Spomienka predvianočná

            Mala som už svoju rodinku, keď som sa rozhodla pred vianočnými sviatkami praktizovať s mojimi malými niečo z toho, čo bolo v mojom detstve pre mňa dôležité a pekné. 

            Spomenula som si na košieľku dobrých skutkov pre Ježiška, ktorú mi vystrihol môj kamarát „filozof“. Kto čítal na Blogu spomienky z môjho detstva, sa mu to snáď vynorí v pamäti.

            Bol 13-ty december, sviatok Sv. Lucie v roku 1971. Náš starší synček bol prvák, mal sedem. Po obede som povedala, že večer budeme piecť Jablonické medovníčky. Aj doma sme ich vždy piekavali o takomto čase a do škatule, v ktorej prečkali do Vianoc, sme vložili pätku z chlebíka, aby vraj boli mäkučké. Názov Jablonické mali preto, že recept mala naša mamička z domu zo Záhoria a ja som si jej recepty osvojila.

             Synček s radosťou vykrajoval hviezdičky, mesiačiky, srdiečka, stromčeky a všeličo iné. Medovníčky sa nám neúrekom vydarili.

             „A teraz čo budeme robiť?“ vyšiel na mňa s otázkou. „Vystrihneme Ježiškovi košieľku a ty mu ju vyšiješ z dobrých skutkov od tohto sviatku Sv. Lucie do Vianoc. Vysvetlím ti, ako to urobíš.“

            Vystrihla som z papiera košieľku, narobila v nej strihančekmi trojuholníčky na zahnutie a vysvetľujem mu podstatu. „Keď urobíš dobrý skutok, tak zahneš jeden strihanček a potom ďalší, keď sa ti podarí opäť dobrý skutok, uvidíš, do Vianoc vyšiješ košieľku Ježiškovi a urobíš jemu aj sebe veľkú radosť.“

            Zobral košieľku do rúčky, otáčal ju sem i tam a s nevôľou mi hovorí: „Nezdá sa ti, že si tam tých strihančekov narobila akosi veľa, to do Vianoc nemôžem predsa stihnúť, kde naberiem toľko dobrých skutkov? A také, na leto tričko by mu nestačilo? To by som hádam zvládol.“

            Usmiala som sa a posmelila ho: „Neboj sa, ja verím, že to určite zvládneš, len si musíš aj ty veriť.“

            Košieľku mal položenú vo vitrínke v detskej izbe a občas som na ňu pozrela, ako pokračuje s tým vyšívaním. No zo začiatku mu to išlo veľmi pomaly. Keď tam bolo asi sedem trojuholníčkov zahnutých, bola som zvedavá, aké skutky sú za nimi.

            V jeden večer, kým sa uložil na spánok, som sa ho spýtala, ako sa mu so skutkami darí? Povzdychol si a hovorí mi: „Mami, je to bieda, pozri tieto tri,“ ukázal prstíkom na prvé tri zahýbančeky, „sú za to, že som Majke nosil domov tašku zo školy, teraz ochorela, nechodí do školy a ja mám po skutkoch a Eve ju určite neodnesiem.“ Potom ich zopár preskočil a na posledné dva opäť ukázal „a tieto tu dva sú za to, že som Kramplovi dal odhryznúť z desiatej.“ V duchu som sa usmievala a na ostatné sa ani nepýtala. Posmelila som ho, že má do Vianoc ešte dosť času.

            V týždni pred Vianocami som začala s vypekaním drobného pečiva aj formičkového. Natešený pribehol, že mi bude pomáhať. Súhlasila som a umývala formičky na medvedie tlapky.

            Začal ich utierkou vytierať a overoval si to u mňa, či to robí dobre. „Si šikovný, dobre to robíš,“ chválim ho. Robil z nich na stole kôpky po troch formičkách, bol prvák a za každou kôpkou vybehol do detskej izby. Najprv som tomu nevenovala pozornosť, až potom mi svitlo, prečo tam asi chodí. V duchu som sa smiala, ako sa moje prvé slniečko vynašlo a tvárila sa, akoby nič a prekvapená som ho samozrejme nechala košieľku vyšívať.

            Vyšil ju aj on, ako som to robievala i ja v detstve a bolo nám všetkým krásne na duši, keď ju vešal s jasajúcimi očkami pre Ježiška na stromček.