Počas jej rekonvalescencie sme spolu gazdovali, ako to ona nazývala a v jedno poobede sa dožadovala: „Babka, dávnejšie sme nepiekli, upečme spolu niečo, budem ti pri tom pomáhať!“ Vždy sa rada hrala s cestom keď som piekla a nebola medzi vnúčatkami výnimka.
Nemala vtedy ani päť rokov. Dohadovali sme sa, aký koláč budeme piecť. Nakoľko dozrievali naše marhuľky, navrhla som marhuľový.
Tieto ešte dnes dozrievajú.
Čo k tomu potrebujeme, ako to budeme robiť, domáhala sa: „Ja sama, ja sama,“ čakala som, ako to dopadne.
Až na nejaké drobnosti, šikovné vajce hup na zem zo stola, ocedená múčka v cedidle na rezance povysýpaná vôkol misky, lebo sito na múku bolo väčšie a do detskej rúčky nepasovalo, ale zvládla to bravúrne.
Pomohla som trocha s miešaním. Bol to rýchly chutný koláč. Na vrch pokládla na mesiačiky pokrájané čerstvé marhuľky, musia byť ako vojaci presne v radoch, usmerňujem ju. Vytešovali sme sa hlavne z toho, ako sa jej darilo. Chválila som ju, že je šikovná a koláčik jej veľmi chutil.
O tri mesiace i viac, bola som objednaná u kaderníčky na trvalú onduláciu a vnučka chcela ísť so mnou. „Bude to dlho trvať, budeš sa tam nudiť, zostaň radšej s dedkom doma,“ radím jej.
„Zoberiem si malé zvieratká a zahrám sa tam.“ S bábikami ju to nikdy nebavilo, i keď sa hrali spolu s bratrancom, vždy sa hrali na zvieratá, a to hlavne na šelmy. Niekedy som mala zvukov Afriky vyše hlavy, vbehla som medzi nich a vyzvala som ich, či sa nemôžu hrať inak. „Až myslíš na ľudí, tak na to zabudni, na ľudí sa hrať nechceme, to je poriadna nuda.“
„Sľubujem, že nebudem otravná, ani hlučná šelma ako doma,“ trvala na svojom a presvedčila ma. Sedela som s natáčkami na hlave, ešte mám asi 30 minút zotrvať v procedúre a počúvam kaderníčku, ako sa prihovára mojej vnučke, ktorá sa hrá skutočne ako sľúbila, tichúčko s mini - zvieratkami: „A doma sa s čím najradšej hrávaš?“ spytuje sa jej. „Najradšej s babkou vypekám,“ pohotovo odpovedala. Kaderníčka sa začudovala, pozerá na ani nie 5 – ročné dievčatko a mámi od nej ďalšie podrobnosti: „Čo také pečieš?“.
Počúvam a som veľmi zvedavá, čo si môže pamätať z nášho spoločného pečenia. „Najradšej mám ovocný koláč,“ začína s rozprávaním. „Z čoho sa taký koláč robí?“ vyzvedá sa. „No predsa z cesta a potom naň poukladáš ovocie.“ „Povedala by si mi o tom niečo viac, aj ja by som si taký chcela upiecť,“ dobiedza.
„Cesto si snáď zarobiť vieš?“ Ale ona sa robila, že veru nie. Začudovane si ju očkami premerala a krútiac hlávkou jej povedala: „Taká veľká a ty nevieš zarobiť cesto? Tak ti to teda poviem: cez sítko si ocedíš do misky tri poháre múky takej, ako keď robíme buchty, potom pridáš zurčiaci prášok, pohár oleja, pohár cukru, ale nie múkového, a dve vajcia. Keď sú malé aj tri, ale rozbíjaj ich v strede stola, aby ti nerupli na zem, ako to moje, a mlieka toľko, aby sa cesto dalo pekne rozmiešať. Vieš, nesmie byť riedke ani veľmi husté. Potom si oštetkuješ studenou masťou pekáč, vykýbliš tam cesto, rozotrieš a navrch poukladáš ovocie, pekne v radoch, ako vojakov. Pocukruješ hnedým voňavým cukrom a ostatné ti povie babka, lebo k rúre ma už nepustila. Koláčik je veľmi chutný, uvidíš.“ Pochválila ju, že z nej bude šikovná gazdinka a že si určite taký upečie i ona.
Koláčik je z prvých dozretých v tomto roku.
Bola som prekvapená, že si to tá malá tak perfektne svojim spôsobom zapamätala. Budík zvoní, o chvíľku je tu koniec mojej procedúry. „A na koľko stupňov ho mám piecť?“ Spytuje sa ma s úsmevom kaderníčka, nech mám aj koniec receptu. „Asi na 200, pokým neuvidíte, že sa začína oddeľovať od krajov a na povrchu hnednúť,“ končím koniec receptu.
Pri opätovnej návšteve v kaderníctve sme sa dlho bavili na ocedenej múke a zurčiacom prášku a na našom treťom slniečku. Onedlho bude mať 15–násť a vypeká chutné „muffinky“. Tento hrnčekový recept pozná iste každá gazdinka, ale mne je milý kvôli tej príhode s vnučkou v kaderníctve, preto som sa so spomienkou podelila s ostatnými.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára