Útulok?

K tejto spomienke som sa vrátila na základe správ uverejňovaných v TV vysielaní po Vianociach, o vyhodených psíkoch. Môj príbeh nie je o darčekoch na Vianoce, iba o nechcených psíkoch.

Koncom studeného novembra v 70–tych rokoch našli sme ráno na dvore pri dverách psíča. Bolo maličké ledva odstavené, nevedelo papať z misky. Kedy sa ocitlo na našom dvore, neskoro večer, či od skorého rána? Kto vie.

Deti sa mu potešili a hneď zháňali fľašku s dudlíkom, misku a škatuľu so slamou. Ja som bola za to, aby sme sa u susedov prezvedeli, či niekomu neušlo a mali by sme ho vrátiť majiteľom. Manžel ma vysmial a povedal, že táto sučka iste nikomu nechýba. Nebola som z toho nadšená v zime, v byte starať sa o maličkého psíka. No chlapci orodovali za ňu a tak som privolila.

Zohnali sme tvrdú škatuľu, ustlali jej v kúpeľni a špekulovali, ako ju pomenujú. Ešte sa nedohodli na mene, keď na druhý deň po príchode domov zistili, že sa nejako veľmi trasie, ani k miske neprišla vyjesť mliečko, aj dudlík s fľaškou odmietala. Konštatovali sme, že cesta v tej zime, ktorou ju k nám niekto na dvor prepravil asi hodom ponad bránu, jej veru neosožila.

Najviac žialili deti, neustále ju spomínali. S manželom sme sa dohodli, že na jar kúpime psíka s rasou - čistokrvného. Správu sme oznámili deťom, že na jar budeme mať nového strážcu na dvore, čistokrvného s rodokmeňom a musí to byť „ON“, trvala som na tom. Tak sme to mali naplánované my.

Ani mesiac neubehol od trúchlivej chvíle, keď išiel manžel v jednu sobotu nakŕmiť ráno zajace na zadný dvor a pri vrátkach oddeľujúcich dvor od záhrady našiel schúlený skučiaci chuchvalček – ďalšieho psíka. Priniesol ho dovnútra a po prehliadke opäť skonštatoval, že je to sučka, no mala inú farbu, ako tá prvá, bola asi z iného chovu. Keď ju už priniesol dovnútra, deti sa jej nechceli vzdať. Škatuľa ešte nebola z dvora vyhodená, chlapci ju vystlali novou slamou a chuchvalček putoval opäť do kúpeľne.

Bohužiaľ dopadol ako ten prvý. Po dvoch vizitách na Karpatskej ul. u veterinára, kam ju s otcom zobrali, poctivo doma liečili a dávali pod jazyk acilpyrin, nič nepomohlo. Rozdiel bol snáď v dvoch týždňoch.

Neľutovala som návštevy na Karpatskej ul., manžel vyrastal na gazdovskom dvore, i ja som bola počas prázdnin svedkom prirodzeného výberu a rozhodovania mojich starých i krstných rodičov pri liahnutí, či prichádzania na svet iných domácich zvierat na dvore, a preto sme takéto situácie zvládali inak, ako naše deti. I keď som nebola vždy zainteresovaná v tej ktorej situácii, ale som si vypočula rozhovory a dôvody, prečo sa tak rozhodli, ako sa rozhodli a s druhmi, o ktorých rozhodli, že sú nepotrebné, urobili krátky proces, ktorého sme boli neraz svedkami.

Manžel bol za to, aby naši chlapci pochopili po „sparťansky“, ako to v týchto prípadoch so zvieratkami v živote chodí a zastavil ma v prejavoch ľútosti, keď som im držala stranu. Postupne sme ich pochovávali v lese povyše Kamennej Svine do hlbokého snehu, prikryli čečinou a zahrabali snehom, iná možnosť nám nenapadla. Sem sme v zime s deťmi chodili na vychádzky, či sánkovačky ku Slalomke a vynášali mrkvu, jablká zverine.

Deťom sme povedali, že na jar splníme sľub a obstaráme čistokrvného strážcu.

 

Do tretice vraj všetko dobré, no nie vždy to tak je.

Čakali sme koniec zimy, prehupol sa marec a už sa blíži Veľká Noc. Robím jarné upratovanie, vynášam si deky, domáce koberčeky, predložky do zadnej záhrady a kladiem ich na drevené kozy, že ich vyprášim.

Idúc popri šope zazdalo sa mi, že som začula skučanie. Najprv som si myslela, že sa mi to iba zdá a nevenovala som tomu až takú pozornosť.

Keď som išla po tretí krát, bolo intenzívnejšie. Prehodila som posledný koberček na kozu a trielim ku šope. Vtom sú mi chlapci za pätami, som šikovnejšia a otváram dvercia.

Neverím očiam. Ďalší chuchvalec poriadne väčší, ako boli tie dva predtým. Skučí, vyskakuje, túli sa k nohe a dožaduje sa pohladkania. Na zemi prázdna miska od mlieka. V tom mi napadlo, že sa mi už v týždni zazdalo, akoby sa mlieko väčšmi míňalo z chladničky a teraz mi svitlo, kde sa podelo a veru sa netvárim milo.

Náš starší prebral ihneď iniciatívu. „Mami viem, že ste nám sľúbili na jar čistokrvného, no prišiel za nami nejaký ujko do parku a ponúkol nám tohto psíka. Povedal som mu, že máme sľúbeného s rodokmeňom od rodičov, ale on, že nemusíte nič zháňať, veď tento je vraj čistokrvný rasou – dlhosrstý, synček vyťahuje pri tom malý papierik z vrecka a číta bastard a daruje nám ho zadarmo. Ešte som sa uistil, či je to „ON“, ujko prikývol a tak sme si čistokrvného s rodokmeňom Bodríka zobrali domov, rasu som si zapísal na papierik, lebo by som to slovo zabudol. Keď sa trocha udomácni, sme vám chceli o ňom povedať,“ rozžiarenými očkami pyšný na rasu, troška vinovatým hlasom dokončil obranu.

Bolo mi jasné, že by sa s Bodríkom ťažko lúčili. V duchu som na ujka hromžila, ako prekabátil mojich dvoch nič neznalých o rasách a rodokmeňoch a silne zapochybovala o tom, že je to „ON“. Manžel urobil prehliadku a nebol to Bodrík, ako sme predpokladali. Deťom sme nič nehovorili, nakoľko sa mu už vyše týždňa tak prihovárali a tak sme ho i my nazývali Bodríkom. Boli proti tomu, aby sme ho priväzovali, a preto mal na dvore voľnosť.

Bodríkovi sa u nás dobre vodilo. Časom podrástol, bol z neho celkom pekný „bastard“ a veľký šibal. Tuším v máji sme maľovali kuchyňu aj kúpeľňu. Pred touto akciou sme večer povynášali s manželom na dvor niektoré veci, ako klasický šijací stroj, práčku ROMO, prútený kôš na bielizeň a už si nespomínam, čo ešte.

Boli sme vtedy mladí a tieto akcie sme zvládali počas noci. Nad ránom i s upratovaním sme boli hotoví. Odpočinuli sme si zo dve hodiny, deti vstávali a my ideme pratať dovnútra veci, ktoré sme večer povykladali na dvor.

Bodrík nám v noci tak na dvore pomáhal, že povyhrýzal zo spotrebičov, čo sa dalo. Všetky kábliky, hadičky na práčke, kožený remeň na šijacom stroji a z prúteného koša bola kopa prútia po celom dvore. Za túto pomoc vyfasoval novinami od gazdu poza uši.

Ten rok akosi neprial domácim zvieratám. V lete nám i susedom v okolí začali kapať zajace z dôvodu dajakého moru, ktorý sa veľmi rýchlo šíril. Chudáčik Bodrík, skončil napokon v spoločnom hrobe v záhrade spolu s niekoľkými zajacmi.

Manžel vykopal hlbokú jamu, kam sme ich všetkých umiestnili. Starší synček mal pripravený krížik z konárikov a ja som predniesla reč o tom, že nám je ľúto, ako to s našim Bodríkom skončilo, no vďaka nemu máme novú automatickú práčku Tatramatku. Aj nový kôš na bielizeň a môj brat mi prerobil šijací stroj na elektrický pohon. Ukončila som reč s úsmevom.

 Na tej starej práčke boli síce dva motory, no počas prania padal na odstredivke klinový remeň a nebola to ľahká oprava. Musela som najprv z pračky vypustiť vodu. Pračku úplne obrátiť, nahodiť klinový remeň na motor odstredivky, počas jedného prania i zo dvakrát, a to akurát vtedy, keď bol môj na služobke. Darmo som protestovala, až Bodrík mi z toho marazmu pri praní pomohol. Tak špeciálne vyhrýzol elektrický kábel i odtokové hadice, že opravár sa vzdal opravy a dobre mi poradil: „Kúpte si novú plnoautomatickú, túto si od vás za stovku zoberiem na súčiastky.“

Neboli sme tým nadšení, ako sa to s psíkmi udialo v našom „útulku“.

 Deti istý čas nespomínali sľub, ktorý sme im dali s novým strážcom, a tak sme si s manželom povedali, že to uskutočníme až na budúcu jar.

Príchodom ďalšej zimy sme zažili podobné prekvapenie opäť v šope, kde sa o „neho“, o Bobíka, starali už dlhšiu dobu a po prehliadke sme jej dali meno Bobinka.

 Po všelijakých útrapách sa nám podarilo Bobinku vystrábiť z choroby psinky a po nejakej dobe vyrástla na pekného vysokého, akoby poľovníckeho psa. Kvôli tej parádnici sme museli neskôr obnoviť komplet celý plot s novým cementovým základom a pletivom, z dôvodu demolačnej čaty počtom asi 12–tich obdivovateľov z blízkeho i ďalekého okolia, ktorým vôbec neprekážal náš dovtedajší dvojmetrový plot, ukončený ostnatým drôtom. Nepomohlo ani zatváranie do šopy, i tam sa prehrýzli.

 Až vtedy naše deti konečne pochopili, prečo sa ľudia bránia chovať sučky a zbavovali sa ich cez bránu a posúvali iným do „útulku“. Neskôr sa nám Bobina pyšne predviedla prechádzkou po dvore so svojimi prírastkami.

O Bobine napísal vtedy náš školák skutočný príbeh v slohu, na tému „domáce zvieratá“. Ale to je už úplne iný príbeh, za ktorý si vyslúžil od p. učiteľky veľkú pochvalu.

S manželom sme debatovali o tom ako sa doba, ľudia i okolnosti menia. Pri výbere budúcich generácii domácich zvierat boli inak citovo orientovaní v rokoch nášho detstva, ako boli v detstve našich detí. Aj ako je tomu dnes.