Pavúúúcííííí!!

Strach z pavúkov

Nazvala som ho „usilovný pracant“.

Objavila som ho pri vešaní prádla na dvore. Pavučina mala priemer skoro trištvrte metra. Usilovný pracant, konštatujem, „dobrá práca“. Dívam sa a tipujem, kde asi začínal, keď je teraz v strede? Som celkom blízučko, no ignoruje ma a stále je v pohybe. Vetrík povieva so sieťkou, rýchlo si idem pre „foťák“ nech si ho zvečním, kým mu ju nepretrhne. Cestou som si spomenula na pre mňa milý zážitok s vnučkou a chcem sa s ním preto podeliť.

V jednom týždni v piatok pred veľkou nocou som varila hráškovú polievku, granadír a podaril sa mi taký hlúpy kúsok. Na cibuľku sa mi vysypalo viac mletej papriky ako obvykle. Snáď to vnúčatám nebude vadiť, hútam. Staršia už chodievala domov neskôr po vyučovaní sama a po prostrednú som chodila okolo obeda ja.

V rodine sme mali veľmi ťažké obdobie. Dlhšiu dobu bola uzavretá, rešpektovali sme ju, no časom sa bariéra troška uvoľnila a počas cesty zo školy sa postupne rozhovorila. Nezodpovedaného bolo veľa. Každý deň mala pre mňa pripravené otázky. Neboli jednoduché. Niekedy chcela vedieť, prečo je na svete toľko chudobných ľudí, prečo je toľko detí v „decákoch“ , aký význam má pre nás Veľká Noc..................

O veľkej noci asi premýšľala dlhší čas, lebo v tento deň sa k nej otázkou vrátila.

„Prečo musel ten Ježiš vlastne zomrieť a predsa mal také šťastie, že dostal opäť šancu k životu?“ Isteže je to náročná téma i pre dospelých, ale ona mala na to svoj dôvod. Chcela vedieť niečo o klinickej smrti a rôzne prečo, prečo, prečo...??? A hlavne prečo ich tatko, náš syn, pri autonehode takúto šancu nedostal???

Bolo to veľmi ťažké vysvetľovať osemročnej hlávke. Išla pri mne dlho tichučko, zahĺbená do mojich odpovedí.

Precitla až nad tanierom s granadírom: „Fííííha, babka, tento sa ti ale vydaril, nezdá sa ti dajaký prioranžovýýý?“ „Taký sa mi dnes podaril, prepáč, nám s dedkom chutil, snáď zachutí aj tebe.“

Počas jedenia ma prekvapila úplne prozaickou otázkou: „Babka, v izbe máme pavúka, veľmi sa ho bojím. Skrývam sa večer pred ním pod paplón, nevieš ako na to, aby som sa ho nebála?“ Spomenula som si na môj zážitok s pavúkmi z detstva. „Viem. Musíš si ho predstavovať ako priateľa, niečo o ňom aj vedieť, aký je usilovný, koľko práce vykoná, pokým vyrobí celkom peknú sieť, aby sa mu do nej nachytali mušky a nezahynul od hladu, keď je už tak stvorený. No a keď si ho budeš predstavovať ako priateľa, predsa sa ho nebudeš báť, alebo ho nebodaj zabíjať. Stačí ho opatrne nabrať na zmeták, nechať vonku na terase a on si už poradí.“ „Ty si myslíš, že toto mi pomôže?“ Neveriacky sa na mňa zahľadela. „No, u mňa to funguje. Moja stará mama mi to takto vysvetlila, keď som bola tak veľká ako ty a odvtedy sa pavúkov nebojím. Tú radu teraz odovzdávam tebe, pôjdem s tebou, vynesieme ho spolu?“ Odmietla.

Krútiac hlávkou a mrmlajúc niečo popod nos, odchádzala domov na poschodie. Asi jej nešlo do hlavy, akú hlúposť som jej povedala. Vnučka sa k tej téme už nevrátila a ja som na pavúka pri starostiach zabudla.

Počas letných prázdnin šla so strýkom a tetou kempovať k Malému Dunaju. Nasledujúci pondelok po víkende mi pri obede začala radostne hovoriť svoj zážitok.

„Vieš, bolo mi treba niekam ísť. Teta mi ukázala cestičku k malej drevenej búdke neďaleko v lese. Tak som šla. Dvere sa dali dosť ťažko otvoriť, no keď sa mi to nakoniec podarilo, babkáááá, nevieš si predstaviť, koľko tam na mňa čakalo priateľóóóóv. Slniečko svietilo dovnútra a ja som zblízka videla tie prekrásne siete. Doma v izbe sme mali iba jedného veľkého, ale tu ich bolóóó od maličkých až po najväčších až, až. Jeden z nich sa začal spúšťať po tenučkej nitôčke skoro popred mojím nosom. Podliezla som, aby som mu ju nezničila a dlho, dlho som v tej búdke pobudla, až na mňa teta zavolala, kde toľko trčím. Babka, mala si pravdu, zafungovalo to aj u mňa, pavúkov sa už nebojím.“

Keď som mala pred sebou jej rozžiarenú tváričku pri rozprávaní tohto zážitku, spomenula som si na ten môj.

Mala som tiež osem a moja príhoda sa odvíjala v prvý deň prázdnin na gazdovskom dvore u starých rodičov na Záhorí takto. Bolo mi tiež treba niekam ísť. Otvorila som dvere na búdke a začala vrieskať o ratu: „Stará maminkóóó, stará maminkóóó.“ Ozlomkrky pribehla dolu dvorom ku mne prestrašená, čo sa mi stalo. „Pro Boha, co je, co reveš, pokúsaou ťa ňeco? Derú ťa, lebo co? Lakua sem sa, že sas´ negde propadua!“ (Naľakala som sa, že si sa niekde prepadla.) „Sú tu pavúúúúcííííííí,“ revem, dupkám na mieste a prstom na nich ukazujem.

No ona, začala sa mi pokojným hlasom prihovárať: „No podzívaj sa, kolko kamarádu tu na tebja čeká, onehdaj sem ich ometaua, aj vápnem šecko do čisťúúúčka vylíčiua a tot rybinko moja kolko sítí tu narobili, ale sú friškí. Enem si ich dobre poprehlédaj, jedna síť pjeknejší než druhá a kolko much si do nich nachytali, šak proto sú tak stvorení, aby sa s nima živili. Aspoň ťa tu nebudú otravovat. Snád sa tých kamarádu nebudeš bát? Fčil mám robotu ve chlévje, neskúrej ich spouem ometeme.“

Jej reč ma upokojila a môj strach sa pri prezeraní sietí zmenil na obdiv. Neskôr sme ich spolu opatrne brezovou metlou povymetali z každého kúta, no im sa v tej búdke tak páčilo, že sa nezľakli brezovej metly. Onedlho začali opäť po kútoch usilovne pracovať a bolo ich tam tiež až, až. Mne už vôbec nevadili a zazdalo sa mi, že mi tam chvíľku aj chýbali. Múdra žienka bola moja stará maminka, takto ma zbavila strachu, snáď aj mne sa to podarilo.

Prostredná vnučka bude mať čochvíľa dvadsať a pavúky v izbe iste rieši dnes po svojom.

Dvojičky z tohto leta, alebo žeby boli pár?

Samotár

Nasledujúce fotografie pochádzajú z objektívu našej najstaršej vnučky. Pavúčik sa asi naľakal dáždika, ale nádhernú prácu spolu odviedli.