Popreplietané spomienky z Rače a Záhoria

Spomienky na detstvo a mladosť.

Z činžiaku v robotníckej kolónii v Bratislave na dedinu do Rače.

            Pre nás koniec pohodlia. Dvor i dom, kde sme sa presťahovali, mali vinohradnícky ráz. Miesto kúpeľne koryto, miesto WC - drevená búdka na konci dvora, miesto vodovodu - studňa, tá bola našťastie pod strechou v letnej kuchyni ukončená pumpou.

            Pôvodní majitelia domu sa museli vysťahovať s celou rodinou i so psom na stredné Slovensko, niekde k Handlovej. Bolo to tuším v 52-hom roku. Podrobnosti sme vtedy nevedeli.

             Život na dedine pre nás nebol neznámy, nakoľko letné i zimné prázdniny sme trávili u starých rodičov na Záhorí na roľníckom dvore. O tom som sa zmienila v predošlých prácach na mojej stránke (Zimné - uhoľné prázdniny, Veľká noc a letné prázdniny v Dojči, v mojej rodnej dedinke.) V Rači sa hovorí podobným nárečím ako na Záhorí, preto sme si s kamarátmi i s ostatnými dobre rozumeli.

            Spriatelila som sa s dievčatkom, skoro rovnako starým ako ja zo susedného dvora. Uviedla ma medzi svoje kamarátky, ktoré ma prijali medzi seba. Hrávali sme sa s deťmi na „koniarni“. Pri potoku za Židovňou, tam bolo veľa divých šípových kríčkov, tak sme tú časť nazývali „U šípkovej Ruženky“. V zime sme sa sánkovali až na Zlatej Nohe. Tu som zažila aj svoju prvú detskú lásku. Jeden z chalanov ma až trikrát zguľoval a vyumýval v snehu. Dievčence mi závideli a hovorili, že „za mnou páli“. Bola som v siedmom nebi. Prežila som tu peknú časť z môjho detstva.

            Priateľstvo s mojou kamarátkou trvá doposiaľ. Sme neustále v kontakte, aj keď ju vietor zavial na úplne opačný koniec vtedy Československej republiky. Teraz sa mi hlási z cudziny, z Česka.

Brat mal sedem, keď sa prihlásil za miništranta.

            V predvianočnom období sme chodievali ešte pred vyučovaním do Farského kostola na „roráty“. Začínali ráno o šiestej. Bývali sme na začiatku Dolného konca, mali sme bližšiu cestu ako deti, čo nás dobiehali až z Prešovne - Lisovne. Kedy asi vstávali?

             Bola vtedy tuhá zima. Snežilo a sneh nám vŕzgal pod bagančami, keď sme kráčali Horným koncom. Dievčatá v kostole stáli pred prvou lavicou. Dobre mi to padlo, že sa môžem chvíľami oprieť, lebo mám kratšiu nohu (po viacerých nešťastných pádoch som prišla o kolienko). Vtedy ma všetci ešte nepoznali, boli sme v Rači noví.

            Keď si počas obradu treba kľaknúť, všetci kľačia, len ja tam stojím ako svieca. Za mnou v prvej lavici sedela nejaká horlivá tetka. „Ždúrla“ - štuchla ma do chrbta a potichšie mi povedala: „Fčil sa klačí“. Ja nič a ona znova: „Co nečuješ? Klakni si!“.

            Mám gundžu v krku, naberám odvahu. No v tej chvíli mi iné nenapadlo: „Chýba mi koleno, nemôžem,“ pootočiac sa k nej, potichu hovorím.

            „Čuli ste ju? Na takemto mísce si robí ze mja buázna, dzífčisko jedno!“ pološeptom rozhorčene vychŕlila. Dávno to má u mňa odpustené. No ale aj takýto zážitok z detstva nejeden mám.

Strýc Ferin nás vyložil na samý vrch fúry ‘jateliny‘, šťastné sme kývali každému autu.

            Mali sme kamarátku aj na začiatku Horného konca. Hrali sme sa u nich raz v lete podvečer na dvore. Jej otec, strýc Ferin, pripravoval povoz na ráno, že pôjde s koňmi na roľu a spýtal sa nás: „Dzífčence, ná nescete ít zajtra se mnú na duhší výlet hen až k Dynamitce? Pujdem tam s koňma pro jatelinu.“

            Išli sme. Tešila som sa, že to zažijem aj v Rači. Vzali sme si niečo pod zub, aj na hranie. Mali sme maličké bábiky asi 7 cm. Zobrali sme si handričky a šili pre ne oblečenie, tiež čítali knižky. V prírode sme strávili celý deň. Roľa bola na mieste, kde je teraz areál AB Kozmetika. Keď sme sa vracali, voz bol naložený veľkou „fúrou jateliny“ - ďateliny. Strýc Ferin nás povykladal na samý vrch. Kývali sme každému autu, až tri nás vtedy po ceste predbiehali a autobus. Šťastné, na akej vysokej fúre sa to vezieme. Hore Výhonom to koníkom veru pomaly išlo. Kamarátkina mamička, teta Otka, s radosťou otvárala vráta, keď začula koníky podvečer vracať sa z výletu aj s nami na fúre.

            Oveľa neskôr, keď sme s mojím manželom začali gazdovať v inej časti Rače pod hradskou, zaujímali sme sa o záhradku v záhradkárskom spolku. Pridelili nám záhradku práve na mieste, kde som bola na výlete so strýcom Ferinom.

            Svedomite sme na nej pracovali a na strýca Ferina a tetu Otku som si v nej často zaspomínala. Obrábali sme ju niekoľko rokov, až do výstavby AB Kozmetiky.

V jednu novembrovú noc u nás v spálni nastala trma-vrma.

            V jednu novembrovú noc nastala u nás v spálni trma-vrma. Otecko brata a mňa premiestnil do prednej izby na gauč k sesternici Marke, bývala s nami. Utekal niekde na Dolný koniec.

            Do rána napadol toho roku prvý čerstvý sneh. Keď sme vstávali, vítala nás babička Číková - pôrodná asistentka so správou, že v noci nám bocian priniesol sestričku Aničku. Ukázala nám ju, bola milučká.

            Ja som bola už veľká, ale brat mal vtedy sedem a vybral sa hneď na dvor. V čerstvom snehu hľadať bocianie stopy. Bocian v takomto čase, čudoval sa vychádzajúc von. Smutný sa vrátil. Nič nenašiel a chcel vysvetlenie.

            Babička Číková mu potom povedala, že bocian toľko trepotal krídlami pri okne, až ho naši začuli a otvorili okno, aby im mohol odovzdať sestričku. Preto stopy nenašiel.

            Doposiaľ sa na tejto príhode zabávame, keď u sestry oslavujeme narodeniny. Dnes je už šťastná babička.

Plienky sme prali vo víne, kým sa studňa nevyčistila.

            V dome kde sme bývali, sa v podzemí nachádzala pivnica a v nej sudy s vínom. Majitelia domu pred odsťahovaním pivnicu prenajali svojej rodine. V jedno ráno otcovi akosi lepšie „šmakoval“ čaj pri raňajkách ako inokedy. Aj obed bol toho dňa nejakej čudnej chuti.

            Naši prišli na to, že zo studne, ktorá bola ukončená pumpou v našej letnej kuchynke, ťaháme víno s vodou. Nevedeli sme, čo sa stalo. Otecko to išiel oznámiť ľuďom, čo používali pivnicu.

            Blízko studne v pivnici stál stolitrový sud s červeným vínom a v noci na ňom z ničoho - nič praskla obruč. Všetko víno vsiaklo do zeme aj do studne. Našim to bolo ľúto, no nik nebol na vine. Bola to nešťastná náhoda.

            Dá sa povedať, že pokým sa studňa ťahaním vody nevyčistila, i plienky pre malú sestru sme prali vo víne. Potom sme ich nemohli dovyvárať. Stále boli ružové. Plákala som ich v čírej vodičke v potoku, ktorý tiekol popred nás, iba som prešla cez cestu. Potok tam tečie stále, no teraz je asi na tom mieste zakrytý.

           

Nylónový kočík ‚hen až od Brouka’ skončil na pollitráku v spálni.

            Moja malá sestra nemala dlho hlboký kočík. V tom čase, písal sa november 1953, bol problém so všetkým. Nič nebolo dostať a aj keď bolo, na všetko sa muselo stáť v rade od štvrtej ráno.

            Sesternica Marka pracovala u „Brouka“ (teraz OD Dunaj) v učtárni a raz prišla z práce s tým, že dostali tri kočíky z nylonovej bužírky. Sú krásne tapacírované zvnútra, s guľatou búdou a že jeden z nich by mohla dostať.

            Naši ho kúpili. Bola som za ňou po obede v práci na druhý deň. Spolu sme ho viezli električkou a autobusom domov. Marka mala vtedy 19-násť. Potrebovali sme i pomoc s nakladaním do MHD a veru sme neunikli ani žartovným poznámkam na Markinu adresu. Chuderka, tak sa červenala, mala už vážnu známosť. Musela som zasiahnuť, že je to pre moju malú sestru, aby som ju ochránila. Naozaj bol pekný a moja sestrička v ňom bola ako anjelík medzi vyšívanými „krézlami“ (volánmi) na paplóniku.

            Pýšila som sa, keď som ju na jar vzala na prechádzku po Dolnom konci. Každý zo známych, čo ma stretli, obdivoval kočík i bábo. Moja radosť však netrvala dlho.

            Hneď na druhej či tretej prechádzke mi vyletelo jedno koliesko a „fujáz“ z chodníka na cestu. Namorila som sa, kým som ho dostala späť na osku a poriadne som sa pritom umazala.

            Toto sa mi prihodilo viackrát. Netušila som, že mi vypadla aj dôležitá súčiastka. Znechutená som sa vždy vracala z prechádzky. Naši museli navštíviť opravára na námestí za hviezdou (Pomník padlých hrdinov). Osku zavaroval snáď trikrát. Chvíľu to fungovalo a koliesko opäť vyletelo.

            Naposledy, keď koliesko vyletelo, išla som k opravárovi ja a prosila som ho:

„Strýčku, prosím vás, opravte to už tak, aby som si konečne trúfla s tým kočíkom ísť aj dolu Výhonom (tak sme nazývali hlavnú ulicu), lebo doposiaľ som kočíkovala len na Dolnom konci. Ostatní sa na prechádzkach parádia s kočíkmi vo Výhone.“

            Povedal mi: „Dzífča, ná nic sa neboj, fčil to už bude tak zavarené, že možeš ít dúle aj hore Výhonem bez obav.“

            Najbližšiu nedeľu som teda išla. Našťastie s kamarátkou. Výhon sme vtedy pokladali za „račianske korzo“. Mladí sa tu prechádzali a potom pred kinom v hlúčikoch debatovali.

            Prišli sme s kočíkom k starej pošte u Danielovičov (nad vilou doktora Hlaváča), vtom mi koliesko ufujazdilo dolu Výhonom. Fujazdilo popri vtedajšej lekárni (čo je teraz dom nad račianskou viechou). Našli sme ho až u Rukríglov pri plote (dom medzi lekárňou a cukrárňou). Teraz sa mi už veru nepodarilo dostať ho na osku. Cestou som nechtiac (alebo od jedu chtiac?) zavadila oskou o kocky na ceste a oska sa skrivila. S priateľkou sme potom kočík i s malou sestrou vytlačili hore Výhonom na troch kolieskach.

            Náš nylónový kočík skončil v spálni. Miesto kolieska bola oska položená na plechovom litráku, obrátenom hore dnom. „Taký kus, hen až od Brouka,“ utrúsila niekedy mamička, keď išla okolo neho.

            Našťastie sa moja sestra na svoj vek naučila dosť skoro chodiť, tak nám nechýbal.

Naši ho niekomu potom darovali s tým, že ho už iste nebudú potrebovať, ale nebolo to tak.

            Vždy, keď sme sa sťahovali na nové miesto, sa niekto z nás narodil. O niekoľko rokov sme dostali výmer od nového bytu v novšej časti Rače. Tam sa neskôr narodil náš ďalší brat. To som už ja mala 19-násť a v móde boli úplne iné kočíky.

             

„Mami, mami, spíš? Keď chceš, urobím ťa o dvadsať rokov mladšou.“

            V kine NÁDEJ sa objavili plagáty, že do Rače zavíta kúzelník. Volal sa tuším Coliny. Večer o ôsmej bude mať v kine vystúpenie pre dospelých.

            Môj brat sa podvečer vytratil z domu, že sa ide ešte pohrať s kamarátmi. Dosť dlho ho doma nebolo a už sa stmievalo. Mal osem rokov a rodičia sa strachovali, kde ten chlapec len môže byť? Poslali ma hľadať ho.

            Celá Rača o inom nehovorila len o kúzelníkovi. Bolo mi jasné, kde je, a tak som išla rovno do kina. Predstavenie dávno prebiehalo, nemohla som si dovoliť zavolať na brata: „Poď domov!“ Navyše, ten Coliny také kúzla predvádzal, že i ja som stratila pojem o čase.

            Domov sme sa vracali v noci, niečo pred jedenástou a otecko nás už čakal medzi vrátami s remeňom v ruke. Mne naložil o čosi menej ako bratovi. Bolo mi ho veľmi ľúto. Dlho som ešte pod duchnou fikala, keď ho zrazu počujem hovoriť: „Mami, mami, spíš? Chceš, aby som ťa urobil o 20 rokov mladšou (mala vtedy 34 rokov)? Od otca som síce dostal veľkú ‚rezu’, ale on netuší, čo som sa tam všetko naučil. Sedel som na schodíku pri prvom rade.“ Neverila som vlastným ušiam.

            Naša ďalšia kamarátka bývala s rodičmi pri kine, pracovali ako uvádzači. K deťom na okolí boli veľmi tolerantní. Preto sme sa dostali bez vstupenky aj na Colinyho.

            Na rezu sme akosi rýchlo zabudli, lebo po kúzelníkovi prišli do Rače povrazolezci Blondýnovci a pred kinom postavili drevené stožiare, napli laná a večer cez predstavenie po nich chodili a robili akrobatický program. Bolo to napínavé.

            Aj po tomto predstavení našu návštevu na ňom otecko ukončil podobne - rezou. Tak sme volali výprask s remeňom.

Cesta z paše.

            V škole som mala veľmi rada prírodopis. Mali sme si priniesť sušené rastlinky aj motýliky a chrobáky, o ktorých sme sa práve učili. Bolo to v lete a našim som povedala, aby ma ráno skoro zobudili, že si pôjdem na pažiť nájsť, čo potrebujem do školy.

            Zobudili ma. Otecko chcel ísť so mnou, no protestovala som, že to zvládnem sama. Na pažiti som si našla všetko, rastlinky i motýliky aj chrobáky. Niesla som si ich v sirkových -zápalkových škatuľkách a rastlinky v papierovej úradnej obálke.

            Vracala som sa z pažite domov, keď som začula po Dolnom konci práskanie bičiskom. Dedinský pastier švihal bičom na ceste a vykrikoval na stádo pred sebou.

            Gazdovia a gazdinky vyháňali dobytok z dvorov. Hnal ich z Horného konca cez Dolný a postupne ich pribúdalo. Išli sa pásť na pažiť za dedinou. Stádo bolo rozlezené po celej šírke cez chodník aj cestu. Približovala som sa k stádu. Ja z pažite, ono na pažiť. Naľakala som sa, koľko ich ide oproti mne a pomyslela som si, že mne sa určite nevyhnú. V panike som vliezla do najbližšej „medzurky“ - medzierka medzi dvomi domami a prečkala tam, kým prejdú.

            Potom rýchlo poďho domov preskakujúc kopy, čo zanechali na chodníku. Niekedy sa mi aj nezadarilo, no v tej chvíli mi to bolo aj tak jedno. V „medzurke“ bolo tiež všeličo naložené, do čoho som v rýchlosti znenazdajky stúpila. Doma som pred vyučovaním musela zvládnuť poriadnu očistu.

            Toto bola pre mňa v Rači od začiatku zvláštnosť, keď som porovnávala život v Rači so životom roľníckej dediny na Záhorí u starých rodičov. Skoro ráno na ulici zvuk plieskajúceho biča, múkanie a búkanie zvierat hnaných pastierom na pažiť. Večer sa vracali a každé z nich trafilo do svojho dvora, také múdre zvieratá. Vždy sme boli s bratom v okne, keď sa z pažite vracali.

            U starých rodičov boli ráno kone, voly už zapriahnuté do vozov, naložených s mechanizmami. Pluhy, radlice, kosy, podľa toho, čo sa práve na poli robilo. Vychádzali z dvorov, aj tam boli múdre. Starý otec nám povedal, keď sme niekedy išli s nimi: „Uvidzíte, že zastavja pri našem poli.“ To sme išli aj 4 km preč z dediny a zastavili presne. (Niekedy, vraj dávnejšie i v mojej rodnej dedine bol dedinský pastier, ktorý sa staral na paši o spoločné stádo.)

            V týchto rokoch v Rači vinohradníci niesli na jar na pleciach vidly, kopále, neskôr škrabáky, putne, alebo tlačili tragače naložené so štekmi, gazdinky na chrbte niečo v tráčkových obrusoch, košíky vpredu asi s jedlom. Niekedy odtiaľ trčal aj pant (tráva na priväzovanie révy k štekom), v rukách hlinené črpáky s vodou, alebo snáď s vínom? Stretali sme ich na ulici.

            Často som chodila s kamarátkou do ich vinohradov za jej rodičmi. Skoro pri každom mali postavené malé betónové nádrže. Keď som to prvýkrát videla, myslela som si, že sa tam deti „čvachtajú“ a dospelí ovlažujú. „Jéjdanenky, aký malý bazénik tu máte.“ Nahla som sa ponad betónovú obrubu. „Fúj, aká je v ňom stará modro-zelená voda, ako sa tu budeme máčať a kúpať?“

            „Toto je tuňa a v tuni sa nekúpe, v ní sa zarábja ve vodze ledek s vápnem a s tým sa potom špricujú révy, proto je taká modro-zelená,“ poučil ma jej otec, toto bolo vraj v Hovnari.

Kompou na „Západ“

            Bola som väčšia a na prázdniny z Rače k starým rodičom do Dojča, chodil s mamičkou môj mladší brat Peter a malá sestrička Anička.

            Ja som chodila k strýkovi do Čárov, kde žil oteckov najmladší brat s rodinou. Boli maloroľníci, nemali veľký majetok. V Kuklove som našich opustila, vystúpila z motorky a pešo krížom cez polia, po chodníčku, čo vlakári vychodili, som išla do Čárov za sesternicou Milkou. Bola o niečo mladšia, ale dobre sme si rozumeli.

            Vždy ma milo privítali, bola som z cesty ustatá a strýko sa ma žartovne spýtal: „Ná si nejaká unáčená, proč sis´cestú neodpočinua?“ (Si nejaká unavená, prečo si si cestou niekde neoddýchla?) Spýtala som sa ho: „A kde?“ lebo cestou krížom cez polia som žiadnu lavičku nevidela a musela som sa náhliť za ľuďmi, čo vystúpili so mnou z motorky, aby som na ceste v poli neostala sama. „Ná v brázdze,“(v brázde) odpovedal mi.

            Smiali sme sa z toho, aj u nich som pozažívala všeličo pekné pri plytkej Myjávke, ktorá tiekla poza záhrady, alebo na Brezine, kde mala Milka kamarátky, kam sme často chodievali a každú nedeľu na štadión so strýkom na futbal.

            Keď mi Milka povedala, že v druhom dome od nich býva Mara Královička a v nedeľu cestou do kostola som ju aj naživo, inak ako v divadle, videla stáť vo vrátach, bola som v siedmom nebi. Až na poznámku mojej tety Bjetky: „Hen podzívaj sa na tú Maru, jaká nehaňba, v ňedzelu a v takých háboch vyjde na ulic, ked idú akorát ludé do kosteua na hrubú.“ Mara vyšla v šortkách.

            „Teťi, vy ale nevíte, šak ona je v Bratislavje veliká herečka, ze školy chodzíme do divadla a tam jak pjekne hraje aj s tým hercem z Malacek, Machatem. Tléskame im, až nás dlane pála. A v mjesce je to ináč s oblékaním, jak na dzedzine,“ obhajujem Maru. „Je tam teho, takí komendianti, nevím, co na tem v mjesce vidzíte.“ Aj tak som bola rada, že som Maru videla počas prázdnin viackrát. Vždy pri stretnutí som sa na ňu usmievala, zdravila a dávala jej tým najavo, že viem kto je a dobre ju poznám. Aj ona bola príjemná. Milka jej pri našom stretnutí hneď oznámila, že som u nich na prázdninách. V duchu som sa tešila na predpremiéry, až nám začne školský rok. Máriu Kráľovičovú mám rada dodnes.

            V jeden deň sa ma teta Bjetka spýtala, či nechcem ísť s nimi na ich lúku, čo majú za riekou Moravou na druhej strane našej hranice, na západze. Pôjdu tam so strýkom po seno.

            Privítala som to, aspoň sa budem pred bratom naparovať, že som bola cez prázdniny v cudzine. Vždy sme sa doberali za niečo vo vlaku po ceste domov, z prázdnin.

            V ten deň sme vstávali veľmi skoro. O pol piatej sme boli všetci nabalení vo voze. Predpovedali mi, že sa vrátime až neskoro večer, lebo lúka je veľmi ďaleko. Kravičky kráčali pomaly popri tom, keď som ich porovnávala s koníkmi v Dojči.

            Išli sme smerom do Kútov, odtiaľ ešte veľmi ďaleko do Brodského, až sme sa dostali k miestu, kde na rieke Morave bol prievoz. Prievozník obsluhoval kompu, ktorá práve prevážala ľudí aj s bicyklami z druhej strany Moravy, z cudziny.

            O kompe som si myslela, že to bude dajaká loď, ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zbadala veľké guľaté pne očistené od konárov zbité vedľa seba do veľkej plochy a nič. (Aspoň ja som to tak videla, možno bolo niečo aj pod vodou.) „Jéjdanenky, toto je tá kompa?“ zneistela som.

            Všimla som si, že prievozník si vypýtal od strýka dajaký papier. Neskôr som sa dozvedela, že strýko má povolenie pre svoju rodinu na celý rok, aby mohol prekročiť v tomto mieste hranicu a pre mňa si vypýtal ústne povolenie od prievozníka, keďže som nemala ešte občiansky preukaz a bola som u nich na prázdninách.

            Čakala som, kedy nás vyzvú, aby sme prešli z voza na kompu, keď v tom strýko povedal „hajs“ a naše kravky i s vozom sa pohli ku kompe. Spanikárila som a chcela som vyskočiť z voza. Teta ma v poslednej chvíli chytila, pritiahla za sukienku a upokojovala ma, že kompa nás všetkých aj s kravami bezpečne prevezie na druhú stranu. „A co bys tam sama ceuí deň o huadze robiua? Co sis mysleua, že tú jatelinu budeme v noškách nosit na kompu a nakuádat ju na našej strane na vúz? Dom sa budeme vracat až večer.“(čo by si tam celý deň o hlade robila?)

            Kravky trocha nervózne prešli zo zeme na drevenú kompu do stredu plavidla, aj s nami. Nad riekou boli napnuté hrubé laná a kolieska a kľuky. Aké zariadenie to bolo si nepamätám. Viem iba, že prievozník mal veľké veslo, asi kormidlo, a usmerňoval ním kompu pri prevoze na druhú stranu. Mala som v krku tesno a srdiečko mi bilo, až no.

            Keď sa priplavila kompa k brehu, prievozník sa usmial a povedal nám: „No vítajte na západze.“ Potom povedal strýkovi, kedy premáva posledná, aby sme sa vedeli zariadiť a prišli včas.

            Krajina bola taká istá v týchto miestach, ako u nás. Akurát sa mi zazdalo, že je tu viac listnatý les, ako na našej strane. Samý piesok, kravičky sa v ňom zabárali kopytami a pomaly napredovali. Za hodnú chvíľu sme vyšli z lesa a strýko nám ukazoval bičom v stranu, kde sa nachádzala ich lúka. Rozložili sme sa s Milkou na konopnej plachte, čítali sme a rozprávali sa. Krásne to tu voňalo sušenou ďatelinkou, ako aj u nás doma. Potom sme hľadali kvietky a prechádzali sa po tom „západe“ iba obďaleč lúky, aby nás naši videli.

            Strýko pokosil ďatelinu dávnejšie, teraz sme prišli už pre vysušenú. Nakladali vidlami ďatelinu s tetou na voz, bola z nej poriadna fúra, lebo tento rok už nemienili ísť tak ďaleko. Keď som si pomyslela, že by som mala sedieť na fúre a ísť kompou cez Moravu na ceste späť, zamrazilo ma.

            Spýtala som sa Milky, ako sa inokedy vracajú, či hore na fúre, či ako vlastne? Povedala mi, že pravdaže na fúre, iba strýko bude sedieť dolu na voze a držať opraty, do ktorých boli kravy zapriahnuté. Vyjednávala som so strýkom, či by som nemohla sedieť dolu pri ňom, no nedovolil mi. „Neboj sa, nic sa ti nestane, šak nejedeme takto po prvňí ráz a Morava je dneskaj velice pokojná. Z jara, ked sme byli orat, byua dzivoká a prežili sme.“(Neboj sa nič sa ti nestane, veď nevezieme sa takto po prvý raz a Morava je dnes veľmi pokojná. Na jar, keď sme boli orať bola divoká a prežili sme.)

            V duchu som sa aj hanbila, keď som si spomenula na iné prázdniny v Dojči, aká vzácnosť to pre mňa bola, keď som sa mohla zviesť na fúre a tu je zo mňa taká padavka. Z vody mám doposiaľ obavu, nenaučila som sa plávať, možno preto. S malým srdiečkom, no prežila som aj tento prechod z „cudziny“ na fúre cez Moravu. Odľahlo mi celkom, až sme sa s vozom ocitli na pieskovej ceste.

            Cestou späť z Brodského po hradskej do Kútov sme šli cez čerešňovú aleju. Práve dozrievali. Strýko zastavil kravky pod jednou a my sme mali čerešne ako na tanieri. Konáre nám viseli práve pred ústami a tak sme sa sediac na fúre do sýta najedli. „No vidzíš, o temto sa ti v Bratislavje ani nesnívauo, že v jeden deň budeš na západze, a že ti spadnú strešne rovno do klína,“ povedala mi teta. To veru nie. Hútala som, čo o tom západe toľko hovoria, keď to tam bolo ako u nás.

            Zdôverila som sa im s tým. „Až budeš vječší, isce na to dojdeš,“ skomentovali to úsmevne. To bola moja prvá cesta kompou na západ.

Majitelia už nevládali, s našimi sa dohodli obrábať vinohrad - napoly.

            Naši sa raz dozvedeli o takej ponuke, že by mohli obrábať vinohrad vraj „napoly“. Znamenalo to, že ho budú obrábať, aj sadiť si tam môžu, čo chcú a s úrodou hrozna sa potom podelia napoly s majiteľmi. Boli to starí ľudia, ktorí nevládali vinohrad obrábať.

            Aj tak bolo. Dohodli sa. Na jar začali chodiť po Rači mladí muži, horňáci i dolňáci, ponúkali sa do roboty, volali sme ich „kopáči“. Kopali s vidlami vo viniciach za stravu, nocľah a pár korún. Aj naši sa s jedným zjednali.

            Po tejto ponuke a snahe našich rodičov začalo sa nám doma lepšie dariť. Do vinice medzi riadky nasadili zeleninu, mali sme vytúžené jahody i iné ovocie a nemuseli sme všetko kupovať.

            Starý otec nás v tomto období navštívil viackrát. Mal ukončenú gazdovskú školu v Zlíne a zaujímala ho práca aj vo vinohrade. Niekoľkokrát konštatoval: „Veru vinohradníci sa vjec narobja jak rolníci.“ Lebo v tom čase sa vo viniciach ešte nevyužívala taká mechanizácia, ako u nich na poliach.

Arak sa vracia.

            Nejaký čas sme bývali v Rači, keď sa jedného dňa vynoril zo záhumenice (teraz je tu sídlisko Záhumenice) krásny vlčiak. Krivkal na prednú nohu idúc hore dvorom.

            Ľahol si u nás na schodík pri letnej kuchyni. Mal suchý ňufák, avizovalo to vysokú teplotu a strašne skučal. Podľa mamičky „mlel z posledného“.

            Dvorania, čo s nami vo dvore bývali, ho poznali. Bol to Arak, pes našich predchodcov, čo sa museli vysťahovať na stredné Slovensko aj s ním. Prekonal sám cestu naspäť (bez kompasu až od Handlovej), necítil sa tam asi doma.

            Dali sme mu do vedra vodu a on pil a pil. Babička od susedov vo dvore sa mu prihovorila: „Aračku, tys moseu byt ale smajdný, šaks vypiu skoro plný ompr vody.“ (Aračku, ty si musel byť ale smädný však si vypil skoro plné vedro vody.)

            Naša mamička mu dala medzi pysky aspyrín, prezrela mu labku. Mal tam vpichnutú poriadnu triesku. Strašne skučal, keď mu ju vyťahovala. Mal to zahnisané, vrčal, ale držal sa statočne. Potom dala do handričky krupicu a labku mu obviazala.

            O dva-tri dni bol Arak v poriadku. Krupica mu vytiahla všetko z rany. Žil s nami na dvore zopár rokov, starali sme sa o neho.

            Keď naši neskôr dostali výmer od nového bytu v novšej časti Rače a pôvodní majitelia sa vrátili do vlastného domu, chodil nás navštevovať. Z ničoho - nič sa u nás otvorili dvere a Arak medzi nimi. Ľahol si pod stôl a poležal si, pohladkali sme ho, niečím ponúkli a pobral sa domov. Nik mu cestu k nám neukázal. Arak nás navštevoval, pokiaľ nezostarol. Vždy sme sa mu potešili.

Trampi sedávali na obrubníku pred Meszárošom a hrali na gitarách.

            Na námestí v Rači za hviezdou (Pomník padlých hrdinov, povedľa kina Nádej) bola konečná autobusov. V tom čase naše spojenie s Bratislavou. V Dynamitke za tunelom sme prestupovali na električku.

            V sobotné podvečery bolo na konečnej rušno. Z Bratislavy prichádzali mladí ľudia - chlapci. Zväčša čudne oblečení. Mali veľké kovbojské širáky, flanelky a na chrbtoch niesli ruksaky, všelijaké celty, ešusy, sekerky a gitary. Stretávali sa u Meszároša aj s račanskými chlapcami predtým, ako odišli do lesa. „Trampi idúúú“ - tak sme ich volali utekajúc a kričiac po ulici.

            Mali vytvorené v lesoch osady, regule, ktoré dodržiavali. Každá osada mala svoj znak - erb a šerifa. Bratia mojej priateľky boli tiež členovia jednej z nich, volala sa „Mauna Loa“. Keď bratia neboli doma, tajne sme chodili do ich izby a obdivovali veci, čo im viseli na stene. Osadná vlajka, z kože také tenké švihle, na ktorých boli navlečené vyrezávané drievka - „amulety“. Mali pre nich iste význam. Tiež gitara tam visela.

            Na starom gramofóne sme si púšťali platne Kučerovcov (Tuú solotúu, Rége-rége, Kukurukukúú), to bola vtedy obľúbená skupina. Aj trampi pekne hrávali na gitarách. Pred Meszárošom - krčmou sedeli na obrubníku. Keď sme sa ich pýtali, načo chodia do lesa, hovorili, že čistia les od suchých haluzí a tiež studničky. Iste mali aj iné dôvody.

            My s deťmi z okolia aj s našimi rodičmi sme tiež chodili do lesa. Keď bol vo vinárni majáles, hrala tam hudba a na terase sa tancovalo. Hrali sme sa u Buchtov, na lúke. Cesta do vinárne u Vrbu bola rozprávková. Dlhočizné kríky divých šípových ruží sa prepletali ponad našimi hlavami a tvorili rozkvitnutý tunel. Ani oblohu nebolo vidieť, niečo nádherné.

            S kamarátmi a kamarátkami sme chodili na jar do lesa na snežienky na Malú aj Veľkú baňu. Pomedzi snehové jazyky prestrkovali už hlavičky. Pobehať na Pánovu lúku, ale aj Kamennú sviňu popreliezať, aj túru k Božej Muke som zvládla. No a horáreň na Bielom kríži (u Kocmunda) bola na skok. V týchto miestach sme natrafili na prameň, zálesáci nám hovorili, že tam vyviera Vydrica. Do sýta sme sa v lete najedli lesných jahôd a v jeseni sme chodili na gaštany. Tie miesta poznali naši kamaráti, bratranci z priateľkinej rodiny, samé by sme tam netrafili. Za vidna sme sa museli vrátiť domov.

            Cestou sme stretávali starenky, ktoré nosili na chrbte v tráčkovom obruse halúzky aj menšie drevá, často oddychovali s tým nákladom pri ceste. V lese sme videli zasa furmanov s koňmi, ako pracujú s drevom, zvážali veľké stromy priviazané o reťaze. Iste to bola ťažká práca pre koníky i pre furmanov.

Dúha vodu pije.

            Išlo mi na 15-tý rok. Presúvala som sa počas týchto prázdnin od strýka a tety z Čárov k starenke smolinskej - oteckovej mamke. Zbalila som si veci, rozlúčila so všetkými, zaďakovala a teta Bjetka ma nasmerovala: „Pujdeš pri potoku, co teče na začátku dzedziny po chodníčku, až dojdeš do Zelnice na Smolinské. Z chodníčka neslezaj! Tam isce nájdeš starenku, obírat oharky.“ (Pôjdeš pri potoku, čo tečie na začiatku dediny po chodníčku, až prídeš k Zelnici na Smolinské. Z chodníčka nezídi! Tam iste nájdeš starenku v Zelnici oberať uhorky). „Teti, vím, kady mám ít, šak s Milkú sme neráz išli ráno za starenkú na Smolinské a podvečer sa vracali.“ (Teta, viem kadiaľ mám ísť, veď s Milkou sme neraz išli ráno za starenkou na Smolinké a podvečer sa vracali.) Tento chodník bol taká skratka medzi dedinami. Po hradskej by som išla veru o niečo dlhšie.

            Cestou pri potoku som videla mloky. Poznala som tieto plazy, zo záhradky v robotníckej štvrti, ktorú sme mali tiež pri potoku a bolo ich tam až, až. Občas som ostala radšej stáť, keď sa mi objavili na chodníčku. Bála som sa, aby ma neuhryzli. Ale boli rýchle a hneď ich nebolo vo vysokej tráve vidieť. Občas som stretla i cezpoľných, čo sa vracali z poľa z vedľajšieho chotára. Vtedy sa každý pozdravil, pristavil a porozprával chvíľku.

            Asi po štyroch kilometroch som našla v Zelnici starenku, oberala uhorky. Boli tam v okolí i viaceré žienky z dediny. Teta mala pravdu. Zelnicami sa nazývajú úrodné polia na ľavo medzi hradskou poniže kostolíka a potokom, pred vstupom do dediny. Sadia tu kapustu - zelé, uhorky - oharky, aj ostatnú zeleninu a všetkému sa tu darí. Preto Smolinčanov prezývajú „oharkári“. Zrejme i názov políčok je odvodený od toho „Zelnice“.

            Starenka žila s oteckovým starším bratom a jeho rodinou, boli tiež maloroľníci. Starečka som nepoznala, zomrel na zápal pľúc, ešte keď bol otecko slobodný.

            V spoločnom dvore okrem našich bývali ešte dve rodiny, dovedna tu bolo deväť alebo desať detí, v rôznom veku. Kamarátila som sa s Hermínkou, Terkou a s Jolankou. Dvaja moji bratranci, starší odo mňa, pomáhali strýkovi pracovať na poliach a okolo dobytka.         Ostatní chlapci patrili k susedným rodinám. Jolankin otecko mal vo dvore kováčsku dielňu, preto tu bolo veľmi rušno. Koníky sa tu striedali každý deň. Prácu kováča so železom vo vyhni a podkúvanie koníkov som mala ako na dlani. Roľníci doviezli na dvor dakedy pluh, či všeličo iné poškodené na opravu kováčovi.

            Na tomto dvore bol úplne iný život, ako u starých rodičov v Dojči. Tieto deti boli inak naučené pri spoločnom žití na dvore. Mamička neraz povedala, že nám to veru nie je na škodu, byť trocha na uzde, keď sme tu boli niekedy predtým s bratom na nejaký týždeň u starenky.

            Počas týchto dní som pomáhala, čo po mne chceli, do sklepu - obchodu nakúpiť, niekedy zaniesť buchty k inej už veľmi starej tete Bjetke, čo bývala za zvonicou cez potok. Tiež zametať na ulici v sobotu podvečer i na dvore, spolu s dievčatami od susedov. Navštevovala som i tetu, oteckovu sestru. Bývala s rodinou neďaleko, smerom ku kostolu.

            Zažila som tu strašnú prietrž mračien a následne povodeň. Potok, čo tiekol poza dedinou, sa vylial a voda brala so sebou sliepky, prasiatka, dobytok, stajne, chlievy a všetko, čo jej stálo v ceste, pred našimi očami. Všetci preľaknutí pozorujúc obďaleč túto smršť bez toho, že by sa dalo niečomu pomôcť. Ten potôčik, povedľa ktorého som išla z Čárov, sa zmenil na takúto hroznú riavu. Cesta cez dedinu bola jedna veľká rieka. Dvor u starenky bol troška do kopčeka, tam sme stáli, pokiaľ voda neupadla a pozerali na tú hrôzu.

            Búrka netrvala dlho, snáď 20 minút, no narobila strašnej škody. Starenka sa zrazu zahľadela na oblohu a povedala: „Hen, podzívajte sa, dúha už vodu pije.“ Pozreli sme všetci na oblohu a tam trónila nad celým krajom krásna dúha. Keď som si predstavila, že by ma tá prietrž zastihla práve počas mojej cesty z Čárov na Smolinské, čo by so mnou asi bolo, veru neviem. Chvála Bohu, nestalo sa. Dlho sme sa všetci z týchto zážitkov nemohli spamätať. Tí, čo nemali až také škody, pomáhali druhým naprávať, čo povodeň zničila.

Moja jediná facka od starej maminky.

            Na konci prázdnin som sa opäť presúvala zo Smolinského za mamičkou do Dojča. Spoločne sme mali cestovať domov do Rače.

            Od starenky som dostala informáciu o autobuse, ktorým som sa mala dostať zo Straží (pri Šaštíne) do Dojča, asi takúto: „V dzedzine gdosi povidau, že ten Seničan jegdzívá pres Straže kouem pú štvrtej.“ (V dedine ktosi povedal, že ten Seničan jazdí cez Straže okolo pol štvrtej). Autobus na trati Kúty - Senica, nazývali Seničan. Mala som sa s ním viezť asi 12 km do mojej rodnej dediny Dojč.

            Zo Smolinského do Straží je 4,5 km. Toto som prešla po svojich. (Neraz až do Šaštína na železničnú stanicu, aj keď som bola menšia aj s mamičkou i Petríkom, spolu aj 7 km.) Stojím už v Strážoch, pri zastávke autobusu a nejaký strýc idúc na kole - bicykli okolo mňa mi kričí: „Dávno odešeu.“(Dávno odišiel)

            „Jak dávno? Šak ešče neni ani štvrt na štyri,“ pozerám na hodinky a hovorím už sama sebe, strýc je dávno preč. Položila som tašku na zem a rozmýšľam, čo teraz urobím, zájsť k tete do Čárov, kto vie, či budú doma? Alebo sa vrátiť späť na Smolinské? O ďalšom spoji mojim smerom žiadna zmienka.

            Zo smeru od Čárov prichádzalo nákladné auto, veľká Tatrovka naložená fúrou piesku. Zastala pri mne. Šofér asi ako môj otecko, otvoril na pravej strane dvere a spýtal sa ma: „Co, ujeu ti?“ „Ujeu.“ „A dejdeš?“ „Do Dojčá.“ „Jedem pres Dojč do Senice, pod, zvezem ťa.“

(Čo, ušiel ti? Ušiel. A kam ideš? Do Dojča. Idem cez Dojč do Senice, poď zveziem ťa.)

            Bez rozmýšľania som mu podala tašku. „Mám chromú nohu, bude mi to duhší trvat, než vylezem,“ ospravedlňujem sa, že ho zdržujem. „Šak proto sem zastaviu, jak sem ťa zhlédeu chodzit hore - dúle okolo tej kabele.“(Veď preto som zastavil, ako som ťa zazrel chodiť hore dole okolo tej tašky.)

            To som si vôbec neuvedomila, že pri rozmýšľaní, čo ďalej, chodím okolo tašky sem i tam. No v duchu kvitujem „fíha, jakí sú tu dobrí ludé, jak mi pomože.“

            Počas jazdy sa ma vypytoval, odkiaľ som a kam idem. Aj on má takú dcérku a jednu mladšiu ako som ja. Vozí z pieskovne fúry piesku na stavbu do Senice.

            Cesta mi rýchlo ubehla, veď je to asi 12 km a ja mu hlásim: „Na začátku dzedziny mi zastavte, naši nebývajú daleko, to už prejdem pješky.“(Na začiatku dediny mi zastavte, naši nebývajú ďaleko, to už prejdem peši.) „Vyuožím ťa pred vašíma, je mi jedno, či pojedem pres dzedzinu, alebo po hrackej, je to enem o kúsček dálej.“ Tak fajn, zabočil do dediny, ukázala som mu dom našich. Tam aj zastal, no motor nevypínal.

            Taká Tatrovka v tichej Véske veru narobila hluku. Ľudia povychádzali na priedomie. Moja stará maminka práve robila niečo pri studni, keď začula motor hučať pred našim domom. Tiež bola zvedavá, čo sa to deje a vyšla z vrátok k predzáhradke.

            Vystupujem z Tatrovky, šofér mi podal tašku, zaďakujem celá šťastná, ako som sa sem šikovne dostala. Inak neviem, kde by som nocovala. Ale moja stará maminka nevyzerá tak nadšene. Idem sa s ňou zvítať. A ona takú mi „liskla“ pred šoférom aj pred všetkými susedkami na ulici. Až takúto som ju nikdy nevidela.

            Ja, že strýcovi šoférovi ešte zamávam, no od hanby som rýchlo vmašírovala do dvora, až tam som začula, že pridáva plyn a odchádza.

            Nečakala na žiadne vysvetlenie a začala: „Nehaňbíš sa, ná taká muadá hepa, co si má co sedat k neznámemu chuapovi a dá sa ešče k temu rozvážat, víš co sa ti mohuo stat?

            „Nevím, šak byu jak muj otecko a byu ke mje dobrý, co by sa mi takeho mohuo stat?“ bránim sa. „Opováž sa ešte ráz neco takového vyvést! Albino, tot ju máš a povjedz jí, co by sa jí mohuo stat, ked to ešte neví, taká dzíva,“ vyzvala mamičku.

            Lenže v tých časoch niektoré témy boli tabu a tak sa mamička viac starala studenými obkladmi o moje červeno-modré líce, lebo stará maminka mala mokrú ruku a jej dlaň som mala vydarenú na ňom niekoľko dní.

            Mamička ma vypočula a povedala mi, že radšej som mala ísť k tete do Čárov a prečkať u nich. Všetci šoféri nemusia byť takí slušní ako ten, ktorý ma čestne doviezol pred dom. Viac som sa už nevypytovala. No toto som si pamätala, ako poriadnu príučku od starej maminky.

            Počas týchto pár dní na konci prázdnin, som zaznamenala veľkú zmenu. Moji krstní rodičia odchádzali ráno z domu pracovať na polia, ktoré v rámci kolektivizácie odobrali roľníkom vstúpením do Jednotného roľníckeho družstva. Čo ako sa zdráhali, nakoniec vstup podpísali. Z maštale sa neozývalo žiadne erdžanie ani múkanie. V garáži už neparkovala mláťačka, ani elektrické stroje. Na dvore ma vítalo zopár sliepok, holubov a v klietkach králiky. V chlievoch jedno prasiatko.

            Keď sa krstní rodičia rozhodli osamostatniť od rodičov, „tajomná komora“ bola prerobená na kuchyňu a „izbétka“ na izbu. Chýbali mi večerné rozhovory, ktoré som pri zaspávaní v detstve počúvala, keď si naši plánovali, čo budú v nasledujúci deň robiť. (Toto som opísala a zaspomínala si v Zimných a letných prázdninách v Dojči.) Plán práce všetkým oznamovali ráno z Miestneho rozhlasu.

             Najviac mi bolo ľúto mojich mladších súrodencov, že nezažijú také chvíle na tomto dvore ako som zažila ja, s mojimi drahými a so všetkými zvieratkami, čo na dvore s nami žili. Moji drahí sa museli prispôsobiť novej dobe a život ľudí na dedine sa úplne zmenil. Boli to moje posledné prázdniny prežité v dedinkách na Záhorí.

Kráľovská večera.

            V Rači na Dolnom konci, ďalej za sv. Floriánkom v jednom širokom dvore, kde žilo asi osem rodín, sa naši zjednali s jednou gazdinkou na odbere mlieka. Po večernom dojení sme chodili s dvojlitrovou kanvičkou po mlieko.

            Raz na jeseň po ostatných prázdninách naši neboli doma, ja som varovala s deťmi. Práve sme sa vrátili s mliekom večer domov, keď u nás niekto zaklopal. Také prekvapenie, medzi dverami stál v zelenom skromnom hubertuse náš priateľ „filozof“. Mala som desať, keď som ho videla naposledy a to sme bývali ešte v robotníckej kolónii v Bratislave a koncom tohto roka mi išlo na 15-ty. Päť rokov sme ho nevideli, ani o ňom nepočuli. Bola som pubertiačka a červenala som sa od trémy. Za tých päť rokov som cítila odstup a mala som iný rešpekt k nášmu priateľovi ako za detstva, keď sa mi venoval počas mojej rekonvalescencie. Aj on mal už 30 rokov.

            Boli sme dávno po večeri a doma bolo len to mlieko, čo sme práve priniesli a nenačatý čerstvý guľatý chlebík z Prokešovej pekárne. Bola som naučená, že hosťa treba niečím ponúknuť.

            Naliala som mu do plechového pollitrového hrnčeka mlieko. Z chlebíka, na ktorý som najprv naznačila kríž, odkrojila veľký krajec s prasklinou na boku - veľký pupok. (Tak sme to doma robili a s bratom sme sa predháňali, keď sa načínal chlieb „pupok bude môj“. No teraz sme ho oželeli.) Náš hosť bol s pohostením nadmieru spokojný a povedal mi, že sa na takú kráľovskú večeru ani nepamätá, kedy by ju naposledy jedol.

            Priniesol mi darček, knihu s názvom „Dievčatká, pohovorme si.“ Bola to kniha o čistom dospievaní a pre brata cukríky. O tom, že máme i sestru, nevedel. Neskôr, keď som knihu čítala, pochopila som výchovnú facku, jedinú od starej maminky, ktorú som utŕžila na konci mojich posledných prázdnin.

            Dočkal sa aj príchodu rodičov a pred nimi sa rozhovoril. Keď zistil na predošlom mieste našu novú adresu, jeho cesta viedla k nám. Naši mi neskôr povedali, že sa vrátil z 5-ročného väzenia z Jáchymova. Uväznený bol kvôli bratovi, ktorý tajne odišiel študovať do cudziny.

Čože ja viem, ktorá je moja, do kadibúdky chodíme všetci z celého dvora.

            Do deviatej triedy som chodila v Krasňanoch na Jedenásťročnú školu. Vypukla tam epidémia infekčnej žltačky. Neobišla ma. Keď mi začali nevoľnosti s trávením, o epidémii som nič netušila. Školskú doktorku sme mali pani Križanovú, ordinovala vedľa školy na zdravotnom stredisku. Bola som často unavená a mamička ma konečne vydurila k nej.

            V čakárni bolo viac spolužiakov aj z iných tried, čo prišli po mne s podobnými príznakmi, ako som mala ja. Som na rade.

            „Dievčička, akej farby máš stolicu?“ spýtala sa ma školská pani doktorka, keď som jej predtým povedala o mojich ťažkostiach. Iste to bola pre ňu dôležitá informácia, no ja som zostala v pomykove. Červená ako fakľa zaskočená a zahanbená, že mám o takých intímnych veciach hovoriť.

            Zamyslela som sa nad odpoveďou a musela som s pravdou von. „Čože ja viem, pani doktorka, ktorá je moja, keď do kadibúdky chodíme všetci z celého dvora?“ odpovedám po pravde. So sestričkou zostali ticho ako zarezané.

            Obdržala som papier na hospitalizáciu do infekčnej nemocnice v Prievoze a na sanitku. Nariadila mi, že nesmiem použiť hromadný dopravný prostriedok na cestu domov.

            Ja poctivec. Vliekla som sa po chodníku popri hradskej peši a niekde v polke cesty ma predbiehal jeden z autobusov, a moji spolužiaci z čakárne v ňom. Ukazovali mi cez okno dlhé nosy. Na druhý deň sme sa stretli v nemocnici. Spovedali ma, čo som včera u tej doktorky narozprávala. Keď som vraj vyšla z čakárne von, ozval sa z ordinácie taký výbuch smiechu, že dlho trvalo, pokým zavolali ďalšieho.

            Čudovala som sa, na čom sa tak mohli smiať? Mne tam bolo skôr do plaču. V tej chvíli som presvedčila sama seba, že som to iste nespôsobila ja. Spolužiakom som nijaké podrobnosti povedať nemohla, no a potom som sa upokojila.

             Mamička zanedlho musela navštíviť pani doktorku na obvode a dozvedela sa o mojej odpovedi. Keď som vyzdravela, doma mi to povedali. Vtedy som už uverila, že sa zdravo smiali na mne.

Maminy nás vyšetrovali, kto nám tie ruže vystrelil a za čo.

            Hody v Rači bývajú v máji na Filipa a Jakuba. Pred hodami k nám prišli kolotočiari. Usalašili sa vedľa kina aj so strelnicami. Vtedy tam nestál ešte Družstevný dom a toto miesto sa využívalo aj na letné kino. Na stene bývalej Sporiteľne bolo natiahnuté večer plátno.

            Tajne sme zo záhumenice sediac na hruške videli filmy Väznica parmská, Fanfán Tulipán. Aj keď to nebol kvalitný pohľad, všetky decká, čo sme to za plotom pozerali, sme boli uveličené z tých francúzskych filmov. Dnes už ani neviem, ako sme rodičom unikli.

            Naši kamaráti, že nám vystrelia ruže - také papierové na špajdlách. Nie a nie zasiahnuť, asi boli z nás strémovaní, keď sme im oxidovali za chrbtami.

            Ostatné kamarátky už chodili po Výhone s papierovými pukrétami, čo im bratia, bratanci alebo kamaráti vystrelili a my dve smutné bez ničoho.

            Na strednej škole sme mali nový predmet brannú výchovu. Okrem iného sme sa učili strieľať z malorážky. Darilo sa mi a mala som samé dobré „trefy“. Z ostatných predmetov to bol zlatý stred, z niečoho aj lepšie, poznačené to bolo tou žltačkou, pre ktorú som veľa vymeškala.

            Na ruže si ešte nestrieľala, len do terča, pomyslela som si. Čo keby si to skúsila? Zverila som sa s rozhodnutím kamarátke. Keď sa mi zadarí, už nebudeme smutné.

            Z desiatich možností som vystrieľala šesť, na dievča to veru nebolo zlé. Kamaráti sa na mňa dívali ako na zjavenie. Zdvihlo mi to sebavedomie, no nie na dlho.

            Po Výhone sme sa pýšili síce aj my s pukrétami ruží, horšie to bolo po príchode domov. Maminy nás začali vyšetrovať, kto nám ich vystrelil a za čo? Našej verzii veru neverili a dostali sme pár dní „zaracha“, ako to nazývajú teraz naše vnúčatá.

Elegán Gašpar ma v čakárni u doktorky zaskočil.

            Mamičke vyšli lieky a poslala ma po recept do obvodnej ambulancie pani doktorky Križanovej. Mala som to zo školy po ceste. Autobus vtedy stál pri topoľoch na hradskej pod cintorínom a ordinácia bola oproti základnej škole vo Výhone. (Teraz na Detvianskej.)

            V ten deň sa ordinovalo poobede. V čakárni bolo plno ľudí. Všetko starí ľudia, muži i ženy. Sadla som si a čakala na poradie. Chtiac-nechtiac musela som si vypočuť príbehy ľudí v čakárni, ako hovorili o svojich zdravotných ťažkostiach. Pre mňa to bolo hrozné. Ľutovala som ich v duchu, lebo som o takých chorobách a ťažkostiach ešte nikdy nepočula. Pacientov ubúdalo veľmi pomaly. Príbehov a problémov pribúdalo, prežívala som to s nimi.

            Oproti mne sedel vysoký počerný elegán - Gašpar ho v čakárni volali. Po Rači som ho neraz vídala v lete chodiť v slamenom klobúku a s paličkou. Nebol mi neznámy, býval pod hradskou. Z ničoho nič sa na mňa obrátil a povedal: „Slečna, vy máte asi veľké bolesti. Nič síce o svojich ťažkostiach nehovoríte, ale ja vám to vidím na tvári, ako veľmi trpíte. Som teraz na rade, pustím vás, dnes to tu ide výnimočne pomaly, aby ste nám tu neodpadli.“ „Ale ja, ja...“ začala som koktať, „mne nič nie je, ja idem len matke po recept.“ „Tak čo tu teda sedíte, ako Božia Muka?“ „No zmohli ma tie príbehy, veľmi ich prežívam,“ odpovedám utrápene.

            Keď sme sa neskôr stretávali na ulici, zďaleka sa na mňa usmieval a prstom mi ukazoval na svojej tvári úsmev od ucha k uchu.

Z Kolísky je výhľad na Zobor.

            Moja priateľka mala strýka, ktorý so svojou rodinou býval v Rači „Pri Kolíske“. Nakoľko v tom čase nebolo telefonické spojenie také samozrejmé, rôzne správy sa odkazovali po susedoch, ktorí sa náhodou objavili dolu v dedine, keď prišli za nákupmi, alebo posielali s odkazmi nás deti, po vyučovaní.

            Raz koncom týždňa sme išli tiež s odkazom. Skracovali sme si cestu cez Popolnú, povedľa Meszároša a Prokešov, potom doľava poľnou cestou medzi vinicami. Križovali sme Knížkovu cestu, až hore na Kolísku. To sme boli už väčšie.

            Prejsť koncom týždňa okolo Prokešových pekárne, kde sa pravidelne vypekali Račanské orechovníky, makovníky a holé koláče, čo sa dávali ako výslužky na svadbách, nebolo pre nás veru jednoduché. Na celom okolí rozvoniavali hrozienka, vanilka a keď sa to už pieklo, joj, nemohli sme odísť, pokiaľ sme sa tej vône do sýta nenavoňali, preto nám cesta na Kolísku aj dlhšie trvala. Inokedy i chlebík vyvoniaval.

            Keď sme správu odovzdali, pohrali sme sa chvíľu s ich deťmi a priateľkin strýko nás na kúsku vyprevádzal. Vyšli sme na vŕšok na ceste „Pri Kolíske“ a hovoril nám: „Fčil sa podzívajte, neco vám ukážem, z tehoto vŕška, ked je pjekne a neni moc mračen, sa dá dovidzet volným okem až na Zobor. Je to vrch až hen pri Nitri.“ Ukazoval nám, ktorým smerom sa máme pozerať. No v ten deň sme nemali šťastie. Bolo zamračené a sklamané sme sa rozlúčili.

            Inokedy, keď sme išli s odkazom, sme na tom mieste vyzerali do diaľky, ale veru nič sme nevideli. Až raz. Ideme od strýca, žiadne mračná, obloha čistučká. Vyzeráme smerom, ktorý nám ukázal, či uvidíme Zobor. Z hory sa k nám spúšťal starší miestny poľovník aj s jazvečíkom. Na prsiach sa mu hompáľal ďalekohľad. Prichádzal k nám s otázkou: „Dzífčence, a co vyhlédate, proč tak krky natŕčate?“ „No strýc Vilmoš nám raz ukázal, že odtiaľto uvidíme Zobor a doposiaľ sa nám ho nepodarilo vidieť.“ „Dočkajte.“ Priložil si ďalekohľad k očiam a nasmeroval ho na trocha iný smer, ako sme krky natŕčali. „Dneskaj máte ale ščascí.“

            Podal ďalekohľad raz kamarátke, raz mne a my sme ten Zobor fakt videli. Dlho sme tam stáli, aj keď od nás poľovník odišiel. Bolo ho vidieť aj voľným okom. Boli sme šťastné, že sa nám to napokon splnilo.

           

Moja prvá zábava v Nemeckom kulturáku.

            „Nemecký kulturák“ sme v detstve i v mladosti navštevovali pravidelne. Na poschodí boli rôzne klubovne, krúžky - foto, šachisti, hudobné i miestna knižnica. Vždy nám dobre poradila pani Máťušová pri výbere kníh. Bola fantastická knihovníčka. Na prízemí v sále poriadali zábavy, maškarné plesy, veselice, alebo slávnostné „pionierske sľuby“ a iné.

            Blížil sa čas, keď z nás boli už skoro slečny. Moju priateľku bratia učili tancovať pri gramofóne. Raz som k nim prišla, keď bola sama doma a prekvapila ma. Pustila gramofón a zavelila: „Keď viem ako-tak tancovať ja, naučím to aj teba.“ „Čo si, a načo mi to bude?“ bránila som sa, i keď som sa rada na tancujúcich pozerala, ale seba som si tancovať nikdy nepredstavovala.

            Bola mladšia odo mňa, ale medzi nami bola „vodiaca niť“, ja som bola nesmelá. Podvolila som sa. Bola som presvedčená, že potom, ako som jej postúpala po prstoch na nohách, to so mnou vzdá a ja budem mať od tanca konečne pokoj.

            Ale kdeže, zanedlho ma prilákala k nim a hodiny tanca pokračovali. Išlo mi to už lepšie (svojim spôsobom). Dúfala som, že týmto to už skončilo.

            Blížil sa „Silvester“ a priateľka ma ‚ohúrila’: „Máme dva lístky, ideme na Silvestrovskú zábavu do ‚Nemeckého kulturáku’.“

            Bola som rozčarovaná: „Mala si sa ma najskôr opýtať.“ „Tvoju odpoveď dávno poznám. Máš rada hudbu? Máš! Tak tam môžeš sedieť a počúvať,“ odbila ma. Moja vnútorná túžba ale bola silná - vyrovnať sa ostatným. Miesta sme mali v kúte, fajn, aspoň ma tu nik neobjaví a ja si budem počúvať.

            Bolo tu veľa cezpoľných mládencov a objavili ma. Pri tanci ma zazrel v kole spolužiak zo základnej školy ešte z Bratislavy. Poponáhľal sa a budúci tanec sme už boli spolu. „Som rád, že ťa tu vidím.“

            Zaspomínali sme si a nasmiali sa na pestvách, čo sme v robotníckej kolónii vyvádzali. Krížom cez Emiház sme sa chodili kĺzať a korčuľovať až na jazero Kuchajda. Z vagónov, čo vozili do Palmy slnečnicové aj iné semená, sme si naberali semiačka po kútoch, čo pracovníci nenabrali do vriec. Niekedy sa stalo, že chlapci vyskakovali z idúcich vagónov, keď sa náhodou pohli, aj na všeličo iné. Chodil po mňa do polnoci a zadal si u mňa prvý tanec v Novom roku. Prisľúbila som, veď sa mi spolužiak doposiaľ venoval, patrilo sa to.

            Po slávnostnom prípitku, gratuláciách, začali hrať. Predo mnou sa klania vysoký driečny vojak a žiada ma o tanec. Hneď som ho spoznala, hoci som ho veľmi dlho nevidela. Bol to chlapec, čo ma na Zlatej nohe v zime zguľoval a poumýval v snehu, keď som mala 12-násť.

            Srdce mi skákalo, ale rozum mi pripomínal, že po polnoci som predsa zadaná, no to už stáli predo mnou obaja, lebo i spolužiak si prišiel po svoj tanec a ja sa počúvam, ako sťažka hovorím: „Prepáč, ale som zadaná.“

            Udalosti však nabrali nečakaný spád. Moja ‚prvá detská láska’ zaútočila päsťou do tváre môjho spolužiaka. Cez slzy v očiach som videla iba krv, bolo mi veľmi ľúto spolužiaka a všetko strašne trápne. Plačúc som odišla domov. Priateľku som nechala so spolusediacimi pri stole, boli to jej bratranci a sesternice. Veď nebolo čo, ani komu vysvetľovať.

            Dobehol ma kamarát z našej ulice. Bol svedkom toho, čo sa prihodilo. „Nemôžem ťa nechať ísť o polnoci samú.“ Plakala som: „Prvý krát som v kulturáku na normálnej zábave a hneď takáto hanba.“ Utešoval ma: „Neplač, iná by bola pyšná, že sa o ňu mládenci bijú.“ No ja som pyšná nebola. Cítila som sa skôr ranená a hanbila som sa.

            Jedno ale bolo isté, toto bol môj posledný kontakt s mojím spolužiakom z detstva i s mojou prvou detskou láskou. Ako nám tie roky rýchlo ubehli a hľa, je tu koniec detstva.