Úprimnosť nadovšetko

Nezvyčajný prejav lásky.

Moje príbehy sú popretkávané zážitkami z bežného života, tiež takými, ktorými nám vnúčatá vyšperkovali doposiaľ prežité roky aj na dôchodku. Rada sa o niektoré z nich podelím s tými, ktorí sa pri tom pobavia, pripomenú tie svoje, alebo si snáď len tak oddýchnu pri téme o deťoch.

V jednu stredu koncom školského roka padol rad na mňa vybrať vnúčika z družiny. Vyštartovala som z domu s dáždnikom v ruke v baloňáku, lebo sa veľmi mračilo. Bol taký bláznivý studený upršaný jún skoro ako pred pár dňami.

Počas cesty práve pri tenisových ihriskách začal fúkať vietor čoraz silnejšie a spustil sa hustý lejak. Nedalo sa tam nikde skryť, v behu nie som žiadny preborník a môj dáždnik bol nepoužiteľný. Pokiaľ som prišla na Tbiliskú do školy, premokla som do nitky. Čakám v chodbičke školy, balenie vnúčikovi trvalo trocha dlhšie, podo mnou už malá mláka, vtom s ním prichádza asi pani učiteľka a direktívne sa pýta: „Kto čaká na tohto žiaka?“ Hneď myslím na to najhoršie a nesmelo sa hlásim: „Ja. Som jeho babka,“ cítim na sebe začudovaný pohľad, autičkárom, tým je hej, tí sú tu suchučkí, ale čo ja, myslím si?? „Bude z neho dobrý matematik,“ pokračuje a poklepkala vnúčika po pleci. Vzápätí sa začala venovať iným rodičom.

Hrdo sme vykročili zo školy a želám mu, aby mu to s tou matematikou dlho vydržalo. Medzitým vykuklo slniečko, prestalo pršať a ja vyzerám ako zmoknuté kura. Viac krát na mňa pozrel krútiac hlavou (asi som na nepoznanie, konštatujem v duchu s tými zmoknutými rovnými vlasmi) a hovorí mi: „Babka, ty ma musíš mať veľmi rada, keď si kvôli mne takto premokla?“ Hopkal popri mne.

„To vieš, že áno. Verím, že aj ty by si urobil niečo pre mňa.“ Chvíľku som čakala na odpoveď a hneď na to sa mi úprimne vyznal: „Práve že nie som si tým taký istý, vieš, ja som dosť lenivý. Neviem, neviem, či by som sa dokázal prinútiť v takom lejaku niečo pre teba urobiť... áále sľubujem, že už ti nikdy nepoviem, že ma bolí jazyk, keď sa ma budeš počas cesty pýtať, čo nové bolo v škole.“

Úprimnosť nadovšetko, zamyslela som sa nad čistotou detského srdiečka a on vzápätí na to tajomne dodáva: „Babka, ale teba mám na prvom mieste v telefónnom zozname v mobile, teda pred dedkom.“ Usmiati sme sa objali, i keď som bola mokrá od hlavy, po päty. Vôbec som to nečakala, tak ma tým nápadom ohúril.

Touto skúsenosťou som obohatená, ako môže aj inak láska po detsky vyzerať. Dedko je tiež na tom dobre, rozumejú si pri šachu a chlapských záležitostiach. To, že podľa abecedy chcem-nechcem musím byť v mobile pred dedkom, vnúčika v tom čase iste ešte nenapadlo.

Dnes má štrnásť a úprimnosť mu vydržala doposiaľ.