladacie stoličky) z komory.“ Boli pod velikánskym korytom, aby nezaberali miesto. Podržali od steny koryto, pokým sme s Mariánom stoličky povyberali. „Dobre ich poucírajte, večer nás bude moc.“ V komore bolo pre nás tiež veľa zaujímavých vecí, ale dnes nemali čas na naše otázky.

V kuchyni voňala vo veľkom hrnci melta. „Zahybáky“ boli pokrájané aj oškvarkové „uokše,“ pozakrývané obrúskami, nami „pokoštované.“ Čakali na našej tabuli odložené pre pomocníkov.

Všetko bolo pripravené a my sme túto noc mali spať v spálni u krstných rodičov, čo bola izba na opačnej strane kuchyne, ako bola „izbétka“. Teda v strede bola kuchyňa, z nej sa išlo vľavo do spálne a vpravo do izbietky.

Dvere mali vo vrchnej časti okienko a na klinčekoch tam visela záclonka, „firhanek“. Prikázali nám, aby sme sa z postelí ani nehli, nemusíme počúvať, čo dospelí rozprávajú. Náš krstný otec bol vyučený stolár, nábytok do spálne urobil sám. Pre našich urobil tiež nábytok do kuchyne i spálne, čo sme používali doma.

Len čo dvere zavreli, boli sme pri okienku a naťahovali krky. Aj malých sme občas na chrbte zodvihli. Výhľad sme mali na opačnú stranu kuchyne, na stene viseli obrazy Božského srdca a Panny Márie, velikánske ako v kostole. Pred nimi sme sa ráno i večer modlili.

Lampa z bielučkého porcelánu, po okraji boli vykreslené postavičky, kominárik, ako zdraví dievčinu sediacu na lavičke v záhradke. Mladý muž kľačiaci s kytičkou v ruke pred inou dievčinou a takéto podobné motívčeky boli dookola. Inokedy pred spaním v tabuli sme si šuškali a o postavičkách a vymýšľali s Mariánom príbehy.

Krstný doniesol z pôjdu velikánsku perinu. Bolo v nej nadžgaté perie, ktoré tam postupne strkali, keď šklbali husi. Susedky i z rodiny sa poschádzali. Posadali okolo stola, každá si pred seba vzala zo stredu kôpku peria. Vyberali z nej husie pierka, šikovným pohybom oddeľovali perie od kostrnky. Nadriapané perie púšťali do košíčkov, čo držali na kolenách pod stolom a kostrnky dávali zvlášť na kôpku.

„Tecinky“ (tetky), boli tam i mladšie „dzífky“ (dievky), pomaly pohybovali rukami a nám sa zdalo, že boli ako spomalené sochy. Spievali pri tom potichučky, krásne. Prišli i mládenci – „pachouci“ z okolia, keď zvedeli, že sú u nás „drápačky“. Hneď bolo veselo. Začali rozprávať príbehy o bosorkách, bosorákoch, príhody z cintorínov, čo sa sväto - sväte stali. O „hastrmanoch“ (vodníkoch), pri mlyne na rieke Myjave, ako chytali ľudské dušičky do hrnčekov pod pokrievku, keď sa niekto z dediny utopil a lákali ľudí vojsť do hlbočiny.

Drkotali sme zubami od ľaku aj od zimy, lebo sme stáli na boso v izbe, kde sa nekúrilo, iba pred spaním sa otvorili na chvíľku dvere a vpustili tam trocha tepla z kuchyne. Malí dávno spali, nevládali sme ich toľko držať „rozčapky“ na chrbtoch.

Potom i veselšie príhody začali rozprávať, to sa už neudržali a smiali sa, až perie začalo lietať. Nôtili „Dojčanké pjesničky – táhavé,“ tie sme počúvali z postele a unavení zaspávali, pri smiechu, vrave a speve.

Ráno sme sa čudovali a vyzvedali, ako sme sa ocitli spať v tabuli v kuchyni. Naši počas dňa z tajomných ustráchaných otázok o strašidlách, bosorkách a „hastrmanoch“ zasa zistili, ako to s tým našim spaním vlastne bolo.

Tajomná komora

Po páračkách sme pomáhali odkladať stoličky z gánku do komory, opäť pod velikánske koryto. Starý tatko sa mu prihovoril: „Tebja budeme za nejaké dva týdňe potrebovat k zabíjačce, blíži sa fašang, aj tebja“, urobil polkrok k bečke s kyslou kapustou. „Enem či tu my ešče budeme,“ vzdychla som si nahlas túžobne. Všetko, čo sa na dvore dialo, ma zaujímalo.

V strede komory bol vchod do podzemia prikrytý hrubými doskami, veľmi tajomný. Môj brat bol zvedavý, ale aj ja, čo je pod tými doskami tam dolu. Po našich zvedavých otázkach, starý tatko zodvihol zo dve – tri. Objavila sa veľká jama vykopaná v zemi. Porozprával nám, že táto pivnička im slúžila cez vojnu ako provizórny úkryt pri bombardovaní, ak by nestihli zájsť na Bištavu, kde mali určené miesto úkrytu. Aj zásoby potravín tam skrývali. „Neraz, prez vojnu nám jama dobre posúžiua,“ skonštatoval. „Ked nebude negdo z vás posúchat, može si to tam dúle vyskúšat,“ dodal. Samozrejme sa to nikdy nestalo, aj keď to s našou poslušnosťou niekedy nevyšlo. Pred tým tajomným otvorom sme mali všetci poriadny rešpekt.

V komore boli dva veľké drevené zásobníky na „grumbíre“ (zemiaky) a cukrovku (repu), tak pre prvú chvíľu, aby mali po ruke a „nemoseli sa pokaždé venku v hrobli kutat, ked ich akorát potrebujú.“ Boli pozakrývané starými „tepichmi“ (kobercami), aby neozeleneli.

Starú murovanú pec som si pamätala, keď som bola asi 3 - 4 ročná, piekli v nej chlieb i drobničky - Dojčanské koláčiky, zahybáky strešňové - čerešňové, makové, syrové aj iné ovocné a slané oškvarkové uokše, tak ich naši nazývali, ak si to dobre pamätám, ale inokedy aj husi a kačky. Pred sviatkami.

Starý tatko zišiel po dvoch schodíkoch, otvoril železné dvierka na peci, aby sme nazreli, ako to v nej vyzerá. Teraz tam boli odložené veci, nakoľko sa už pec nepoužívala, nakúkali sme dovnútra. „Toto sú uopaty na sádzaní a vybíraní, toto zas ohrebuo na vybíraní uhlíku, ked je už pec rozpálená, kutáče.“

Boli tam odložené pekáče, rôzne liatinové i hlinené formy, v ktorých sa piekli husi, kačky aj nádoba s menším zmetáčikom, s ktorým sa potieral upečený chlebík s vodou. V tejto peci sa dávno nekúrilo. Povedľa bolo opreté veľké koryto s výpustkom, v ktorom nás každú sobotu v zime i v lete kúpali.

Sediac na koberci na zemiakoch a cukrovke, sme čakali na poradie. Od najmenších po najväčších. Nám iba teplú prilievali. Väčšinou nás krstná vzala do „obrichtungu“ - do parády. Malí fňukali, čo ich očká štípali od šichtového mydla.

Hanbila som sa a doprosovala, že sa sama okúpem. „Ešče to. Ty by sas´ tu špelúchaua nevím dokedy, jak doma ve vani." Vzala šichtové mydlo a už ma mydlila. Oči ma štííípaliii, lebo tento kúpeľ bol vždy „od huavy až po paty“, plakať som sa hanbila iba som protestovala, že doma máme v kúpeľni pod kotlom aspoň zakúrené a tu je poriadna zima. „Neboj sa nic, na konec ťa vyucíram konopným ucirákem, uvidzíš, jak ťa zahreje.“ Aj ma zahrial, myslela som, že mi kožu zodrali pri tom utieraní. Krstný nás prenášal po jednom do kuchyne. Dospelí sa kúpali vo veľkej kadi, keď sme spali.

Mydlo šichtové, tak ho nazývali, mi pri umývaní už tak nepáchlo, ako keď sa na dvore varilo z kostí, nos som si zapchávala pri nosení polienok ku kotline. Veľmi dlho sa to muselo variť.

Až oveľa neskôr sme doma v Bratislave kupovali v konzume toaletné mydlo, to bolo o niečo príjemnejšej vône a bolo aj farebné.

Prekvapenie na zahriatie

Vrátili sme sa z dvora, premočení od snehových závejov. Baganče položili na polienka pod pecou, aby sa nám skoro usušili. Skrehnutými rukami mávali nad horúcou pecou, lebo rukavice sa vtedy nenosili. Dievčence mali mufy, také malé tuneliky z kožušinky šnúrkou zavesené na krku. Lenže keď boli ruky strčené v mufe, nedalo sa nimi nič robiť. Chlapci si dávali ruky do vreciek kabáta, aby si ich trocha ohriali. Mali aj štrikované palčiaky, ale keď ich bolo najviac treba, nebolo ich. Dobre nám padlo preto mávať rukami nad pecou a zohrievať sa.

„Mám tu pro vás něco lepšího na zahríci,“ prihovorila sa nám krstná, keď sme sa prezuli do papúč. „Včéra večer, ked ste už zaspali, nastrihali sme dúhé pásy ze starých hader, možete ich namotávat do kúbek na nové tepichy. Ked si zasúžíte, dostanete z nich aj vy dvá.“ Myslela mňa i brata.

Priniesla kôš na zemiaky, „grumbirák“, bol čistučký, suchý, plný nastrihaných pásikov, asi trojcentimetrových všelijakých farieb a druhý prázdny. Malí, Petrík a Helka, nám hľadali končeky kľačiačky pri koši a my s Mariánom sme ich zväzovali a namotávali do klbka a tie sme hádzali do prázdneho koša. Smiali sme sa na tom, lebo klbká vyzerali najskôr ako malé lopty a potom, ako obrovské veľké vajcia. Stará maminka nás posmeľovala: „Ale vám to ide a jak pjekně to robíte.“

Ani nás nenapadlo protestovať, „že na zahrící“ sme si predstavovali dajakú sladkú mlsku - teplú krupicovú kašu posypanú škoricovým cukrom, poliatu roztopeným domácim putrem (maslom). Alebo kukuričnú s dočervena upraženou cibuľkou.

„Na tem tkáčskem stavje, co ste vidzeli na húri, budem tkat nové tepichy, až vyjde v zimje na to čas,“ povedala stará maminka. „A kde máte kolovrátek? Pamatám sa naň, ked ste z ovčí vlny, z velikého kúdelu, robili na vretenku nitky,“ spýtala som sa. „Má ho poščaný Terina, po večeroch na nem robíva.“

Bolo mi jasné, že tkáčsky stav potrebuje na rozloženie veľa miesta a pokiaľ budeme na prázdninách, nie je tu preň dosť miesta. Zaspomínala som si, ako zastrkávali pomedzi niťovú osnovu nastoknuté pásiky z handričiek na drievku. Opravili ma, že to drievko nazývali „čunek“ -člnok a nohami pod stavom prehadzovali dajaké pedáliky a rovnými drievkami upevňovali handričky pomedzi nitky, je to už veľmi dávno, teraz to už ani nemám všetko tak v pamäti, snáď to bolo i trocha inak.

Konečne bude zabíjačka

Pri pestvách, ktoré sme vonku s kamarátmi vyvádzali, sme aj poriadne vyhladli. Krstná pri načínaní ďalšieho chlebíka povedala: „Ná, jak sa ten chléb míňa. Tolko krkú, už načínam posledný.“ Urobila na ňom kríž a odrezala z neho. „Zajtra mosíme zamísit, aby byou k zabíjačce.“ Konečne prvá správa o zabíjačke. Tak predsa sme sa dočkali, teším sa v duchu.

Na druhý deň skoro ráno nás zobudilo tiché nôtenie a popri tom čudný zvuk, bolo to také pukanie, ako pchch, pchch, pchch do taktu. Vychádzal z cesta v koryte, do ktorého postupne vnárali ruky a miesili, raz krstná, raz mamička, raz stará maminka a pri tom si tíško spievali. Keď sa v ceste urobila bublinka, praskla a vyrobila ten zvuk. To sme už kľačali pri okraji tabuli a dívali sa.

„Fčil nic nescite, mosíte chvílenku vydržat, podzívajte sa na tú zarýpanú ruku od cesta, až bude čisťulinká, potom možete povylezat z tabule,“ ozvala sa k nám krstná.

Neskôr ho poprekladali do pomúčených slamených košíkov, troch guľatých i troch oválnych. Obsypali troška múkou, pozakrývali obrúskami, prežehnali a vyložili ich na našu tabuľu, aby kysli. Z cesta potom trocha kvásku odložili do komory, aby bolo čím zamiesiť i nabudúce. Tá troška kvásku mala špeciálny názov, ale ja si za svet neviem naň zmyslieť.

Krstný onedlho viezol košíky na saniach k pekárovi. Chceli sme ísť s ním. „Pujdem do Spolku, na Počtu, a na Úrad neco povybavovat, potom sa zastavím pro chleby. Skúr jak o trech mja nečekajte,“ kričal zo saní, keď vychádzali koníky z dvora. „Dzecka, vy podonášajte zatád otépky s tenkým na zaoužení, aj polénka, ke kotline k chlévom. Za budárem je ich nakálaná velikánska kopa. Aby bili na ráno pripravené, až začneme!“

„Budárom“ nazývali záchod. Mne to slovo znelo nóblesne a čudovala som sa, že práve takýmto slovom nazývajú tento drevený domček. Raz sa na to našich spýtam, ako je to s tými výrazmi, čo sa tu na všeličo používajú inak, ako u nás doma.

Dreva sme nanosili a poukladali ku kotline veľkú hŕbu. Z chlievov sa ozýval taký buchot a rykot. S Mariánom sme sa vošli pozrieť dnu. „To proto, že dneskaj nedostauo tolko žranice, aby mjeuo ráno čisté „bále“ (črevá). Proto tak ryčí,“ poučil ma.

Večer naši ostrili nože, čistili cesnak, krájali žemle na kocky. „To pujde do pluncek aj do itrniček, neuchýtajte z teho,“ upozorňovala nás mamička, vchádzajúc do izbétky pre velikánske hrnce a kastróly, varaje a žufánky (varechy, naberačky). Keď sa otvorili dvere, zaviala k nám vôňa čerstvučkého chlebíka. Bol uložený v žigle na svojom mieste. Rýchlo sme sa nadýchli tej Božskej vône. Ťažko sme veru od vzrušenia zaspávali a nevedeli sa dočkať rána.

Zabíjačka

Prebrali sme sa ráno na prasací rykóóót. Postupne utíchal. S bratrancom sme sa rýchlo poumývali v lavóre, za dverami v kuchyni. Bol položený na drevenom stojane s visiacim konopným uterákom i s plechovým džbánom. Obliekli, pomodlili a vyšli von na gánok.

Z kotliny sa parilo a prasa ležalo vo velikánskom koryte obliate horúcou vodou a krstný so starým tatkom z neho škrabali štetiny s takými špeciálnymi škrabkami. Mamička niečo usilovne vo vajdlíne miešala, bola to vraj krv. Neskôr nám povedala, aby nezhustla, pokiaľ vychladne. Keby sa v nej vytvorili glocky (hrubšie kúsky), nedala by sa použiť do plunciek (krvavničiek). Na dvore bol veľký stôl a z trojnožky rám, na ktorý očistené prasa potom zavesili.

Stará maminka s krstnou rýchle umývali koryto a štetiny hádzali do ohňa pod kotlinou. „Dzite na gánek a nezavadzajte, odtát sa dzívajte, je pjekný čas, na zabíjačku jak stvorený. Psi sú zavrítí v stodole, né, aby ste ich vypuscili!“ dávali nám príkazy. „Za chvílu podonášajte polénka, nejak friško sa míňajú!“

Krstný ostrým nožom rozrezal prasa stredom brucha a začal vyberať vnútornosti. Črevá nazývali „bále“. Toto sa mi veru nepáčilo a pri pohľade na to ma napínalo, preto som išla radšej pre polienka. Pomaly som si ich nakladala, vyčkávajúc, kedy budú „bále“ už vonku. Motkala som sa tam. Večne tu však stáť nemôžem. Vrátila som sa s naloženou náručou vyše hlavy, keby náhodou, nemusím ich vidieť.

„Á, Vjerínko, už si tu, ná gdes´ byua do fčilka? Skoro bych zapomjeu, nechau sem tu pro tebja pjekný prstének,“ oslovil ma krstný. Všetci sa usmievali a poškuľovali smerom ku korytu. Tušila som, že to bude dajaký žart na moju adresu. Potom som ho zbadala i ja. Bolo to koliesko z posledného črievka spod chvostíka, položené na okraji koryta.

Rozosmiala som sa s nimi. Starý tatko dodal: „Bude z tebja paráááádnica.“ Marián ma vyzýval: „Enem si ho oprobuj na prsteníček!“ Aj keď to bolo tento raz na moju adresu, zamilovala som si ich humor, už od detstva. Z ničoho nič stvorili žartovnú atmosféru aj na vlastné osoby. Nik sa preto nehneval. Pri práci to vytváralo priam dobrú pohodu. Marián ma naháňal s prstienkom po dvore a nútil ma, aby som si ho nastokla na prst. Všetci sa smiali, no takú radosť som mu neurobila.

Červenala som sa a okúňala. Radšej som šla pozrieť malých. Dlhšie spali, ako my. Obliekali sa a boli už hladní. „Dneskaj máme ze snídaním (raňajkami) počkat,“ oznamujem im. Onedlho sme z gánku videli krstnú, ako vyberá dierkovanou naberačkou niečo už uvarené z kotla a kladie to na dosku na stole a krája na menšie kúsky. Zakričala na mňa: „Vjerko, priprav vidličky a tarélky, chléb je nakrájaný, možeme ít snídat. Šípkový čaj je na peci, venku bude nekdo zatád na stráži."

Všetci sme si „pošmakovali“ (pochutnali). Rexa aj Broka vypustili, všeličo bolo aj pre nich. Zápasili s tým na hnojisku. Myslela som si, že sú to tie črevá, na čom sa hostia. Ale kdeže, zbadala som ich vo vedre povedľa. Spytovala som sa, prečo ich už dávno nevyhodili na hnoj pre psov. „Ná do čeho by sme potom tuačili pluncky, itrničky a klobásky?“ Neverila som. Tak z toho jesť určite nebudem, zapovedala som sa v duchu.

Stará maminka sa opýtala: „Chuapi, donesem z teho reckového?“ (ríbezľového) „No ked myslíte, že je máuo masa do klobásek, doneste,“ zažartoval krstný (myslel na nedopatrením pomleté prsty).

V ich súhre pri práci bolo badať, že ju majú dávno podelenú a každý z nich vie, kde je jeho miesto. Nepotrebovali žiadneho odborníka – mäsiara, vo všetkom boli zruční. Naša mamička iba čakala na príkazy. Ľutovala som ju, ako to môže robiť, keď som ju zazrela, ako z vedra vyťahuje črevá a s hrnčekom ich prelieva vodou. Zapchávala som si nos, idúc okolo. Pri ďalšom vedre ich zasa krstná, držiac v ruke dajaké drievko, zbavovala „šlemu“, asi hlienu, keď som sa spýtala, čo to robí.

Pri mletí mäsa do „itrniček“ jaterníc, starý tatko začal nôtiť so strašne smutným hlasom:

Pes ítrničku zežral, velice málučkú,

a došeu k nemu kuchar,

zabyu ho s paličkú.

Puakali šecky psové,

vuožili jeho v hrob,

na desce mramorové,

byu nápis týchto suov.

Bola to pesnička bez konca, spievalo sa to opäť, dokola a dokola. Všetci sme sa so smiechom pridali, neraz sme ju spolu spievali.

Krstná v kuchyni dala piecť mäso do rúry a vo velikánskom hrnci vyvoniavalo zabíjačkové „zelé“ (kapusta). Obed bol o niečo neskôr, ako po iné dni, lebo vraj mäso muselo trocha „vychuádnut“ predtým, ako ho dali variť i piecť.

K večeru ešte za svetla nás zavolali a nakázali, že zanesieme príbuzným a susedom „karminu“ (ochutnávku). Mne povedala stará maminka: „Vjerko, ty zaneseš Bakičom, Mikulom, Šebestom, Rehákom, Bubeníkom a Marián zas Beňom, Habom, Hajlom, Štorom, Morávkom, Vrabcom, Savarom.“

Podozrievavo som sa spýtala: „A zostane neco aj pro vás?“ „Neboj sa, šeckého je dost aj pro ostatňích, aj oni sa s nama dicky podzelá a pošlú okoštovat. Naše prasa byuo velice pjekňe vykŕmené, je z čeho posuat. Za šestáky, co dostanete do kapse, rybinky moje, si dzite do sklepa k Houym kúpit kapky, alebo brauzu (cukríky, šumienku) a dávajte pozor, nech cestú nevylejete z konviček z teho ovaru!“

Veľmi som sa hanbila niečo zobrať, no nasilu mi to strčili „tecinky“ do vrecka. „Karminu“ sme úspešne odnášali až do tmy. Večer, keď sme sa vrátili, v kuchyni voňalo iné jedlo, ako na obed. Počas roznášania sme i poriadne vyhladli. Krstná nám už z niečoho na „prutvane“ (pekáči) krájala. „Nauožím vám fčil z týchto puklin.“ (naložím vám teraz z týchto puklin) Neprotestovala som. Všetko sme vyjedli i taniere chlebíkom vytreli.

Keď sme si večer líhali, bola som šťastná, že som sa dočkala tej zabíjačky. Boli sme unavení, ale spokojní, že i my sme pomáhali. S Mariánom sme si počítali šestáčky, čo sme našli vo vreckách. Naši ešte stále pracovali, keď sme od únavy zaspávali. Nosili na paliciach klobásky do komory, boli pripravené na zaúdenie, robili poriadky po zabíjačke a radili sa o zajtrajšku.

Na druhý deň k obedu boli na stole čerstvo upečené pluncky aj itrničky, pekné guľatučké. Tak toto nemusím, spomenula som si na tie včerajšie „bále“. „Ja si dám s putrem grumbire, ja toto jest veru nebudem“ (s maslom zemiaky) protestujem. „A proč, šak večer ti to šmakovauo, žes tarélek vylízaua?“ Neverila som tomu. „Ale večer to ináč vypádauo, jak fčil,“ komentujem môj protest. „Šak sem vám povidaua, že dostanete pukliny.“ „Ale já sem si pod puklinama predstavovaua inačí maso.“ „Ale šmakovaou ti to, či néé?“ „Šmakovauo,“ priznávam potichšie. Že sú to pri pečení prasknuté jaterničky i krvaničky ma vôbec nenapadlo. Čudovala som sa, že to so mnou nič neurobilo, myslím tým, že mi večer neprišlo zle. Keď som ich zbadala teraz upečené, mi už vôbec nepáchli. Mamička ma uistila, že ich dobre poumývali, nepomenovala čo, keby náhodou. Pochopila som, ale pre istotu som si k obedu nabrala iba zemiaky s maslom. Marián sa mi vysmieval, že „im aspoň vícej ostane.“

Po iné roky, keď som pri zabíjačke nebola prítomná, na „bále“ som zabudla a „itrničky a pluncky“ som si obľúbila.

V sklepe u Houých

Na druhý deň po obede sme si išli kúpiť za šestáčiky do „sklepa k Houym“ tie sladkosti. Bol to súkromný obchod pri Barine blízko sochy P. Márie, v časti, kde neďaleko bývali naši. Netešila som sa tak na cukríky a šumienku, ako na zvonkohru, ktorá im tak krásne zvonila pri každom pohybe dverí. Na cifrované zásobníky v drevených regáloch so zvláštnymi ligotavými držiačikmi podobnými ako v lekárni. Zdali sa mi ako zo zlata. Malé lopatky, ktorými naberali tovar na váhu, pre mňa to tu bolo veľmi romantické. Iné, ako u nás doma v konzume.

Aby sme si vychutnali zvonenie zvončeka, vchádzali sme po jednom a zatvárali za sebou dvere. „Ná šak ste z jedného dvora, co idete jak husi po jednem, no co už sa vám vakácie končá,“ karhal nás pán Holý. Vypýtala som si šumienku i cukríky. „Tá brauza je malinová, dobrá, uvidzíš, jak budeš na ňu spomínat. V Bratislavje isce takú nemáte.“ „Doma máme zas neco inačí, taký mydélkový cukr, grumbirový (zemiakový), barevný, v takých tabulkách (kockách) ho prodávajú,“ cítim, že musím zachraňovať náš konzum a múdrim sa pritom. „No taký mydélkový máme aj my, ale ty už nemáš naň dost šestáčku,“ dokončil debatu pán Holý. „Ale ináč to byu dobrák srýček, aj z kapek nám vjec pridau na váhu.“

Zahanbená som sa lúčila a v duchu si vyčítala, načo som sa vyťahovala pred ním. I keď som tomu celkom nerozumela, prečo som tak konala, čosi ma vo vnútri tlačilo, že musím na tú brauzu zareagovať a nedať dopustiť na náš konzum – predajňu v našej robotníckej kolónii, kde mamička platila malými lístočkami, ktoré si doma nastrihala, vložila do inej peňaženky a nazývala ich body.

Keď sme vyšli zo sklepa, opäť po jednom, vybalili sme šumienku. Bola v kockách a začali sme ju len tak oblizovať. Bola dobrunká, malinovej chuti a v ústach nám z nej jemne šumeli slinky. Vzájomne sme si s bratrancom vyplazovali jazyky. Boli červené, smiali sme sa jeden druhému do popuku, že vyzeráme ako čerti.

Cestou späť, sme sa zastavili u tecici. Mali takú zlú fenku, Šipina ju volali. Museli ju držať, aby som prebehla od brány dovnútra. Veľmi som sa jej bála. Darmo mi sesternica Marka hovorila, že mi nič nespraví. Chvíľu sme u nich pobudli a s Bojkom sa pohrali na ovčinec. Nám sa zdalo, že chvíľu. Ozvala sa tecica: „Klakáni zvoňá, dzite už dom, budú sa o vás bát!“ Tak sme sa pobrali.

Metóda pri chorobe

Rozosmiatí sme vbehli dovnútra: „Ná des´ byua dofčilka? Mama išua na Závsí ke krstnej a sceua ťa zebrat,“ káravo ma privítala stará maminka. „U Houých. Šak ste nám povidali, že za šestáky si možeme ít kúpit kapky a brauzu. Potom chvílenku u tecici.“

Bolo mi ľúto, lebo cestou na Závsí sme vždy išli spolu, okolo môjho rodného domu. Mamička ma pri bránke zodvihla, aby som sa chvíľku pozerala do nášho dvora a zaspomínala si. Odvtedy, ako sme odišli z mojej rodnej dediny naši dom prenajali jednej miestnej rodine.

„A proč je Petrík v posteli?“ čudovala som sa. „Už pri objedze nesceu jest a jak mama odešua, sa enem ukuádau a ukuádau, chyciua sem mu čeou, on horí a mama dojde až večer.“

Jediná metóda starej maminky bol aspyrin, vypiť litre lipového čaju a dobre sa vypotiť. Ani Petríka to neminulo. Stará maminka mu držala perinu pri krku a starý tatko pri nohách, aby sa neodkopával. „Mosíš byt dobre zakutaný, aby sas´ dobre vyšvicovau!“ Tak nazývali potenie. Krstná mu utierala spotené čelo. Ale on sa nerád potil a nie len on. Kričal, bolo ho počuť až na ulicu a volal na mamičku, aby zavolali doktora. „My tu v dzedzine veru doktora nemáme, ten je hen až na Búrech, a to je aj 10 kilometrú od nás. Nic ti lepší rybinko nepomože, enem sa dobre vyšvicovat,“ oponovala mu stará maminka.

Neviem, koľko to trvalo, mne sa to zdalo celú večnosť a čo už môjmu bratovi. Keď uznali, že stačilo, prezliekli ho do suchého, zasa vypil čaj, prevrátili perinu i slamník. Po týchto ceremóniach vyskočil z postele, kľakol si pred sv. obraz a nahlas sa vrúcne modlil: „Ježiško, prosím ťa, daj, aby som u starých rodičov už nikdy neochorel a zachráň ma pred ich švicovaním. Amen.“

Vtom sa otvorili dvere a mamička sa vrátila. Všetci sme sa usmievali nad tou modlitbou. Bola zvedavá, čo sa stalo a Petrík jej vysvetlil, o čo prosil na kolenách. Modlitba mala účinok, už u nich nikdy neochorel.

Doma sme mávali často angíny, no ani v meste v tom čase iné metódy neboli, iba aspyrin, vypotiť sa a čierna masť na mandle (Ychtiol), vyviazaná šatka pod bradou s uzlíkom na temene hlávky a piť čajík na litre. Sušenú lipu od našich i med od Habú (tretí sused od našich pán Haba bol včelár) sme mali vždy doma naporúdzi. Niekedy nás neobišlo aj naparovanie pod dekou nad „jahodníčkom“ kamilkami.

Moržovačka

Pod strieškou, ktorá zakrývala chodník povedľa celého stavania dolu dvorom, počnúc stajňou, chlievmi, garážou, v ktorej bola mláťačka a iné motory, až po klietky so zajacmi, viseli vo dvojiciach na agátových paliciach suché kukuričné klasy. Viseli tiež v stodole i na pôjde. Ale tieto, čo pod strieškou na dvore viseli v krásnych radoch ako dvojičky žltučkej farby, oživovali dvor i v zime. Keď v niektorý deň slniečko nesvietilo, pohľadom na ne mi ho nahradzovali.

V jedno ráno po bratovej chorobe hoveli sme si všetci v tabuli. Nikde nikoho, iba ohník v peci pukoce. Čo len môžu robiť, veď večer nič nespomínali. Marián preskočil bočnicu tabule a cez malé zamrežované okienko pozeral do dvora. „No povjedz, co tam robjá?“ pýtam sa. „Nepovííím, jak vyjdeš na dvur, dondzi na to sama,“ odvrkol mi. Niekedy bol taký priečny, až no. Nedalo mi. Preskočila som i ja a len tak v drigoviciach som si našuchla kockované papuče a vybehla na gánok. Pozerám, čo sa to na tom dvore porobilo, akýsi je pochmúrny? Veď pod strieškou nevisí ani jedna dvojička z kukuričky. Dvor bol bez tej žltučkej úplne spustnutý. Zosmutnela som. Vtom vyšla krstná zo stodoly a zakričala na mňa: „Ideš doňutra! Sceš byt nemocná a švicovat jak Petrík?“

Po tejto výzve som radšej vošla do kuchyne. Po našich ranných obradoch, umývanie, obliekanie, modlenie a jedenie, vybehli sme na dvor a poďho do stodoly za našimi. Aj tetka Terina - tecica prišla pomáhať. Všetci sedeli na stolčekoch. Každý mal na boku dosky zakliesnený taký malý nožík, alebo to bol kúsok naostreného železa? Sedeli vôkol velikánskej kopy kukurice. Zakvílila som:„Tak tady ste, vy moje milené žuťučké dvojičky.“

Brali po jednej dvojičke a rýchlym pohybom popri nožíku hore, dolu, obracajúc vôkol kukuričný šúľok v ruke, odstraňovali kukuričné zrniečka od klasu. Zrniečka cupotali do vedier, narážali na plechové steny a vydávali žalostný ostrý zvuk. Cup, cup, cup. Niektoré aj lietali kade-tade po stodole. „Ná co s týma dvojičkama robíte?“ zalomila som rukami. „Nemohli ste ich nechát na dvori pod strechú? Nevidzíte, jak na tem dvori fčil chybuje tá žuťučká barva? Bóóže a jak puačú, co ich nečujete?“ žalostným hlasom som zaprotestovala. „Co ty s týma tvojíma ušama enem nečuješ?“ ozvala sa krstná.

Stará maminka mi na to povedala: „To žito mosíme zmoržovat. Zrnka v šrotovníku zemeleme na šrot, aby sme mjeli čím kŕmit prasce, hyd aj ostatní zvírence. Ná čím by sme sa potom, rybinko, živili my? Žigla na šrot je už prázdna.“

Od malička som bola háklivá na uši, myslím tým na zvuky. Keď „krúžlali“ (čistili) k obedu zemiaky od vrchnej časti a stála som povedľa, počula som stále nejaké zvuky čo mi vysielali tie zemiaky. Predstavovala som si, že ma volajú o pomoc, keď ich zbavujú kože a hádžu do studenej vody. Hovorila som o tom, všetci sa mi smiali, že čo si to vymýšľam, nikto nič nepočul iba ja. Skutočnosť je ale taká, že ja tie zvuky vnímam pri zemiakoch doposiaľ, ako nejakú vlnovú frekvenciu, alebo čo mi to vlastne pri čistení vysielajú. Neviem to pomenovať. No pri tomto zvuku, čo kukurička vysielala, keď ju moržovali, ešte i to slovo sa mi zdalo hrozné. Pripadalo mi to, akoby ju mordovali.

„A nemohli by ste to nejak ináč pomenovat, jak moržovat?“ spýtala som sa. „Ná jak ináč? Odjagživa , ked ju zbavujeme od zeleného temu ríčeme odŕhat a temuto zas moržovat. Zapamataj si to!“ Stála som tam skormútená a veľmi zneistená, nakoľko som už vedela, prečo sa musí moržovať.

Prehodnocovala som v duchu, že zvieratká sú dôležité pre nás i kukurička je dôležitá pre zvieratká.

Keď som sa s tým napokon vyrovnala, zapojila som sa do hry k ostatným. Skákali na kope prázdnych „strukov“ (šúľkov) a pohadzovali ich medzi sebou. Medzitým prišiel i náš bratranec Bojko. Tak sme sa triafali, až z toho bol plač. Schytal to môj brat. „Vy pajzáci, co tým mauým zle robíte?“ Zakročil starý tatko, môj brat sa upokojil, až ho vzal za ruku a odviedol zo stodoly do garáže a ukázal mu šrotovník, na ktorom sa potom žito malo zomlieť. Všetko nám zvestoval, čo mu poukazoval, keď sa za nami obaja vrátili.

„Až budeme mlet, uvidzíš, jak sa to bude friško točit, je to na elektriku.“ Takéto veci ho od malička upútavali, keby neboli dvere na garáži také velikánske a ľahšie sa dali otvoriť, určite by môjho brata darmo na dvore hľadali.

Nakoniec moržovačky sme v stodole pozametali, aby ani jedno zrnko nezostalo nazmar. No takýto smutný dvor, krútila som dlho hlavou, pokým som si na ten pohľad zvykla. Spomienky na kukuričky dvojičky mi zostali a doposiaľ nechýbajú v mojej jesennej výzdobe príbytku.

Blíži sa koniec našich prázdnin

Čas prázdnin sa nám krátil, mamička nám v posledné dni častejšie pripomínala: „Ešte pár dní si tu užite.“ Brat bol neustále krstnému za pätami, keď sa starali o kone, kravy, chcel im v stajni pomáhať. Dovolili mu kozám do hranta nakladať potravu, s Mariánom kŕmiť zajace. Mali aj pekných zajačikov angorákov s ružovými očkami, srsť mali takú jemnučkú, i ja som ich neraz obdivovala a hladkala. Tie chĺpky ma šteklili v nosíku, až som sa vždy rozkýchala. Nik vtedy nechýroval o tom, že mám alergiu.

Mala som so sebou bábiku, aby som sa i ja mala vo vnútri s čím hrať, keď bola vonku fujavica. Dostala som ju od našich, po operácii v nemocnici. Bábika i šaty pre ňu, boli vykreslené farebne na tvrdších listoch papiera, iba z jednej strany. Všetko som si to povystrihovala. Každé šatôčky mali na ramenách a na bokoch také malé výčnelky, keď som priložila šatôčky na bábiku a pozahýbala, bábika bola oblečená a chvíľku na nej aj držali. Šatôčky boli všelijaké na rôzne príležitosti. Podvečer sa skôr stmievalo a keď vypli v dedine elektrinu kvôli fujavici, hrali sme sa pri petrolejke. Nakoľko som bola predtým dlhšie pripútaná na lôžko, táto hračka bola pre mňa vtedy úžasná.

Páčila sa i mojej malej sesternici Helke. Výkresov sme mali so sebou dosť, tak som i pre ňu prekreslila bábiku i šatôčky. Pomáhala mi ich vyfarbovať a spolu sme ich potom vystrihovali.

Bola to veľmi vďačná hračka i preto, že som ju so šatami strčila do úradnej veľkej obálky, čo mi otecko na to priniesol a v kufri nezaberala veľa miesta. V obálke som mala v miešku tiež kamienky a zopár farebných sklíčok, ktoré som si občas vykladala na stôl a tešila sa z nich a pýšila som sa pred Mariánom svojou zbierkou.

Čudoval sa mi, že si na takýchto veciach tak zakladám. Kamienky mi nosil domov a učil ma ich rozpoznávať môj oveľa starší priateľ, keď som bola dlhší čas pripútaná na lôžko a previedol ma tak pre mňa ťažkým obdobím. Považovala som ich za poklady. Tiež „Maňušku – Gašparka“, ktorú som dostala od neho na Ježiška. Mala som so sebou i rozprávkové knižky, keď bola veľká fujavica, nás nepustili von. Všetkým sme čítali večer rozprávky, s Mariánom na striedačku a s Maňuškou som pre nich hrala divadielko o Gašparkovi. Pri petrolejke sa nám darilo robiť rukami zvieratká, ktorých tiene pekne vynikali na stene. Malí sa z toho veľmi tešili.

Nové prírastky

Dva dni pred odchodom domov, sa nám prihovoril starý tatko: „Mysleu sem, že sa dočkáte aj mauých prasátek, každým dňem čekáme, že sa nám prasnica oprasí. Začína už po nocách ručat.“ V tú noc, skôr nad ránom, nastal v kuchyni ruch. Starý tatko volal na krstného:„Lajošu, stávaj, už to začauo!“ Zakrátko vstala stará maminka i krstná. Prebudila som sa na to a načúvala, no nevedela, čo začalo. S nohou pod perinou, som zopárkrát kopla jemne do Mariána a zašepkala som mu, že už to začalo. Posadil sa a hneď vedel čo: „Už sú muadé na svěce?“ Že ma to hneď nenapadlo, čo to začalo. Hnevala som sa v duchu, aká som nedôvtipná a závidela som mu.

Pri raňajkách nám to potvrdili, že prasnica má malé prasiatka. Tak sme sa ich predsa dočkali, tešili sme sa. Po obede nás vzali do chlieva. Marián bol ihneď vylezený na drevenej ohrade chlieva a nás ostatných po jednom stará maminka dvíhala nad drevenú ohradu, aby sme na ne dobre videli. Bolo ich tuším sedem. Ružovučké, vliekli sa pomaličky okolo ležiacej maminy a hľadali cecíky. Keď ma dvíhala, spokojne pyšne povedala: „Rybinko, podzívaj sa na ňe, neúrekem, ale sú pjekné, ty naše maué mušulky, a jak už pjekne ceckajú.“ Niektoré z nich našlo už svoj cecík. Krbáľali sa jedno cez druhé. „Bude mi lúto, že ich neuvidzím vyrostat,“ hovorím. „Šak na šlahačku (tak volajú Veľkú Noc v Dojči) dojedete, pár z nich prodáme na jarmaku, ale to až neskúrej, až budú vječší, a ostatňi vás tu dočkajú.“

Lúčenie

Prázdniny sa končia, blíži sa lúčenie. Otecko prišiel pre nás a v sobotu po obede, nás krstný vezie na stanicu k vlaku. Pripravil koníky, i do saní pripriahol. Rozlúčili sme sa so všetkými, zaďakovali za všetko. S Mariánom si dávame posledné štuchance a mamička nám pripomína ospravedlniť sa za nešváry, čo sme vyrobili počas prázdnin. Rozbehli sme sa a bez rečí sa stískame, lebo v hrdle je čosi, čo nám nedá hovoriť, len slzičky sa kotúľajú po tvári a hovoria za nás i za nich, čo berieme, že je nám všetko odpustené. Posledným pohľadom sa lúčime s milovaným dvorom i s našimi drahými.

Stojíme s bratom vzadu v saniach a dlho mávame. Prichádzame k miestu, kde sa cesty rozdeľujú a krstný nám hlási:„Starý tato mi povidali, že mám ít fčil hota, že ze štácie k nám ste jeli čihi.“ A zabočil vpravo. Až vtedy sme s bratom pochopili, ako nás starý tatko dobehol. Veď ideme po tej istej ceste, ako sme išli sem. Bol to jeho fígeľ, vždy mal pre nás niečo pripravené, taký figliar jeden. Otecko s mamičkou sa nám smiali, ako nás prekabátil. Cestou po dedine, lúčime sa pohľadom s Barinou, so sklepom u Houých, so studňami, s kostolíkom, dedinou.

Na stanici sme sa vystískali i s krstným a už je tu naša motorka. Mávame krstnému i koníkom a je nám smutno.

Do Kútov sedíme v motorke tichučko, plní dojmov a spomienok. V osobnom vlaku do Bratislavy sa už zaujímame o kamarátov. Vypytujeme sa otecka na novoty. Ja som si potrebovala ozrejmiť, prečo sa u starých rodičov hovorí lopatke „mištáfla, psovi „kuťás“, zelenine „grincajch“, záchodu „budár“, záclone „firhang“, riadu „kšír“ a všeličo iné. Otecko sa rozrozprával: „Zrejme preto, že počas dlhých rokov sa ľudia z rôznych kútov sveta sťahovali za pôdou a na tomto území žili nejakú dobu. Tiež niektoré dobyvačné kmene sa tu usídlili. Jedno slovo - budár je mi známe, je podobné - budoáru, a znamená to intímnu izbietku vo francúzštine.“ „Aj mne to slovo od začiatku znie tak nóblesne a nevedela som prečo, a to preto, že je fracúúúzske,“ podotkla som fajnovo. „No o tomto sa budete iste učiť v škole, až budeš väčšia, ja tomu rozumiem, lebo som sa v Gymnáziu učil aj nemecky aj francúzsky,“ ukončil otecko našu debatu o zvláštnych slovách.

Naša kolónia bola bez detí, ako vymretá. Vraj, iba deti od Polákov videl občas na ulici. Mali viac deti. Po dlhých prázdninách som sa tešila do školy, na spolužiačky a kamarátky. Každá mala svoje spomienky. Keď sme písali slohové práce, pani učiteľka nám hovorila, že sa na ne veľmi teší, lebo ona je z mesta i starých rodičov má v meste a také zážitky, aké sme my z dediny opisovali, nikdy nezažila, iba o tom čítala.

Na moje zážitky bol zvedavý i môj starší priateľ „filozof“, ako ho naši prezývali, a tak pri jeho návštevách u nás som mu s radosťou vyrozprávala o všetkom od A po Zet.

Navštívila nás i pani Poláková, či nemá mamička pre ňu prácu. Pravdaže mala. Pomáhala nám s praním, keď mala mamička pokrivené ruky od reumy. Okrem peniažkov jej vždy pribalila z toho, čo dostala za ušitie, fazuľku, slaninku, vajíčka i masteničku z husacích pierok, ktoré nám dali z páračiek naši drahí.

Delenie sa s druhými, odriekanie našich rodičov sme mali pred očami po celý náš život.

Keď som bola už väčšia, uvedomovala som si túto prajnosť v celej našej rodine, či u mamičkiných rodičov i u oteckovej rodiny.

Na jar nás navštívili starí rodičia v Bratislave. V ruksaku starý tatko priniesol z tých kobercov, ako sľúbili. „Tolko, kolko ste si zasúžili.“

Mamička ich rozmerala na tri kusy, dva kratšie ku posteliam a jeden dlhší, cez celú spálňu.

Tešili sme sa z nich a neprestajne sme chodili s bratom po niečo do spálne, len tak, ako-že, nakúkať na ne. Veď aj my sme sa pričinili, chválili sme sa oteckovi.

Že veci po starých rodičoch neboli drahé iba mne, som sa presvedčila, keď nás opustili postupne naši najdrahší a pri delení skromného dedičstva sme s mojimi súrodencami za najcennejšie považovali tepichy, čo už iba kúsky z nich po toľkých rokoch zostali, ručne tkané konopné prehozy na postele, s bohatou vyšívanou bordúrou z mamičkinej výbavy, úplne obyčajný plechový nôž po starých rodičoch, nazývali ho „brinčák“, maličkú koreničku a pár kúskov z porcelánového servisu – mamičkinej výbavy.

Nakoľko moje spomienky píšem v roku 2011, neviem sa vyhnúť tomu, aby som v nich zostala iba v rokoch 48-49, pretože mi napadajú súvislosti z terajška. V lete si neraz prestriem na váľandy,, konopné plachty z mamičkinej výbavy pre potešenie. Na malom koberčeku najradšej jazdí na drevenom Pejkovi naše piate slniečko, náš najmenší vnúčik.

Teraz, keď si zapisujem tieto spomienky, ubehlo odvtedy 63 rokov, ale ja akoby som sedela opäť v tých saniach a vidím dedinu ako vtedy, hoci je zmenená novou výstavbou na modernú obec.

Z domu, do ktorého sme chodili k našim, z okna nevidieť polia, hradskú až na Závsí, lebo ulica je zastavaná novými domami.

Banujem za tým pohľadom, no pokrok a vyrovnanie dediny s mestom neobišiel v tých rokoch ani moju rodnú dedinku Dojč.