Veľká Noc a leto v Dojči

Spomienky na detstvo.

Veľká Noc v Dojči.

Toto je fčil moja šlahačka, s korbáčem na próbu.

            Na Veľkú noc sme sa veľmi tešili. Boli sme zvedaví na prasiatka, ako podrástli i na všetko ostatné. V maštali vraj pribudli kozliatka, dozvedeli sme sa z listu, a hlavne potešiť sa s našimi. Mamička ma vypýtala zo školy a tak sme cestovali o nejaký deň-dva skôr.

            Krstný nás čakal na stanici s koníkmi. „Dau sem vám na spodek otépky ze suámy, aby vás netuačiuo, ked pojedeme.“ Povykladal nás na voz s bočnicami aj s batožinou, mamička sedela pri ňom. Usalašili sme sa na slame. Petrík sa mi hneď smial, lebo som sa zatvárila na tej slame dosť nemilo.

            Zvítali sme sa srdečne s našimi, porozprávali nám novoty, čo sa prihodili, tu sa hlásil aj Petrík o slovo. Čakala som, s čím vyjde aj on, keď v tom začal rozprávať príhodu, čo zažil v našej škole.

            V túto jar totiž navštívila chemickú továreň, pri ktorej sme bývali, zahraničná delegácia. Niektorý hosť bol vraj až z Afriky. Žiaci našej školy pripravovali program každý rok na Akadémiu. Keď sa niečo takéto udialo, prišli hostia k nám do telocvične a žiaci sa predstavili so svojim programom. Spievali sme, tancovali i spoločne cvičili, tiež recitovali.

            Môj brat do školy ešte nechodil, ale vedel pekne spievať pieseň „Sedí sokol na javore“ a recitovať básničku „Ja som baník, kto je viac.“ Povedala som to pani učiteľke a ona ho zaradila do programu, predtým si ho však vypočula.

            Boli sme sústredení na inom mieste, takže sme delegáciu zazreli až vtedy, keď sme nastúpili pred výstupom na pódium. Medzi hosťami sedel veru čudný človek. Bol celý čierny, iba oči a zuby mu svietili.

            Ako to už na Akadémiách býva, najprv vystupovali najmenší. Môj brat mal štyri roky, v tmavomodrom obleku a bielej vyšívanej košieľke po privítacom prejave vystupoval prvý.

            Pieseň krásne zaspieval a zarecitoval tiež báseň. Mal veľký úspech a dlho mu tlieskali, keď sa v tom zodvihol čierny hosť z prvého radu a vybehol po schodíkoch na javisko. Schytil môjho brata do náručia, zodvihol a pobozkal na líčko. Môj brat, ani my, sme doposiaľ takého čierneho človeka nevideli, iba teraz po prvýkrát. Zareagoval tak spontánne, že si rukávom okamžite poutieral líčko, mysliac si, že je zašpinený. Všetci v telocvični vybuchli do veľkého smiechu, aj pán černoch sa smial a tlieskali mu a tlieskali.

            Keď sa brat vrátil k mamičke, povedal jej rozhorčene, že okrem zubov mal ten baník všetko poriadne špinavé a takto prišiel na návštevu. Až doma nám naši povedali, že v niektorých krajinách žijú i inak vyzerajúci ľudia, ako my. Neskôr sme sa o tom i v škole učili.

            Marián s Helkou nám nechceli veriť, neustále sa vypytovali mamičky, či je to pravda, že bol všade taký čierny a nebol špinavý, aj ostatní sa čudovali a smiali sa na tom. Starý tatko nás podpichoval: „Teda vy sa v tej Bratislavje ale máte, ked tam máte aj čerňochú, ale sem rád, že si taký nebojácny.“

            Stará maminka na druhý deň vstávala skoro ráno, ešte bolo vonku šero a odchádzala z domu. Bol Zelený štvrtok. V tabuli, kde sme spávali, som si sadla a cez okno videla jej siluetu, keď na chvíľku zastala a stretla sa s ostatnými žienkami z okolia, čo prichádzali po ceste a smerovali von z dediny smerom ku kanálu na začiatok dediny. Kanálom nazývali zregulovaný a upravený väčší potok. Na ceste pred našimi si pokľakli na zem. Keď vstali, pobrali sa ďalej a už som na nich cez okno nedovidela. Od vzrušenia som už nemohla zaspať. Kam mohla tak zavčas rána ísť? V tom šere sa mi zdali na ceste ako mátohy.

            Dosť dlho bola preč, lebo keď sa vrátila, už sa pekne brieždilo. Vstúpila do kuchyne a vo fľaštičke priniesla trocha vody, s ktorou nás prstami všetkých poprskala.

            Bola som nedočkavá a pri raňajkách som sa jej na to spýtala, kam tak skoro ráno išla? Povedala mi, že u nich vo Véske si staršie ženy udržujú taký zvyk na Zelený štvrtok, pred východom slnka sa chodia umývať do kanála. Cestou sa spolu modlia i pokľaknú pri tom, potom si umyjú tvár, ruky i nohy v potoku. Nakoniec doma pokropia i ostaných, aby aspoň takto boli účastní toho očistného obradu. Pripomínajú si týmto obrad, keď pán Ježiš umýval nohy svojim učeníkom.

            Na Veľký piatok sme sa všetci postili, máličko zjedli iba na obed, o niečo viac a mäso až v sobotu večer, keď sa vrátili „ze Skríšeňá“ - z obradu Zmŕtvychvstania. Aj nám sa po tieto dni darilo a nevyvádzali sme ako inokedy.

            Za kanálom rástli vŕby. So starým tatkom sme boli vyberať vhodné prúty na korbáče, už neviem, v ktorý deň to bolo. Urezával ich krivákom a podával Mariánovi i mne. „Budem plést korbáče, aby sme mjeli v podzelí čím dzífčence šlahat, budete mi pri tem pomáhat,“ oznamoval nám. Doma prúty zaviazal a na dlhom motúze spustil do studne, aby zmäkli a lepšie sa s nimi potom narábalo.

            Pred jarnými sviatkami sedeli kvočky na vajíčkach a liahli sa malé kuriatka. V chlievoch bol i kurín. Sliepky tu mali vyhradené miesto s bidlom oproti dverám. Preto boli dvere z dvoch polovičiek. Tá vrchná bola počas dňa otvorená, aby mohli sliepky ráno vyletieť, alebo sa tam vrátiť, zniesť vajíčko do pripraveného košíka na nesenie. Košov tam bolo viac, lebo i sliepok bolo veľa. Krstná nás s Helkou zavolala: „Dzífčence, pote, ideme sa podzívat, či sa vyláhli už nejaké kurátka.“

            Kvočky sedeli na slame v prútených domčekoch a hneď sa im začalo perie ježiť, len čo sme sa priblížili. Krstná si k jednej čupla a za hlasného protestu, kotkodákania maminy - kvočky, začala prehrabávať perie pod ňou a vyťahovala maličké kuriatka, žltučké i strakaté. Zamotávala ich do flanelovej handry, pripravenej v malom košíku. „Si dobrá maminka, ani jedno s´nezaduáviua,“ (nezadlávila) prihovorila sa kvočke a podala mi košík s kuriatkami. Hneď som ho dala od seba, lebo čudne zapáchali. Čistila spod nej popukané vajíčka. „Vidzíte, v týchto vajíčkach byu zárodek života. Fčil (teraz) kurátka zaneseme do kuchyne k peci, aby nezachuádli (nezachladli) a nebudz už taká fajnová! Uvidzíte, jak už budú v škatuli bjehat a zobkat. Natrhám im koprivy, s uvareným vajíčkem nasekám, aby pjekne rostli.“(rástli) Aj tak bolo. Ich čivkania bola plná kuchyňa a z margarínovej škatule niektoré z nich aj vyskočilo, také boli šikovné. Čo chvíľku sme ich museli po zemi chytať a vracať do príbytku. Boli také milučké, s Helkou sme ich dlho obdivovali. „Za pár dní, ked bude tepuo, budú už po dvori bjehat,“ (keď bude teplo budú po dvore behať) tešila sa aj stará maminka. Pochválila som sa, že mi krstná ukázala aj „kozlátka“ v maštali. Boli tri, úplne čisto biele a vyskakovali okolo mamy kozy. Dve z nich sa mi zdali živšie, aj väčšie, ako to tretie.

            Stará maminka vyzvala starého tatku: „Štefane, dzi (choď) a priprav mi to kozlátko! Ja im zatád (zatiaľ) ukážem v chlévje prasátka.” Čo s tým kozliatkom len môže chcieť? Uvažovala som o tom po ceste k chlievom. Ponadvihovala nás po jednom ponad drevenú ohradu. To prišiel i Petrík s nami, aj on bol zvedavý na prírastky. Tešili sme sa z nich, ako podrástli. Boli odstavené od maminy v samostatnom chlieviku. Stará maminka sa tam s nami dlho motkala, nazerali sme na kačky aj husi. Začuli sme smutný mekóóót kozliatka. Potom nás viedla dozadu dvora ku zajacom. Pohladili sme angoráčkov i ostatných a obhliadka sa skončila.

            Stará maminka fľochla okom hore dvorom za starým tatkom a potom povedala Mariánovi: „Ukáž im aj mauých hoúbkú!“(malých holúbkov) Marián zvláštne zapískal a vysypal zrno vôkol seba. Vtom sa okolo nás znieslo z holubníka, čo kraľoval až nad strechou hospodárskej budovy, plno holubov. Veľkí i malí, krásnych farieb, od bielych, fialových, lilavých, tmavomodrých i šedo strakatých, pri nôžkach s dlhými pierkami, vyzerali ako v papučkách. Ticho sme stáli a obdivovali všetkých, ako zobkajú a nadúvajú podhrdlie pri hrkútaním počas zobkania, aby sme ich nevyplašili. Marián stál pyšne rozkročený a doprial im ešte za hrsť zrna. Postupne vyzobali zrno a poodlietali.

            Keď sme sa vracali hore dvorom, starý tatko mal kozliatko zavesené za nohy na skobách pri vstupe do maštale a dral ho z kože. Preto tak mečalo, chudiatko, myslím si. „Vybrau sem také scíbja, nesceou žrat, aj tak by z neho nic nebyou,“ akoby sa nám ospravedlňoval, že bolo maličké, lebo nechcelo žrať. „Masa na nem nebude Buhví kolko, ale šak ho naplňá dobrú nádzivkú. Kožu z neho vysuším a vyrobím. Dzífčence, budete mjet kožky v zímje na čepice,“ dodal.

            Na ostatné som sa nemohla pozerať, kozliatka mi bolo ľúto. Maminy v sobotu pripravili „nádzivku“ - plnku, v ktorej bola okrem iného i čerstvá kopriva - žihľava. Kozľa naplnili a v nedeľu skoro ráno upiekli.

            Pred Veľkou nocou sme pomáhali dospelým. Zametali na gánku, chodník na ulici a uhrabávali prašnú cestu. Cez sviatky sa nevyháňali husi ani kačky z dvorov a ľudia sa snažili chodiť stredom cesty. S Mariánom sme vyhrabali priekopu i dvor. Dedina bola pred sviatkami pripravená pred každým domom.

            V sobotu večer pricestoval i otecko. My sme sa išli pokloniť k Božiemu hrobu počas dňa „polúbnut telo Krista Pána“(pobozkať) mimo obradov. Na vzkriesenie - procesiu chodievali do kostola iba dospelí, obrady boli neskoro večer. Keď sme začuli zvoniť zvony, po ich rozviazaní, vedeli sme, že čochvíľa sa naši z obradov vrátia.

            Vo Veľkonočnú nedeľu krstná vyzdobila „cégr“- kôš hore so zatváraním vyšívanou ľanovou utierkou a nakládla do neho kúsky z každého jedla, i baránka cukrového, a niesla do kostola na posvätenie.

            Z Vésky do kostola je ďaleko. Všetci sme boli oblečení vo sviatočnom. Pamätám si, že niekedy bolo tak teplo, že sme mali podkolienky a krátke rukávy. Veľká noc bola vtedy v druhej polovici apríla. O pár dní začínal mesiac máj a boli už prvé čerešne. Neboli celkom červené, len sa trošíčka ružoveli. Až som bola väčšia, som sa dozvedela, ako sa určuje Veľkonočná nedeľa, že je to po prvom jarnom dni, po splne mesiaca prvá nedeľa. Keď bol spln v druhej polovici apríla, preto bolo tak teplúčko.

            Krstná so starou maminkou išli v miestnom kroji. Mám ich aj teraz pred očami, posledný pohľad do velikánskeho „špígla“ - zrkadla, či im netrčí spodnica spod sukne, či je „fjertoch“ - zástera dobre uviazaný, „ručník“ - šatka sviatočná vždy biela. Nakoniec si zasunuli „šnuptichel“ - vreckovku za pás, „modlíci knižku a páterky“ - modliacu knižku a ruženec do ruky. Pohľad na „paríze“ - poltopánky, či sú „vyglancované“ - vyleštené. Keď boli pohľadom očacované k spokojnosti, sme vykročili. Vzali napokon i „cégr“.

            Muži v oblekoch išli niekoľko krokov za nami. Takto vychádzali skupinky z každého dvora a náhlili sa do kostola.

            Slávnostné omše i s posvätením jedla trvali dlho, nám deťom zvlášť. Tí, čo vpredu sedeli, veru sa im i slinky zbiehali, lebo vôňa po domácky zaúdeného mäska a varených vajíčok poriadne z cégrikov rozvoniavala kostolíkom. Pred posvätením boli cégriky sústredené bližšie k oltáru, v prednej časti kostola. Po omši sa rodina pred kostolom chvíľu zastavila, popriali si vzájomne sviatky a poberali sme sa späť. Baránka doma vyložili do okna, aby sme z neho pred obedom neštibrali. Takto to robili asi všade, lebo keď sme vyšli na ulicu, baránka, symbol Veľkej noci, bolo vidieť skoro v každom dome v okne.

            Pred jedlom sme sa vždy všetci žehnali a stará maminka predniesla krátku modlitbu, ako pred každým hlavným jedlom. Mäso z kozliatka som nejedla. Spomenula som si na ten žalostný mekot a hneď ma prešla chuť. Stačila mi žemľová plnka, žltučká z čerstvých vajíčok a kde-tu zelenučká zo žihľavy a k tomu slivkový kompót. Tamojšie deti sa na to pozerali inak, lebo tu vyrastali. Keď som žalostila za kozliatkom, povedali mi: „U nás sa jahňátka na Velikú noc požívajú, lebo Ježiš sa objetovau sám, jak Boží baránek, keď Ho židé ukrižovali. Tento ráz došeu rad na kozlátko, no nekedy je to aj baránek, jahňátko.“

            Všetci ostali až do večera vo sviatočných šatách. Nás lákali zlaté hodinky vo veste starého tatku. Petríka i Helku vzal starý tatko na kolená po jednom, „pohótkat“ - pokolísať. Na naše zvedavé výzvy vybral hodinky z vrecka vesty. Boli uložené v zlatom puzdre a viseli na dlhej zlatej retiazke, upevnenej v gombíkovej dierke vesty. Puzdro musel najprv otvoriť, majestátne sa zadíval, koľko je hodín a ukazoval nám ručičky i čísla. Naťahovali sme krky, aby sme ich videli. My dvaja s Mariánom sme čas ovládali. Aj v kuchyni viseli na stene porcelánové hodiny, no tieto boli veľmi vzácne - zlaté. Puzdro, okraje hodiniek i zadná strana boli gravírované ornamentmi.

            Starý tatko sa zrazu spýtal Mariána: „Mariáne, co, lúbia sa ti?“ „Velice, starý tacinku.“ „Si muj prvňí vňuk, teda z chuapcú. Až umrem, budú tvoje.“ „Starý tatko, a kedy umrete?“ bola jeho neočakávaná reakcia. Zdalo sa mi to strašné, ale ostatní sa rozosmiali aj so starým tatkom. „Až dojde muj čas,“ odpovedal mu už vážne a vrátil hodinky opatrne do vrecka vesty.

            Potom nás vzal na dvor. „Pujdem vám plést korbáče. Ten muj, Vjerko, budeš držat ty. Krstný Lajoš už vybrau prútky ze studne, aby obschli.“ V mieste, kde boli najhrubšie ich obviazal jedným prútom do rukoväte, krivákom zarovnal konce a podal mi rukoväť do ruky.

            „Fčil to dobre drž, lebo já budem plést a porádne utahovat!“ Držala som fest oboma rukami. Korbáč ukončil „sukom“ - uzlom, aby sa nerozplietol.

            Vybral mi ho šikovne z rúk. Chytil ma za rúčku, aby som neušla. Začal šľahať po zadku i po nohách a od radosti vykrikoval: „Toto je fčil moja šlahačka, toto je fčil moja šlahačka, s korbáčem na próbu.“

            Tancovala som okolo neho, vykrúcala sa a pišťaláááá. Veľmi sa mu to rátalo. Potom sa ma spýtal, či dobrý korbáč uplietol? Nedalo sa odpovedať inak, ibaže: „velice dobrý.“

            Po iné roky, i keď som vedela, čo ma čaká, ten okamih som milovala a v duchu sa naň tešila. Bez tohto zážitku by som si Veľkú noc nevedela ani predstaviť. Tešil sa ako malé dieťa.

            S mamičkou i s krstnou sme potom farbili uvarené vajíčka v šafrane, v cibuľových šupkách i v petržlenovej vňati. Najprv pred varením museli predo mnou zo dve vajká povydúvať a presvedčiť ma, či tam nie je kuriatko, lebo som nechcela krstnej inak uveriť. S Helkou sme sa tešili a s lyžičkami pretáčali vajká v nádobkách. Krstná napokon, keď sa vysušili, pomädlila ich v rukách potretých bravčovou masťou, aby sa pekne leskli.

            V pondelok bolo veselo. Naháňačky po dvore, schovávanie sa za sukne starej maminky, delenie vajíčok a šestákov „šlaháčom“. Všetky sme si veru užili korbáčika aj od starého tatku, od krstného i otecka. Marián s Petríkom, Bojkom i s kamarátmi z okolia mali príležitosť a vybúrili sa na nás po svojom, ale aj s vinšom popritom.

            Po obede nás navštívila sestra starej maminky s manželom, tetka Teréza, aj tecica, mamičkina najstaršia sestra. Pospomínali na všeličo, požartovali, aj baránka sme pojedli. Po ťažkom lúčení a sľuboch, že v lete opäť prídeme, sme nastupovali v podvečer na voz a krstný nás i sesternicu Marku, Bojkovu sestru staršiu odo mňa (bývala u nás nejakú dobu) zaviezol k vlaku. Rozlúčku sme vždy ťažko prežívali. Pozvanie na letné hody nikdy nechýbalo.

            Vo vlaku sa nám Marka chválila, koľko mala „šlaháčov“: „Od Morávku, Rázikú, aj Vila Šebesta byu.“ (bol) Začervenala sa pri tom. Smiala som sa jej: „fjajír, fjajír,“ (frajer) hnevala sa na mňa a skoro som od nej jednu vyfasovala.

            Brat sa hral so šestáčikmi, čo si vyšľahal a tešil sa, že si v konzume dokúpi farebné guľky, až pôjde s mamičkou nakupovať. Naši hodnotili pri pohľade z okna na kraj, ako vyrástli obilniny na poliach. Občas nás upozornili, aby sme sa rýchlo pozreli, že na kraji lesíka je črieda pasúcich sa srniek, alebo ozlomkrky beží v poli zajko samotár. Cestou sme vyjedali zo škatule Dojčanské drobničky, na povrchu s posýpkou, čo nám pribalili. Orechové, lekvárové aj tvarohové. Každý druh bol inak zatočený. Podľa toho sme poznali, ktorý koláčik je náš obľúbený.

            Plní vzrušujúcich zážitkov sme rodičom rozprávali jeden cez druhého, a tešili sa na domov. V Dojči sa v tom čase na Veľkonočný pondelok iba šľahalo korbáčom, žiadne polievanie vodou som tam nezažila. Asi preto tu nazývali Veľkú noc „šlahačka. Veľkí „pachouci“ - mládenci snáď „dzívky“ - dievčatá aj oblievali. Až oveľa neskôr naši chlapci mali lacné „voňafky“ vo fľaštičkách z priehľadného skla vyrobených v rôznych podobách, ako postavičky, zvieratká, autíčka, s ktorými nás kropili počas šľahania. Hlávky nám voňali všelijakými vôňami, konvalinkovou, ružičkovou, jazmínovou,.... tešili sme sa z toho. Banovali sme, že nám tie veľkonočné sviatky tak rýchlo ubehli.

Leto v Dojči.

Pod Úrebrím je dolina, je dolina.......

            V lete, keď bolo v poli práce až-až, nás veru s koníkmi a povozom nik na stanici nečakal. Dlhú cestu z vlakovej zastávky Šajdíkove Humence sme museli zvládnuť po vlastných s taškami na chrbte. Petrík zdedil moju prvácku aktovku.

            Vykračovali sme statočne povedľa mamičky. Niesla veľký hnedý kufor vtedy papierový, sieťku a na chrbte zelený ruksak. Cestou boli medzníky, pri ktorých sme oddychovali. Obdivovali sme kraj, ako sa od jari zmenil. Všetko vôkol sa zelenalo alebo krásne zlatilo.

            Oddych sme si urobili, i keď pri nás vyleteli z obilia jarabice, bažanti, prepeličky, alebo keď zajačik vyskočil a uháňal po poli. Našou prvou zastávkou bol Theberyho mlyn na rieke Myjave. Približovali sme sa k mlynu a dohadovali sa, či bude mlynský náhon zastavený, či vypustený? Myjava bola v koryte plná vody a už sme počuli sústavu koliesok malých i veľkých naplno pracovať pri náhone z opačnej strany rieky, kam voda zvrchu padala. V mlyne hučali stroje.

Takto si pamätám mlyn z detstva.

            Snáď sa nám splnia sníčky. Neraz nám sľubovali, že nás zoberú do mlyna. Mamička nám dovolila zbehnúť do údolia, na opačnú stranu mlyna k rieke. Pod haťou bola voda v rieke plytká, ani nie po kolená. Ovlažili sme si v nej unavené nôžky od dlhej cesty. V príjemnom chládku sme chvíľku oddychovali. Čistučká bola, tak sme sa i napili.

            Darmo nás mamička volala späť na cestu, v hluku mlyna a padajúcej vody z vrchu mosta sme ju naozaj nepočuli. Zrazu sa zjavila pri nás. „A hastrmana sa nebojíte?“ Zasmiali sme sa. „Veď je tu iba po pás vody, on musí byť v hlbokej,“ hrdinsky odpovedám. Hádzali sme do vody kamienky, kto z nás ďalej dohodí. Aj ona uznala, že je tu príjemne a sadla si k nám a omočila si nohy. Vôbec sa neobávala, že nám niekto zoberie batožinu, ktorú sme nechali pri moste.

            Vyzvala nás: „Deti, je čas ísť, máme pred sebou ešte dlhú cestu.“ Rezko sme vykročili a tešili sa na ďalšiu prestávku pri kanáli „Uásek“.

            Brehy kanála boli vydláždené veľkými kamennými dlaždicami pod mostom aj od mosta viac metrov po toku. Tu bola tiež čistučká. Že tam boli rybky i raky ďalej v rákosí sme vedeli dávnejšie. Kde končilo dláždenie, tam rástlo rákosie a rôzne vodné rastlinky, šáchorie s takými tmavohnedými koncami. Prezývali sme ich „bauty“. Brat čupel na dlaždiciach až pri vode a rukou ju čeril. Ja som stála povyše neho a mamička bola opretá o zábradlie na mostíku.

            Pozerajúc do vody som si spomínala ako sme vlani sledovali chlapcov. Šli z dediny ku kanálu, cestičkou „za Gajarama“. Poza záhradky sme sa skrývali, aby nás nevideli. Zbadali sme, ako si nalámali „bauty“ a fajčili ich. Vyhrážali sa nám, keď nás zbadali, ak o tom niekomu cekneme. Potom nachytali rakov, a čosi z nich opekali na ohni. Chceli dať ochutnať i nám, no mne aj Helke sa to protivilo.

        S týmito zážitkami sme boli s „Uáskom“ spojení, preto sme tichúčko sedeli a obdivovali okolie. Nezbadali sme, že sa k nám priblížil „strýc“ s kosou. Mal na starosti vykášať okolie kanála a priekopy okolo brehov. Vzájomne sme sa pozdravili. Mamička ho chválila: „Strýčku, máte to tu pjekňe vykosené, je vidzet, že sa o kanál dobre staráte.“ „Tak co, dzecka, došli ste na vakácie, na dnes týdeň budem kosit za Véskú, dojdzite sa podzívat aj tam,“ prihovoril sa. Vedel, že ideme k rodine do Vésky a druhý kanál je neďaleko na konci dediny. Veru ani jeden kanál nebol vtedy taký zanesený odpadkami, ako je tomu dnes.

            Vodohospodári sa o každý starali, ale ani ľudia neboli vtedy takí ľahostajní k svojmu okoliu. Sľúbili sme, že prídeme, však aj tam sme sa hrávali.

            Mamička nám dala znamenie k odchodu! Od kanála sme išli skratkou cez polia, ktorú vytvorili ľudia, čo denne cestovali vlakom a skracovali si cestu cez lán kukurice alebo repy poza dedinu až k „Uásku“. Skratku nazývali „za Gajarama“.

            Kukurica bola veľmi vysoká a pole dlhé, nariadila nám preto aby sme neschádzali z chodníka, lebo sa tam stratíme a nenájdeme sochu sv. Floriánka, kde bola naša ďalšia zastávka. Mala o nás strach.

            Tašky na chrbtoch nám akosi oťažievali, mamička nás posmeľovala: „no ešte po Floriánka, potom po Rehákú, ku Krížu na Barine a čochvíľa budeme u našich.“

            Teta Reháčka, sestra starej maminky, nás zbadala z gánku, ako sa vlečieme a volala nás: „Ale ste unáčení, dobre vám padne reckový (ríbezľový) sirup s dobrú špricovú vodú (sódovú).“

            Nápoj nám chutil. Umelé fľaše sme nepoznali a sklenené by zvýraznili váhu našej batožiny. Po ceste sme si napumpovali vodu zo studne v Kútoch na stanici, keď sme čakali na motorku a potom pri výstupe na stanici, tiež zo studne v Šajdíkových Humencoch.

            Od Kríža to nebolo už ďaleko. Radosť, že budeme o chvíľu s našimi, prekryla našu únavu. Posledné metre cesty sme sa s bratom pretekali, ktorý z nás bude prvý pri vrátkach a ozlomkrky sme sa rozbehli k nim, hoci sme predtým po tých kilometroch ledva nohami prepletali.

Konečne sme u našich.

            Vrátili sa práve z poľa. Starý tatko zatváral veľké vráta a zaisťoval ich veľkou „holou“ Keď nás zbadal, kričal na starú maminku: „Matkóóó, pod sa podzívat, už sú tady tí rozvírení (roztopašní) Bratislavjáci.“

            S bratom sme boli poriadni živáni. Po zvítaní so všetkými sme od vrát až po stodolu začali vyvádzať, ako cirkusanti. Brat robil kotrmelce a ja mlynské kolesá.

            Naši drahí zalamovali rukami a komentovali naše vystrájanie. Stará maminka: „Nále moje rozvírené rybinky, šak sa vám budú huavy točit, no dobre, že ste už tady.“ Mamičkina sestra, naša krstná Anka: „Teda Albino, šak oni sú jak utrhuí (odtrhnutí) z retaze.“ A mamička dodala: „A to dokážu urobiť po toľkých únavných kilometroch.“

Na tom dobrom vzduchu a milovanom dvore sme asi aj boli a hlavne šťastní, medzi našimi drahými.

Povinnosti aj nezbedy.

            Chvíľu nám trvalo, pokým nás zrovnali do ich režimu. Veľkí či malí, museli sme denne pomáhať. Mali pre nás pripravené práce výhradne pre deti. Od starej maminky sme dostali litrové plechové hrnčeky, malí o niečo menšie a príkazy: „Á nescem vás vidzet na dvori skúrej, pokád nenaobíráte litr hymberek, alebo recka. (Nechcem vás vidieť na dvore skôr, pokiaľ nenaoberáte liter malín, alebo ríbezľu.)

            Neskúrej (neskôr), až bude zrauí (zrelý), aj egreš a né, že teho bude plná zem! Ponalévajte čerstvej vody pro hyd na dvori do kastrólu a nezapomeňte poumetat chodník od maštale po králikárne, popolévat muškáty a gramafónky (petúnie), vakácie, nevakácie, šeci mosíme jest a pit a nečím si to zasúžit.“

            Naoberané ovocie sme v košoch odvážali s Mariánom na „tragači“(drevený vozík podobný fúriku bez bočníc) do zberne, ako kontingent, ktorý bol v tom čase štátom určený poľnohospodárom. S bratrancom sme sa pri vození striedali a malí okolo nás pobehovali. My sme vozili iba ovocie a nosili mlieko po rannom i po večernom dojení do zbernej mliekarne k Štorom až k Sv. Floriánku aj s knižkou, kde zapisovali odovzdané množstvo. Tiež košíky s chlebovým cestom poza humná k pekárovi Šimkovi raz za týždeň.

            Medzi povinnosťami sme si našli čas aj na nezbedy. Marián vedel, že u Habú, boli to asi štvrtí susedia od nás, dozrievajú „jabúčka“ - jablká. Také zvláštne, keď sme do jabĺčka zahryzli, vo vnútri o chvíľku dužina očervenela. Nepamätám si už, ako ich tunajšie deti nazývali. Marí sa mi, že „cigáňky“, ale nedám za to ruku do ohňa. Za záhradami bol kanál. Poza humná cez zatrávnenú časť sme prebehli k záhrade, z ktorej konáre s jablkami prevísali cez plot. Najedli sme sa, hoci i my sme mali doma jablká, ale iný druh. Tu nám to akosi lepšie šmakovalo.

            Najhoršie bolo s malými. S Helkou a Petríkom, chceli ísť za nami. Báli sme sa, že nás niekto z našich odhalí a budeme mať z toho zle, keď budú za nami revať. Plot bol starý a kde-tu latky na plote boli povolené. Mariánovi sa podarilo jednu-dve uvoľniť a tadiaľ sme sa prestrkovali. Pri spiatočnej ceste ich Marián popritláčal späť, na uvoľnený klinec. Aj tak to bol lepší nápad, lebo po dvakrát som preliezala cez plot tam i späť a natrhla som si zásterku, skoro som ostala visieť na plote. Marián ma musel trocha nadvihnúť, aby mi povolila.

            Pod jabloňou sme sa raz stretli s chlapcami od Krempov a boli sme viac hluční. Strýc Haba bol známy včelár v celom okolí. Robil niečo pri úľoch a začul, že má na jabloni kmínov. Prišiel potichu. Na hlave mal veľké sito, vôkol ktorého mu visela biela látka. Používal to ako ochranu pred včelami. Aj taký čudný kabát, či pelerínu mal na pleciach. Videla som ho v tom po prvýkrát, zrejme i Helka. Tak sme sa ho obe naľakali, vyzeral ako strašidlo. Chlapci vzali nohy na plecia a my dve s Helkou sme stáli ani prirastené od ľaku k zemi.

            Strýc si nadvihol včelársky klobúk. Upokojila som sa, keď som zbadala biele vlasy a jeho červenú tvár, že to nie je strašiak. Povedal nám: „Dzecka, ked scete jabka, dojzite pres ulic, jablonka je obsypaná a jabek je dost, aj pro vás. Za humnama zvyknú byt aj užovky, je tam mokro. Mohli by ste sa ich vjec nalakat jak mja s tým sitem na huavje.“

            Pri chôdzi nám veru voda čvrlikala pomedzi prsty a kde-tu sme sa prepadávali i nižšie do bahnistej pôdy. Neviem, či mal pravdu, alebo nás chcel iba odradiť od jabĺk a kanála, no na jablká sme kvôli užovkám s Helkou prestali chodiť. Keď som o tom povedala chlapcom, tak ma vysmiali. „Gdo by sa báu nejakej užovky?“

            Raz, to som mala už svoju rodinu, boli sme s manželom na výstave ovocia u nás v Rači. Aj z nášho ovocia, čo manžel dopestoval, bolo niečo na výstave a čo tam nevidím, skoro také jablká, ako u strýca Habu s červenou dužinou. Boli vystavené pod názvom Scarlet...... ďalej si už nepamätám. Stáli mi za spomienku, no tieto boli vyšľachtené a trošička iné, ako boli tie u strýca Habu.

V stajni a na dvore.

         Môj brat Petrík sa najlepšie cítil v stajni medzi koníkmi a kravkami. Mali tam ovce, baranov i kozy.

            Rád pomáhal krstnému i starému tatkovi pri kŕmení. Bolo mu to veľmi vzácne, keď mohol nahadzovať sečku, obrok do hranta, ani ho nebolo vidieť, bol malý. Krstný i starý tatko mali pre neho pochopenie aj trpezlivosť. Vôbec sa nebál byť medzi tými veľkými zvieratami. Pohyboval sa tam, akoby žil s nimi na dedine. Občas ho popritom vyložili na koníka, niekedy i na kravku. Potom nám to všetkým vonku od radosti zreferoval.

            Mala som rešpekt pred týmito zvieratami, keď stará maminka išla večer dojiť, občas som pri nej stála a dívala sa. Najprv poumývala vemeno a cecíky vlažnou vodou. Pružne stískala cecíky, poťahovala ich a ten nádherný zvuk mi ladil do uší, keď mliečko crnkalo najprv o stenu prázdneho šechtára, o niečo neskôr do mliečka a tvorilo postupne na povrchu penu. Keď bol plný, u našich to bol „hrotek“ nadojeného speneného voňavého mliečka, navrhla mi: „Dones si hrnek, ulejem ti!“ Mne sa to na tomto mieste však protivilo piť, tak som povedala: „Dám si až v kuchyni.“

            Vyšla spomedzi kravičiek preliať mliečko do vedra a prikázala mi: „Preuož mi maú legátku - malú stoličku od Cili, k Maline!“ Pomaly som pristúpila k Cilke a prekladala. Malina len tak švihla chvostom v tú stranu, ako som bola sklonená. Bola som fajnovka, ako sa mi Marián neraz vysmieval a toto sa mi vôbec nepáčilo. Darmo mi stará maminka hovorila, aby som neukazovala, že sa bojím. Mám sa pohybovať akoby nič, že Malina ma len pozdravila tým chvostom a zároveň odohnala muchy. Strachu som sa nezbavila.

            Popritom som si obzerala i koníky. Pokojne stáli, fŕkali a žuli, čo si povyťahovali z hrantu. Kobylka Lucka sa mi zdala veľmi nafúknutá. Všimla som si to ešte predtým, keď ich vyvádzal krstný cez deň napojiť k žľabu ku studni, že je akási nadutá. Spýtala som sa starej maminky, či Lucka nie je chorá, keď je taká spuchnutá. „Neé, co nevidzet bude mjet hríbjátko.“

            Medzi koníky som sa neodvážila. Zvieratá to cítili, že mám strach a tak sa neraz stalo, že ma baran alebo koza nabrali na dvore na rohy a „podurovali.” Plakala som, hladkala si zadok a chcela som sa rozbehnúť k mamičke. Na gánku mala rozloženú Singerku a šila. Keď ma náhodou videla pri tom „salte“, nezdržala sa smiechu a volala na mňa: „Aj toto patrí k prázdninám, keď nechceš byť znova na rohoch, tak sa neponáhľaj!“ Taký úkaz bol smiešny, no ja som sa nepoučila, lebo strach bol väčší a tak som si na dvore užila všelijakých útokov i od iných zvierat a výsmechu od všetkých.

            O dva či tri dni pri raňajkách nám krstný povedal: „Friško sa nasňídajte, pujdeme sa podzívat do maštale, máme tam ňeco nového!“ Otvoril na maštali dvercia. „Jéjdanénky, šak tu je už maué hríbjatko!“ vykríkla som. Vyvaľovali sme naň všetci oči. Stálo pod kobylkou a cicalo mliečko. Lucka ostala nepokojná a stále prestupovala. Malo také chudučké dlhé nôžky, ledva na nich stálo. Zdalo sa mi, že sa mu aj podlamovali, keď sa usilovalo nájsť opäť cecík. Podozrivo obzerajúc Lucku som sa spýtala krstného: „a nedáviua sa Lucka pri tem? Mysliac si, že inak nemohlo prísť žriebä na svet. Usmial sa a povedal: „Nedáviua sa.“ Marián sa tajomne usmieval, ale nemudroval, ako inokedy zvykol. Vŕtalo mi to v hlave, ako mohla také veľké žriebätko vydáviť a nič sa jej nestalo. Žriebätko ma zaujalo a už som sa k tomu potom nevracala. Petrík s Mariánom boli smelí a žriebätko i pohladkali. Krstný predtým pristúpil bližšie k Lucke, aby sa nenaľakala, že mu idú ubližovať. Stáli sme s Helkou obďaleč a obdivovali malého žrebčeka. Tak ho predtým krstný pyšne označil: „Bude z neho dobrý žrebec.“

Hladné kozy.

            V jeden podvečer dávno po dojení a kŕmení sa zo stajne ozýval veľký mekóóót. Stará maminka zavolala na starého tatku: „Štefane, ná daus (dal si) tým kozám? Nezapomjeus (nezabudol si) na ne? Nejak moc mekocú, isce od huadu.“(iste od hladu)

            „Dau sem im, Marino, dau,“ odpovedal. O malú chvíľku zasa mekóóót: „Štefane, ná dzi (choď) sa podzívat (pozrieť), co je s týma kozama!“ Vošiel do stajne. Našiel tam môjho brata Petríka. Šľahal kozy bičom a radoval sa, ako vysoko skáču.

            Vychytil mu bič z ruky: „No pod a fčil (teraz) ty ukáž, jak dokážeš vysoko vyskakovat !“ Nič mu veru neodpustil, dostal bičom poriadnu rezu. „A já, že z tebja bude dobrý gazda, všady sa chválim, jakého mám podareného vňuka,“ dodal.

            Petrík vybehol zo stajne. Utekal ako strela dolu dvorom kričiac, uľavujúc svojmu bôľu: „Starý tato gato.“

            Myslel si, že je to pre neho najväčšia urážka, nakoľko sme ho volali starý tatko, alebo aj tacinku, keď sme sa mu zaliečali. Pred vstupom do stajne visel na skobe veľký oválny kôš na sečku a obrok. Zakrýval chomúty a opraty, ktoré pod ním viseli. Starý tatko, keď začul tie urážky na svoju adresu, zakričal za ním: „Jebééérrr ti.“ V rýchlosti zvesil kôš a bumerangovým hodom hodil ho dolu dvorom za utekajúcim vnukom. S tým rozdielom, že kôš sa mu nevrátil. Prikryl môjho brata, ktorý sa práve potkol a spadol. Hravo ho dostihol a zopár mu ešte uštedril.

            Dlho si Petrík hladkal švihance. Večer sa sťažoval mamičke, že on tie kozy až tak nebičoval. „A ako to vieš?“ spýtala sa ho? „Lebo mne sa zdá, že kozy až tak vysoko nevyskakovali ako ja.“ Pousmiala sa, no neľutovala ho. Vysvetlila mu, že zvieratám nesmieme ubližovať.

            Veľmi ho to mrzelo. Dlho sa v tabuli prehadzoval a nemohol zaspať. Vyčkával starého tatku. Ten si líhal posledný. Kľakol si v tabuli a tichučkou otázkou sa mu prihovoril: „Starý tacinkúúú, móóóžem ít na chvílenku k vám?“ Keď starý tatko nadvihnutím rožteka periny naznačil že áno, preskočil sťa srnček od radosti z tabule ponad peľasť jeho postele a spočinul vedľa neho.

            Niečo mu vyšuškááával. S Mariánom sme natŕčali uši, ako si to s ním urovnáva. Začula som len slovo cirkus a vtedy mi zišlo na um, že sme boli u nás doma v Bratislave nedávno s našimi v Cirkuse. Petrík chcel skúsiť cvičiť s kozami tak, ako videl cvičiť s levmi na jednom vystúpení. Lenže v maštali nebolo toľko miesta, aj bič bol pre neho priveľký, a tak sa stalo, že kde-tu šľahol kozy asi viac, ako mal. Ešte pred spaním požiadal o odpustenie, tak nás k tomu naši viedli. Potom pri ňom spokojne zaspal.

            Starý tatko rýchlo zabudol na naše pestvá, čo sme povyvádzali a o jeho pohladenie sme nemali núdzu.

Spomienky starého tatku na Prvú svetovú vojnu a nádielky, ktoré nám dával.

            V nedeľu po Nešpore prišli domov z kostola so strýcom Marcinom. (švagrom) Pri „kuglufe“ - bábovke a cigórii rozprávali zážitky z vojny. Boli spolu v jednej rote, bojovali na Pijave aj v Albánsku.

            Od vzrušenia sme ani nedýchali, keď spomínali, aká krvavá voda tiekla v rieke, pri ktorej sa bojovalo. Raz v Albánsku vraj po večierke sa vybrali s Marcinem do dedinskej krčmy a nazerali zvonka cez okno. Zbadali Albánku bez závoja, ako nesie veľa tanierov pred sebou, čo bolo prísne zakázané v tomto kraji, aby ju videli bez závoja. Žena niečo vytušila, hodila všetky taniere na zem a ušla.

            Vedeli, že po nich pôjdu, preto utekali ako vládali do svojich barakov. Tak ako boli, skočili na gavalec a robili sa, že spia. Prišli oficieri na kontrolu aj so sťažovateľom. Starý otec nám povedal: „Nebyt teho, že sme mjeli gavalce na opačnem konci, ked začaua prohlídka a dokád došli k nám, sme sa s dychem jakž-takž upokojili a tak cigánstvo o hubokém spánku nám vyšuo. Ináč by sme tu s Marcinem už medzi vama ani nebyli.“

            Po smutných spomienkach nasledovali veselé. Zaspievali pesničky s vojenskou tematikou, keď pochodovali, ako vojaci. Regrútske, tie boli smutné. Keď panenky vyšívali košielenky a plakali za mládencami, ktorých pochytali a za vojakov vzali. Medzi pesničkami chvíľku hrali obaja na hrebeni.

            Na zúbky priložili papier, dali k perám a vydávali zo seba zvuky potrebné k pesničke. Papierik sa fúkaním chvel a vyludzoval tóny. Urobili si takto hudobný nástroj. Páčilo sa nám to a neskôr sme to skúšali aj my.

            Starý tatko nám hovoril, že iba vtedy to dobre funguje, keď pesničku vieme dobre spievať. Takto nás nevedomky skúšal, či si dobre držíme nôtu.

            Pridelil nám hudobné nástroje. Vzal stoličku, prevrátil ju a podal Mariánovi. Hral na nej ako na bubne. Striedavo dlaňou a prstami búchal do taktu po sedacej časti z opačnej strany stoličky. Ja som dostala imaginárne husličky, na ktorých som tidlikala, môj brat preberal tiež na takej heligónke, Helke pridelil trubku a orchester bol hotový.

            Niekedy nás bolo aj päť detí, keď prišiel i Bojo, orchester sa rozšíril. Unavovali sme ich nespočetnými otázkami, ako to v tých cudzích krajinách bolo, kadiaľ vojská tiahli. Vždy sa vynašli, aby nás zaujali.

            Dostávali sme od nich „vojenské špangle“. Vyzeralo to takto. Museli sme si sadnúť na zem. Hlavu oprieť o skrčené kolená, ľavú ruku podstrčiť pod pravé koleno a pravou zasa naopak. Motúzom nám priviazali ruky, nohy poza krk, ako uväzovali vraj zajatcov, aby neutiekli. Húpali sme sa popri tom z boka na bok, kto nevydržal rovnováhu, čo sme boli o malú chvíľu všetci, boli sme zaraz na veľkej kope. Smiali sa nám, vraj čo to budú z nás akí vojaci.     

            Potom prišli na rad „rezidélka“. Pri ich skúšaní nás brali po jednom na svoje kolená a šteklili na boku kolienok. Výskali sme pri tom, smiali sa a vykopávali nôžkami, lebo šteklenie sme mali vydržať, ale niekedy sa nedalo. No a kto najdlhšie vydržal a nevykopával, mal z nás najlepšie „rezidélka“.

            Keď som bola po operácii, vykopávala som iba jedným kolienkom, nikdy ma zo súboja nevynechali. Rozdávali nám aj oriešky a marhuľky. Predtým zavolali: „do sce marhulku, alebo oríšek, nech poví jáááá!“ Na pravej ruke skrížili prsty do figy a pohybom pod naše nosíky nám rozdávali frčky - marhuľky a keď oriešky, ten istý pohyb sme cítili vzadu na temene hlávky. Vždy sme sa na tieto prekáračky s nimi tešili a dožadovali sa ich, jááá..

            Niekedy sme ich tak zmorili, že si rozprávaním o regrútoch a o vojakoch, ktorí nechceli ísť do vojny, urobili oddych. Rozprávali nám o Márii Terézii. Niekdajšia panovníčka dala niektorým národom, čo sa tu usadili na našom území, výsady. Ako napríklad Habánom, ktorí sa usadili pri Levároch, v Brodskom, aj v Sobotišti. Vraj keď sa ocitol mladý muž na ich území, vojenská garda ho nemohla zverbovať za vojaka.

            O Habánoch sa rozprávali s veľkou úctou. Boli vzdelaní ľudia. Mali svoje zákony, boli zruční, dobrí keramikári a všestranní remeselníci známi po celom kraji. Nevyznávali našu vieru, preto boli vraj vyhostení aj zo svojej domoviny, ďaleko zo západu Európy. Boli kvôli tomu prenasledovaní a odvšadiaľ ich vyhostili. Niektorí z nich sa usadili až za riekou Moravou na našom území.

            Toto si pamätám z rozprávania mojich starých rodičov, ktorí na to spomínali.

Rodokapsy.

            Náš krstný otec rád potajomky čítal na mieste, kde ho nik nevyrušoval. Na WC. Románik vykladal na vrchnú kladu pod strieškou tak, aby ho nebolo vidieť. Pred starým otcom by sa iste hanbil čítať také niečo v kuchyni. Tam čítal každý deň Roľnícke noviny.

            Raz sa stalo, že ho nezasunul ako obvykle a kúsok z neho pretŕčal z klady, čo mojej zvedavosti pri rátaní pavúkov neušlo a tak som odhalila jeho tajomstvo.

            Čo to tam len môže byť na takomto mieste? Vyskočila som na dosku. No toto, listovala som, boli tam i obrázky, ale len čiernobiele alebo hnedobiele. Čítavala som i ja a „zašívala sa“ tam. Bolo to pekné a slušné čítanie o amerických savanách, prériách, o farmároch, o ich láskach a živote. Rodokapsom – sa v tom čase nazývalo toto šalátové vydanie knihy, bez tvrdšieho obalu.

        Keď ma na dvore nebolo dlho vidieť, stará maminka vytušila, kde som, asi o Rodokapsoch vedela a kričala na mňa cez celý dvor: „Vjerkóóó, ná šak to h---o naučíš čítat, ponáhlaj sa, čekajú tu na tebja!“

            Bola som zvedavá kto, netušiac fintu starej mamy a hneď som sa ozvala. Usmiata mi odpovedala: „Ná oprané šnuptichle - vreckovky v koryce - v koryte, že ich vyplácháš!“.

            Vtedy sa tak často neprávalo ako teraz. Bolo ich teda neúrekom. Na slová nechcem, nebudem, neľúbim na tomto dvore nik nereagoval. Tu sa nám „moseuo dicky šecko scet“ (muselo vždy všetko chcieť).

Húsky, húsky, poďte domov.

            V časti Véska, kde bývali naši starí rodičia s krstnými, bola zastavaná v tom čase iba jedna časť ulice. Z ich okien bolo vidieť cez polia až na Závsie. Na odľahlý koniec dediny, kde som sa narodila. Naša dedina je zastavaná v tvare podkovy.

            V náprotivnej strane cesty končila zástavba domom Vajdových a vedľa ich domu viedla poľná cesta poza humná. Tadiaľto sme si skracovali cestu, keď sme viezli chleby na tragačoch k pekárovi Šimkovi do stredu dediny, alebo aj vyšliapaným chodníkom sme chodili k rodine na Závsí.

            Niekde v týchto miestach mala tecica so strýcom pole, v tom čase bolo už pokosené. „Pujdete tam pást husi a nazbíráte pro tecicu kuásky, je tam už posečené, dávajte dobrý pozor, aby nezašli na pole k súsedom, mohuo by byt z teho zle. Mariáne, šak ty víš, keré je to pole,“ vysvetľovala stará maminka a podávala nám košík na klásky.

            Išli s nami i malí, Helka, Petrík, Bojo aj kamaráti z okolia. Povedľa bolo pole s kukuricou a cviklou - repou a ďalej polia ešte nepokosené. S húskami sa nám darilo. Každý z nás mal v ruke „chabinu“ - halúzku a s nimi sme zaháňali husi od vedľajších polí dovtedy, pokým ktosi z nás neprišiel s nápadom: „Podme sa hrát v tem vysokém žice!“ Aj kukuricu nazývali žito. Bola tu zasadená aj ťahavá bobica – fazuľa. Na to, že pole nám nepatrí, sme v tej chvíli akosi pozabudli, ale aj na husi. Pobehovali sme medzi kukuricou a poriadne vrieskali, iste dosť dlho. Vybehla som z kukurice a husí nikde. Kričala som na Mariána a už sme vedeli, ktorá bije. Určite ich strážca polí zajal. Rozhliadali sme sa a veru, na poľnej ceste sme zazreli strýca v slamenom širáku. Husi sme nevideli cez vysoké obilie, iba gagot sme počuli.

            Bol to strýc Savara. Býval neďaleko našich v malom domčeku. V tej časti jediný dom so slamenou strechou na konci Vésky. Mne sa ich domček veľmi páčil. Chodila som okolo nich, keď som išla navštíviť tecicu. Bývala asi v druhom dome od Savarov smerom do dediny.

           

            Zakrádali sme sa cez pole za ním a potom poskrývali do vŕbových kríkov, čo rástli popri ceste pred domom. Strýc hnal husi z poľnej cesty a ony akoby poznali číslo domu, trielili rovno cez hlavnú až k našim vrátam.

            Nahlas sa im prihováral: „Tak vy ste teda Chruťky a já, že čí enem ste?“ Tak našich prezývali – Chruťé. Krstná začula z dvora gagot. Otvorila vrátka a začudovaná pozerá raz na husi, raz na strýca.

            „Našeu sem ich v našej réži (raži).“ Skôr, než sa krstná zmohla na slovo, husi vpochodovali do dvora a on pokračoval. „Anko, huchý sem dost, ale suepý ešče néé. Tých pajzákú, co ich mjeli pást, nájdeš hen v tých kríkoch.“ Rukou ukázal na miesto, kde sme poskrývaní čučali. Vyliezali sme po jednom z kríkov, lebo sme odtiaľ všetko videli i počuli.

            Naše šťastie, že to bol strýc Savara. Hájnikovi polí by museli za zajaté husi zaplatiť pokutu - výkupné a nám by to veru tak hladko neprešlo. No radšej by sme si zvolili za to rezu. Takto sme počúvali lamentácie o nezodpovedných „pajzákoch“ (naničhodníkoch), raz od krstnej, od starej maminky a napokon aj od mamičky. Ani nazbierané klásky v košíku pre „tecicu“ nás nezachránili. Mrzelo nás to, že sme sa nechali uniesť tou hrou v kukurici.

            O tom, že strýc Savara naozaj dobre nepočul, som sa presvedčila, keď som išla raz od tecice a stretla som ho na ceste s púdrušou (konopná plachta) na chrbte, plnou trávy a na pleci s kosou. Nohy sa mi roztriasli z tých husí a takto zoči-voči som sa s ním odvtedy nestretla, no zdvorilo som ho pozdravila „Pochválený buď Ježiš“. Zastavil sa pri mne a namiesto pozdravu mi odpovedal: „Ná byu sem tot pri kanáli nakosit trochu lebedy pro kozy.“ Ukazujúc posunkom hlavy na nošku za chrbtom. „ A ty odkad ideš?“ „Od tecice,“ odpovedám už hlasnejšie. „A cos tam robyua?“ (Čo si tam robila?) „Enem tak, podzívat sa, co robjá a zanésua sem im kvící.“ (Len tak pozrieť sa, čo robia a zaniesla som im kvety). Bola som spokojná, že sa strýc Savara na nás nehnevá, keď sa dal so mnou do reči a husi vôbec nespomenul. Rozlúčila som sa s ním pokorne a hlasno: „S Pánem Bohem.“ Potom mi už odzdravil: „S Bohem.“

Medíci na dvore.

            Na druhý deň sme sa z dvora nehli. Cítili sme, že si ten včerajšok musíme urovnať. Zabávali sme sa hojdaním na obrovskej maline vedľa stodoly. Keď som sa chcela dostať k hojdačke, musela som prejsť cez celý dvor.

            Krstná ma vždy upozorňovala: „Neponáhlaj sa pres ten dvur, moráci a húseri si ťa tak nevšimnú!“ Veľmi som sa ich bála. Prešla som skoro polovičku cesty a tak som zrýchľovala krok, aby som bola čím skôr na hojdačke. Neuvedomila som si ani to, akú mám mašľu v tento deň vo vlasoch. Hojdačku som mala temer na dosah. Vtom pri mne zasipel húser, pridal sa aj moriak so svojim hudri, hudri. Zakopla som v rýchlosti a už som bola rozpleštená na zemi dolu tvárou a chytala sa za hlavu, lebo sa im zapáčila práve moja červená mašľa.

            Kľuvali ma zobákmi do rúk, lebo som si nimi hlavu chránila. Revala som, až ma krstná pribehla z chlievov ratovať. „Co sem ti povidaua, že nemáš utekat po tem dvori, snad nebudem kvúli tebje ten hyd negde zavírat. Mamje ráno pripomeň, aby ti červenú na teho kohúta nedávaua.“ Previedla ma k hojdačke. Môj účes sa vtedy nazýval na kohúta, ale to nebol taký ako nosia teraz mladí, že im napomádované vlasy stoja. Mamička pri česaní mi zobrala do rúk vlasy z vrchnej časti hlavy zatočila ich do takého slimáčika, priviazala k tomu mašľu, pripla sponkami a kohút bol hotový.

            S tou červenou mašľou navrchu hlavy som bola pre húsera i moriaka asi dosť vyzývavá, preto som na to doplatila.

            Naša hojdačka bola reťaz priviazaná na konároch maliny s doštičkou, ktorú nám krstný odrezal z dosky. Tá sa nám pri hojdaní stále posúvala a neraz privrela kožu na stehnách. Malina bol velikánsky strom, moruša s bielymi malinami, ako pol palca na ruke dospelákov.

            Boli sladučkéééé mňam, živili sme sa nimi po celý deň a nielen my. Keď nejaká prezretá padla na zem, všetky kačice i sliepky a čo bolo nablízku sa rozbehli po ňu.

            Mamička prišla za nami do chládku. Sadla si na uložené drevá, prišívala gombíky a vyšívala dierky na blúzkach, čo ušila.

            Pokým som sa hojdala, môj brat robil experiment s hydinou. Rozhadzoval kamienky vôkol seba a tešil sa, ako sa vždy hydina rozbehla o preteky ku kamienku a vzápätí kamienky vypľuli. Mamička napomenula brata, aby nechal zvieratá na pokoji. Neustále ich rozhadzoval a ony sa opäť rozbehli ku kamienku. Nakoniec povedal: „Nemajú ani trocha rozumu, sú také hlúpe, stále si myslia, že sú to maliny.“ Potom to uzavrela: „Ty teda máš rozumu viac ako dosť a niekedy konáš horšie ako tá hydina.“ Myslela na vyšľahané kozy v maštali.

            Pobral sa radšej za Mariánom. Čistil zajačie klietky, že mu bude pomáhať. Pohojdala som sa a vystriedala ma Helka. O chvíľku nás krstná volala, aby sme išli preberať fazuľu, lebo zajtra je piatok a vtedy vždy varili fazuľovú polievku a pod ňu - so širokými rezancami. Na tento obed sme sa všetci tešili. Bol to pre niekoho chod prvý, druhý i tretí, preto toho museli navariť poriadne veľa. Napreberali sme sa fazuľky až-až.

            Stará maminka sa na nás dívala a povedala: „Jak dneskaj šeci posúchajú po tem včerajšku, jakí sú z nich na dvori medíci.“ Keď váľali na „slížovej desce“- lopáre na druhý deň guľatučké cestá, ani postele im nestačili kam ich kládli, toľko ich bolo. Tie slíže sme mali radi akékoľvek, makové, orechové, lekvárové, syrové, vajcové aj krupicové. Radšej sa nás nepýtali, aké majú byť, lebo sme sa na výbere nikdy nezhodli. K fazuľovej bolo vždy aj niečo upečené „zelníky“ - kapustníky aj buchty.

            Bóóže, to bola dobrotkáááá. (Fazuľovú a pod ňu, ak sa dá, varíme v piatok doposiaľ a na preberaní sa s radosťou podieľajú naše slniečka, vnúčatká a hovoria tomu, že sa hrajú na Popolušku.)

Rexo – dobrý stopár.

            Starý tatko bol poľovník. Zadovážil si psa Rexa. Mal vysoké nohy hnedej farby s béžovými fľakmi a s takým malinkým chvostom, že vyzeral, akoby mu ho odsekli. Bol to poľovnícky pes.

            Rozpovedal nám raz príhodu, ktorú zažil dávno, keď bol Rexo ešte mladý. Chcel ho vymeniť za jazvečíka. Zobral Rexa do Jablonice na jarmok, a zjednal sa s jedným gazdom od Starej Turej. Ten ponúkal na výmenu jazvečíka. Vyrovnali sa, plácli do dlaní, za dobrým obchodom za kože z diviaka aj zo srnca a výmenou psov. Tak Rexo putoval k Starej Turej a jazvečík so starým tatkom do Dojča.

            Pri rozprávaní tohto príbehu sa cítil tak previnilo. Neskôr sme pochopili, prečo. „Ked sem sa otočiu za vozem, kerý odvážau našého Rexa, ten mjeu také oči na mja, že sem tej noci ani zaspat nemoheu. V sebje sem strašne banovau za tú výmenú.“

            Malý jazvečík Brok bol pár dní vraj tak urazený, nikoho neposlúchal, ani žrať nechcel. Aj on iste smútil za pánom. Zobral ho párkrát do hája na čakanú a potom bol ako vymenený. Pomaly si zvykol na nový dvor i na ľudí.

            O nejaký čas raz ráno vyšla stará maminka na dvor a kričala: „Ná pote sa podzívat, gdo je na dvori!“ Rexo bol na dvore. Nevedeli, ako sa gazda od Starej Turej menoval, ani na jarmoku ho viac nestretli. Tak sa stalo, že im na dvore zostali obaja. Brok aj Rexo. Konštatovali sme všetci, že ten náš Rexo bol dobrý stopár, keď trafil z takej diaľky na náš dvor.

            „Starý tatko, ale potešili ste sa tomu, keď sa vrátil?“ spytovali sme sa. Povedal nám že áno. Len nevedel, keď ostali u nich obaja psi, ako má urobiť spravodlivosti zadosť. Toto ho najviac mrzelo.

            Hoci bol Rexo už starý, nevidel dobre, aj na poľovačke mal problémy, no na dvore bol ešte dobrý pán. Starý tatko sa s ním už nevedel rozlúčiť a robil mu ešte dlho spoločníka.

Moje zlaté more.

            Blížil sa čas žatvy. V jednu nedeľu po Nešpore nás zobral starý tatko všetkých na voz. Zapriahol koníky a povedal: „Pujdeme k Bištavje, podzívat sa na žito (pšenicu), či je dozríte a uvidzíte, že naše kone uhodnú, keré je naše pole.“

            Zastali. Také múdre boli. Starý tatko vystúpil z voza. Pofukoval mierny vetrík a klásky na poli sa pred nami hojdali, ako zlaté vlnky. Všetko vôkol bolo také žltučké a mne sa z voza zdalo, že okolo nás je rozprávkové zlaté more. Na tomto mieste v chotári sa obiliu darilo. Políčka tu boli široko ďaleko obsiate pšenicou, jačmeňom, ovsom, alebo ražou. Boli jedno pri druhom, delili ich iba vyorané brázdy zarastené burinou a zelenou farbou naznačovali medze. Neboli tam žiadne kolíky označené menom gazdu a tak som neverila, či je starý tatko na správnom poli. Ako to vie, že práve toto je ich pole. Aj tie koníky mi vŕtali v hlave.

            Odtrhol zopár kláskov. Mädlil ich v dlaniach, až mu zrniečka z kláska začali vypadávať do dlaní. Odfúkol ostníky i malé smietky. Kládol si zrniečka do úst a rozhrýzal na kašičku. Mrmlal si popod nos: „zdá sa mi, že zrno je už dozríté.“(dozreté)

            Motala som sa okolo neho a vyznala som sa mu, ako sa mi pole páči. Pripadá mi, akoby sme boli pri zlatom mori a či si je istý, že je to ich pole.

            „Máš pravdu, je to naše zuato, keby sme ho nemjeli, čaško by sme bez neho vyžili. Pri temto zuatem mori sa mosíme pokorne poďekovat tam hore.“ Zodvihol oči k nebesiam. „Či sme na našem poli? Dobrý sedlák to mosí mjet v merku.“ Ťukol si prstom po čele. „Jagživ sa nestauo, abych odorau ňekomu z brázdy.“ „A čo tie koníky, ako to vedia?“ „Snád, ked tolko rokú sem chodzívajú, pamatujú si to aj oni,“ usmievajúc sa ukončil našu debatu.

Myšky za golierom.

            Chlapci behali okrajom poľa. Bolo tam nesmierne veľa myší a Marián s Bojkom si o niečom šuškali. Ja s Helkou sme zašli kúsok ďalej natrhať kvietky na venčeky.

            Priplichtil sa ku mne Marián s rukami za chrbtom a tajomne sa ma spýtal: „Uhodni, co mám?“ Myslela som si, že našiel nejaké farebné sklíčko alebo zvláštny kamienok, boli to vtedy moje najväčšie poklady a naivne som čakala, čo mi ukáže.

            Vytiahol ruku a v dlani mal malé myšky. Uhla som sa od ľaku, ale bol šikovnejší. Dal mi ich vzadu na krk.

            Výskala som o ratu a skočila k starému tatkovi, aby ma oslobodil od tej hrôzy, čo sa mi pazúrikmi držala chvíľku na blúzke pri krku a vhupla po chrbte pod blúzku. Práve sa vrátil z obhliadky. Bol natrhať obďaleč zopár kláskov aj z iného obilia.

            Sukňu som mala na gumičku, rýchlo ma od nich oslobodil. Boli splašené a na zemi sa rozutekali. „Ty buázne, ná co ju lakáš, šak ona si na ne zvykne počas žní.“ (Ty blázon, prečo ju ľakáš, veď si ona na ne zvykne počas žatvy.) A pokračoval, akoby sa nič nestalo.

            „Tot, podzívajte sa, natrhau sem pár kuásku, že vám ukážem, keré je žito, kerý jačmeň, réž, alebo oves.“ (Pozrite sa natrhal som pár kláskov, že vám ukážem, ktorá je pšenica, jačmeň raž, alebo ovos.) Klások so žitom - pšenicou bol taký pekný, plný bacuľatých zrniečok. S jačmeňom bol trocha štíhlejší. Ten s ovsom mal na konci dlhšie ostníky, ako metličky a zrniečka sa mi zdali ako slzičky. Klások s ražou bol tiež dosť plný, no trocha iný ako pšeničný.

            Ruku s kláskami dal za chrbát a po jednom ich vyťahoval a skúšal nás, či si pamätáme, ktorý z nich je pšenica, raž, jačmeň alebo ovos. Ani vydýchnuť mi nedal, ešteže som vedela, čo má za chrbtom. Dodnes si to pamätám, ako nám ukazoval rozdiely na obilí.

            Nasadli sme na voz. Srdiečko mi vyskakovalo od strachu, chytala som sa za krk a opakom ruky hladkala chrbát. Dlho mi trvalo, pokým som sa upokojila.

            Cestou späť do dediny som gánila na tých dvoch huncútov, čo ma skoro o rozum pripravili. V duchu som premýšľala a vracala sa k tomu. Čo pod tým starý tatko myslel, že si na ne zvyknem? Na myši? To teda nikdy!!!

Starý tatko zanôtil:

/: Na Dojčanských úkach, našeu sem ja dukát,:/

/: gdo mi ho promjení, milá doma néní,:/

/: Pujdem do hospody, gde cigáňi hrajú,:/

/: tí mi ho promjeňá, tí peňíze majú,:/

/: Ked ho nepromjeňá, dám ho do cimbála,:/

/: budú mi vyhrávat do bíuého rána.:/

            Vchádzali sme vozom do hlbokého výmoľa a spievali, až nám hrdielka vysmädli. To preto, že sa nám vo výmole páčila ozvena. (Táto pieseň je naša hymna podnes, keď sa na dovolenkách stretáme s mojimi súrodencami, vždy si ju spievame.) Koníky v tomto mieste išli veľmi opatrne, lebo cesta bola z briežka. Starý tatko držal na fest opraty, lebo tento výmoľ bol nebezpečný. Nám nakázal, aby sme sa dobre držali, lebo voz sa kýval z boka na bok, pokým sa kolesá nedostali do vychodených koľají.

            V minulom roku som zažila túto cestu počas búrky. Krstný ma vyložil na menšiu fúru aj s Mariánom. Koníky boli búrkou splašené a krstný sa čertil: „Že sem sa já nechau navést a vzau vás. Lehnite si a držte sa fčil jak repíče (bodliaky) teho pavúza, ked pojedem pres výmou, nech sa neprekopŕcnete z tej fúre.“

            Krstná sedela pri ňom a pomáhala hamovať, ako sa dalo, aby sa kone neponáhľali. Blesky a hromy vôkol burácali a osvetľovali nebo aj celý kraj. Báli sme sa, že do nás udrie blesk. Nebolo ďalšej ruky, aby sme sa prežehnávali, ako sme boli inokedy zvyknutí. Vrátili sme sa domov všetci do nitky premočení a šťastní, že sa nič zlé neprihodilo. Krstný sa zapovedal, že nás už na fúru nikdy nezoberie.

            Teraz sme sa s vozom približovali k dedine. Pri potoku slovkom “pŕŕŕ “zastavil koníky. Starý tatko sa stretol s iným gazdom, ktorý sa tiež išiel presvedčiť, či má obilie dozreté a chvíľu sa rozprávali. My sme sa zatiaľ napili z čistého potôčika, preskakovali s Helkou z jedného briežka na druhý. Nebol hlboký. Marián sa díval na stromy. Snoril po vtáčích hniezdach a Petrík s Bojkom si vyberali halúzky vhodné na praky. Vracali sme sa vyhladovaní ani vlci a večeru sme mali raz-dva zjedenú. Žalovanie jeden na druhého sme nemali vo zvyku, veď kto by ma aj počúval.

            Pri večeri sa rozprávali krstný so starým tatkom: „My budeme sécit- kosiť, Albina – teda naša mamička, bude rozkuádat na zem povrísla - povriesla. Stará maminka s Ankú - krstnú, budú hrscovat – kosákom naberať pokosené obilie do náručia a ukladať kôpky na zem na rozložené povriesla, hrsťovať. Dzecka zostanú zajtra samé doma. Stavjaní sa pozamyká, pripravte im k studni vody, jedzení na stúl na gánku, aby nám nepomreli huadem. Ráno stáváme šeci velice skoro! Zajtrajškem začínajú u nás žňa,“ ukončili svoju reč.

        To, že máme na starosti malých nám nik neprikazoval, bola to pre nás samozrejmosť. Ostatné príkazy sme dostali na druhý deň.

Lucka a žriebätko.

            „Tady na stole máte pod sitem ve vajdlínku mascené chleby - lepeňáky a buchty. Sito je pod obrúskem, je tu velice moc much, pozakrývajte to potom. Ovocí je na maline a v záhradze, voda je v chuádku v kýbli pri studni zakrýtá velikú škridéukú. Neopovážte sa otevírat studňu, chlévy, alebo maštal, hrajte sa enem na dvori a ked bude pršat, skovajte sa na gánku. Dojedeme, až sa bude stmívat,“ zneli ráno príkazy pre nás od krstnej.

            Mamičku obliekli do miestneho kroja, lebo vraj v tých „pánskych hadrách, by vypádaua, jak strašák v tem obilí.“ Aj v tomto oblečení bola pekná. Starý tatko i krstný mali konopné biele gate a ľanové košele také voľné, aby im pod nich vetrík zafúkol a pri práci ich ovlažil. Na hlavách slamené širáky - klobúky. Pozamykali stavanie. Dlho sme sa za nimi pri vrátach smutne dívali a mávali, keď odchádzali na pole.

            Z dôvodu skorého vstávania nám deň ubiehal akosi pomaly. Pozametali sme s Helkou gánek, popolievali muškáty aj ostatné kvietky vodou z válova, čo bol pri studni vždy plný vody. Nanosili čerstvej vody do kastrólov pre hydinu.

            Chlapci ukladali nakálané polienka do radu k ostatným. Hrali sme skackanú škôlku, Marián vyrábal praky pre seba i Petríka.

            Po obede sme boli na hojdačke a za stodolou. Bola priechodná z oboch strán a na veľkom pľaci za stodolou bol dávno nepoužívaný gepeľ. V gepeli boli ozubené kolesá, zapriahali sem kravky alebo koníky a tieto chodiac dokola točili ozubenými kolesami a poháňali stroj, ktorým sa niečo buď mlátilo alebo sekal pokrm pre dobytok. Dávnejšie. Pamätám si to z ranného detstva. Teraz na tieto práce používali elektrické stroje. Za stodolou na holohumnici bolo teraz prázdne miesto pre stoh a dobré miesto pre našu hru na sochy a naháňačku.

            Najlepšia hra na dvore bola „uliganá“- skrývačka. Bolo tu veľa dobrých skrýš. Po riekanke: „Eniki beniki kliki bé, aber fáber dominé.....“ vyšiel rad na mňa. Opretá čelom a rukami o velikánske vráta stodoly rátam: „Desať, dvadsať, tridsať, začal Gašpar kričať, že ho bolí brucho, aby bolo ticho. Skovaníííí, neskovaníííí, idéééém vás už hľadáááť!“ oznamujem.

            Rexo s Brokom na dvore veľmi štekali. Obrátim sa, že idem poskrývaných hľadať a predo mnou v strede dvora stojí kobylka Lucka so svojim žriebätkom. Začala som kričať na Mariána: „Lucka sa odviazalááá aj s malým ušli z maštalééé.“

            Mysleli si, že podvádzam a nik sa mi neukazoval. Lucka ma poriadne vystrašila. Nebyť toho, že zaerdžala, neuverili by mi. Napokon povyliezali z úkrytov.

            Koníky zacítili voľnosť. Erdžali, vyskakovali po dvore a od radosti vyhadzovali zadnými kopýtkami. Aj žrebček sa už cítil na dvore doma.

 Toto je fotografia z dnešných čias. Stodola ešte ako - tak stojí, ale strom - malina nevydržal.

            Ledva sme stačili prebehnúť od stodoly popri stene stavania ku gánku, tak vyčíňali. Marián sa čudoval a po svojom komentoval: „Podzívajte sa, ale fíkajú ricú.“ Čupeli sme v najodľahlejšom kúte gánku za zarigľovanými vrátkami. Bez vody, lebo koníky tú našu skoro našli, škridélku - pokrievku zhodili a pri pití sa im podarilo aj vedro s vodou prevrátiť. Našli i tú vo válove pri studni. Rexo s Brokom pobehovali okolo nich a štekali do zachrípnutia.

            Našťastie sa naši vrátili skôr ako hovorili. Keď sme začuli dupot koní, vrieskali sme z gánku, aby neotvárali vráta, lebo Lucka je vonku aj so žriebätkom a sú také „rozbuáznené, že by mohli vybjehnút na ulic“ (rozbláznené, že by mohli vybehnúť na ulicu). Krstný so starým tatkom ich upokojili, voviedli do maštale a Lucku priviazali. Točili všetci nechápavo hlavami, ako sa to mohlo stať, veď kontrolovali všetko pred odchodom.

            Stará maminka hladkala Rexa: „mje sa zdáuo (zdalo), že nás Rexo s Brokem nevítajú a proč sú tak pocichu (potichu). Tot chuďák kuťás, jaký je zachrípuí (zachrípnutí), aj Brok, jak sa pocichu vrcí.“(potichu vrtí)

            Večer, keď už malí zaspali, vyšetrovali, nás či náhodou môj brat, malý gazda, nebol v maštali a nechal otvorené dvercia. Po pravde sme s Mariánom povedali, že nie, lebo sme boli stále spolu na dvore i vzadu pri stodole. Ráno vyšli s otázkou i na neho, no čestne prehlásil, že po tej príučke s kozami by sa do maštale sám neodvážil.

            V tento deň pripravovali ďalšie povriesla k žatve. Steblá s klasmi toľko, čo sa zmestilo do dvoch dlaní, rozdelili na dve polovičky a v časti kláskov urobili zvláštny uzol. Potom steblá pripojili a vložili do vody, aby zmäkli a dalo sa s nimi na druhý deň lepšie narábať, hlavne uväzovať.

            Maminy vyvárali a vypekali, lebo žatva bola veru ťažká práca a všetci sa potrebovali i posilniť.

            Večer sme začali naliehať na našich, aby zobrali na budúci deň i nás na pole. Po zážitku s Luckou sme sa doma obávali zostať samí. „Ale budeme mjet pomocníkú,” s úsmevom zhodnotil krstný. Tešili sme sa, že zvolili a spokojní sme v tabuli zaspávali.

V popredí dom, dvor, stodola, našich st. rodičov, v mojich spomienkach.

Pozemok starých rodičov.

Žatva v plnom prúde.

         Zavčas rána nás opäť budilo klepkanie kladivkom po nákove. Starý tatko s krstným si ostrili kosy.

            Vyskákali sme z tabule, aby nás náhodou nenechali doma. Jedlo, pitie bolo už naložené v cégroch a v črpákoch.

            Po kvalitných furmanských raňajkách sme nasadali na voz a odchádzali z domu. (Tak nazývali raňajky, keď bola gulášovka alebo niečo iné varené pred ťažkou robotou.)

            Marián sa predvádzal, stál popri plnej bočnici voza na tenkej holi, bola pripevnená zvonku pri boku voza, aby sa dalo ľahšie na voz vyliezať. Na „longu.“ Voz nebol „rebriňák“. Keď koníky pridali a longo sa veľmi kývalo, krstná mu prikázala: „Neondzi sa a nasedni k ostatňím, lebo možeš skončit pod kolesama.“

            Voz bol naložený okrem nás povrieslami, z ktorých kvapkala voda a zanechávala na ceste za nami stopu, košíkmi s jedlom a hlinenými črpákmi s kávou a vodou.

            Koníky zastali pri našom poli. Povykladali všetko do chládku a starý tatko začal kosiť pri medzi prvý. Zopár metrov za ním krstný. To aby si neublížili s kosami, museli mať odstup. Povriesla vyložili na začiatku poľa.

            Medzi pokoseným obilím v riadku nám ukázali, kam máme klásť povriesla. Odkrokovali nám vzdialenosť a podľa toho sme potom s Mariánom rozkladali ďalej.

            Maminy so starou maminkou hrsťovali kosákmi pokosené obilie do náruče a kládli na pripravené povriesla. Spievali si pri tom. Medzi tým som chcela s Helkou vyberať z obilia kúkoľ, nevädzu a divý mak, že budem kombináciou s kláskami pliesť pre nás venčeky, keď budeme oddychovať.

            Mala som obuté plátené sandálky, bez ponožiek, prsty i päty som mala voľné. Ostatní boli bosí, no ja som bola na pichanie strniska háklivá, fajnová.

            Keď zabrali kosou do obilia, narušili hniezda myší a hrabošov. Tie sa rozutekali kade ľahšie. Nakoľko som sa musela pohybovať neďaleko za koscami a tých myší tam bolo veľmi veľa, bála som sa niekam stúpiť. Im bolo jedno, kadiaľ utekajú, či po mojich plátenkách alebo po prstoch. Cítila som ich pazúriky i kožúšky na nohách a nebolo to príjemné. Bála som sa ich. Jačala som a všetci sa smiali. Nevedela som sa rozhodnúť, kam mám stúpiť. Bála som sa, že ich pošliapem a zašpiním si plátenky. Tak som na tom strnisku stála a jačaláááá.

            Kosci sa vzďaľovali a „hrscovníčky“ - hrsťovníčky približovali. Mamička mi naznačila, že mám rozkladať, nech majú kde klásť obilie. „Mami, a tebe to nič nerobí?“ čudovala som sa. „Veď som tu vyrástla.“ „Ale aj tak, snáď sú tu myši z celého sveta,“ hundrem si nešťastne. Súrili ma do roboty. Marián s Petríkom sa mi smiali do popuku. Helka sa motala bosá okolo nás a myši jej nevadili.

            Nedalo sa nič robiť, nemohla som tam zostať stáť ako socha do večera. Keď sa mi zdalo, že ich už toľko okolo mňa nebehá, začala som poskakovať po strnisku a pokračovala som v rozkladaní. A to sa opakovalo každú chvíľku, lebo hniezd tam bolo až-až.

            Vtedy mi pomaly začalo svitať, čo myslel starý tatko v tú nedeľu, že cez žňa – žatvu si na myši zvyknem sama a nemusia ma Marián s Bojom strašiť.

            Začuli sme hlahol zvonov bim, bam, bim, bam. Slniečko bolo nad našimi hlavami a zvony oznamovali poludnie. Naši kosci i hrsťovníčky sa zastavili. Utreli si znoj z čela, pomodlili sme sa všetci Anjel Pána a podišli k vozu do chládku.

            Maminy vyťahovali z košov „jedzení“ a „picí“. Čudovali sme sa, ako dlho tie zvony zvonia a koľko ich je. Krstný nám to ozrejmil, že usadlosť - majer Bištava, pri ktorej sme sa nablízku nachádzali, je temer rovnako vzdialená od Štefanova, od Letničia, Unína, aj od Dojča. Preto ich toľko navôkol počujeme zvoniť. „Akorát Koválovské snad neni čut, lebo je medzi nama kopec, aj ked enem mauí,“ ukázal smerom na Koválov. Tie polia sa mierne zvyšovali nad obzorom.

            Nezačali zvoniť naraz. Keď je vraj zvonica vysoká a kostolník starý, dlhšie mu trvá, kým tam po rebríku vylezie. Vtedy neboli zvony na automatiku, ako je tomu teraz. Bolo to pekné, pokým posledný zvon dozvonil. Dlho nám znela ozvena v ušiach a niesla sa krajom.

            Spýtali sa nás, či si aj my zaslúžime obed. Svorne sme kričali ááánóóó. Usadili sme sa všetci na zem do chládku. Bol to suchý obed. Chlebík s údenou slaninkou, aj údené mäso, cibuľa, na prilepšenie sme mali „zelníky“- kapustníky, „oškvarkový uokeš“ a meltovú kávu. Po obede chvíľku odpočívali. Plietla som Helke venček, aj pre seba. Marián s Petríkom sa hrali s prakmi.

            Po chvíľke oddychu vykročil krstný so starým tatkom ku kôpkam, čo hrscovníčky doposiaľ nakopili. Začali ich uväzovať do snopov. Spojili konce stebiel povriesla, zatočili zvláštny uzol a zvyšok stebiel podstrčili pod uzol. Kľačali pritom na snope, aby sa im dal uzol na fest uviazať pod stlačeným obilím.

            Počas kosenia si niekoľkokrát ostrili osličkou kosy. Mali ju zavesenú v plechovom puzdre, za pásom s troškou vody.

            Schyľovalo sa k večeru. Snopy ležali na poli a zlaté more mi pred očami pomaly mizlo. Snopy som si preto predstavovala ako kôpky zlatých prútov. Priťahovali ich bližšie a ukladali do krížov. Dobre sa kĺzali po strnisku, aj my sme ich zopár s Mariánom vliekli. Ukladali ich raz z jednej strany na seba, zasa z inej. Striedavo, až ich navýšili do kríža, kláskami v strede. Temer v rovnakej vzdialenosti boli kríže rozložené na veľkom poli. Pole vyzeralo ako upratané.

            Pamätám si, že z niektorých snopov, ale z iného obilia, stavali takých panákov. Mne pripadali panáci ako dievčence tancujúce v kole, s hlávkami dokopy. Lenže tieto sa nehýbali. Tak som si predstavovala, že si niečo šuškajú.

            „No a fčil nech dá Pán Bú, aby nepršauo, dokat šecko pokosíme a aby sme mohli suché aj pozvážat pod strechu,“ starý tatko zodvihol oči k nebu a tak prosil.

            Po poli som chodila akoby nič a myši som si vôbec nevšímala. Mal pravdu, zvykla som si. Bolo mi do smiechu, keď som si zmyslela na to, ako som sa v duchu zastrájala, že na myši si nikdy nezvyknem. Ale aj tak je to lepšie, keď nie sú za golierom. Lebo vtedy, neviem, neviem... Po namáhavom dni sme sa tešili domov. Koníky zabočili na náš mostík. Hurááá, otvárame vráta, konečne sme doma.

O žobrákoch, drotárovi a hrnčiarovi.

            Pri otváraní vrát Rexo s Brokom ukrutne štekali. Na dvore sme našli dvoch žobrákov stáť v pozore, chudákov, o hlade a smäde. Ktohovie od kedy.

            V tom čase sa dedinou potulovalo viacero žobrákov, cigánov a drotárov. Gazdinkám kde-tu chýbali sliepky, kurence alebo niečo iné z dvorov a záhrad. Neraz sme o tom počuli, keď sedeli žienky v nedeľu podvečer na priedomí a zhovárali sa o tom.

            Vrátka nebolo ťažké otvoriť. Asi v každom dvore sa zaisťovali rovnako v hornej časti otáčavým drievkom.

            Naši strážcovia, hlavne Rexo, boli takí špecialisti, že do dvora vpustili každého, ale iba pár krokov. Ďalej ani nohu. Boli neustále pripravení na skok, vycerovali zubiská a hrozivo štekali.

            Stará maminka žobrákom dala zajesť aj napiť a starý tatko im ponúkol, že môžu v stodole prespať a druhý deň za stravu niečo vypomôcť. Sľubovali, no ráno boli už preč a podľa rečí krstnej: „snad aj nejaká ze slepic.“

            Inokedy sme našli na dvore drotára. Rexo s Brokom mu nedovolili dať ani krošňu z chrbta. Pár nocí spával v stodole a poctivo drôtoval po dedine na našom konci hrnce a kastróly. V každej dierke trpezlivo vyklepkával nit, aby hrniec netiekol. Naši mu dávali aj stravu.
            Pochádzal z Oravy a chodil po okolitých dedinách. Večer sme ho počúvali hovoriť o veľkej chudobe na severe krajiny a vraj keď u nás kvitnú stromy, u nich je ešte poriadna zima. Preto sa tam okrem zemiakov málo čo urodí. O tom, koľko sveta prešiel, menoval veľké mestá, po ktorých chodil a vykrikoval z plného hrdla: „Dróóótovať, flééékovať hrnce!“ Nejaké slová vedel i po maďarsky aj nemecky.

            Vždy sme zvedeli niečo nové od ľudí, čo chodili po svete a prechádzali našou dedinou. Neskôr sa presunul na opačný koniec dediny. Tam ho prichýlila iná rodina.

            Tešilo nás, keď do dediny zavítal voz s priekupníkom s hrncami a hlinenými taniermi, džbánikmi, hrnčekmi. Boli krásne pomaľované roztomilými kvetinkami a ornamentmi. Mal ich poukladané v slame. Tajomne ich vyťahoval stojac na longu voza a tak o svojom tovare dokázal rozprávať, že ľahko zlákal zákazníčky. Všetky deti z okolia „obsmŕdali“ okolo voza.

            Vždy sa doma niečo porozbíjalo a bolo čo prikupovať. Krstná i stará maminka si s radosťou vyberali a my sme sa tešili na nové hrnčeky a taniere a prisvojovali si ich, z ktorého bude kto piť a jesť, ale to iba tak sme snívali o tom. Na pitie deti používali plechové, tiež maľované. Po dedine sa dlho o tom hovorilo medzi susedkami, kto si dal čo opraviť, ktorá si čo pokúpila. Bola to taká udalosť, keď sa niekto cudzí objavil, priniesol i nové zvesti a v dedine to rozvírilo život. A to by sa nám ani nerátalo, keby sme sa pri všetkom nezúčastňovali.

            Nehovoriac o zmrzlinárovi, ktorý chodil na bicykli a tlačil pred sebou bielu debničku s nádobou na zmrzlinu až zo Senice. Zvonil už na začiatku dediny. Mal taký zvonček, hneď sme vedeli, že je to zmrzlinár. Utekali sme domov drankať šestáčiky na kornútok zmrzlinky, pokým príde k nášmu domu, aby nám neušiel.

        Nebola to taká zmrzlina ako predávajú teraz. Bola taká vodová, ovocná, no vzácna, lebo počas leta sme ju lízali snáď dvakrát po kornútku.

Bubeník.

            Keď prechádzal dedinou, sprevádzal ho kŕdeľ detí. Vopred oznamovali krikom na našom konci: „Bubenííík idééé.“ To sme už začuli i zvuky paličiek na bubne, ktorý mal zavesený na krku. Zastal a ľuďom dával niečo na známosť. Boli to také jeho zaužívané pohyby paličkami, každý vedel, že oznamuje niečo dôležité.

            Bumbarasa bum, bum, bum: „Dáva sa čut (na známosť), na Obecňím úradze je seznam gazdú, kerí neodezdali vajca, ovocí, mléko a dávno mjeli, šak oni vjedzá, kerí to sú, budú za to potahovaní až na okres do Senice.“ Bumbarasa bum, bum, bum. Bol poslom správ, ktoré dával Obecný úrad na známosť občanom tejto obce. Prednes oznamu bol niekedy veľmi smiešny.

            Inokedy to bol oznam o besných zvieratách túlajúcich sa dedinou. Upozornenia o tom, aby si ľudia dávali pozor pred požiarom hlavne počas mlatby a všeličo iné pre ľudí dôležité.

            Keď sme prišli na prázdniny, tuším v 1953-ťom, v dedine pribudli na stĺpoch amplióny a z nich sme počúvali oznamy vysielané z Obecného domu. Pred vysielaním vyhrávali pekné pesničky a milý hlas v rozhlase oznamoval nové správy a pozýval ľudí na polia do práce. Ľudia povychádzali na priedomie, aby si ich vypočuli a potom sediac na lavičkách po svojom skomentovali. Brepty nechýbali ani pri vysielaní z miestneho rozhlasu. No v tomto období dedina sa menila z dôvodu kolektivizácie už na úplne inú dedinu. Škoda. Bumba rasa bum, bum, bum, mi veru chýbalo, zdalo sa mi to vtedy jedinečné.

Zvážanie obilia, čakanie na fúru.

            Nastalo obdobie zvážania obilia pod strechu stodoly. Starý tatko s krstným boli v tejto veci neoblomní, ani raz nás nechceli vziať na zvážanie. To po tej vlaňajšej udalosti v búrke. A my sme tak snívali o vysokej fúre. „Víte jaké je to nebezpečné, ked sa dostaneme s tú velikú fúru do výmou. Nevím, či mám hamovat, či kone opratama fest držat a co by sme si počali aj s vama na fúri, a ked si spomenem na lonský rok, neé, neveznem vás,“ povedal nám prísne krstný.

            Toľko sme otravovali, až nám sľúbil, keď sa budú vracať z poľa okolo obeda, na začiatku dediny nás naložia na fúru, ale len na ten kúsok po náš dom. Od začiatku dediny po náš dom je asi 300 metrov, aj to je niečo pre nás, teda hlavne pre mňa. Marián to iste zažije, keď bude väčší, bude pomáhať, ale čo ja?

            Krstná o našom dohovore nevedela a v to ráno nás dvoch poslala k rodine na Závsí natrhať slivky. Odkázala to v nedeľu teta z rodiny, keď sa stretli v kostole. Oni mali také skoršie, čo už dozreli.

            V lete býval cez polia vyšliapaný chodník. Tak sme si to krížom skracovali, ale aj tak to bolo pre nás dosť ďaleko. Dom i dvor bol u našej rodiny oveľa väčší, ako náš. Bola to zámožná usadlosť - kúria v blízkosti kaplnky sv. Trojice. Zvítali sme sa s tetou. Zaviedla nás do záhrady, aj tá bola velikánska.

            Ukázala nám, na ktorom strome sú zrelšie: „a neoháňajte sa, ked polecá fčeui, lebo tedy vás najskúr dopichajú,“ dostali sme direktívy. Nablízku bolo niekoľko včelích úľov, obávala sa o nás.

            Bratranec bol šikovný, po stromoch to vedel. Stála som pod ním s otvorenou plátennou taškou. Čo trafil do tašky, čo nie, pristalo najprv na mojej hlave, čomu sa veľmi smial a robil mi naschvály. Nakoniec sme pozbierali aj tie popadané.

            Kázala nám obrať aj mirabelky a letné hrušky. Poďakovali sme. Každý za jedno ucho tašky sme niesli ovocie a vliekli sme sa po hradskej k začiatku dediny.

            V tom čase nechodilo toľko aut, ako je tomu teraz. Naši sa mali vracať z Bištavy okolo obeda s fúrou a s Mariánom sme na nich čakali.

            Krstná nám nepovedala, že chce variť slivkové gule k obedu. To si iba v duchu plánovala, keď nás pre slivky ráno posielala. O čase sme nemali páru, slnko sa nám zdalo nad hlavami, onedlho asi bude poludnie. Preskakovali sme priekopu, domov nebolo ďaleko, obávali sme sa, že naši s fúrou prejdú a náš sen sa nesplní. Tak sme tam o hlade čakali.

 

            Začali sme vyjedať ovocie. Pridali sa deti od Buríkov, Ivan Rehák aj Franta Lit. Naháňali sme sa pri kríži okolo senníka tety Teriny, až sme zbadali od Kolónie prichádzať naše koníky. Konečne. Rozbehli sme sa na cestu. Rozmýšľam, ako sa ja na tú fúru dostanem. Nepredpokladala som, že bude až taká vysoká.

            „Pŕŕŕ,“ krstný dal znamenie koníkom, keď prešli cez hlavnú cestu, aby zastali. Opraty podal starému tatkovi. Obišli sme rebriňák k jeho zadnej časti. Hore na snopoch obilia bolo položené guľaté drevo dlhé cez celú fúru, „pavúz“, na koncoch malo diery, cez ne bolo prevlečené hrubé lano - konopné. Utiahnutím lana cez oje voza z prednej i zadnej strany rebriňáka pavúz pritlačil navrchu fúru snopov, aby boli bezpečne stlačené a cestou z fúre nevypadli.

            Marián sa vydriapal, ani som nezbadala. Rozmýšľam, ako to zvládnem s mojou nohou -chuderou. Vtom počujem krstného: „A ty tu dokedy sceš čekat? Polez konečne, nevidzíš ty mračna!“ Zadíval sa na oblohu.

            Nastavil zopäté ruky a dal mi „rabaka“. Najprv na ruky, potom na plecia, jednou nohou na hlavu a už mi Marián podáva ruku. „S druhú rukú sa chyc pavúza a nohu daj medzi snopky,“ poučuje ma. Krstný ma istí, vyskočil na zadné oje, posunul ma trocha dohora a vyhupla som i ja na fúru. „Dzite do prostrídka fúre a dobre sa držte pavúza!“ Prikazuje. Starý tatko dáva povel koníkom: „Dijóó.“ Pohli sme sa.

            Sedíme s Mariánom na fúre a tešíme sa. Aspoň ja, jemu to snáď nie je až také vzácne a dívame sa pyšní vôkol zvysoka. I keď to bolo iba zopár metrov domov, mne sa to teda veľmi rátalo. Na tašku položenú niekde v priekope sme si vôbec nezmysleli.

            Z fúry som si na dvore poradila sama. Nemali na nás čas. Mračilo sa a rebriňák s obilím bolo treba zaviezť do stodoly a snopy povykladať na „patra“ - miesto pod strechou.

            Krstná stála napajedená pri vchode gánku s rukami v bok. Ten jej postoj neveštil nič dobrého. Tušila som koniec radosti. Začala: „Vy dvá pajzáci, ná de sú trnky na gule? A kolko strachu sme mjeli o vás, či sa vám neco nestauo na hrackej. De ste byli dofčilka a de je kabela s trnkama?“ Keď sme sa rozbehli naspäť k priekope, na začiatok dediny hľadať tašku, ozývalo sa jedovato za nami priedomím: „tarélky dneskaj k objedu veru nebudete potrebovat.“

            Taška bola prázdna. Trnky, mirabelky aj hrušky boli dávno vyjedené. S Mariánom sme cítili nespravodlivosť k hrozbe, že nič na obed nedostaneme, veď nám nepovedala, že to potrebuje na gule k obedu. Cestou sme si o tom hovorili a s trpkým očakávaním sme sa vracali s prázdnou taškou domov. Protesty, že nám nepovedala, že to chce k obedu, veru ničím nezavážili na našu obranu. Ani to, že nám kamaráti pri tom jedení pomohli. „Eščeže ste kabelu ňekde nezatafárili,“ vykríkla, keď ju prázdnu schmatla.

            „Lesci (ak) sa to ešte ráz stane, na mú dušu vás vyštičkujem, aby ste vjedzeli, vy pajzáci jakýsi. Nevím, nevím, či vám mám nauožit z tých lekvárových pirohú, co sem moseua uvarit, ked ste nešli a nešli s tyma trnkama.“

            Ale naložila. Jedli sme pomaly. Pýtať dupla v tento deň si veru neodvážil ani jeden z nás.

Mlátenie.

            Po zvezení posledného obilia pod strechu bola stodola plná obilných snopov. Zdalo sa že ani prázdneho miestečka by ste tam nenašli. Naši sa pripravovali na mlátenie.

            Deň vopred žienky vyvárali a vypekali, zamiesili na chleby. Viezli sme ich k Šimkom na takých parádnych čistučkých tragačoch zakryté bielymi obrusmi. Súrili nás, bolo veľa hodín a pekár mal čochvíľa sádzať. Malí chceli ísť samozrejme s nami. Nestačili, lebo sme sa ponáhľali. Hoci sme išli cestou za humnami, k pekárovi to bolo z Vésky ďaleko. Petrík bol rýchly, ale Helka sa jedovala, že utekáme a tak sa niekoľkokrát švacla na zem do prachu. Kopala nohami a trucovala. Marián sa musel vždy vrátiť po ňu. Vírila vôkol seba prach a my sme mali naponáhlo. Len, len sme to stihli. Na ulici sme sa hrali s deťmi pri potoku a čakali, až sa upečú.

            Vracali sme sa s chlebíkmi. Chlapi u nás na dvore nosili vo vedrách vodu zo studne a plnili velikánske drevené bečky - kade, ktoré boli umiestnené pri vrátach stodoly.

            Počas mlatby sa častejšie objavoval bubeník na našom konci. Po rituáli s paličkami a vetou „Dáva sa čut,“ oznamoval: „aby byli ludé počas muatby opatrní, aby nevznikeu oheň!“ a ešte všeličo iné, čo sa týkalo kontingentu z obilia.

            Deň predtým mlátili u tecici a strýka. Mláťačku koníky prevážali k nám do stodoly. Boli sme vo vytržení. Obskakovali sme cestou vôkol nej. Za ňou bol pripojený ešte jeden stroj, oveľa menší. Elektrický motor so širokým remeňom pripevneným na hrubých kolesách, ktorý poháňal mláťačku, aby pracovala.

            Boli sme v úzadí, lebo nás niekoľkokrát upozornili, aby sme nedali nohy nedaj Bože pod kolesá tých mašín. Mariánovi sa veľmi zapáčili menšie i väčšie silné valcovité kolesá, na ktorých bol natiahnutý remeň na motore. Stále obskakoval okolo, až sa to stalo.

            Prizabudol sa a ťažké koleso mu prešlo cez palec na nohe a úplne mu ho rozmliaždilo na prachovú placku. Boli sme všetci na ceste bosí, vtedy by mu topánky veru nepomohli. Strašne zvrieskol a zaskučal. Keď ho zbadal starý tatko, ako poskakuje na jednej nohe a strašne kvíli, priskočil napajedený k nemu so sprievodným slovom „jebééérrr ti, ná co sem vám povidau, aby ste neobsmŕdali tak blízko pri tem motori.“ Najprv mu uštedril zo štyri poriadne bičom. Všetci sme sa rozpŕchli. Potom si ho vyhodil na chrbát „na rozčapky“ a kalupoval s ním domov, nadávajúc mu. Krstný pokračoval s koníkmi po ceste a doviezol mláťačku do dvora už bez nášho sprievodu.

            Krstná so starou maminkou mu nohu obmývali najprv vodou, potom hnedou tinktúrou, ktorá bola vždy naporúdzi. Odtrhli z plátna úzky pás a palec mu uviazali. Pri tinktúre skučal chudák ešte viac. Boli z toho nešťastní, lebo po doktora až na Búre nebolo kedy pri takejto robote zájsť a Marián si veru liečil palec cez deň ležaním na praščáku - slamenej posteli na gánku. Už si nepamätám, ako s tým palcom napokon dopadol, iba na to, že stará maminka mala v bravčovej masti naložené žltučké kvietky, pazúrek (nechtík) a touto mastičkou mu palec natierala, ale na tú krutú bitku s bičom spomíname dodnes. Chudák, bolo nám ho vtedy ľúto. Neskôr, keď bolo po mlatbe, krstný mu vyrobil barle, aby nemusel skackať po dvore na jednej nohe.

            Mláťačku umiestnili uprostred stodoly. Na stodole boli otvorené oboje vráta, bola priechodná, motor sa rozozvučal a privolal nás bližšie.

            Posadali sme si najprv s Petríkom a Helkou na veľké drevá, čo čakali na popílenie. Marián toľko prosíkal, aby ho zaniesli k nám, až sa ho starej maminke uľútilo a na chrbte ho preniesla. Išlo nám na desiaty rok, všetko som už inak chápala a vnímala, že to v meste nezažijem, som vedela určite.

            Začali so snopmi pod strechou na patrách - pôjde v stodole. Pichali do nich drevenými vidlami a zhadzovali nižšie, bližšie k mláťačke. Tam bol pripravený mládenec, ktorý ich podával ďalšiemu na mláťačku a ten rozväzoval povriesla a podával snopy mužovi, ktorý obilie voľne púšťal do priestoru, kde sa oddeľovalo zrno od slamy. Prezývali ho špajzer, teda toho muža.

            Slama sa sypala vzadu za mláťačkou. Tam ju chlapi naberali vidlami a robili z nej za stodolou stoh. Vpredu padalo zrno do riečice, kde fúkal vzduch a zbavoval zrno pichľavých ostníkov, ktoré sme nazývali „plevy“. Plevy vychádzali výfukom, cez veľkú hadicu povedľa stodoly a tam sa z nich hromadila kopisko. Takto som to pozorovala ja. Iste robili i všeličo iné.

            Keď bola kôpka pliev tak akurát, môj brat sa k nej rozbehol a najradšej sa hral v nej. Toto som nevedela pochopiť, že ho to nepichá. Keď som mala v tabuli čo len jeden ostník na plachte, nevedela som do rána zaspať. No môj brat mal asi hrošiu kožu.

            Starý tatko s krstným mali na starosti otvor, kadiaľ padalo čistučké zrno do vriec. Tie vážili na decimálke a zapisovali do písanky počet kíl i vriec. Vrecia označili, čo pôjde na kontingent a ostatné vynosili na pôjd.

            Bola som plná zvláštnych dojmov. Z driev bol dobrý výhľad pred očami nám snopy mizli a stodola sa postupne vyprázdňovala. Za stodolou zasa rástol zo slamy velikánsky stoh.

            Aj ľudia, čo ukladali slamu do stohu, museli byť šikovní. Aby bol stoh pevný, aby rovno stál a nezošmykol sa na niektorú stranu. Museli byť aj pri tom odborníci. Teda, čo dokáže takáto mláťačka a ľudia okolo nej.

            Zvony oznamovali poludnie a krstná naznačovala krstnému, lebo on pri tom hluku zvony nepočul, že je čas obeda. Stroje stíchli. Všetci sa ovlažili v bečkách s vodou. Nám zakázali „obsmŕdat pri objedze. Až začnú robit, potom bude čas objeda pro nás“.

            Pri večeri sa pomocníci bavili a vypytovali sa starého a krstného otca: „Štefane, Lajošu, jak vám to sypauo?“ „Ná velice dobre, sme spokojní, chvála Bohu, úroda byua dobrá.“

            V ten večer mamička vymáchala v kadi pri stodole môjho brata aby ho zbavila ostníkov – plevov, ktorých mal všade plno. Nakoniec mu vlasy vyčesala kosteným hustým hrebeňom, aby nimi nezanešváril tabuľu, v ktorej sme spávali.

            Ráno sme mláťačku vyprevádzali bez Mariána k ďalším susedom.

Nie je mlátenie ako mlátenie, keď je to cepovanie.

            V iný deň pri obede som sa vypytovala, čo sa bude robiť. „Enem sa neboj roboty je tu dost jak na kostele. Zajtra pujdeme do žitniska poodtŕhat fazulu a bob, pujdeš nám pomocit, právda, bez Mariána, uvidzíš, jak ju budeme šecky tri cepama muácit.“

            Večer som nemohla zaspať. Predstavovala som si mamičku s cepami a bolo mi stále do smiechu a chichotala som sa pod perinou.

            Ráno zo žitniska, ktoré nebolo od nás ďaleko, povyťahovali fazuľu nízku aj ťahavú bobicu. Dávali sme to na veľkú konopnú plachtu, ktorú nazývali „púdruša“. Keď boli dve velikánske kopy pripravené, uviazali opačné konce do poriadnej noše a vyhodili si ich na chrbty. Len čo sme sa vrátili, začala sa veľká búrka.

            Medzitým stará maminka pripravila cepy. Keď sa opäť ukázalo slnko a zem rýchlo obschla, rozviazali plachty, rozdelili fazuľu na kôpky a začali. Raz jedna, raz druhá, raz tretia, stáli od seba v patričnej vzdialenosti, aby si neublížili a točili cepami tak, aby sa menšia horná časť cepov vo vzduchu točila a medzitým ňou udierali na zemi po fazuli. Fazuľka povyskakovala zo suchých lúľkov.

            Tie sme vynášali na hnojisko a fazuľu, ktorú bolo ešte treba previevať, vysypali z plachty do vajdlínkov (hlbšie plechové nádoby). Na počudovanie i našej mamičke to išlo šikovne. Vraj niekedy veľmi dávno takto mlátili aj obilie.

            Petrík bol na dvore a hral sa pri susedovej stene. Naši neraz hovorili o tom dome, že je z hlinených tehál a nazývali ho hliník. V piesku si robil tunelíky, kamienky mal za autíčka a drevené íveríky za domčeky.

            Ostatné deti sme sedeli na schodíkoch gánku, naše žienky mlátia cepami do kruhu a v tom sa rútil susedov komín, povedľa môjho brata. Vyskočil ako strela a utekal do kuchyne. Zdúpneli sme všetci a utekali za ním. Našli sme ho kľačiaceho pred obrazom Božského srdca. Ruky zložené k modlitbe: „Anjelíčku strážníčku, ďakujem ti, že si ma zachránil pred tým Wágnerovým komínom.“

            Mamička ho privinula. Bol malý, mal štyri a pól roka. „Petrík mjeu teda od Pána Boha ščascí, že ho komín minuu (obišiel),“ konštatovali.

            Otecko nás navštevoval každé dva týždne, v sobotu podvečer. Z tejto Petríkovej príhody veru nemal radosť. Zavzdychal: „Už, aby ste boli doma.“ Aj nám tu chýbal, čas rýchlo ubiehal a približoval sa koniec prázdnin.

            Aj teraz, keď si na Petríkovu príhodu spomínam, mi behajú zimomriavky po chrbte.

            V dome u susedov žila starenka Wágnerová, nakoľko sa nám prázdniny už krátili, neboli sme pri tom, keď sa dom susedov rúcal.

Pod Úrebrím je dolina.

            Na druhý deň pri obede spomenuli, že starý tatko pôjde s koňmi pod Úrebrí pre suchú ďatelinu.

            Všetci sme boli ešte ustráchaní zo zážitku z predošlého dňa, preto nám dobre padlo, keď sme sa dopočuli, že fúra nebude veľká a na nej by nás mohol zviezť všetkých.

            Povyskakovali sme na poli z voza, až na Mariána, a starý tatko koníky nasmeroval k prvej kôpke ďateliny. Neboli to klasické kôpky, ďatelina bola pokladená na drevených „panohách“. Boli postavané do ihlanov.

            Lúka príjemne voňala. Marián ešte nemal zahojený palec, tak dostal na starosť koníky. Držal opraty, starý tatko naberal drevenými vidlami vysušenú ďatelinu a nakladal na voz. Nám nakázal, aby sme sa nemotali vôkol voza, aby sme nedopadli, ako Marián. Ten sa tak naparoval na voze, div nepraskol. Závidela som mu, čím ho starý tatko poveril. Koníky ho poznali a dôverovali mu, keď ich pošibával k ďalšej kôpke ďateliny.

            Keď bola naložená posledná kôpka, zapichol vidly do ďateliny na voze. Povykladal nás na fúru s ďatelinou a vracali sme sa domov. Cestou si začal nôtiť:

Pod Úrebrím je dolina, je dolina a je dolina.

Je tam síta jatelina, jatelina a jatelina,

Jatelina mi nezešua, mi nezešua a mi nezešua.

Moja milá za mnú došua, za mnú došua a za mnú došua.

Došua ona do maštale, do maštale a do maštale.

Medzi štyri kone vrané, kone vrané a kone vrané.

Koníčky sa nalakali, nalakali a nalakali.

Moju milú pošlapali, pošlapali a pošlapali.

            Pieseň sme poznali, neraz sme ju počuli spievať pri práci. Spievali sme ju s ním, mala veru smutný koniec a ja som mala prečo slziť.

            Ukazoval nám smerom k Senici, že za týmto kopcom sú Vinohrady. Naši, aj tecica, tam mali ovocné stromy, egreše, aj zopár pňov s hroznom a všeličo iné. S Mariánovými kamarátmi aj s Bojom sme tam boli niekoľkokrát. Ako to s deťmi býva, u cudzích nám ovocie lepšie chutilo.

            Neraz nás preto nejaký strýc naháňal a utekali sme hore Vinohradmi. Pred starým tatkom sme o takýchto kúskoch svorne mlčali. Nakoľko v tej časti Vésky, kde naši bývali, nebolo dievčat v mojom veku, prirodzene som sa hrala s bratrancom i s jeho kamarátmi a s našimi malými, ktorých sme mali s Mariánom neustále na krku.

            Cestou nám starý tatko dával hádanky. „Co je to? Járádjátratyrádjátra, alebo Synkumiňtenkertatkojatenkerminem.“ Hovoril to veľmi rýchlo a viackrát za sebou, bolo to veľmi smiešne. Najskôr sme boli presvedčení, že je to v cudzej reči. Veru dosť dlho nám trvalo, pokým sme na to prišli, čo to znamená po záhorácky. (Ja mám rád pečienku, ty máš rád pečienku, alebo otec nabáda syna, aby obišiel ten ker a syn mu odpovedá, že ten ker obíde.) Taký figliar bol náš starý tatko.

Čestné koliesko.

            V posledné dni prázdnin vyhovela mamička môjmu prianiu. Prešla so mnou celou dedinou, nazývala som to čestné koliesko.

            Petrík sa zatiaľ preháňal s chlapcami po ulici. Naháňali hrdzavú starú obruč z kolesa na voze alebo zo starého bicykla. Vyrovnávali ju paličkou, aby im nespadla. V čase nášho detstva, v lete, to boli najobľúbenejšie chlapčenské hry. Hrali sa tiež s dreveným kuželom. Roztočili ho na zemi dlhším konopným povrázkom. Toto zvládali iba šikovní chlapci, kužel nazývali „pječek“. Krútil sa veľkou rýchlosťou. Chlapci utekali za ním, cestou, necestou. Tým povrázkom ovládali pječek, obdivovala som ich. Alebo v piesku si urobili jamky, rozhodili farebné guľky po zemi a posúvali prstom takým pohybom, aby sa ťukli o seba a jedna pri tom vpadla do jamky. Keď sa niekomu guľky neťukli, nasledoval ďalší hráč. My sme to volali chlapčenská škôlka na guľky.

            Na prechádzke ma vždy skúšala, či si ešte pamätám, kde bývajú ľudia, ktorí sa s našimi dávnejšie kamarátili a vzájomne navštevovali, pokiaľ sme bývali v Dojči. Zavítali sme i na faru, pozdraviť pána farára Janoviča.

            Potom sme išli Závsím k nášmu domu. Naši prenajali dom miestnej rodine, ako i senník, ktorý sa nachádzal v hájiku za kaplnkou Sv. Trojice. V našom dome bol stále Poštový úrad. Mamička sa zastavila na Pošte, i nájomníkov navštívila a ja som sedela na tráve na našom dvore, no doma som tu už nebola. Zasnívala som sa a vrátila do svojho ranného detstva. Tu som žila do svojho 4 a pol roka, na tomto dvore a v tomto dome a banovala za všetkým, až ma mamička vyrušila.

            Prechádzkou sme zašli až k senníku, postáli pri kapličke, na cintoríne a navštívili sme rodinu na Závsí..

            Po tejto prechádzke som mala dušu na mieste.

Hučák.

            Cestou domov som sa vypytovala mamičky na močiar „Hučák“, lebo večer som počula, ako sa krstný so starým tatkom dohovárali, ktorý z nich tam pôjde prevracať konopné snopky. V močiari boli namočené, aby zmäkli a dalo sa nimi ľahšie na trlici sekať i na česáku česať. „V temto roku dozríli skúrej,” spomínali. „Loňským rokem sme ich vytrhávali až v septembri.”  Pamätala som si z predošlých rokov, čo o Hučáku tajomne hovorili: „Je tam bár-de prepaduisko, trasovisko a nejedna kráva tam utonua a nebyou jí pomoci.”

            Bola som vystrašená, bála som sa o nich. Mamička ma upokojovala, že ľudia, čo tu žijú, sa v močiari vyznajú a vedia o cestičkách, ako sa tam dostanú a Brok určite pôjde prvý, lebo zvieratá vedia vycítiť nebezpečenstvo.

            Vedela som, že močiar je niekde za dedinou. Chodiť v tie strany sme mali zakázané. Spýtala som sa mamičky, kde sa ten močiar vlastne nachádza, aby som sa ubezpečila. Povedala mi, že sa tam ide poľnou cestou za dedinou, kolo Buríkov, za kanálom smerom na Šaštín v tých hájoch, medzi hradskou a riekou Myjavou. Pochopila som hneď z jej vysvetlenia, kde to je. „Si dosť veľká, aby si vedela, že tam nesmiete chodiť, je to tam nebezpečné.“

            Nakoľko sme mali asi o dva dni cestovať z prázdnin domov, sväto-sväte som sľubovala, že tam nepôjdeme. To, že nás k Hučáku Marián i s kamarátmi niekoľkokrát nasmeroval, som nepovedala.

            V háji bolo veľa stromov a na nich stehlíčie hniezda. S kamarátmi vyberal z hniezd vajcia a my sme nikde nechýbali.

            Ten világoš - rezu, si ani neviem predstaviť, keby sa dozvedeli o tom, že sme v tie strany chodili. S týmto som sa nikdy nepochválila, snáď až niekedy v dospelosti pri spomienkach na Hučák.

            Ani neviem, čo chlapcov tak fascinovalo liezť na stromy a vyberať z hniezd vajcia. Ani to, čo potom s nimi robili, nepamätám si to. Keď bolo hniezdo akokoľvek vysoko na topole, či na inom strome, Marián vyliezol všade. Zakrývala som si oči zásterkou, aby som nevidela, ako zlieza z topoľa. Strachovala som sa, aby nespadol.

            Na druhý deň po raňajkách som sa osmelila a starého tatku som sa spýtala, či nás vezme k Hučáku. Chvíľku rozmýšľal a potom povedal: „Lajoš ide s koňma s Ankú na Čáčovské a do Jašteric pretŕhat cviklu, sceli vás tam zebrat, aby ste im pomáhali.“ „Šak tam sme s nima byli ešče začátkem prázdnin, na ceuí deň,“ ozval sa Marián. Asi aj on mal na ten deň nemilé spomienky, ako ja.

            Bol to vtedy pre nás veľmi únavný deň. Slnko pálilo, krstná mi vyrobila pokrývku na hlavu z vreckovky. Uviazala na všetky štyri rohy uzlíčky, aby som nedostala úpal. Jednotili s krstným repu a my dvaja s Mariánom sme tú malú popretrhanú nosili v koši k vozu a vyhadzovali po jednom na voz. Pole bolo ďaleko od našej dediny, blízko Čáčova a bolo veľmi dlhé. Od hradskej až po rieku Myjavu. Tam sme sa dostali okolo obeda trocha do chládku, pod stromy, čo rástli pri rieke, tu boli i koníky priviazané. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili i v časti Jašterice, nakopali tam zemiakov. Domov sme sa vtedy vrátili večer, veľmi unavení, a vo voze na zvädnutej cvikli sme obaja zaspali.

            „Ale enem s tú podmínku, že ostanete sedzet ve vozi,” dovolil. Mamička sa obávala a spýtala sa: „Taci, je to rozumné, že ich tam šeckých berete, aj mauích?” „Neboj sa, odstavím vúz daleko a na Mariána je spoleh, na krávy bude dávat pozor. Za dvje hodziny sme doma.” Poháňal ich slovkom „hajs“.

            Rozprával nám cestou o nebezpečenstvách, ktoré v tejto časti kraja číhajú na ľudí i zvieratá, tobôž na deti. I zopár z príhod, ktoré sa v Hučáku stali. Ako si ľudia nevedeli pomôcť, keď tam krava utonula a nemohli ju vytiahnuť. Gazda mal z toho potom veľkú škodu.

            Marián nás cestou niekoľkokrát „ždúrel“ - štuchol do chrbta a ukázal nám zovretú päsť pod bradou. Vedeli sme, čo tým naznačuje.

            Pozerali sme za starým tatkom, ako opatrne našľapuje za Brokom, držiac kopál s dlhočizným poriskom v ruke, ktorým mal snopky prevracať, keď boli ďalej od miesta, kam ich uložili. Dlho sme ich nevideli. Sedeli sme vo voze ako peny.

            Za nejakú dobu sa vynoril z kríkov vrbiny. Odľahlo nám, keď sme zbadali najprv Broka i starého tatku. Niesol zopár snopkov na kopáli. Zdalo sa mu, že sú dosť mäkké, na próbu z nich vzal domov. Povedal: „Dobre, že sem vzau tento dúhý kopáu, tak byli snopky daleko od brehu.” Vypytovali sme sa, ako sa to stalo. „No to proto, že z močára furt bubloce a vychádza luft a dycky na druhem mísce a ten luft zdvihne snopek aj ze záťažú a posune ho dál. Aj od kanála alebo Myjavy tady idú nejaké spodné prúdy. Ňekedy je snopek tak daleko, že sa nigdo neodváži ít proň.” Vrátil sa a priniesol ešte niekoľko snopkov. „Co nevidzet, bude sa s nima dat robit,” hovoril si len tak pre seba.

            Predstavovala som si starú maminku, keď sme bývali ešte v Dojči. Bola som malá, pri stodole na trlici sekala konopné byle a pomaly ich posúvala, až na drobno posekala vonkajšiu drevnatú ostrú časť konopí. Potom ich na česáku zbavovala ostrých častí, čo tam ešte zostali. Išlo z toho veľa prachu a drevnatej špiny. Konopné snopky, ktoré sa v močidle močili, boli vopred oprané od blata, poriadne na slniečku vysušené a zbavené lístkov.

            S motúzikmi z konopí alebo z ľanu v zime priadli na vretienku a kolovrátku nitky na ďalšie použitie. Najprv museli pradená poriadne vyprať a vyvariť.

            Neviem, či si to všetko dobre pamätám, alebo to mohlo byť aj inak. Určite s tým mali viac práce a pri všetkom som aj nemusela byť. Pri krosnách som stála raz pri nich, keď tkali vrecia pre obilie, a pri kolovrátku, keď z kúdelu ovčej vlny priadli nitky, z ktorých potom štrikovali vesty a svetre, ktoré veľmi pichali. Aj otecko s Petríkom mali z takých svetre.

        V tráve si utrel ruky, mal ich od bahna, keď snopky položil vzadu do voza, aj voz bol zašpinený. Vracali sme sa domov. Vrbina sa skláňala nad nami a konáriky nás šteklili po hlávkach. Petrík prosil starého tatku, aby mu vystrúhal píšťalku. Zastali sme. Krivákom urezal prútiky z vrbiny. Začal jemne udierať po vŕbovej kožke na kúsku prútka rukoväťou kriváka a spieval si pritom: „Píšťalečka vŕbova, otúkam ťa dokola…” Točil prútkom, až kožka úplne zmäkla a oddelila sa od drievka. Potom v jednom mieste vyrezal v prútiku malý trojuholník, drievko vytiahol a prepolil. Pozastrkoval späť do kožky a posúval dnu. (Alebo to bolo snáď inak?) Vyskúšal píšťalku, či píska a podal ju Petríkovi. Urobil mne i Helke. Marián si vedel vystrúhať píšťalku sám. Mal malý krivák, Petrík mu ho závidel.

            Vypiskovali sme cestou. Starý tatko si začal pospevovať.

Co to tam šuchoce, pod Javorinú,

šuhajové kone, šuhajové kone, šuhajové kone,

vodu hledajú.

Nemohli ju najít, sceuo sa im pit,

moseua šenkérka, moseua šenkérka, moseua šenkérka,

pro vínečko ít.

            Potom vyzval Petríka, aby zaspieval tú jeho. To sme sa pridali všetci a pekne po dojčansky sme ju spolu zaspievali.

/: Sedzí sokol na javori :/

prebíra si drobné perí.

/: Došeu k nemu starý jagar :/

ja ťa sokol zastrelit mám.

/: Nestrílaj mja jagaríčku :/

mám za vodú sokolíčku.

/: Sokolatá drobné dzeci :/

pomreli by huadem šeci.

            Výlet sa šťastlivo skončil. Doma sme sa vypiskovaním chválili jeden cez druhého. Skončili sme pod malinou pri stodole, lebo nás z kuchyne pre ten hluk čoskoro vystrnadili.

            S bratom sme píšťalky zabalili a doniesli z prázdnin domov. Časom sa scvrkli, miazga sa vysušila a mamička ich pri upratovaní vyhodila. Protestovali sme. „Veď o rok, ak dožijeme, vám starý tatko urobí nové,“ utešovala nás.

            V nasledujúci rok však brat dostal k meninám na Petra - Pavla detský nožík, takú malú rybičku a s Bojkom si píšťalky vyrezávali už sami.

A popred Malíkú utekajtééé, a pres háj ešče víc.

            Schyľovalo sa k nášmu odchodu, bol tu koniec prázdnin. Deň predtým, krstná chcela piecť jablkové štrúdle. Poslala nás za humno do záhrady, nazberať padavky.

            Mamička jej pritom pomáhala. Zarobili cesto, načistili jablká, pokrájali na malé kúsky a vyťahovali štrúdľové cesto. Taký zázrak to bol. Z takých malých guliek opakom ruky popod cesto vyťahovali na ľanovom obruse cez celý stôl, ešte aj prevísalo navôkol. Predstavovala som si ich, že čarujú. Stála som pri stole a držala vajdlín s nakrájanými jabĺčkami. Mamička s krstnou si ich naberali a rozkladali na cesto, ktoré najprv pokvapkali roztopeným masielkom, posypali opraženou strúhankou.

            Pri práci si dvojhlasne spievali veľmi smutnú pesničku o Miluške, čo ju opustil milý a ona nešťastná, skočila do Vltavy a zobrala si život. Pieseň bola dlhá, ťahavá. Pamätám si iba koniec.

Do Vltavy skočila

Videl to miláček její,

kerý tam na brehu stál,

odpusť mi Milenko drahá,

že sem ťa tak oklamal.

            Vždy som bola citlivá na smutné témy a predstavovala si situácie. Oboma rukami som držala vajdlín s jablkami a ronila horké slzy. Zbadala ma krstná. „A ty proč puačeš, šak je to enem pjesnička?“ „Nemožem si pomocit, dicky mi je do puaču, ked také ňeco čujem.“ „Aj doma puače, ked s Markú spívame dojčanské pjesničky, nevšímaj si ju, časem otrne a zvykne si,“ dokončila mamička. No nezvykla som si.

            Potom jablká pocukrovali, zasypali troškou škorice a zatáčali šikovne nadvihovaním obrusa. Na troch, či štyroch pekáčoch boli zatočené poriadne podkovy. Nazývali ich rukávy. Niečo nám z nej zabalia vraj domov na cestu.

            Keď sa upiekli a vychladli, nabalila krstná viac kúskov do cégrika a poslala nás s Mariánom do „agáča“ za krstným a starým tatkom, aby sme im z nej zaniesli „k svačine“ - olovrantu. Od rána v háji pripravovali fúru z agátového dreva.

            Cesta viedla začiatkom Vésky cez hlavnú hradskú, ďalej cez Kolóniu, bolo tam vtedy zopár domov. Okolo Malíkú, kde bývala miestna cigánska rodina. Vôkol bol háj, plno stromov nízkych i vysokých. Tadiaľto sme chodievali i na Bištavu.

            Aj inokedy, keď sme niesli na pole svačinu, nás upozorňovali, aby sme okolo Malíkú utekali a hlavne cez háj. Marián ma viedol, cestu do agáčá som nepoznala.

            U našich nikdy o Malíkoch v zlom nehovorili. Bola to rodina s viacerými deťmi, ale ja som si to vysvetľovala, že preto máme utekať popred nich, aby nás nevzali.

            Raz, keď som bola s našimi na púti v Šaštíne, prikazovali nám, aby sme sa držali pri sukniach a našom voze, lebo „ináč vás zeberú Galanskí cigáni.“ Nevedela som, akí sú Malíke, či Galanskí, alebo akí ešte môžu byť. Preto som si myslela, že musíme okolo nich utekať. Prečo aj cez háj som netušila.

            Mne bol ich domček sympatický. Na oknách mali „firhanky“ - záclony a vonku pred oknami viseli rozkvitnuté gramafónky - petúnie v drevených kvetníkoch, ako u nás na gánku. Tetka Malíková mala aj dobré oči, vysielali pokoj, ale to som zistila až na spiatočnej ceste.

            Okolo Malíkú sme utekali ozlomkrky. V háji, kde boli nižšie stromy, ešte ako-tak. Ale keď už boli vyššie a vysoké, Marián začal hľadať na nich hniezda. „Zapomjeus´, že nám kázali aj pres háj utekat?“

            Upozorňovala som ho: „Ideme ze svačinú, nech ťa nenapadne, vylezat na ty stromy!” „Víš, kolko tam bude vajec?“ Rátal hniezda a začal vyliezať. Bezradne som tam stála, čakala s rukami na očiach a obávala sa, aby nespadol. Raz-dva bol dolu, za ňadrami plno vajec. Začal ich vyberať. „De ich sceš dat?“ „Predsa do cégra.” „K tej štrúdli?” Ani som sa nenazdala a boli v koši. Keď zliezal asi piatykrát, zaprotestovala som, že by mu to snáď mohlo stačiť. Modlikala som, aby už nevyliezal, konečne sa umúdril a utekali sme cez háj, no krstného a starého tatku sme tam už nenašli. Išli sme za nimi lesným chodníkom, oni lesnou cestou cez háj s koňmi odišli iným smerom.

Dohovárala som mu: „Pro ty sprosté vajca sme zmeškali fčil ze svačinú, co si počneme.” Bola som nešťastná. Ako to s nami skončí?

            Cestou späť sme sa cez háj vliekli a pri Malíkoch som sa chcela rozbehnúť, ale tetka Malíčka stála na dvore a zakričala na mňa: „Ná Vjeruško, co tak pred nás utekáš? Nejsi smjadná, pod, zarobím ti z brauze.” (šumienku) Hanbila som sa im povedať, že mi to doma nakázali. Z ich milého pohľadu som si nevedela predstaviť, že by brali deti, ako som si to vysvetľovala.

            Podišla som a pozdravila. Voviedla ma do kuchyne. Mali tam čistučko. Do plechového maľovaného hrnčeka mi zarobila šumienku. Lyžičkou som ju miešala a zvedavo som sa dívala z kúta do kúta. Všetko tu je, ako má byť. I dečka za vodovou lavičkou visela tak, ako u našich, len s iným vyšitým veršíkom.

            Poďakovala som. Akoby niečo tušila, hovorí mi: „Vjeruško, nemosíš utekat popred nás, my ti nic nespravíme.” Očervenela som po uši. „A utri si pysky, máš tam ešte fúze z brauze!“ upozornila ma pred odchodom. Poutierala som si ústa do zásterky a rozlúčila sa s tetkou Malíčkou.

            Marián na mňa čakal pri senníku, čo patril Bojkovým rodičom na začiatku dediny pri kríži aj s cégrom. Kráčali sme z nohy na nohu a nechcelo sa nám ísť domov. Mrzelo ma, že v posledný deň prázdnin sme vyrobili zasa nepríjemnosť a obávala sa, ako to s nami dopadne.

            Blížili sme sa k nášmu domu a koho nevidíme. Oproti nám ide náš otecko. Prišiel po nás, zajtra pôjdeme domov. V tej chvíli som zabudla na všetko. Rozbehli sme sa s Mariánom, držiac svorne cégr, každý z jednej strany so štrúdlou a vajcami oteckovi v ústrety. Na gánku nám krstná vychytila cégr z rúk. Marián dostal pohuavek medzi dverami. Mňa, nakoľko s nami prišiel otecko, ušetrila.

            Starý tatko s krstným sedeli už v kuchyni. S oteckom sa všetci zvítali a tak sa to akosi rýchlo zvrtlo, krstná otvárala na stole cégr, že povykladá z neho šrúdlu na tanier a ponúkne na pohostenie. Nestačili sme zaprotestovať. Strčila ruky tak rázne do koša, že zopár vajec ihneď puklo a začali vytekať z koša na stôl. Vyberajúc zababrané ruky z koša začala: „Já sem to vjedzeua, že to takto dopadne, ná nekázaua sem vám aj pres háj utekat? Ten pajzák, jak zbadá hnízdo, vykašle sa na šecko a ide po ňem a po vajcách.” Triasli sme sa obaja, lebo zvyšovala hlas.

            Ostatným to bolo veľmi do smiechu, ako tam s tými zababranými rukami nad košom od jedu manévrovala a začali sa nahlas smiať. Mamička podala krstnej handru, pod kôš niečo položila, nazrela do cégra a skonštatovala, že na štrúdelkách si pochutnajú psi i hydina.

            Otecko chcel napajedenú krstnú trocha rozveseliť a začal hovoriť svoj príbeh o vyberaní hniezd z jeho detstva:

            „Na Veľkú noc ma poslali mama s cégrom, v ktorom bolo údené mäso, vajcia a všelijaké iné dobroty, do kostola, mal to svätiť pán farár pri omši.

            Vyobliekaný vo sviatočných šatách stretol som kamaráta Julisa. On podobne ako ja s cégrom a vo sviatočnom. Do kostola sa dalo ísť cestou cez dedinu, ale i poza humná. Podnes neviem, prečo sme si vybrali tú druhú.” Usmieval sa pri tom. „Pri prvom strome s hniezdom sme odložili cégre do járku a vo sviatočných oblekoch, čo sme mali nové k prvému prijímaniu, vyliezali sme na stromy a vyberali z hniezd vajcia. Tiež ich tam bolo až-až. Zbadali sme sa, až sme videli, že už idú ľudia z kostola. Pridali sme sa a vrátili domov akoby nič. Vajcia som povykladal v kôlni.

            Keď mama pri obede delili každému z posväteného jedla, trhalo mi kútiky úst smiechom a v duchu som sa tešil, že na nič neprišli. Po obede som si prezliekol sviatočné šaty a vystrel na stoličku v prednej izbe.

            Večer, keď mama dávali oblek do skrine, zbadali vzadu na golieri malú smietku. Pozreli bližšie a vedľa ďalšia. Chceli ju odfúknuť, no nedala sa. Priblížili kabát, aj čudne zavoňala. Veru, jeden vyľakaný vtáčik ma označkoval, keď vyletel z hniezda. Mama si už boli istá, ako to s tým posväteným jedlom bolo. Keď vychádzali z izby, lamentujúc a hroziac mi, bol som si istý zasa ja, čo za ten kúsok vyfasujem.”

            Oslovil krstnú: „Anko, teš sa, že Marián nevyliezal vo sviatočnom.” Pochopila som, prečo sme mali utekať. Nie kvôli cigáňom Malíkom, ale preto, aby sme rýchlo prešli hájom k miestu, kde naši pracovali s drevom, aby si Marián nezmyslel na hniezda a vajcia. Neviem, načo mu tie vajcia boli. Či sa iba pred kamarátmi vystatovali medzi sebou, ktorý ich má najviac, alebo čo s nimi robili, je pre mňa doposiaľ záhadou.

Koniec prázdnin, slzavé údolie.

            V sobotu sme sa balili a pripravovali na cestu domov. Bolo to veru ťažké lúčenie, ako vždy keď sme odchádzali. I naši ich pozývali k nám, no oni vraj od toľkého statku nemôžu odísť a napokon do takého vzduchu, aký máme u nás. K čomu by to bolo dobré?

            Ďakovali sme, odprosovali za to, čo sme postvárali. Všetkým sa kotúľali slzy po lícach. Povyliezali sme na voz k batožine a krstný nás viezol k vlaku. Pošibal koníky. Mávajúc našim drahým, so slzavým údolím na tvári, odchádzali sme bohatí o krásne zážitky.

            Kričali za nami: „Šak na hody na Všechsvatých, zas dojedete.”

            Kývali sme hlávkami, že radi.

Veľké ďakujem.

            Starým i krstným rodičom som veľmi vďačná za všetko, čo som u nich s nimi zažila. Teraz, keď som babka a máme päť vnúčat, uvedomujem si, akí boli k nám trpezliví, ako nás do všetkého diania zapájali a hlavne koľko lásky nám preukázali a boli ochotní odpovedať na naše otázky a odpustili, čo sme povyvádzali.

            Pri návšteve v Dojči stojím na dvore, všetko je skoro tak, ako bolo predtým, len poznačené stopami času. Stodola so zosušenými drevenými stenami, vrátami, i z diaľky je do nej vidieť. Chvíle môjho detstva prežité na tomto dvore ako vo sne sa mi odvíjajú pred očami, ako v peknom filme. Mám nutkanie robiť mlynské kolá od gánku po stodolu, keď sa spamätám, veď máš cez sedemdesiat. Nemôžem uveriť, ako to rýchlo ubehlo. Chýba mi pri stodole malina, ani zo stajne a z chlievov nevychádzajú žiadne zvieracie zvuky. Žiadne detské hlasy, je mi veľmi smutno. Naši drahí už nie sú medzi nami, na dvore je tichučko, dvor je osihotený.

            V roku 2011 tu žila ešte naša krstná. V roku 2010 sa dožila 90-ky. Začiatkom septembra v roku 2011 sa odobrala za našimi ostatnými drahými.

Doslov.

            Mojím najväčším darom od mojej mladšej sestry a švagra je, keď ma zoberú autom do Dojča, na návštevu, a urobia mi čestné koliesko cez dedinu. Poza cintorín, uličkou, k môjmu rodnému domu. Tu spomalíme. Zaželám dobrým ľuďom, čo v ňom bývajú, všetko najlepšie. Má taký vzhľad, ako vtedy, keď som tam žila s našimi, no je obnovený.

 Pokračujeme cestou ku kostolu a celou dedinou, okolo Floriánka, Bariny, až do Vésky. Teším sa zo svojich spomienok. Doposiaľ čerpám zo sedliackeho humoru mojich drahých, ktorým neustále oplývali a vyslovujem im za všetko Veľké Ďakujem.

            Moje spomienky z čias v rokoch 1948 – 1953 sú z jednoduchého života, prežitého počas prázdnin na dedine. Dnešným deťom i mojim vnúčatám, v tomto pretechnizovanom svete možno na počudovanie, ale pre mňa sú vzácnosťou a náramným bohatstvom. Neviem, či s nimi niekoho pri ich čítaní zaujmem. Snáď.