Z nášho Blogu som sa dozvedela o besede, ktorá sa bude konať v Gymnáziu na Hubeného ulici v utorok 14.05.2013 s autorkou knihy Piata loď - Monikou Kompaníkovou, za ktorú dostala najznámejšie literárne ocenenie Anasoft litera.
Nakoľko som túto školu navštevovala veľmi, veľmi dávno, potešila som sa a rozhodla, že sa na besede zúčastním a zároveň i zaspomínam na školské časy. Sprevádzal ma manžel, a tak sme sa v určenú hodinu 10:00 dostavili pred Gymnázium na Hubeného ul.
Urobila som si zopár pohľadov na „našu školu“.
Pri vrátnici sme sa informovali o akcii v škole, vraj to má na starosti pán učiteľ zrejme slovenčinár Ján Papuga. Schádzame mne známymi schodmi do suterénu, ktoré vedú do jedálne a povedľa v jednej z tried je pripravené sedenie na besedu. Sú tu študenti, budúci maturanti, čudne na nás hľadia a pýtajú sa, koho hľadáme. Usmievajú sa, keď sa dozvedajú, že sme prišli na besedu, rovnako i pán učiteľ, ktorého sme najprv zaradili medzi študentov, nakoľko sme hľadali pána učiteľa v obleku.
Vo chvíľke čakania na hostku som bola spomienkami v našej triede. Bolo nás 44 a mali sme triedy A, B, C, D, boli to veľmi silné ročníky, v tom čase sa naša škola nazývala Jedenásťročná strená škola. V každom ročníku sme pripravovali „Akadémiu“ na vysokej úrovni, na škole sme mali spevácky zbor, s ktorým sme vystupovali i v medzinárodnej súťaži, štúdium sme končili maturitou. Bolo to krásne študentské obdobie. Keď počujem Petra Lipu spievať pieseň „Maturanti idú mestom“, i dnes som tam s nimi. Dosť bolo snívania.
Prišla očakávaná hostka, autorka knihy Piata loď, za ktorú získala ocenenie. Po privítaní sa beseda začala reťazou zaujímavých otázok o práci spisovateľky počas tvorenia knihy, o jej záujmoch, názoroch na literatúru i na povinnú, na ilustráciu, niečo z osobného života najprv od pána učiteľa, potom od žiakov, i o pripravovanom filme podľa najnovšej knihy, tiež o knihe Biele miesta, ktorú napísala dávnejšie z rómskeho prostredia. Bolo dobré, že hovorila i o ceste od napísania knihy až po vydanie, aspoň si to trocha dokážeme predstaviť, že to nie je také jednoduché a hlavne aké je to nákladné. Otázok bolo veľa a čas akosi rýchlo plynul, takže na čítanie z knihy nezostal čas. Na akciu som bola pripravená, vďaka Internetu som si pred tým získala o ocenenej knihe dosť informácií.
Bolo príjemné len si tak sedieť povedľa ocenenej spisovateľky v kruhu mladej chásky a načúvať zaujímavej debate. Keď sa naskytla príležitosť vysvetliť, prečo sme tam i my dvaja starci medzi nimi, povedala som kolektívu: „I ja mám niečo spoločné s vami, v roku 1958 som na tejto škole maturovala a tiež mám rada literatúru, ako vy.“ Vybuchli všetci zdravým smiechom, aj my s nimi.
Mne je sympatické, že príbeh v jej knihe sa odohráva na sídlisku v Dynamitke kde som i ja časť detstva prežila a pani spisovateľka teraz žije v Pezinku, kde som žila nejakú dobu síce v detstve i ja. Po skončení besedy sme jej zaželali veľa námetov a všetko najlepšie pri ďalšej práci, aj ona poďakovala za našu účasť na besede a podaním rúk sa s nami rozlúčila.
S manželom sme prežili pekné a hlavne zaujímavé predpoludnie. Keď som mu po ceste domov pripomenula, ako mi chcel ihneď ufujazdiť, keď zistil, že so študentmi v osadenstve sme tu z našej generácie iba my dvaja, vraj na mňa počká v parku, usmial sa a povedal mi: „Dobre, že si ma prehovorila.“
Pani Vierka uprimná vďaka za článok i všetky Vaše predošlé.Sú písané milo a úprimne . Vždy keď si ich prečítam sa vrátim do tých rokov a miest ,ktoré náhodou sú i miesta mojej mladosti. Ich verný opis a jednotlivé príhody sú pohľadením mojej duše.Ďakujem a prosim neprestante písať..
OdpovedaťOdstrániťSrdečná vďaka za Vaše hodnotenie a povzbudenie.
OdpovedaťOdstrániť