Je to možné???

Pri posedeniach s priateľmi v lete u nás pod orechom, zvykli sme si v prestávkach medzi pesničkami rozprávať aj príhody zo života. Väčšinou žartovné, ale i zvláštnych bolo hojne. Navzájom sme sa so smiechom provokovali, ani mňa nešetrili.

„Povedz o tých tisíckach, čo si odložila u vás priateľka s manželom pred ich odchodom na dovolenku, ako si ich s posteľnou bielizňou vyvárala hodinu v Tatramatke na 90 – tke.“ „Tú nie, pri nej mi tuhne krv v žilách, i keď to napokon dobre skončilo vďaka pánu Vrbovi, čo robil v centre mesta v banke.“ „Tak ako ste sa vy dvaja našli, alebo o tvojej prvej návšteve u budúcej rodiny?“ Poviem teda príhodu, udiala sa dávno ešte v r. 1962 a v nej bude i o našom zoznámení.

V lete sa mi naskytla príležitosť odcestovať za mamičkou na týždeň do kúpeľov Brusno. Vybavila mi tam vraj súkromné ubytovanie cez jednu sestričku. Bolo to v čase, keď sme s priateľom príležitostne asi počas dvoch rokov chodili spolu na koncert, do divadla alebo na iné kultúrne podujatia v našom meste a v to ráno ma odprevádzal k rýchliku.

Sestrička mi na mieste oznámila, že také ubytovanie ako sľúbila, sa jej nepodarilo zaistiť. Neskôr ma vyviedla von z hlavného pavilónu a ubytovala ma vo vedľajšej prízemnej budove vo vyšetrovni. WC a sprcha boli neďaleko na chodbe. V budove sa nachádzali masérske boxy, vane, cvičebne a bazény. Veľká miestnosť s presklenou stenou natretou na bielo, len na vyšetrovacom lôžku pribudol paplón a vankúš s plachtou. Mamička vidiac des v mojich očiach ma upokojovala: „Dcérka, ten týždeň tu snáď vydržíš.“ Tak čo som mala robiť, vydržím. Odišli, aby som si po ceste oddýchla.

Vyložila som veci z kufra do skrine, že sa zabývam. Nad vyšetrovacím lôžkom na stene, visel veľký obraz dobovej výzdoby, v popredí s povestnou revolučnou Aurórou. Vybrala som z kabelky priateľovu fotku, vsúvam ju do kútika rámu a v duchu sa mu ospravedlňujem, do akého prostredia ho vkladám, lebo viem, že Auróru nemá rád. Robím si popritom plány, že po chvíľke oddychu si pôjdem pozrieť okolie. Hľadám kľúč od izby, no žiadny tu nie je. Preložila som si veci späť do kufra, jedine ten som mohla uzamknúť a zasunula ho do kúta. Tak som to napokon robila počas celého môjho pobytu.

Doobedie som trávila prechádzkami v kúpeľnom parku popíjaním liečivej vody, občas som mala menšie problémy s trávením. Vybavila som si aj zopár liečebných procedúr, alebo sedela na lavičke a čítala knihu obklopená krásnou prírodou. Niekedy sme zašli s mamičkou po obede do dedinky Brusno a po večeri na kultúru, bolo to príjemné rozptýlenie. Hosťovali tu umelci i koncertné telesá.

Park bol udržiavaný na rozdiel od liečebných domov, tie boli v tom čase dosť ošarpané. V jedno voľné doobedie sedím v parku na lavičke a čítam od Thákura „Hladné kamene“, šikovná knižočka v koženej väzbe vhodná na cesty, dar od priateľa, keď tu zrazu sa ku mne kotúľa lopta. Chlapča asi trojročné si bežká po ňu, v tom sa už objavila aj jeho mamina. Skúmavo si ma obzerala, až som z toho nemala dobrý pocit.

Prisadla si, prehodili sme spolu zopár viet. Z prízvuku som vycítila, že pochádza z východu, prišla si vraj obzrieť park. Počasie v ten deň bolo veľmi premenlivé, slniečko sa skrylo za tmavý oblak, vtom sa aj rozpršalo. Taká malá prehánka to bola. Nakoľko sme boli bližšie k môjmu ubytovaniu, navrhla som jej, pokým sa vyčasí, aby vyčkala s dieťaťom u mňa.

Neverila, že tak skromne môžem bývať. „Ani ste neodomykali a do budovy chodia ľudia na procedúry.“ „Zamykám iba kufor a na noc posúvam skriňu i stôl ku dverám. Večer chodia roztopašné kúpeľné páry do bazéna, z toho dôvodu ani nesvietim, aby ma tu niekto neprekvapil. Pôvodne som mala bývať v dedine v súkromí, no vraj prišlo viac hostí a pre mňa sa už ubytovanie nenašlo. Sestrička niečo zaševelila, že lekár, ktorý používa túto vyšetrovňu, je na dovolenke, vraj by ma tu nemal nik vyrušovať,“ oboznamujem ju o mojom pohodlí a usadila som ju na vyšetrovacie lôžko, ja na opretú stoličku o radiátor. Tak sa klátila, že sa na nej nedalo bezpečne sedieť. Rozhovorila sa o ich ubytovaní v hlavnej budove a malý pobehoval po priestrannej miestnosti za loptou. Unavil sa a začal sa pýtať na ruky. Zodvihla ho k sebe a hovorí: „Snáď už prestalo pršať, poberieme sa,“ keď v tom chlapček, obrátený k obrazu, zvolal: „Mami, mami, aha, tam je môj tatko," prstík smeruje k obrazu na fotku môjho priateľa. Otočila sa, pozerá raz na fotku, raz na mňa a s otvorenými ústami obe v šoku hľadíme na seba.

„Je, je, je to môj priateľ,“ koktám: „Že má rodinu mi nikdy nepovedal,“ obhajujem sa. Úplne som spanikárila a stratila logiku, po tejto identifikácii. Na kraji s plačom sa ma spýtala, odkiaľ a ako dlho ho poznám. Z nášho priateľstva som mala čisté svedomie, no v tej chvíli som sa cítila tak previnilo, že po pravde ako v kostole s gundžou v krku, som jej všetko zo seba vysypala.

„Predstavila mi ho raz večer pred pár rokmi moja priateľka v Redute. Pochádza vraj od Košíc. Potom som ho dlho nevidela. Po nejakom čase sme sa náhodou obaja skryli pred veľkou búrkou pod jednou strieškou a zaviedol reč na ten večer, ako sa mi to páčilo. Vtedy mi napadlo, odkiaľ ho poznám. Onedlho mi zatelefonovala, či by som mu nepomohla s nemčinou. Je v druhom ročníku, diaľkovo študuje a má problém so zápočtom. Pracovala som a po večeroch som navštevovala Jazykovú školu, aj na „Jedenásťročke“ som mala nepovinnú nemčinu, tak prečo nie. Zápočet bol úspešný, odvďačil sa mi pozvaním do divadla a ja som to považovala za ukončené. Pre mňa solídny, o deväť rokov starší pán, sympaťák, ja som mala vtedy 20. Viac krát sa mi stalo idúc večer zo školy, že sme sa náhodou stretli a pozval ma na večeru, alebo do kina. Myslela som si, že mu ide o ďalšiu skúšku. Raz, oveľa, oveľa neskôr pri takomto stretnutí som mala pri sebe fotky z Tatier, aj iné. Bola som na dovolenke s partiou, so všetkými sa poznal, ale odmietol vtedy s nami ísť, mal vraj pred skúškou. Prejavil záujem o fotku a na oplátku mi dal aj on svoju, odvtedy ju mám. Je zo starej školy, veľmi slušný, čo mi imponuje a tak, ako áno, ako nie, prerástlo to medzi nami vo vzájomnú sympatiu. Sme priatelia asi dva roky. O tom, že má rodinu, netuším, prečo nikdy nespomenul. Zdôrazňujem a končím svoju spoveď.

Mala som pocit, že ma vôbec nepočúvala. Napokon precitla a spýtala sa ma: „Čo je to tá Reduta?“

„Reduta je koncertná sieň v Bratislave, predstavila nás počas prestávky. Aj školu tam navštevuje.“ „Vy nežijete v Prešove?" začudovane sa ma spýtala. „Nie, tam som nejakú dobu žila pred pár rokmi, keď som si dopĺňala vzdelanie pre rezort, v ktorom pracujem.“ „My ale žijeme v Prešove. Neštuduje, cestuje služobne aj do Bratislavy, ale len na dva dni, aj to nie každý mesiac, ale toto....?“ opäť pozerá na fotku, na mňa. „Včera sme so synčekom pricestovali za ním, rozumiete? Je tu po operácii žlčníka, ale čo tu vy robíte?“ rozčúlene vyhŕkla. „Príležitostne som si všimla, že mal žalúdočné problémy, objednával si k večeri diétu. No o operácii ja nič neviem, nie sme tak často spolu. Školu navštevuje aj cez soboty, i ja som z toho vyvedená z miery a neviem, čo si o tom mám myslieť, odprevádzal ma predsa v Bratislave k rýchliku, cestou do školy. Matka je tu na liečení, mám dovolenku,” vysvetľujem. Cítila som nepochopiteľné zauzlenie situácie a nevedela, kam z konopí.

Ostali sme dlhú, dlhú chvíľu ticho, keď napokon miernejšie začala: „Od prvej chvíle ste mi boli povedomá, keď som vás videla sedieť na lavičke, ale nevedela som na to prísť odkiaľ? K tomu tá verná podoba na fotografii, preto som zdúpnela a zapochybovala. Musí ísť predsa len o iného muža..... nemôžem to pripustiť a hanbím sa teraz za to, že som ho s vami podozrievala. Hľadala som v duchu súvislosti medzi vami a manželom, aj to, odkiaľ vás ja len poznám? Nič ma nenapadalo, napokon sa mi to až teraz vybavilo v pamäti. Chodili sme všetci traja obedovať do jednej kantíny. Nakoľko sa nachádzala v suteréne budovy, nemohla som si vás s vašim handycapom na schodoch nevšimnúť.“

Musela som to potvrdiť. Bolo to v roku 1959 počas môjho pobytu v Prešove, no ja som si na nich už nepamätala. Je to možné, aby sa takto podobali dvaja úplne cudzí ľudia? Nemala som v tom ešte úplne jasno, o ktorého muža to vlastne ide, preto moje vytriezvenie trvalo trocha dlhšie.

Srdiečko sa mi rozochvelo, keď som ho uvidela po obede v parku prichádzať k nám v tom svetri, čo mal na sebe, keď ma odprevádzal pred pár dňami ráno k rýchliku. Synček sa rozbehol k nemu, pre mňa však oči nemal. Usmial sa na manželku a ja som vtedy skoro vyskočila z kože. Veď tento tu nemá žiadny zlatý zub, postavy rovnaké i vekom, je to možné??? Je!!!

Pani manželka nás predstavila a povedala mu príhodu, ktorú sme u mňa zažili. Ukázala som mu fotografiu. Dlho na ňu pozeral: „Toto by som nikomu neuveril, ako je to možné, takáto podoba?“ Zaujímal sa o rodinu môjho priateľa, no ja som v tom čase až také podrobnosti nevedela. Z kantíny si ma nepamätal. Pri rozhovore som zistila viac rozdielov v zafarbení hlasu i prešovský prízvuk. Ten sveter mi tiež poriadne zneistil situáciu, vtedy sa u nás predávali, ako dederónky - košele z Nemecka, nosil ich kdekto na východe, či na západe republiky.

Nebyť toho čudného ubytovania, asi o dvojníkovi ani nechyrujem. Alebo by sa to snáď inak udialo? V ten deň mala mamička veľa procedúr, stretli sme sa až pri večeri a hovorí mi: „Ozaj, zabudla som ti povedať, v jedálni asi pri treťom stole od nášho, sedí oproti jeden pán a vyzerá akoby tvojmu priateľovi z oka vypadol.“ „Už o ňom viem,“ a povedala som jej príhodu z mojej vyšetrovne o dvojníkovi. „Mami, a tebe nebol vôbec podozrivý? " „Nie, on je taký smejko na rozdiel od tvojho a nič sa mu pri úsmeve v puse neblyští.“ Počas môjho pobytu pri stretnutiach s nimi, žiarili nám na tvárach úprimné priateľské úsmevy.

Po návrate domov sme s priateľom rozoberali môj zvláštny zážitok. Nespomínal si na nikoho z rodiny, aby mohol posúdiť túto zaujímavú podobu a tiež sa čudoval, že som mu na chvíľu prestala veriť. Ale keď tá prekérna situácia ma tak k tomu troška donútila, obhajovala som sa.

Tu sa končí moja príhoda. Keby som tam vtedy nemala mamičku za svedka, nik by mi veru neuveril, akého vtedy môj priateľ, o dva roky neskôr manžel, má dvojníka. Ktohovie, či si na túto príhodu s dobrým koncom, po toľkých rokoch spomínajú i manželia z Prešova?