Nedávno sa mi naskytla príležitosť navštíviť Pezinok. Nakoľko som tu nejaký čas žila s rodičmi a v minulom roku i napísala niečo o našom živote v tomto mestečku v časti „Nový domov v Pezinku“, privítala som túto možnosť a pridala sa k manželovi na krátky výlet.
Milo ma prekvapila doprava. Z Rače snáď každých desať minút odchádzal autobus a v Pezinku sme boli o dvadsaťpäť minút.
Vždy sa mi srdiečko zachveje, keď sa vraciam na miesta, kde som žila. Tak tomu bolo i teraz. Počas cesty sa mi premietal v hlave film zo zážitkami z detstva. Zazvonilo mi v ušiach a precitla som, keď autobus odbočoval z hlavnej cesty od Bratislavy na bočnú a zbadala som budovu mojej prvej školy. Naša výstupná zastávka bola na námestí. S manželom sme sa dohodli, že najprv pôjdeme vybaviť povinnosti ktoré tu má a potom sa prejdeme mestečkom a ja mu ukážem dom v ktorom sme s rodičmi nejaký čas bývali a uchovala som si na to obdobie pekné spomienky.
Naposledy som tu bola v roku 2003 a išla okolo „nášho domu“, bol v rekonštrukcii. Mladý muž, majiteľ ma tam našiel nazerať do dvora cez provizórnu bránu a podozrieval ma, neviem z čoho a nebolo mi to vtedy príjemné. Bola som teraz zvedavá, ako dom po rekonštrukcii vyzerá a prechádzkou sme ho onedlho aj našli.
Keby architekt nebol zachoval pôvodný vstupný portál s rokom 1671, ani by som ho nespoznala. Celý dom navýšil o jedno poschodie. Do našej bývalej spálne sa teraz vchádza z ulice a je tam predajňa tuším obuvi a na opačnej strane, kde bola predajňa mäsa, je predajňa s textilným tovarom. Ukazovala som manželovi, kde sa nachádzali miestnosti nášho bytu aj dreváreň i ostatné, kde býval maliar Gusto Zabadal, našu záhradu. Miestni sa nás vypytovali, či niečo hľadáme.
Za vstupným portálom je zachovaný pôvodný krytý podchod aj s výbežkami, ako na kopulách v kostoloch. Najviac ma prekvapil dvor. Celý je prekrytý, trocha užší ako bol ten náš a z „nášho dvora“ je prestavaná elegantná pasáž, s kaviarničkami, oddychovými priestormi, detský kútik, čitáreň s východom do „našej kráľovskej záhrady“, z ktorej veru nič nezostalo iba schátralá čiastka záhradného kamenného múrika. Dnes v nej stoja dve vysoké poschodové bytovky. Prechádzala som sa po pasáži tam i späť a predstavovala si rodičov, brata i sesternicu Marku, ako sme žili na pôvodnom dvore.
Manžel ma pozval do kaviarničky v pasáži, no ja som bola tak zavalená nostalgiou spomienok, že som pozvanie nezvládla prijať. Snáď inokedy, veď je to z Rače na skok. Prechádzkou sme išli ku kostolu v ktorom krstili môjho brata, poprechádzali sa vôkol námestím. Na mieste meštianskych domov, kam sme chodili s rodičmi na návštevy stoja obchodné domy.
Dom a dvor na Kollárovej ul. č. 4, ako si ich pamätám z detstva, r. 1945
Veľa domov sme videli v rekonštrukcii. Je vidieť, že i v Pezinku usilovne pracujú na skrášľovaní svojho mesta, ako i u nás v Rači.
Fotografie od vchodu z ulice, január 2013
Chvíľku som i banovala za spomienkou, ako vyzeral „náš dom“ v povojnovom období v Pezinku a ako vyzerá dnes, no potom som si uvedomila, že aj my sme už trikrát robili generálku od r. 1964 na našom rodinnom dome v Rači a štvrtú, keď deti dorástli a chceli sme im umožniť bývanie pod spoločnou strechou s nami, no výhrady architekta ktoré platili pre našu miestnu časť sme vtedy museli striktne dodržať.
Fotografia z východu pasáže (z bývalej záhrady) smerom k ulici.
V januári na väčšie prechádzky nebolo vhodné počasie, tak sme sa dohodli s manželom až nám zdravie dožičí, niekedy v lete navštívime Pezinok, posedíme v kaviarničke a poprechádzame sa mestečkom. Dovtedy už budem určite zžitá so stavebnými zmenami a nepríde mi to tak zaťažko.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára