Spiatočný lístok
Bol
september v r. 1971, môj starý tatko bol hospitalizovaný v nemocnici
v Skalici pre operáciu oka. V jednu nedeľu som ho išla navštíviť, manžel
sa zatiaľ staral doma o chlapcov. Na hlavnej stanici som si zakúpila
spiatočný cestovný lístok, lebo som sa k večeru vracala domov. Pokladníčka
mi dala dva. Zaplatila som, vložila do kabelky a cestou k vlaku som
sa čudovala, čo sú to za novoty? Doposiaľ som dostala spiatočný len jeden.
V strede predelený hrubou čiarou, vrchná časť platila na cestu tam
a spodná na cestu späť s vyznačenými smermi. V tom čase boli lístky
z tvrdého papiera o veľkosti asi 3 krát 6 cm. Pravdou je, že som
dlhšiu dobu necestovala na jeden deň tam a späť a na tento vlak som
dobiehala. V tme tunela som bola už zahĺbená v spomienkach na cesty
k starým rodičom, kam sme ako deti cestovali touto traťou do Kútov a
prestupovali na motorku smer Senica a na cestovné lístky som zabudla.
Zo snívania ma vyrušila sprievodkyňa, vylovila som jeden
z lístkov a čítam Bratislava - Kúty – Skalica, fajn ten druhý, čo zostal v
kabelke bude spiatočný. Pokračovala som v snívaní a tešila sa na
starého tatku, lebo v tomto období som ho nevídala tak často ako
v detstve. S radosťou sme sa zvítali. „Ná došuas´? Až tak zdaleka? Víš, nás Záhoráku lifrujú do špitála
ve Skalici, ten je k nám najbližej, ale doktori sú tady dobrí,“ akoby
sa mi za to ospravedlňoval, že som merala k vôli nemu dlhú cestu. Počas
návštevy sme sa potešili, pospomínali na našich v Dojči, v mojom
rodisku. Bol zvedavý na deti, „jak
v tej Bratislavje“ žijeme, odovzdala som mu pozdravy, koláčiky, ovocie. Porozprával mi o
svojej operácii šedého zákalu aj o iných zdravotných problémoch.
Prechádzali sme sa spolu po chodbe, humor ho ani tu neopúšťal a žartoval so sestričkou, ktorá nám
o chvíľku hlásila koniec návštev. „Podzívaj
sa, jak nám to enem friško ubjehuo, škoda, že už mosíš ít,“ poznamenal
smutne. Sľúbila som, až budú deti väčšie, že ich všetkých navštívime, menšieho
ešte nevideli. Rozlúčili sme sa, mala som ešte viac ako hodinku času.
Spomienky ma ťahali na námestie
k Farskému kostolu, ku Gymnáziu, ktoré navštevoval niekedy i náš
otecko, k Rotunde sv. Juraja, k hradbám, k ostatným pamiatkam
i v okolí, ktoré sme počas prázdnin s bratom v r. 1957
navštívili i s patričným vysvetlením, o ktoré sa postaral náš bratranec, u ktorého sme na námestí bývali.
Aspoň
niečo zo Skalice som si dnes chcela trocha pripomenúť nasledujúcimi
fotografiami, ktoré som našla na Skalickom facebook-u, staršie i novšie
zábery.
Kostol sv. Michala
Rotunda sv. Juraja
V pozadí Jezuitský kostol, Gymnázium Františka
Víťazoslava Sasinka
Moja hodinka sa rýchlo pominula prechádzkou po
námestí, chvíľkou oddychu na lavičke pred Farským kostolom, kde som si
sľubovala, až naši chlapci dorastú, že ich sem raz privedieme a postaráme
sa o prehliadku historických skvostov v meste, potom som
sa ponáhľala na stanicu. Pri nástupe sa mi ušlo miesto pri okne
v prvej lavici hneď u dverí. Osobný vlak, ktorým som sa vracala, mal vo
vnútri vozňa dlhé drevené lavice oproti sebe, po osem a osem miest na
sedenie. Úzka ulička bola iba na jednej strane pri oknách, inak bol celý
priestor ponad lavicami otvorený, keď sme sa postavili, všetci sme sa vo vozni
videli. Týmto
vlakom sa vracali v nedeľu študenti i zamestnaní, bol preplnený a
niektorí cestujúci stáli aj v uličkách pomedzi sediacimi.
Tento má uličku v strede
vozňa. Aj teraz sú podobné vozne, iba tapacírované a snáď s užším
sedením.
Na
spiatočnej ceste sa mladý sprievodca objavil až
v Malackách. Rad prišiel na mňa, podávam mu automaticky neprecviknutý
lístok. „Toto nebude ten pravý slečna, s týmto ste cestovali do Skalice,“
dáva mi lístok späť. „Akože nie je pravý? Ten druhý mám už predsa precviknutý
na ceste tam.“ Vylovila som precviknutý lístok z kabelky a podávam mu ho.
Ukázal mi oba. Fakt boli navlas rovnaké, len na cestu z Bratislavy do
Skalice. Priznávam: „Zaplatila som za dva lístky, utekala som na vlak, no
nemala som čas na kontrolu.“ Neuveril mi a zvýšeným hlasom ma označil za
podvodníčku. Mala som si lístok preveriť pred cestou, bol ku mne pred všetkými
drzý a nepríjemný. Vraj tam som cestovala s niekým, jeden lístok
sme nedali označiť a teraz podvádzam. Nemala som pri sebe občiansky preukaz,
ani peniaze na pokutu. Pred Bratislavou si vraj príde po mňa a pôjdeme do
Dopravnej kancelárie spísať zápisnicu. Potom pokračoval v práci,
predierajúc sa pomedzi cestujúcich dozadu súpravy.
Hanbila som sa, že mi neveril a v duchu som sa
obviňovala pre svojou nepozornosť. Takto si skomplikovať pekne prežitý deň.
Všetci sa na mňa dívali, bola som z toho veľmi nešťastná, zúfalá
a plač na krajíčku. Bratislava sa blížila a ja som tam sedela ako
kôpka nešťastia.
V Lamači vošiel zadnými dverami do vozňa, počujem ho
nástojčivo hovoriť: „Uvoľnite mi cestu, prosííím, dovolíííte!“ Nezabudol. Niet
pomoci, v Dopravnej kanceláriizažijem
poriadny trapas.
Vchádzame do tunela, nesvietilo tam žiadne svetielko a
vôkol mňa v tej tme cítim dajaký chvat, počujem šušot, stupňuje sa v
nezrozumiteľnú hlasnú vravu, ktosi ma chytil za lakeť a ťahá ku
dverám hneď pri našej lavičke. Ledva som stihla schmatnúť kabelku.
Vychádzame z tunela, celá sa trasiem, rozvidnieva
sa. Vo vozni všetci stoja, natlačení do uličky i tí, čo doposiaľ sedeli. Súdim
ako zvyšuje hlas, že sa mu nedarí
predierať ku mne. Brzdy pištia, niekto otvoril dvere. Tlačia ma medzi
prvými na plošinku ku schodíkom, ktorými sa v tom čase v otvorenom
priestore vystupovalo i nastupovalo. Vlak zastal na prvom nástupišti.
Vystupujeme, vôkol mňa húf ľudí sa náhli k východu,
ja medzi nimi. Ocitla som sa pred stanicou, všetci smerovali k MHD.
Obzerám sa, komu poďakovať??? Netuším koho
to bol nápad, nikoho z cestujúcich som nepoznala, všetci sú už preč. V živote
by ma nenapadlo, že sa mi také dačo prihodí. Aj dnes mi bije srdce ako zvon,
keď si na ten nečestný únik spomínam.
Po príchode domov som užialená rozpovedala zážitok manželovi,
že ma uteší. „A keď by si bola ty sprievodkyňou, ako by si to vyriešila,
uverila by si? Čo keby prišiel revízor a mal by k vôli tebe problémy,
ty spravodlivá!“ zaskočil ma. V tej chvíli vo vlaku som veru na také niečo
nepomyslela. „No iste by som nebola taká drzá ako on,“ obhajujem sa.
Odvtedy si veru preverujem, či mám pri sebe občiansky
preukaz i cestovné lístky, keď chcem mať pokojnú cestu. Lebo jeden nikdy
nevie...
Prístav
v Skalici na Baťovom kanáli, túto fotografiu som priložila len tak
z rozmaru.
Od „môjho“ mám pozvanie na
plavbu Baťovým kanálom dávnejšie, ešte pred rokom 2002 keď sa zúčastňoval na
prácach plánu mesta. L J
Fotografie som použila
z Albumu vozňov ŽSR Galéria: Vozne – Historické vozne z radu Ci a zo
Skalického facebook-u a Googli História mesta Skalica.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára