Aby som neostala niečo dlžná môjmu rodnému Závsiu v Dojči

Tieto spomienky sa viažu k môjmu rodnému domu, ktorý sa nachádza v časti, ktorá sa nazýva Závsí.

            Z detstva si ich vybavujem z rozprávania mojich najbližších. Niektoré sa mi pri písaní vynárali z pamäti. Odpustite, až som niečo skomolila po toľkých rokoch, to pripúšťam, snáď niektoré mená, alebo miesta v dedine.

            Otecko pochádzal z roľníckej rodiny zo Smolinského. Dedinka sa nachádza tiež na Záhorí blízko Šaštína. Jediný z rodiny študoval, no po rýchlej smrti svojho otca, ktorý zomrel na zápal pľúc, sa musel zamestnať a podporovať rodinu. Zamestnal sa na Slovenskej Pošte. Po zaučení otváral Poštové úradovne na Slovensku a zaúčal nových zamestnancov.

            Mamička pochádzala tiež z roľníckej rodiny z dedinky Dojč. Bola vyučená krajčírka u majstra Kúsalíka v Šaštíne. Rodičia po vydaji svojich troch dcér obdarovali každú rodinným domom, stodolou, senníkom a pôdou. V nádeji, že budú pokračovať na gruntoch, v ich započatom úsilí. S dvomi dcérami im to vyšlo, no s mojimi rodičmi nie.

            V dome, ktorý dostala od svojich rodičov do vena moja mamička, bola založená Poštová úradovňa a otecko ju následne spravoval. Svojpomocne stačili obrábať záhradu pri dome. Ostatné si museli nechať obrobiť inými a za prácu zaplatiť. Život mojich rodičov sa tak uberal inou cestou a zrejme nebol po vôli mojim starým rodičom a neraz to mladým aj dali pocítiť.

Môj rodný dom, vtedy mal číslo 34 (za môjho detstva tam stromy neboli zasadené.)

            Ja som im pribudla v strede decembra 15.12.1940. Náš dom bol situovaný do dvora, iba prvá izba mala okná do ulice. Mali sme dve veľké izby a kuchyňu s komorou. Za kuchyňou bola čakáreň s telefónnou búdkou, okienkom s prepážkou, cez ktorú sa úradovalo. Vo veľkej miestnosti so zamrežovaným oknom bol panel s manuálnou telefónnou ústredňou. Cez okno na dvor prekladali na poštovú káru balíky, ktoré sa museli denne dopraviť k vlaku. Železničná stanica sa nachádza v Šajdíkových Humencoch. Pri dome bola veľká záhrada. Na tomto dvore som vyrastala do svojho štyri a pol roka.

            Keď som bola bábätko, chodil ma varovať mamičkin stareček Florian, prezývku mal Ševeček (Hajla pochádzal asi z Otrubnice). Na sečkovacom stroji prišiel na majeri Bištava o jednu ruku od zápästia.

            S jednou rukou ma „hótkal“ - hojdal v kočíku a spieval mi vraj na dvore, vždy tú istú pesničku: „Šmýkaua sa á, po uavici bé, zadreua si cé, do nohavice.“ Opakoval to dokola, chodiac po dvore s kočíkom. Tak sa mi to zapáčilo, že niekedy neprišiel ani po cé a už som spala.

            Kričal na mamičku: „Albino, nedočkaua ani cé a už spí jak dudek,“ celý naradovaný. Mala som tri roky, keď zomrel. Pamätám si, ako bol vystretý na „praščáku“ – posteľ upletená zo slamy, na drevenej kostre. Ďobkala som mu po ruke a vypytovala sa: „Staječku, pjoč ste taký studený?“ Mala som ho rada a veľmi mi chýbal, bol to otec mojej starej maminky.

            Počas môjho detstva, prichýlili moji rodičia, dve väčšie deti, od oteckovej sestry zo Smolinského, Vilenku a Blažeja. Táto rodina na Smolinskom vyhorela do tla. Pokiaľ sa trocha pozviechali z nešťastia, nejakú dobu žili deti u nás. Blažej dlhší čas, Vilenka počas prázdnin.

            Z ich rozprávania viem, že mamička raz zamiesila chlieb, položila mi ho v slamenom košíku k nohám do kočíka a Vilenka ho viezla k pekárovi Šimkovi. Pokým so mnou prišla k pekárovi, bola som celá od cesta, až po uši. Pekár sa jej spýtal, či má sádzať aj mňa, tak som bola „zarýpaná“. Mamička vraj mala čo robiť, aby zbavila mňa i „duchénky“ - perinky od cesta.

            Zimnú príhodu mám s Blažejom. Bifľoval sa francúzštinu. Od nás navštevoval Gymnázium v Skalici. Počas prechádzky ma ťahal na sánkach, pred sebou knihu. Bol so mnou dosť dlhú chvíľu vonku. Vrátil sa z prechádzky. Mamička počula buchnúť bránku, vyšla z kuchyne po mňa, iste som už uzimená, i keď som bola dobre „zababušená“, no sánky boli prázdne. S Blažejom museli bežať na miesta, kadiaľ sa so mnou prechádzal. Po nejakom čase mamičkinho zúfania našli ma v priekope spať v snehovej perinke v páperovom vankúši, previazanú vlniakom.

Parádnica.

            Od malička som bola komunikatívna asi z dôvodu, že cez náš dvor neustále chodili ľudia a každý sa mi prihovoril. Okrem toho naši mali veľa priateľov. Pána farára, Horských, Švoňavových a iných. Vzájomne sa medzi sebou navštevovali. Najradšej som mala pána farára Janoviča, chodil k nám v nedeľu podvečer s oteckom hrávať šach.

            Pokiaľ prišiel otecko, pripravila som štokrlu, na ktorej sme stavali šachové pole. Keď sme dlhšie čakali na otecka, ukazoval mi, ako sa niektoré figúrky na poli pohybujú.

            Keď som trocha podrástla, hrávala som sa od susedov s Aničkou Masarikovou a Evičkou Veselou, boli asi v mojom veku, Anička snáď o niečo staršia. Oproti nám bývali Pitloví, mali viac detí, boli staršie odo mňa. Obdivovali ma a dávali mi to najavo, mne to veľmi lichotilo, preto som sa k nim chodila so všetkým chváliť.

            Pózovala som a oni ma chválili: „Ty máš ale pjeknú sukénku a ten organtííínový fjertúúúšek ten je ešče pjeknejší, no ty si ale parádnica.“

            Toto sa stalo pred Veľkou nocou. Kúpili mi nové bielučké topánočky, šnurovacie. S týmto slovom som mala problémy a nazývala som ich „potánky“. Mamička mi ich doma skúšala. Veľmi som sa im tešila. Sedela som v kuchyni na stoličke, keď prišiel otecko, aby prišla do úradu. Prišlo tam veľa ľudí, má mu pomôcť pri telefónnom prepojovači. Niekedy i ona pomáhala v úrade. „Seď tu a čakaj na mňa, neopováž sa isť von a vojsť do nejakej bariny, inak pôjdeš na Veľkú noc v týchto starých!“ prikazovala mi.

            Nohami som combŕlala - hompálala pod stoličkou, no mamička nešla a nešla. Rozhodla som sa, že idem predsa „potánky“ ukázať k Pitlom. Bolo jarné počasie ako v marci, alebo v apríli, pršiavalo, slniečka málo a v kuchyni sa stále kúrilo. Vyšla som na ulicu, bolo tam toľko bariniek plných vody. Netušila som, v ktorej je koľko vody, ale pred jednou akurátnou som zastala a nahla sa. Asi som sa vo vodičke zbadala. Neviem, či to tak aj bolo, či sa mi to iba zdalo.

            Tetka Pitlová vyšla z vrát a pozerala na mňa, ako sa nahýbam a v jednej chvíli som stratila rovnováhu a k Pitlom som sa už pochváliť neprišla. Aká som bola veľká, ocitla som sa v dosť hlbokej barine dolu bruchom. Prišla ma ratovať.

            Veľmi som plakala, pýtala sa ma, či som si ublížila. Kývala som hlavou, že nie. „Tak co tolko bečíš?“ „Tecinko, šak ste nevidzeli moje nové potááánkyyy,“ odpovedala som kvíliac. Toto mi bolo najviac ľúto, že som sa v nich nepredviedla a teraz sú už zablatené aj zvonka aj zvnútra. Na to, že som celá od blata, som nemyslela, iba na topánky. Utešovala ma: „Neboj sa, uvidzíš, ešče bude z tebja veliká parádnica, mama s tým neco spraví.“ Doviedla ma domov.

            Bolo jej do smiechu a mamičke hovorila: „Kebych to dzíťa nepoznaua, ani neuhodnem, čí je.“

Ja, ale zatiaľ v hnedých.

            Mamička ma musela okúpať a dohovárala mi. Na topánky od jedu ani nepozrela a namočila ich do lavóra s troškou vody, čo ostala po mojom kúpeli. „Na Veľkú noc, budeš mať tieto staré, neviem či sa s týmito mokrotami dá ešte niečo urobiť, varovala som ťa.“

            Sedela som zababušená vo vlniaku na debničke pri peci. Nazývali sme ju kisňa. Bola to súčasť kuchynskej výbavy. V kisni bývali uskladnené polienka na bežné kúrenie.

            Nešťastná som rozmýšľala, ako by som tie potánky zachránila. Mamička na chvíľu opäť odišla. Rozhodla som sa, že ich predsa skúsim vysušiť. Vybrala som ich z lavóra a položila na pec. Po chvíľke vodička z nich škvrčalááá syčalaááá a kvapôčky sa rozkotúľali na horúcej platni. Potom som ich strčila do rúry a rúru zavrela. Medzitým prišiel otecko. Už vedel o mojom nešťastí. Poriadne priložil, aby som neprechladla. Tešila som sa, že sa skoro vysušia, o tom, že sú v rúre, som nič nepovedala. Onedlho sa mamička vrátila, vetrila nosom odo dverí, čo to tu len smrdí? Pri pohľade do lavóra jej prišlo, čo.

            Otvorila rázne rúru. Moje „potánky” boli nadobro upečenééé, zmenšenééé a stratili úplne formu. Špice mali vykrútené dohora, akoby sa bránili v tej horúcej rúre a chceli z nej vyspätkovať „No a na Veľkú noc máš po paráde,“ doložila. Otvorila dvierka na peci a vhodila ich do ohňa. Večer som ťažko zaspávala od smútku za „potánkami“, že až taký koniec s nimi bude, som veru netušila.

Malá telefonistka, moja prvá zásielka.

            O pár dní som sa motala pri našich v úrade. Telefón ma vždy lákal, zastrčila som kolík so šnúrkou do niektorej z dierok na paneli, s páčkami, kolieskom som sa tiež poihrala a zo slúchadla sa mi ozval hlas. Naši si mysleli, že sa hrám na telefonistku, aj tak som si stále niečo pri hre brblala.

            Ja som sa skutočne dovolala k neznámej panej do Senice. Vyžalovala som sa, čo sa mi stalo s „potánkami“ v barine, a že sa mi napokon v peci upiekli. Staré hnedé mi k novej sukienke nepasujú a naši mi iné už k Veľkej noci nekúpia.

            Spýtala sa ma, ako sa volám, kde bývam, koľko mám rokov. Toto som vedela, lebo u nás bola neustále otvorená bránka, keby som sa niekde zatárala.

            Naši sa o tejto mojej aktivite dozvedeli v deň, keď v pošte prišiel balíček na adresu: „Pre trojročnú Vierku, ktorá býva na pošte v Dojči.“ Otvárali balíček a čudovali sa, čo tam môže byť?

            V balíčku boli novučičké topánočky, bielučké, šnurovacie. Začala som od radosti vyskakovať, „teta na mňa nezabudla.“ „Aká teta, odkiaľ ju poznáš?“ vypytovali sa ma. „Nepoznám, len sa mi prihlásila a ja som jej povedala, čo sa mi v barine prihodilo,“ vysvetľovala som.

            Toto bola moja prvá pošta v živote, ktorú som dostala a moji rodičia vtedy pochopili, ako ovládam manuálny prepojovač - náhodou.

            Pri prvej príležitosti vyhľadali odosielateľku v Senici a revanšovali sa za balíček, lebo o úhrade nechcela ani počuť. Bola šťastná, že mi urobila na Veľkú noc radosť.

            Takýto dobrý skutok neraz urobil i môj otecko, keď v predvianočnom období našiel medzi poštovými zásielkami obálku s adresou: “Ježiškovi do nebíčka”. Keď bola v liste prosba o hračku, niekedy kresbička, zadovážil hračku a poslal na adresu, čo bola na zadnej strane obálky a urobil tak radosť neznámemu dieťaťu. Presne takú, ako neznáma teta urobila na Veľkú noc mne.

            Potánky mali iba jednu chybu, boli skoro o 2 čísla väčšie, ale aj tie moje neboli akurát. Keď sme išli do kostola, kamarátky sa mi smiali, že v nich vykračujem, ako bocian. No čo, lepšie ako v starých hnedých, asi mi záležalo na vkuse.

Turci idúúú, aj škromachéééli!

Fašangy, Turice, Velká noc íde,

kdo nemá kožucha, zima mu búde.

Ja nemám, ja nemám enem sa trasem,

dajte mi suaniny, nech sa popasem.

                Pred koncom fašiangových dní utekali väčšie deti hore našou ulicou kričiac: „Turci idúúú, aj škromachéééli.“ Povybiehali sme z dvorov. Ja som to v tomto roku svojho života (mala som tri, či štyri ) vnímala tak, že som to so strachom prežívala.

            „Pachouci” - miestni mládenci, odetí v tureckých úboroch, biele košele, farebné - červené nohavice, vôkol pásu široká zelená stuha, všetko z lesklého materiálu, na hlavách atamanské čierne čiapky a v rukách šable. Za zvukov harmoniky strýca Štoru spievali a tancovali na ulici „Šablársky tanec“. Jeden z nich mal na chrbte kôš.

            Drapla som sa od ľaku mamkinej sukne. Myslela som si, že do koša berú zlé deti. Videla, že sa bojím. Zodvihla ma na ruky i ona, odtancovala s nimi kúsok zo šablárskeho tanca so mnou v náručí. Na šabľu im nastokla slaninku i korunku do širáka ako aj ostatné susedky a veselá spoločnosť Turkov sa pobrala ďalej hore Závsím.

            Po nich prichádzali škromachéli. Tých som sa bála ešte viac. Boli smiešne poobliekaní, muži v ženských háboch. Chodili aj na vysokých paliciach, na tvárach strašidelne pomaľovaní, robili čudesné vylomeniny, predstavovali i zvieratá – koníky, dospelí sa tomu smiali. Tiež mali jedného s košom. To som už nevydržala, chytila som mamičku vôkol krku a prosila ju, aby ma tým „Klakaniciam“ nedávala, že už budem dobrá. Týmto ma často strašila, keď som prišla neskoro domov.

            Pre mňa neskoro znamenalo vtedy, keď odvzvonili večer o šiestej zvony na zvonici. Doma sme tomu hovorili „zvoňá klakání“, s mamičkou sme si pokľakli, modlili sa Anjel Pána. Musela som byť v túto hodinu doma, či zvonili na pravé poludnie, alebo večer o šiestej.

            Klakanice boli v Dojči vtedy vymyslené strašidlá pre neposlušné deti. Mamičku nenapadlo, že si ich spájam so „škromachélmi.“ Veď sa pozri, akí sú všetci veselí, sú to ľudia v maskách a robia nám divadlo. Do koša im ľudia hádžu šišky, aj tetka Pitlová aj ich Albinka má pre nich slaninku, klobásky. „Pozri aj ja mám pre nich v zásterke v papieriku kúsok klobásky.“ Dala mi ju do ruky: „Poď, teraz ju tam spolu vhodíme.“ Z mamičkiných rúk som dovidela do koša, žiadne deti tam neboli, vhodili sme škromachélovi nádielku do koša a ja som sa upokojila. Potom mi hovorila: „U Kozánkú bude mládež pochovávať basu a do Veľkej noci veru nebude v dedine žiadna ‚muzika‘ - zábava, bude ‚púst‘ - pôstne obdobie.“

            Pamätám sa, že na „Fašangy“ mamička v nedeľu narobila šišiek – „dojčanských koblyh“, naplnených slivkovým lekvárom, alebo Božích Milostí, fánek a po obede po Nešpore, keď sa u nás zišla spoločnosť, prichádzala do miestnosti k hosťom s misou naloženou koblyhami a ostatných dobrôt a cestou z kuchyne do izby spievala:

Už sa Fašang kráci,

už sa nenavráci,

ej staré baby puačú,

že sa nevyskáču.

(alebo nevydajú?)

            Tento zvyk si uchovala po celý svoj život. Keď nás opustila v r. 1993, prevzala som ho ja.

Letné sviatky!

            Po Veľkej noci v letnom období pred väčšími sviatkami, ako Božie Telo, pripravovali sme si s Aničkou a Evičkou od susedov lupienky z odkvitnutých kvietkov do prútených košíčkov. Toto nám pravdaže mamičky vopred povedali a na sviatky nás pripravili.

            Pán farár išiel pod baldachýnom, niesol Božie Telo, hostiu v monštrancii, malé dievčence sme slávnostne oblečené rozhadzovali po ceste lupienky z košíčkov. Vpredu išli všetci miništranti, so zvončekmi, mládenci niesli kostolné zástavy a dievčence sochy svätých, vyzdobené stužkami.

            Tam, kde sa vysluhovala pobožnosť, boli pripravené vyzdobené oltáriky a procesia sa zastavovala. Vo Véske na začiatku Bariny bol tuším posledný. Procesia bola veľmi dlhá, snáď všetci ľudia z dediny sa zúčastnili, nebolo vidieť konca, takí nábožní ľudia tu žili.

            Na sviatok Sv. Trojice bývali v našej dedine letné hody. Pobožnosti sa v tento deň konali v kaplnke sv. Trojice, ktorá je nad cestou blízko cintorína. Toto bolo od nás blízučko, naša ulica je za cintorínom. Procesia išla z kostola do kaplnky. V tom čase však obradná miestnosť pri cintoríne nebola, ako som ju na obrázku nakreslila v r. 2008

            Ak si dobre pamätám, pri sv. Floriánkovi v dedine boli postavené kolotoče, húsenkové dráhy, reťazové hojdačky, strelnice, rôzni predavači s cukrovou vatou, niektorí nosili pred sebou škatule, zavesené na šiji a v nich všakovaké prekvapenia, nazývali sme ich „kočka v mjechu“ - mačka vo vreci. To bolo radosti, keď sme v papierovom vrecúšku objavili „prstéňek“ -.prstienok, prazletku - náramok, alebo retiazku i hagnúštek - prívesok. Potom sme sa s kamarátkami prekárali, ktorá z nás má krajšiu „kočku v mjechu“.

            Nakoľko kostol je zasvätený Všetkým Svätým, v tú nedeľu sa slávili aj hody, jesenné. Vtedy po dedine vyvoniavala z každého dvora pečená hucacina, dusené zelé - kapusta a knofle - knedle, alebo „kačačina“. Pri návštevách pred týmto obdobím u mojich starých rodičov som neraz trpela, keď som našla starú maminku sedieť v chlieve kŕmiť kačicu alebo hus. Nadžgávala im do hrtana kukuricu a posúvala rukou do žalúdka, keď sa niektorá z nich pri tom rozkašľala, bolo mi ich ľúto a orodovala som u starej maminky za nich, aby im to nerobila. „Neboj sa, nebolí to, kebych ich neštopovaua, co by sme potom a zač na hody negde u rezníka kupovali.“ Bol to výraz pre vykŕmenie, „štopovať“. Nakoniec ich všetky pozavierala do jedného chlieva, aby nebehali a pribrali na váhe, chudiatka moje.

            Aj my sme dostali k hodom od starých rodičov niektorú z vykŕmených kačíc, ale bola už ošklbaná a tak mi to potom až také hrozné nepripadalo. Na hody i nás navštívila starenka s bratrancami zo Smolinského na pozvanie mojich rodičov. Priviezli ich Petrášovci na koči, aj oni mali v Dojči rodinu u Černých. Pre deti to bolo vždy niečo, z čoho sme sa tešili a žili sme v očakávaní, čo nového sa udeje. Od starenky sme dostali drobné korunky a bratranci Vlado a Leon mi v strelnici vystrelili ružičky, aj v lodičke ma pohojdali.

Svätojánske mušky!

                Náš dom sa nachádzal na ulici za cintorínom. Smerovala tiež ku kostolu. Medzi týmito cestami bolo zopár domov, Pitlových, Šebestových, tuším.

            Po ceste pred cintorínom chodilo viac povozov i bicyklistov, povedľa cesty tiekol potok, boli tam väčšie i menšie kríčky, v tie strany som mala zakázané chodiť. (Teraz ja tam menší park.)

            Raz v podvečer ma kamarátky Anička i Evička od susedov zavolali, že pôjdeme pozorovať svätojánske mušky.

            Dávno odzvonili „klakání“ a my sme čupeli v kríčkoch pri potoku a sledovali svätojánske mušky, ako sa nad nami „chumelili“. Po dlhšom čase, keď sme sa vymotali z kríčkov, mamička ma hľadala po susedoch. Hnevala sa, kde som tak dlho, či som nepočula zvoniť zvony a postrašila ma, že ma iste raz zoberú „klakanice“, keď nebudem o tomto čase doma. Bránila som sa: „Báli sme sa, že nám mušky uletia, boli také milučké a v tej ‚humelici‘ tak krásne svietili a cez deň ich nie je vidieť, iba keď je šero.“ Niekedy večer, pri šití, spievala si takú smutnú pesničku :

Večer, keď klakání zvoní,

hrozne bych puakaua,

že mja tu mamička moja

samotnú necháua,

ja nemám žádné ščascí,

ja mám len bol a žal,

to, co sem milovaua,

osud mi dávno vzau,

ščascí odnésua voda

a mne je pro ní škoda,

já nemám žádne ščascí,

já mám len bol a žal.“

            Tie „klakanice“ boli strašidlá pre také deti, ako som bola ja, aby sa po večeroch netúlali. Ale ako by som inak vedela o svätojánskych muškách a mne sa veru veľmi v tej „chumelici“ páčili. Chlapci si ich aj do fľašiek od Alpy nachytali. Bolo mi ľúto, že je mamička pre mňa smutná a myslela som si, že preto takú smutnú spievala. No počula som ju smutné pesničky spievať aj inokedy a už som sa preto netrápila. Tie Dojčanské boli skoro všetky také „táhavé a žalostné.“

Bubulák!

            V nedeľu po svätej omši sme sa stretávali pred kostolom so starými rodičmi i s ostatnou rodinou z Vésky. Toto bolo už v jeseni, keď boli zrelé tekvice. Máme si prísť pre „jáderka“ a sušené ovocie – „ščípky“, aby sme mali v zime čo vyhrýzať a kompót z čoho variť.

            Mamička mi povedala, že „v týdni, zájedeme do Vésky na kole.“ Bicykel sme mali pánsky, v strede so štangľou. Pod zadok mi pripevnila vankúšik.

Záhrada a pozemok starých rodičov.

            S príkazom: „Opováž sa strčiť nohu do kolesa!“ vyložila ma bokom na štangľu, na rajdy zavesila háčkovanú sieťku z konopných motúzov a „jeli sme“.

            Cesta bola vyjazdená od vozov, po daždi zaschnuté hrboly, mala čo robiť, aby sa všeličomu na ceste vyhla. Niekoľkokrát i zastavila, lebo štangľa ma aj cez vankúšik tlačila. Bola som nešťastná a bedákala, kedy tam už konečne budeme. No konečne, zazrela som dom starých rodičov. S bratrancom sme pobehali po ulici, preskakovali a váľali sa na dvore po nakopených malých i veľkých „dziňách“ - tekviciach. Mamička sa porozprávala s rodinou, „jáderka“ sme mali í so „ščípkami“ pripravené a krstný vraj má pre nás prekvapenie. Zvečerievalo sa, bol čas na náš odchod. Zaujatá nasadaním na bicykel som nič netušila. Mamička sa usmievala, bicykel posúvala smerom do dediny, ešte sa z cesty rozlúčime a zamávame, vtedy som ho zbadala.

            Bol na lavičke pred zahrádkou, veľký nos, zuby, oči vyrezané vo veľkej „dziňi“- tekvici a vo vnútri svietila sviečka. „Jejdanénky, jaký bubulák,“ vykríkla som. Krstný vyšiel spoza vrát, usmievajúc sa: „No jak sa vám lúbi náš lampáš z dziňe?“ Pri mamičke som bola smelá, „aj ja taký chcem,“ zaprosíkala som. „Nevíš, jak by ste tú dziňú vézli na tem kole?“ povedala krstná.

                Rozlúčili sme sa a pohli smerom domov a v dedine, kde - tu, sa objavovali na stĺpikoch, na lavičkách, svetlonosi. Menší, väčší, mamička ma ubezpečovala, že deti od Pitlov určite nejakého tiež urobia. Po dedine sa ozýval výskot a vzájomné strašenie. Robili „bubulákov“, tak som to vtedy nazývala ja.

            Blížili sme sa hore našou ulicou, mamička mala pravdu, aj u Pitlov svietil, na múre pri vrátach. Pokým som zaspala, niekoľkokrát som zoskočila z postieľky a utekala do prednej izby, aby som ho videla. Neľutovala som, že ho nemáme doma. Cez ulicu, svietil rovno do nášho dvora. Na „vráže“, čo mi zostali na nohách po štangli na kole, som od vytrženia rýchlo zabudla.

            Až som bola väčšia, zaujímala som sa o to, prečo v jeseni robia svetlonosov a u našich starých rodičov mi povedali, že pohania verili na svetlo, ktoré má svietiť na cestu dušiam, ktoré sa nedostali tam, kam sa mali, keď opustili telo. Tento zvyk sa zachoval medzi ľuďmi na dedinách doposiaľ, ako i iné pohanské zvyky, topenie „Moreny“, pochovávanie „Basy“, ale nesvätia ich. Majú ich skôr ako zábavu. My zachovávame sviatok „Dušičiek“ po kresťansky.

Zimné udalosti!

                Blížila sa zima, pre mňa to bolo zaujímavé obdobie, lebo každú chvíľku sa niečo vôkol dialo.

            V predvečer Mikuláša sme glancovali baganče. S mamičkou sme ich kládli do okna a čakali na Mikuláša. Stredom dediny chodieval taký naozajstný biskup spolu s čertom i s anjelom, ale na náš koniec prišli málokedy. Ráno, keď som zbadala ligotať sa červený celofán na okne, zaradovala som sa, že nás neobišiel.

            Najprv som sa pomodlila, zaspievala: „Mikulášku, dobrý strýčku, modlím sa ti modlitbičku...“ Až potom som si vyberala skromné dobrôtky, z topánok. V jednej som našla kúsok z brezovej metly, zemiačik, to aby som si nenamýšľala, že som bola dobrá a v druhej oriešky, sušené ovocie, zopár cukríkov a karamelovú lízanku, zabalenú v staniole. Bolo to obdobie počas vojny, o všetko bolo núdza, bola som spokojná so všetkým.

            Na Luciu po dedine chodievali dievčence, na hlavách mali múčne sitá, zakryté bielymi šatkami, boli zahalené v bielych plachtách. V ruke mali obstrihané husacie krídla a nimi nás ometali, ale už si neviem spomenúť, od čoho nás to malo chrániť, asi aby sme zachovávali čistotu a od všetkého zlého. Dávali sme im do mieška drobné korunky. U starých rodičov som to komentovala, že Lucie nás máckali po tvári. S takým husacím krídlom mamička veľmi dlho, už sme boli veľké deti, doma z múčnej dosky odpratávala múku, čo zostala na nej.

            Potom som mala narodeniny. Mamička ma vždy prekvapila nejakou fondánovou dobrôtkou, lebo sa blížili už Vianoce a salónky mamička robila doma večer, keď som už spala. Uštrikovala mi čiapočku, alebo keď sme dostali kožky od starých rodičov zo zajačika, alebo z kozliatka, čiapočka i muf boli kožušinkové.

            Prvú väčšiu bábiku som dostala na Vianoce ako trojročná aj s kočíkom. Bola porcelánová, zatvárala oči, keď som ju uložila spať. Mamička mi predtým ušila bábiku z handier, s tou som sa hrávala radšej, nemusela som si dávať až taký pozor, mohla mi i zmoknúť, pri peci sa rýchlo vysušila. Vrkoče mala zapletené z vlny, prišité na hlave, keď som ju niekde zmáčala, mamička ju za ne zavesila na paličku nad sporákom, aby sa tam vysušila, chuderka moja.

            Po iné roky mi mamička ušila nové šaty pre bábiku i nové perinky do kočiarika. Samozrejme, dlho som verila, že je to od Ježiška. Na borovičke sa mi najviac páčili vtáčiky s jemnými farebnými pierkami, boli vsadené do plechových klipsíkov, aby sa dali pripevniť na vetvičky, aj zopár sviečočiek. Nechýbali fondánové salónky alebo kockový cukor zabalený v bielom papieriku a staniole a na samom vrchu stromčeka bola hviezdička s anjelíkom, s jemnučkými krídelkami. Namiesto gulí sme vtedy mali orechy a malé jabĺčka zavesené za stopku na cverenke. Po zjedení salóniek sme papieriky odkladali do krabičky, pre Ježiška na budúce Vianoce.

            Tešila som sa na betlehemcov – vinšovníkov, povolili mi byť dlhšie s nimi, aby som mohla deliť oriešky, medovníčky a šestáčiky. Páčilo sa mi, ako pekne spievali a vinšovali. Otecko zostával so mnou doma, mamička išla na polnočnú, do kostola. Keď vraj stáli všetky tri sestry v kostole vedľa seba, tak krásne spievali, aj ostatné žienky, boli tak zohraté, z ich spomienok som sa dozvedela, akú kultúru vyžadoval pán organista i pán farár. Pred týmito sviatkami nacvičovali predstavenie, na biblické motívy i s deťmi, ako skutoční herci a nielen pred Vianocami. Ja som ich počula spievať väčšinou pri práci, keď začínali, mamička povedala sestre: „Anko, ty tercuj!“ Krstná spievala inak, ako ostatné. Spievali trojhlasne. Teta Terina „tecica“ mala vraj vtedy najkrajší druhý hlas v dedine.

            Po Novom roku, na Troch Kráľov, prišli opäť koledníci a pán farár Janovič nám prišiel vysvätiť dom.

            Onedlho mamička chystala sviečky, „hromničky“. Niesli sme ich do kostola na posvätenie, potom sme ich počas búrky zapaľovali a modlili sa, aby nás Pán ušetril od zlého. Po búrke sme vždy hľadali dúhu, tá ma upokojila a zabudla som na strach z veľkého hrmenia, ktoré doprevádzalo búrku.

 U nás na dvore.

Náš úrad.

                Poštový úrad sa nachádzal v našom dome. Úradoval v ňom môj otecko, niekedy pomáhala i mamička, tak som ho považovala za náš. Všade som rozprávala, čo sa u nás deje, lebo čo som tam všetko videla, sa mi zdalo neobyčajné. Keď som videla prvýkrát živú hus, zašitú vo väčšom koši, trčal jej iba dlhý krk s hlávkou, či kačicu, kohúta, bažantov, alebo poštové holuby v klietke, tuhých divých králikov, na packe s drievkom a na ňom napísaná adresa s tintovou – atramentovou ceruzkou, borovicové stromčeky, demižóny zapečatené červeným voskom na pošte, bolo to také nezvyčajné.

            S mamičkou sme sa o živé zvieratká starali, v úrade sme im dávali vodičku, pokiaľ po nich neprišiel povoz, čo ich zaviezol k vlaku. Pri košíkoch mali pripevnené v konopných vrecúškach aj zrno, s ním ich kŕmili počas cesty vlakom poštári – tak mi to naši povedali, takéto veci sa veru diali v našom úrade.

Moja voňavá úradovňa.

            Telefónna búdka bola umiestnená v čakárni. Dvere na nej boli vytapacírované pravou kožou, to preto, keď bol niekto vo vnútri a telefonoval, aby ho nebolo počuť. Mne tá koža tak dobre voňala. Raz som si vymyslela, že to bude moja voňavá úradovňa. Vzala som si čisté papieriky, nejaké prelepky a ceruzku, privrela trocha dvere. Sadla som si na zem a úradovala som. Oblizovala som prelepky s kalíškom, čo sa lepili na balík, keď v ňom bolo niečo zo skla a lepila na papieriky. Otecko si myslel, že som s mamičkou a mamička, že som s oteckom. Tak som bola zaujatá úradovaním, že som nepočula otecka odchádzať, keď mu skončila služba.

            Zamkol úrad a odchádzal, vtom si zmyslel, že dvere na telefónnej búdke boli viac privreté a podľa predpisu majú byť otvorené, aby sa tam do budúceho dňa vyvetralo. Vrátil sa, dvere otvoril dokorán a našiel ma tam. Tak sa vystrašil pri pomyslení na to, keď by ma hľadali, toto by nikoho z nich teda nenapadlo, hľadať ma tu. „A ty, čo tu robíš?“ spýtal sa ma. „Predsa úradujem, toto je moja voňavá úradovňa,“ chválila som sa. Potom ma poriadne vykrstil. Citlivosť na vône alebo na zápachy mi zostala podnes. Neskôr, keď sme rástli s bratom, nazýval ma preto „ňuchadélko“.

Evakuanti, kryt – bunker!

            V ostatnom čase sa návštevy, ktoré k nám chodili, smutne rozprávali o vojne, kde sa nachádza front, ako postupujú vojská, že naša pošta musí byť dostupná každej armáde. Ako dieťa som bola dotknutá, čo tí vojaci môžu mať s našou poštou, vraj, keď pôjdeme do krytu, ani zamknúť poštu nesmieme. Čo, keď objavia moju porcelánovú bábiku v komore, zoberieme do krytu aj Broka? Otázok som mala veľa, na odpovede naši nemali čas.

            Toto si už presne nepamätám, v akom období to bolo, keď naši začali hovoriť o tom, že budú bombardovať Bratislavu a do dediny prídu evakuanti. Naši tiež zobrali jednu rodinu k nám.

            V jeden podvečer prišli unavení, smutní, na chrbtoch veľké nošky s perinami, v rukách kufre s ostatným, čo im bolo najdrahšie. Mali tiež takú dcérku, ako som bola ja, volala sa Evička. Naši im vyhradili prednú izbu, ostatné sme mali spoločné, aj stravu. Pri dome sme mali veľkú záhradu, bolo tam všetko, čo sme potrebovali, okrem poľa, aj pár sliepok, zajace a psíka Broka.

            Častejšie hovorili o tom, že front sa približuje, že Nemci ustupujú k našej dedine a my máme cez toto obdobie určený kryt na Bištave. Niektorí ľudia kryt nazývali bunker. Veci sme mali pripravené na zemi, vo veľkých konopných plachtách. V jedno ráno tam priložili periny, uviazali a narýchlo sme opúšťali dedinu, smerom na Bištavu. Bunker bol v zemi, vchádzalo sa dnu dolu drevenými schodmi, na povrchu to vyzeralo ako pole. Na zemi bola slama a jediná posteľ. Čakala na budúcu mamičku, to sme sa dozvedeli, až prišiel jej čas. V bunkri sme sa stretli aj s našimi z Vésky. S bratrancom sme behali po schodoch, pokiaľ bolo dunenie ešte ďaleko. Potom nás mamičky držali v náručí, keď to veľmi vôkol burácalo, zapchávali nám úška. Plakali sme, báli sme sa hluku, čo je vojna sme netušili.

            Niektorí muži nebojovali na fronte, ale zabezpečovali práce, potrebné v dedine. K nim patril aj môj otecko. Ľudia v bunkri hovorili, že Rusi zahnali Nemcov a tí sú už v našej dedine. Otecko sa musel vrátiť s ostatnými mužmi do dediny.

Nemci u nás!

            Neviem, ako dlho sme boli v kryte. Muži z dediny sa vrátili a priniesli správy, že Nemci sú už v dedine. V našom úrade majú umiestnený štáb i s veliteľom. Obývajú celý dom, veliteľovi servírujú v našom porcelánovom servise. Vyhlásili nariadenie, že sa musia odovzdať všetky zbrane, inak každého odstrelia. Otecko mal úradnú zbraň a tú nesmel odovzdať. Tieto veci sa pred deťmi nehovorili, dozvedela som sa to až po vojne z rozprávania rodičov, keď spomínali na vojnové obdobie.

            Mamičke v kryte šepkal, aby sa nebála, že ju dobre ukryl, tam ju nikto nenájde. O pár dní, sme sa mohli vrátiť do dediny. Ťažko znášala, keď pri vstupe do svojej kuchyne zbadala svadobný servis na stole. Boli k nám slušní, dali nám najesť a láskavo nám všetkým uvoľnili prostrednú priechodnú miestnosť. Evička a ja s mamičkami sme spali na posteliach a oteckovia na zemi na slamníkoch. V prednej izbe spával veliteľ a naši hovorili, že si tam vodil frajličky. My sme nevedeli, čo to znamená, boli oblečené ako vojaci. Keď prechádzali cez našu izbu, mali ale sukne a pekne voňali.

            Veliteľ si niekoľkokrát zavolal aj otecka do prednej izby a tam spolu hovorili o knihách, mali sme v tej izbe poličku s knihami a po nemecky sa s ním rozprával. (Študoval na Gymnáziu v Skalici a tam sa učil cudzie reči.)

            Otecko vstával medzi prvými, pošta musela fungovať a on mal byť k dispozícii aj v noci. V jeden večer vynášal Bročkovi zbytky jedla a zdesený zbadal, že Brok vykutral pod búdou dieru. Úradná zbraň ležala na Svetle Božom pred búdou. Myslel si, že to je najlepšia skrýša a tam ju nik nenájde, keď ju tam skrýval.

            Brok sa vraj tak na neho vyčítavo pozeral, „tak toto si mi nemal robiť, práve pod moju búdu, pán Poštmajster,“ čítal v jeho očiach. Musel sa okamžite rozhodnúť, čo urobí. Nemeckí vojaci boli na dvore, musel nájsť novú skrýšu.

            Naši susedia Masarikoví mali zavesený na svojom dome z našej strany dlhočizný rebrík a na ňom mali pozastrkované otiepky zo suchého kukuričného kôrovia. Rozhodol sa, že zbraň vsunie pod kôrovie. Pri vylievaní potravy Brokovi do nádoby opatrne zodvihol zbraň a vsunul si ju pod košeľu. Bolo už prítmie, podišiel v tú stranu, ku kôroviu, rozkročil sa, akože vykonáva potrebu a vsunul ju pod kôrovie. Vrátil sa späť i s kastrólom, akoby nič.

            O dva dni na to sa Nemci začali nečakane a rýchlo baliť, pristavili povozy, začali nakladať z kuchyne proviant, kotly, v ktorých na dvore varili a ostatné veci z veliteľovej izby. Pristavili ďalší voz a už nebolo čo nakladať. Jeden z vojakov začal vyberať otiepky kukuričného kôrovia spoza rebríka a kládol ich na prázdny voz, poslúžia vraj, ako podstielka pre kone.

            Otecko zbledol, vošiel do izby a pod obrazom Sv. Rodiny kľačal a vrúcne sa modlil. Veliteľ dal príkaz na odchod a volal na Poštmajstra. Otecko vyšiel na dvor, bledý, triasol sa v očakávaní, čo sa teraz stane. Veliteľ sa po vojensky rozlúčil, nasadli do povozov a odišli.

            Až potom mu padli oči na otiepky za rebríkom, posledné tri tam zostali. Práve tam bola ukrytá úradná zbraň. Poďakovali sa P. Bohu aj s mamičkou. Potom vymysleli inú skrýšu.

Rusi u nás!

            Pri prechode frontu sme opäť opúšťali dedinu a išli do krytu na Bištave. Ruskí vojaci nás v kryte objavili, jeden z nich, asi veliteľ, keď zbadal posteľ, žiadal ju okamžite uvoľniť. Ľahol si a v momente zaspal, až sa bunker triasol. Nezobudil ho ani plač práve sa rodiaceho dieťaťa, povedľa neho na slamníku.

            Všetci sa veľmi báli, čo bude, keď sa vrátime do dediny. Práve si nakladali polievku a jedli z nášho servisu, boli to mladí vojaci tak ako Nemci, aj oni nás ponúkli, síce iným jedlom, ale boli dobrosrdeční. Bol u nás zložený štáb, ibaže iní vojaci v iných uniformách. V prednej izbe veliteľ, miesto frajličiek do nej chodili bárišne, tak im naši hovorili. Vojaci boli uvoľnenejší, veselí, jeden z nich mal harmoniku, večer spievali, tancovali. Vzali nás s Evičkou na ruky a tancovali s nami. Boli u nás niekoľko dní, naznačovali, že tiež majú doma deti. Keď tancovali „Kazačok“, s Evičkou sme ich začali napodobňovať. Veľmi sa im to páčilo a začali nás ten tanec učiť. Išlo nám to bezvadne, len mašle nám na hlávkach nadskakovali. Rodičia konštatovali po ich odchode, že aj títo boli na nás dobrí, ale chvála Bohu, že sú preč.

Očista!

            Keď ruské vojská odtiahli, naši usúdili, že v našom dome sa nedá žiť. Mňa s Evičkou zaviedli k mojim starým rodičom do Vésky a oni s Evičkinými rodičmi niekoľkokrát vybielili vápnom celý dom. V kotline na dvore vyvárali všetko šatstvo, všetky veci z kredenca, vyumývali všetko.

            Mamička bola rada, že zo servisu nič nechýbalo, ani sa nič nerozbilo. Starý tatko nás v jedno ráno priviezol domov, aj s veľkou kanvou petroleja. Darmo sme s Evičkou protestovali a vzpierali sa, že stará maminka s krstnou nám už raz hlavičky v petroleji umývali, nič neplatilo. Mamička všetkým, evakuant – neevakuant, „nagebrila“ hlavy, zabalila do novín, potom obviazala šatkou. Plakali sme, hlávky sme mali popálené. Mamičky nás utešovali, že takýto bôľ nie je nič proti bolesti, keď v niektorých rodinách chýba otecko pri stole, niekto nemá strechu nad hlavou a nás nič také zlé nepostihlo. S Evičkou sme sa báli na druhý deň dať šatky dolu z hlavy, určite tam nebudeme mať ani vláska a načo nám budú tie krásne mašle, ale nebolo to tak. Bohužiaľ, v tom čase to bol jediný prostriedok na zbavenie hmyzu. Nakoniec zapálili vatru a slamníky a iné vyradené veci zhoreli.

            S Evičkou sme mali zákaz vychádzať zo dvora, ľudia sa báli nevybuchnutých granátov, niektoré domy boli narušené, neboli to príjemné pohľady pre dospelých, ani pre deti. Hovorili, čí dom bol zasiahnutý, že most cez Myjavu je porušený, čo sa musí v obci najprv napraviť. Naši evakuanti, keď sa z rádia dozvedeli o oslobodení Bratislavy, sa začali chystať na cestu domov.

            Pobalili si do nošiek periny, naplnili kufre. Mamička im niečo z jedla pribalila na cestu a zo záhrady. Gazdovia všetky rodiny evakuantov odvážali v jeden deň k vlaku.

            Tak sme si všetci zvykli na spoločný život, že sme sa s nimi lúčili ako s najlepšou rodinou. Náš dom, prednedávnom plný, raz Nemcov, raz Rusov, aj nás, zrazu tak osirel. Bolo mi za Evičkou veľmi smutno. Boli z nás dobré kamarátky.

            V tomto trúchlivom čase mi naši oznámili strašnú správu, že sa budeme i my sťahovať, na nové miesto oteckovho pôsobenia, na dekréte napísané „Pezinok“.

Rozlúčka s rodným domom.

            Odkedy som sa to dozvedela, nemohla som zaspať, bola som nešťastná, že musím všetko opustiť, čo mám rada. Kamarátky, starých rodičov, krstných, bratranca Mariána, sesternicu Marku, Helku čo sa medzičasom narodila i maličkého Bojku, pána farára, Pitlov, Bročka.

            Nemohla som pochopiť, načo majú môjho otecka prekladať kade – tade, keď máme náš úrad doma. Plakala som a našim som sa vyhrážala, nech ma radšej „klakanice” zoberú, lebo ja nepôjdem s nimi nikde. Mamička prosila večer otecka, aby s tým niečo urobil, že ma nemôže upokojiť. Vedel, že som veľmi zvedavá, použil na mňa takú lesť, aby ma zaujal.

                Nakoľko keď bol slobodný, veľa cestoval po celom kraji, otváral nové úradovne a zaúčal nových zamestnancov, večer si našiel čas a pred spaním mi hovoril zaujímavosti o niektorých z nich. O Kláštore Pod Znievom, o Lednických Rovniach, Beckove, nakoniec o hlavnom meste o Bratislave a tiež o Pezinku. Vykreslil mi ho, aké je to kráľovské mesto s hradbami a zámkom, zámockou záhradou, so zaujímavými budovami, mala som plno otázok, či aj náš dom bude kráľovský, pritakal mi na všetko.

            Rozprávky o kráľovstvách som mala rada, tak som si o Pezinku urobila svoju fantáziu, ale stále som sa vracala k tomu, že tam nebudem mať kamarátky.

            Toto mali naši už vyriešené. Prekvapili ma tým, že s nami pôjde aj moja sesternica, dcérka mamičkinej najstaršej sestry Terézie a oteckovho bratranca Konštantína, Marka. Staršia odo mňa o 5 - 6 rokov.

            Rozhodli sa pri poslednej návšteve u mojej tety. Budem mať kamarátku a moji rodičia sa v meste postarajú o Markine vzdelanie. Ako to na gazdovstve v tých časoch bývalo, bol veru ťažký život.

            Poradili sa a súhlasili. Blížil sa termín nášho sťahovania. Plakala som, čo si ja tam bez mojich drahých počnem, mamička ma tuľkala a upokojovala. Ani sa nenazdáš, budeš chodiť do školy, cez prázdniny prídeme za nimi. Pochop, že otecka viac potrebujú v Pezinku, v meste.

            S veľkou neistotou som opúšťala svoju rodnú dedinu, svojich drahých. S každým sme sa už rozlúčili? Naši skonštatovali, že s každým. Odchádzali sme do cudzieho sveta, vraj do kráľovského mesta, ale čo nás tam čaká, sme netušili. „Čo sa stane s našim domom a s našim úradom?“ vyzvedala som sa. „Prenajali sme ho inej rodine, ale stále patrí nám, aj Bročka si nechajú a budú sa o neho starať,“ povedala mi mamička. (Naši dom predali až v r. 1963, kedy presťahovali poštu si už nepamätám. )

            Starý tatko nás viezol na voze k vlaku, dlho sme s Markou kývali a cez zaslzené oči sa lúčili s našou rodnou dedinkou. Precitla som až pri Myjave, dúfala som, že most nebude ešte opravený a my predsa zostaneme, no most bol asi na prvom mieste v pláne povojnových opráv a tak koníky hladko prefrčali cez Myjavu, aj tej sme dávali pá, pá.

            Moja milovaná dedinka i moji drahí ostávali, my sme ich opúšťali. Ťažké bolo naše lúčenie. Nebyť mamičky, ktorá nás cestou ubezpečovala, že sa budeme k naším drahým často vracať a navštevovať ich. Napokon sme sa ako tak upokojili.

            I mamičke bolo smutno v novom domove v Pezinku. Našli sme ju s Markou sedávať pri malom kufríku. Boli sme zvedavé, čo tam skrýva. S rukami položenými na niečom farebnom, sedela zasnívaná. Bol tam jej dojčanský kroj. Biela blúzka s nariasenými vyšívanými rukávmi, pomarančový lajblík so šnurovačkou, modrá kvetovaná kašmírová sukňa, zástera spodnička, kvetovaná šatka. Pri kroji bol zložený z jemnučkého hodvábneho tylu šlajer – závoj, usušený venček a pierko, pamiatka na sobáš. Dlhé roky mamička opatrovala tento kufrík ako najväčšiu vzácnosť.

            To, že sa nám časom sľuby o návštevách v Dojči naplnili, som prezentovala vo svojich spomienkach, v Zimných – Uhoľných prázdninách, vo Veľkej noci i v Letných prázdninach vo Véske v Dojči.

            V r. 1964 som sa vydávala a potrebovala som krstný list. Napísala som na Farský úrad do Dojča a poprosila, či by mi ho poslali. S potešením som čítala riadky môjho milého pána farára Janoviča, ktoré mi pripojil ku krstnému listu, netušila som, že tam v tom čase ešte pôsobil.

            Spomienky v mojom živote znamenajú pre mňa veľké bohatstvo, ako i tento pozdrav, ktorý opatrujem už skoro 50 rokov.

                Týmto som chcela vypovedať o ľuďoch, o živote na dedine, ktorý som tu prežila, i keď veľmi malá, a vnímala ho detskými očami (v r. 1943 – 1945). S veľkou láskou si rada spomínam, aj na moje „Závsí” a vzdávam HOLD všetkým mojim drahým, ktorí boli vtedy vôkol mňa, i mojej rodnej dedine Dojč.