Májovka

            V prvomájový deň ma manžel pozýva piť kávu do záhrady. Zdráham sa, protestujem, či tam nebude zima, ale to len tak, som rada, že nezabudol. Doposiaľ sa mu tá májovka pod jablonkou, či pod čerešňou, za tých 49 spoločných rokov skoro vždy podarila.

            Sedíme a spomíname. „Dostala si dakedy májovú briezku?“ „Ja osobne nie, ale v čase, keď sme sa nasťahovali do Rače v r. 1952 si pamätám, že „Máj“-e stavali mládenci tri, jeden pred kinom Nádej, druhý v Hakloch za evanjelickým kostolom pri Zlatom chodníku a tretí na Kopaniciach, pre všetky dievčence v dedine za povzbudzovania obecnej muziky aj spevákov, bola to veru veľká udalosť. Do koruny „Máj“-a mládenci niekedy schovali fľašky vína, predvádzali sa lezením na „Máj“ a vínko potom spoločne vypili. Po obede pri veselici „Majáles“, vo vinárni pod lesom sa stretali rodiny s deťmi.

            V ostatných rokoch stavajú v Rači „Máj“ v Parku Jozefa Miloslava Hurbana a je to aj historicky milá udalosť pre všetkých symbol zelene, zdravia aby boli hlavne dievčence štíhle a pekné.

            Zo Záhoria z mojej rodnej dedinky mám spomienky, že májových briezok, vyzdobených mašľami, šatkami s tureckými vzormi bolo v dedine neúrekom, lebo i pekných dievok a „Máj“ postavený pred domom niektorej z nich vyjadroval už vážny záujem mládenca o dievku. Jeden vždy gavalieri postavili uprostred dediny i pre ostatné dievčence, ktoré ešte vážnu známosť nemali.

            Kto vie, či mládež fandí takýmto milým slávnostiam dnes?

A toto, kde sa to tu vzalo???  Je to predsa „Máj“ pre teba.....

           

            Historici hovoria, že stavanie „Máj“-a bol kultúrny jav tiež v antike, symbol ochrany pred zlom a chorobami.  

            „Máj“, ale o niečo menší, sa dával niekedy i na hrubo dokončenú stavbu domu, pamätám si slovo „ glajcha“, ale už som si nie až taká istá. Keď som malú briezku s mašľami zazrela vlani, na skoro ukončenej stavbe ČSOB povedľa Hasičského domu na Detvianskej ulici, milo ma to prekvapilo.

            Počas našej idylky pri kávičke, priletel kŕdlik vtáčkov a posadal si na odkvapovú rímsu garáže. Konáriky čerešne sa pohojdávajú až k nej, chcú sa snáď už predvádzať úrodou? Ledva vetrík lupienky z kvietkov poodnášal, zelené bobuľky sa už pýšia. Čerešnička je mladá, predvlani sa po prvýkrát ukázala, mala zopár „čiringličiek - oringličiek“ náušníc, ako sme ich ako deti nazývali. Vlani sme ich narátali asi päťnásobne viac a jej plody boli veľmi chutné, aké budú tohoročné?

             Vtáčky nespokojne čivkajú jeden cez druhého, akoby sa dohovárali: „Keď sme tu boli vlani už sa začínali ružovieť a dnes, po ružových ani stopy.“ Zo traja Tomášovia preletia z rímsy na konárik a ďobnú do niekoľkých zelených. „Ach, tie sú ale tvrdééé,“ oznamujú ostatným v kŕdliku. „Skúsime tie u susedov, vlani boli lepšie, ako tieto tu.“

            Fŕŕŕng, odleteli k susedom, no opäť letia ponad naše hlavy, rozčúlene čivkajúc, asi nepochodili ani tam.

            Volám za nimi: „čo ste zabudli, vlani ste boli u nás oveľa, oveľa neskôr, naše len ružoveli a vy ste si už pochutnávali u susedov na červených. Tento rok bola dlhá zima, kto vie, kedy tie naše dozrejú?“ Treba i na takýchto oberačov myslieť, no len nech ten kŕdlik nezbedníkov nie je veľký, ale to už iba tak sama pre seba si hútam.

Májovka trocha inak, štvrtý máj r. 2010

            Idúc od chirurga, po konzultácii o zajtrajšej operácii srdiečka môjho manžela, nastupujem ako v mrákotách spotená od nervozity na konečnej do prázdnej 206-tky a sadám bližšie ku dverám, do druhej dvojky. V tom roku bol koniec apríla studený, ale začiatok mája už veľmi horúci. Včera v zimnej vetrovke a dnes horúčava. Staršia pani v letnom kostýmčeku so skladanou sukničkou, pekne upravená, nastúpila a trieli rovno ku mne. Začudovala som sa, lebo okolo bolo habadej voľných miest.

            Ja zahĺbená do starostí a ona sa mi hneď prihovára: „Slyšely ste něco, když sem si sedala?“ „Nie,“ odpovedám zaskočená a prekvapená pri pohľade na ňu, pri rozhovore cítim kde – tu české slová. „ Ááále, nerobte se, mne tak pukocú všechny kosti, keď si sedám, že to musí každý slyšet.“ Usmieva sa na mňa.

            „Vážne nepočula. Som zamyslená, mám starosti, zajtra majú manžela operovať a ešte k tomu aj výčitky pri pohľade na Vás.“ „A to už proč?“ „Ste pekne upravená, i frizúra, ako sa patrí, klobúk dolu pred Vami, že sa o seba tak staráte,“ prehltnem slová v takom veku. Netuším, čo ma to napadlo, „veď aj ty máš 70-siat“ hovorím si sama sebe, „si trápna, úplne cudzej žene sa takto prihováraš,“ no niečo ma k tomu núti.

            Manžel bol už dlhšie v nemocnici a pri mojich každodenných návštevách som akosi zanedbávala starostlivosť o svoj vzhľad, nakoľko som mala i mojich menších dvoch školákov na starosti s obedmi, pokladala som v tom čase iné za dôležitejšie, aby som všetko postíhala. Preto tie výčitky.

             „Děkuji za kompliment a berem ho jako gratulaci od vás k mojej dnešnej 90-tce,“ v tom dostávam od nej pusu na líce, akoby sme boli dávne známe. „Vy jste moje první, jiste aj poslední gratulantka. Žijem sama. Pred 20-tí letmi právě na moje narozeniny mi zemřel manžel, odvtedy neoslavuji, vždyť není s kým.

            Byli sme vedeckí pracovníci v medicíne, do troch dní po kremaci za „socíku“ jsem musela opustit vilu pod Slavínem a pri tom jsme ve výskumě s manželem tolik práce udělali, no bez žádnych zásluh. Ty jsme ani nečekali, měli sme práci rádi, ale jak se mnou jednali po jeho smrti, bylo k zaplakání.

            Nakonec jsem si vybojovala dvojpokojový byt, když jsem nesouhlasila s garsonkou. Vždyť ješte stále jsem vědecky činná, v jednem pokoji teď odpočívam a v druhém neustále pracuji a ješte publikuji. Deti i vnoučatá mám v cizine. Telefonujeme si, no nevidím je celé desetročí.“

            Toto mi stačila povedať počas dvoch zastávok, aj o svojej operácii srdca, ako sa sama borí so zdravím i so životom. Trolejbus sa čoraz viac napĺňal cestujúcimi.

            „Je mi ľúto, čo ste všetko prežili,“ dostávam sa k slovu „želám Vám všetko najlepšie k jubileu. Super, že ste taká aktívna aj na vedeckom poli, verím, že raz to určite niekto ocení. Obdivujem Vás a myslím je to s Vami fajn, že sa tak dobre držíte, želám Vám ešte veľa zdravia.“

            Myslela som to úprimne a rozhodla som sa, až bude vystupovať tam kde ja pri „Fórume“, ja tú zastávku tak nazývam, pozvem ju do kaviarne, keby sa chcela ešte vyrozprávať.

            Na Stromovej ul. pri Siemens-ke pristúpila mladá žena s veľkou kyticou, na ruke zavesená väčšia plochá taška, asi v nej mala Notebook. Trolejbus bol už plný cestujúcich, veľa ľudí stálo, ako to už býva najviac pri dverách. Obzerala sa, akoby niekoho hľadala, kto nastúpil zadnými dverami.

            Pred zastávkou Sokolská sa začala predierať odo dverí dozadu vozidla. „Prepáčte, dostala som kvety, idem na dlhé obchodné rokovanie a nehodí sa mi tam prísť s kyticou. Chvíľku som z nej mala radosť ja, dúfam že i Vás poteší, prijmite ju odo mňa prosííím.“ Napochytre vtisla kyticu do náručia mojej susedky a rýchlo sa tlačila k východu.

            „Že počas jedné cesty v 206-tce dostanem gratulaci i kyticu k mojej 90-tce se mi nesnívalo,“ prekvapená so slzami v očiach zareagovala. Mladá žena ledva stihla vystúpiť.

             Všetci sme sa milo na oslávenkyňu usmievali. Ľudia, čo boli vôkol, jej želali všetko dobré. „No až tolik gratulantúúú...? Děkuji,“ poznamenala skromne. Zapýrená a zahĺbená tichučko sedela, preto som ju nechcela s mojim návrhom vyrušiť.

            Pri „Fórume“ sa zodvihla k výstupu. Náhlila som sa za ňou, že jej poviem o tej kaviarni. Ku dverám sa natlačilo veľa ľudí. V tom dave vystupujúcich a nastupujúcich sa mi vonku stratila. Motkala som sa tam, či predsa?

            Zbadala som ju sedieť pri okne v 213-tke smer na Kolibu usmiatu a šťastnú. Trolejbus zastal hneď za 206-tkou a jej sa to zrejme hodilo, tak rýchlo prestúpila. Škoda.

            Zadívala som sa na ňu, v poslednom momente ma zbadala. Kývnutím hlavy odpovedala na moje mávnutie, keď trolejbus odchádzal.

            Uši mám dobré, ale ja som skutočne nič nepočula pukotať, hútam o čudnom zážitku sediac už v električke. Neskôr ma napadlo, keď je sama, či tú fintu nepoužíva vtedy, keď chce začať s niekým rozhovor. V 206-tke som bola na rane práve ja. Z toho začiatku som mala chvíľku aj výčitky, keď som sa v duchu horšila na ňu, že si prisadla. Uvedomila som si, ako mi pomohla, pretože som potom celou cestou domov myslela na ňu, na to, čo mi o sebe hovorila. Odpútala ma tak na čas od mojich starostí, čo bude zajtra a stále som musela myslieť na túto zvláštnu príhodu.

             Po príchode domov som sa okamžite objednala u kaderníčky. Toto sa mi prihodilo 4-tého mája 2010 počas jednej cesty z Nár. centra srdcovo cievnych chorôb, v trolejbuse č. 206.

            K manželovi ma pustili až na tretí deň po operácii. S malou dušičkou, v očakávaní, ako to s ním bude, som prichádzala na JIS-ku. Pred operáciou bol obdivuhodne pripravený a vyrovnaný. Mala som v pláne odovzdať mu kresby od vnúčat, pozdravy od všetkých, povedať mu aj o zážitku v trolejbuse a trocha ho aj rozveseliť so zážitkami o vnúčatách.

            „Ahoj,“ vítal ma s bolestným úsmevom, ja že sa ho spýtam ako sa cíti, no on: „Uhorky a zemiaky máš už v zemi?“ Pokračoval: „Aj kalerábové priesady by mali byť tiež už vonku rozsadené a nezabudni ráno otvoriť okno vo fóliovníku, aby tie uhorky nezhoreli od tepla.“

            Tu ho máš môjho gazdu, ten sa teda nezaprie, ale táto reč mi svedčila o niečom úžasne pozitívnom po takej ťažkej operácii, skoro mi od radosti vyskočilo srdiečko z hrude.

            Čiastočne som povedala pravdu, že sú rozsadené, ale že sme väčšiu časť našej záhrady so synom pokopali počas týchto dní, fóliovník zrušili, miesto uhoriek a zemiakov nasadili trávu, som zamlčala. Keď príde domov to aj tak zistí, pred tým sa mi to snáď podarí jemne naznačiť. Pán chirurg nám vopred povedal, že na ťažkú prácu musí vo veku 79 rokov zabudnúť a tobôž na pobyt vo fóliovníku, no jemu sa to vtedy akosi zle počúvalo.

            Oveľa neskôr, v júni, keď ho prepustili z nemocnice, sedeli sme spolu vonku pri čajíku. Ťažko niesol vykonané zmeny v záhrade, preto som chcela trocha odľahčiť situáciu a rozhovorila sa o zvláštnom príbehu v trolejbuse, ktorý som prežila začiatkom mája. Myslím, že sa mi to vtedy aj podarilo.

            Odvtedy každý rok štvrtého mája myslím na neznámu z 206-tky a posielam jej z Rače cez horu na Kolibu telepaticky májovú gratuláciu. Verím že kdekoľvek je, ju dostane.