Kamienky, sklíčka, poklady detstva

... a ja som veru rada vchádzala po každé, keď sa na našom Račan-blogu objavila nová Vierkina spomienka. Príbeh z detských či mladých rokov. Čarovný, príťažlivý, pravdivý. Neraz som mala dojem, že plynie celkom blízko môjho detstva, mojich dávnych zážitkov. Túlala som sa v ňom s blaženým pocitom bezprostrednosti a tichej radosti, ale aj nedočkavosti, prekvapenia.

Áno, detstvo je také, ak má človiečik šťastie zažívať ho spolu s milujúcimi rodičmi a v kruhu širokej a prajnej rodiny. Mali sme s Vierkou obidve šťastie práve na také prostredie. V ňom sa krásne objavoval svet – príroda vôkol, rôznorodosť ľudskej práce i vzťahov, ale aj vnútro seba samého.

Obom sa nám prihodilo aj to, že sme sa museli pomerne skoro rozlúčiť so svojím rodiskom a zvyknúť si na iné, nové životné podmienky. Preto sa každá cesta a následný pobyt na najznámejších a najbližších miestach z detstva stal počas sviatkov alebo prázdnin takým žiadaným. Preto sa umocňoval ešte hlbším a citlivejším prežívaním. Aj vďakou za to, že je, a celkom prirodzene ponúka nielen spred roka, dvoch, troch známe, ale vždy aj nové a nové zážitky.

Vierka ich rozpráva natoľko bezprostredne a plasticky, že sme my, čitatelia, okamžite v nich. Počujeme vravu okolo seba, vnímame vône, farby, dotyky, rozbehneme sa po dvore či utajíme hoci aj v skrini či na povale... prestaneme sa báť pavúkov aj Malíkov a za ten svet nevieme, prečo vidiecki chlapci vyberajú z vtáčích hniezd vajíčka...

Rozumiem Vierke, prečo sa rozhodla zapísať svoje spomienky. Veď život rýchlo a naplno plynie, až sa nám často v správnom čase nedarí vyjadriť vďaku za lásku tým, ktorých sme mali v detstve okolo seba. Ale cítime ju. Ba rokmi oveľa intenzívnejšie. Preto ju pretavujeme do posolstva – hlavne smerom k rodine, ku svojim najbližším. Je to ako ukryť do okovanej truhličky poklad a veriť, že ho jedného dňa objaví práve ten, komu bol vlastne určený... a poteší ho, obohatí, ... prípadne ho rozdá ... alebo uchová pre budúcu generáciu –

Milá Vierka,

rada vítam Tvoju knižku a ďakujem za možnosť byť jej spriaznenou čitateľkou.

Dobruška Luknárová-Koričanská

Kamienky, sklíčka, poklady detstva

Na jar v roku 2005 sme sa s vnúčatami v strede týždňa dohodli, že v sobotu spolu navštívime Prírodopisné múzeum pri Dunaji.

V piatok zazvonil manželovi mobil. Prihlásila som sa, ozval sa vnúčik: „Babka? Ahoj, ale teba som nechcel, volám predsa dedkovi na mobil.“ „Dedko je v záhrade, povedz, čo chceš, ja to s ním vybavím, aby si veľa neplatil.“

„Len mu odkáž, na tú sobotu sa s vami veľmi teším, ahoj,“ ukončil stroho hovor. Darmo, dedko je u neho na prvom mieste, konštatujem, aj viem prečo. V partii šachu ho väčšinou nechá vyhrať.

Vytúžená sobota. Nakoniec s nami išiel iba vnúčik. Bol prvák a v múzeu ešte nebol. Vnučky navštívili múzeum výletom zo školy.

Pobudli sme tam dve hodiny. Zaujímalo ho všetko a prehliadkou bol nadšený. Všimla som si, že najdlhšie sa zdržal pri mineráloch, motýľoch, rastlinách. Potešilo ma to a vrátilo v spomienkach do môjho detstva. Doma som mala z nich peknú zbierku, v mojom oddelení v sekretári.

Prechádzali sme ďalej a vošli do miestnosti, kde sa nachádzala výstava komunikačných prostriedkov. Boli tu prístroje z dávnych čias. Telefónne aparáty, písacie stroje a rôzne historické exponáty.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som medzi nimi objavila taký telefón, s akým som sa hrávala ja v roku 1948 ako osemročná. Telefón vyrobený z boxovej škatulky [zo škatuľky z krému na topánky] s konopným motúzom.

Zavolala som na vnúčika a ukazujem mu vo vitríne telefón, moju dávnu hračku. Neveriacky sa zadíval na škatuľku. „S týmto si sa hrávala?“ Začudovane sa pozrel na prehrávač zavesený na krku, potom na škatuľku od krému a krútiac hlavou odpochodoval za dedkom k inej vitríne.

Zamyslela som sa nad hračkami a vymoženosťami, aké majú naše vnúčatá a deti dnes. Že moji nevedia nič o tom, ako deti vyrastali v časoch môjho detstva, ako trávili voľné chvíle a s čím sa hrali. Mala by som sa prinútiť niečo zo svojich zážitkov zaznamenať aspoň z času prázdnin, ktoré som trávila na dedine u starých rodičov.

Táto túžba ma prenasledovala aj počas aktívneho života, no akosi som to vždy odkladala. Na dôchodku som už dlhú dobu, predsa začínam.

Naši starí i krstní rodičia žili v dedinke Dojč, ktorá sa nachádza medzi obcami Šaštín a Senica, na Záhorí. Zastavaná je v tvare podkovy s kostolíkom uprostred. Ďaleko od vlakovej zastávky. Tam som sa narodila aj ja. Boli roľníci a žili v dome, ktorý mal stavanie z troch obývateľných miestností s oknami na ulicu a vo dvore krytým gánkom okolo stavania. V tvare „L“ k domu vo dvore sa nachádzala komora, maštaľ, chlievy, garáž. Za ňou boli klietky so zajacmi. Tieto hospodárske budovy lemoval betónový chodník, ktorý prekrývala strecha. Dvor bol veľký, na konci so stodolou a povedľa nej vysoký strom malina – moruša. Za stodolou holohumnica a veľká záhrada. Časť dediny, v ktorej naši bývali, sa nazýva Véska.

Moje spomienky sa viažu k mojim drahým a ku všetkému, čo ich obklopovalo. Škoda, že v tom čase mal málokto fotoaparát, preto nemám na pamiatku fotografie z toho obdobia.

Niečo som si nakreslila, sú to také moje čarbaničky, na niečo mám fotografie z neskorších čias.

Nakoľko v mojej rodnej dedinke sa hovorí záhoráckym nárečím, nemohla som sa tomu vyhnúť v mojich spomienkach a nespomenúť si naň. Dúfam, že som to veľmi neskomplikovala pre tých, ktorí sa to snáď niekedy rozhodnú čítať.

Uhoľné prázdniny u starých rodičov

Začiatkom roka sme v Základnej škole mali prázdniny. Trvali 4-6 týždňov, to si už presne nepamätám. Nazývali sme ich „uhoľné“. Boli vyhlásené asi v celom kraji pre nedostatok uhlia. Pani učiteľka nám v škole pripravila papiere s vyznačenými úlohami z učebníc. Zbalili sme si školské tašky so všetkým, čo k učeniu i k hraniu treba a deti, ktoré mali starých rodičov na dedine sa tešili, že opustia mesto a pocestujú na vidiek. Mamička si vopred vymenila listy so starými rodičmi. Odpoveď sme túžobne očakávali a s bratom sa na cestu veľmi tešili. Bol odo mňa mladší o päť rokov. V tom čase sme bývali v robotníckej kolónii pri chemickej továrni v Bratislave.

Otecko nás odprevádzal na hlavnú stanicu a pri lúčení nám kládol na srdce: „Poslúchajte všetkých, v niektorú nedeľu vás navštívim a v tuneli nevyvádzajte!“

Vlak sa pohol, kývali sme mu. Pobehol zarovno s vlakom. Ten zrýchlil a otecka sme stratili z dohľadu. O malú chvíľku sme boli v tuneli. V tom čase bola vo vagóne v tuneli tma. Mamička nás prezieravo predtým rozsadila.

Osobným vlakom sme cestovali do Kútov a tam sme mali prestupovať na motorku. Celou cestou sme si spievali, nabádala nás na básničky, ktoré sme sa učili, ja v škole, brat s mamičkou. Pred Malackami sme spievali pesničku: „Išeu Macek do Mauacek šošovičku muácit...“

Aby nám čas rýchlejšie ubiehal, zobrala i bavlnku na prepletanie a vzájomne sme spolu prepletali. Petrík mal malé rúčky a keď prišiel rad na neho, vždy sa nám to poklbčilo. Smiali sme sa na tom. Pozorovali sme zimnú krajinu. Občas sme zazreli srnky na kraji lesa, alebo poľné zajace. Môj brat bol počas cesty zvedavý a vypytoval sa mamičky, čo to bude za motorka, na ktorú budeme v Kútoch prestupovať. Sľúbila, že keď prestúpime, nám rozdiel vysvetlí.

Sedeli sme vo vozni motorky a nevedel sa vynačudovať, že aj takto môže motorka vyzerať. Bol to tiež vláčik s jedným vozňom, no na motorku sa vôbec nepodobal. Ukázala na dlhý rušeň, stál vedľa vlaku, ktorým sme pricestovali do Kútov. V zadnej časti rušňa stál kurič na kope uhlia. Prehadzoval uhlie, asi prikladal do pece.

„Vidíš, nahádže uhlie do pece, pec zohrieva vodu, tá sa zmení na paru a para poháňa veľké páky, ktoré sú pripevnené na kolesách a tak sa vlak dáva do pohybu, vpred, alebo vzad. Toto mu už určí inými pákami rušňovodič. Motorku poháňa motor na iné palivo,“ vysvetlila, ako vedela.

Lokomotíva sa mu páčila, túžobne hľadel na dým z komína, keď sa vlak pohol. Bol špecialista na vlaky. Pred ostatnými Vianocami nakreslil atramentovou ceruzkou na stenu v predsieni rušeň s tromi vagónmi. Odkaz pre Ježiška. Keď rodičia skonštatovali, že vlaku nič nechýba, spýtali sa ho, ako sa mu podaril taký veľký dým z komína nakresliť? Vraj si priniesol z kuchyne stoličku.

Na Vianoce našiel drevený vláčik pod stromčekom. Veľmi sa tešil, iba smutne poznamenal: „Ale tento rušeň nemá dým. Asi si ho Ježiško prezeral, keď som išiel po stoličku, lebo ‚dým‘ som kreslil nakoniec.“ Pamätám sa, že kresbu zo steny v predsieni likvidoval otecko po Vianociach chlebovou kôrkou.

Krajina na Záhorí je väčšinou rovinatá, len kde-tu malý kopček. Stromy lemovali koryto rieky Myjavy a popri potokoch ich suché siluety vyčnievali zo snehovej prikrývky.

Na vysokých stromoch sme videli veľa tmavých chuchvalcov, opustené vtáčie hniezda? Mamička nám povedala, že všetko nie sú hniezda, ako sme si pôvodne mysleli, hoci tak vyzerali. Bola to popínavá rastlina imelo, vraj liečivá. Na bielej snehovej perinke plno tmavých bodiek, kŕdeľ vrán hľadajúcich potravu. Popri trati sa striedali lesy borovicové a agátové háje. Nazývala ich Bory a Agáčí.

Cez dedinu Dojč nevedie železničná trať, vystupujeme na stanici Šajdíkove Humence. Je vzdialená asi 4,5 km od našej dediny. Nedočkavo stojíme pri okne a hútame, či na nás nezabudli. Bude nás čakať starý tatko, alebo krstný s koníkmi zapriahnutými do saní? Dohadujeme sa a pretekáme pri okne, ktorý z nás ich uvidí skôr. Nabádala nás: „Deti choďte na ľavú stranu motorky k oknu. Až uvidíte Theberyho mlyn, to je pre nás znamenie, že sa máme nachystať k výstupu!“

V motorke bolo zima. Nevyzliekali sme sa z kabátov, ani onuce v kožených bagančiach akosi nehriali. Zahrievali sme sa chodením sem i tam a dýchaním na ruky a kreslením snehuliakov na zarosenom okne. Našťastie boli pred nami zastávky Kuklov, Šaštín, Borský Mikuláš a: „Hurá, hurá, už vidíme mlyn!“ Vykrikujeme radostne, sú tu Šajdíkove Humence, naša stanica.

Zvítanie

Motorka zastavila a starý tatko nám utekal oproti. Mamička otvorila dvere: „No vítajte, pote friško dúle, nech vás vyscískam, konečňe sem sa vás dočkau.“ Skladal nás zo schodíkov a pomáhal s batožinou. Vyobjímali sme sa. Tak nás popichal, nebol oholený.

Povykladal nás do saní a zababušil do kožušín a ťažkej deky – vojenskej.

Koníky boli netrpezlivé, odfrkovali a stále o kúsok popoťahovali sane, pokým sme sa v nich usalašili. Zvončeky im príjemne zvonili pri každom pohybe. Na povel starého tatku Dijo sa pohli vpred.

Vypytoval sa nás, akú sme mali cestu, ako v tom meste žijeme. Mamička sa zasa vyzvedala, čo je nové v dedine.

Na poliach bolo veľa snehu a popri ceste záveje. Cestička od saní vyjazdená veľmi úzka. Keď sme sa stretali s protiidúcimi, starý tatko pritiahol opraty a zavelil: „Pŕŕ!“ Koníky zastali, aby sme sa mohli vzájomne vyhnúť a pomaly obísť. „Tak už ste tady a ščastlivo, ná jak je v Bratislavje? Tu si aspoň užijete zdravého luftu,“ počuli sme zo susedných saní jeho prianie.

O to hlavne našim rodičom išlo. Môj brat zaprosíkal: „Starý tatko, nech koníky kalupujú!“ Aby išli rýchlo. „V zimje je to nebezpečnééé, mohli by sa saňe prevrácit a byli by sme šeci v závjeji, alebo aj v Myjavje. Mosí ťi stačit aj tento pomáhuí poklus. Koňíčky sa na vás ťešili, mosíme ich šanovat, lebo aj v zimje sa narobjá, ked vyvážame hnuj až k Bištavje – daleko a zvážame drevo z agáčá,“ dodal.

Keď sme sa blížili k Theberyho mlynu, pošibal ich a na moste cez rieku Myjavu nás tak nadhodilo aj so saňami, až nás v žalúdkoch pošteklilo. Pri mlyne stálo v rade pár vozov, gazdovia čakali na poradie s vrecami plnými zrna, na zomletie v múku.

„Aj nás to čeká, za chvílu bude múčna žigla [drevená zásobáreň na múku] zívat prázdnotú, pojedeme do mlýna a vy sa budete dzívat, jak sa zrno bude mjeňit na múku a jak mlyn mele a my, aby sme mjeli z čeho potom chleby a pocheraje [koláče] pojedat, až ich ženy upečú,“ poznamenal.

Cesta dedinou

Do dediny sme vchádzali okolo Otrubnice. Je to časť za kostolíkom. Tu bola cesta už lepšie vyšliapaná a širšie vyjazdená. Pri kostolíku sme sa všetci žehnali, v dedine nebolo veľa ľudí. Tých, čo sme stretli sa s nami milo vítali.

Cesta dedinou, ale v lete.

S bratom sme obdivovali snehové čiapočky na lavičkách pred každým domom aj na studňových strieškach popri ceste. Hoci boli také malebné, zdali sa nám v tej zime smutné a opustené.

Pri niektorej studni stála tecinka [tetuška] v miestnom kroji, vo vlniaku a v kapcoch s vedrom na zemi. Krútila kľukou na studni a spúšťala vedro pripevnené na reťazi do studne, aby si nabrala vody. Vôkol studne bol taký plôtik na vrchu s vrátkami, aby do nej deti náhodou nespadli. Studne lemovali cestu skoro celou dedinou.

Keď koníky prefrčali cez mostík potoka, čo tečie zo Závsia (čo je časť na opačnom konci podkovy, ako bývali naši), povedľa kostola, začala nás v nosíkoch štekliť vôňa čerstvého chlebíka. „To voňá od Šimkú, už pečú,“ hlesla mamička. Približovali sme sa k pekárovmu domu. „Idem sa optat, či sú aj ty naše už upečené,“ zastavil koníky. Namotal opraty na kúsok dreva, ktorý asi na to slúžil a vyčnieval pri kozlíku na saniach. „Cestú na štáciu sem ich vyuožiu u Šimkú,“ dodal. Na ulici pred pekárňou bol kŕdeľ detí so sánkami. Kĺzali sa na dlhej kĺzačke, iné sa guľovali a čakali na upečené chlebíky. Starý tatko tie naše niesol v bielučkom ľanovom obruse, ako nošku. Šesť voňavých chlebíkov, aj prázdne slamené košíky. „Bude nás devjet krkú, potrebujeme moc teho chleba.“

S bratom sme poznali pravidlo, že čerstvý chlebík sa nebude načínať, pokiaľ nie je dojedený starší. Cestou sa aspoň vône nabažíme, i keď by sme najradšej štibrali z kôročky a ochutnávali z čerstvučkého.

Sane míňajú v dedine sochu sv. Floriána, za ním na miernom kopčeku máva tetka Reháčka (sestra našej starej maminky) a kričí na celú ulicu: „Albino, ná už ste tady, nezapomeňte dojít aj k nám, potrebujem nové jupky [blúzky], mosíš mja odmjerat a mám aj ščípky pro dzecka [sušené ovocie pre deti].“ Sľúbila, že prídeme. Zakývali sme tete na rozlúčku.

Približovali sme sa k miestu, ktoré sme my nazývali „Pri Kríži“. Nachádza sa tu súsošie Sedembolestnej Panny Márie. Cesta sa tu rozdeľuje kvôli Barine na jednu vpravo a druhú vľavo.

Barina bola vtedy podmočená, dosť veľká časť zeme. V lete tu bol raj pre husi a kačky, vodné rastliny a kríčky. Teraz v zime bola Barina zamrznutá, bol tu zasa raj pre deti, ktoré sa sem chodili kĺzať a niektoré korčuľovať.

Na tomto mieste sa nás starý tatko spýtal: „Tak fčil jak máme ít, čihi, alebo hota?“ Ja som chcela ísť vpravo, jasné že môj brat vľavo a naraz sme vykríkli svoju stranu. Starý tatko to vraj spravodlivo vyrieši: „Ked ste sa nezhodli, fčil pojedeme čihi a ked sa budete vracat dom, povezem vás hota.“ Že je to jeho fígeľ, na to sme vtedy neprišli.

Kamaráti z nášho konca nám už z Bariny kývali a pokrikom nás vítali. Ako sa cesty spojili, zbadali sme našu starú maminku i krstnú s bratrancom Mariánom a sesternicou Helkou, ako nás vyhlédajú [vyzerajú] a čakajú nás.

Dom starých a krstných rodičov.

Starí rodičia Štefan Brúsil a Mária, rod. Hajlová.

Pootvárali vráta, koníky prešli cez mostík ponad jarok pred domom a hneď sme boli na dvore. Pomáhali nám z kožušín i zo saní. Stará maminka nás vždy vítala: „No pote, vy moje rozvírené [veľmi živé] rybinky.“ Vystískali sme sa so všetkými, i krstný otec nakoniec vyšiel zo stajne. Pomáhal odšírovať koníky, slamou ich poutieral, dal im napiť z vedra vody a voviedol do stajne.

Bratova prvá cesta s bratrancom Mariánom viedla ku klietkam so zajacmi, do chlievov, k holubníkom a do stajne. Starý tatko s hrdosťou poznamenal: „Bude z ňeho dobrý hospodár.“ So sesternicou Helkou sme vbehli do kuchyne. Bola zvedavá, čo sme im priniesli. Mamička mala v taške pripravené cukríky, také červené guľôčky to boli. Sfarbený cukor s ovocnou šťavou a bol sformovaný do guliek. Pri vložení do úst sa ihneď roztápali, jazyk očervenel a v ústach bola chuť ako po jahodách alebo malinách.

Krstná odložila čerstvé chlebíky do izbétky [miestnosti vedľa kuchyne]. Tak volali komôrku. Nám voňalo jedlo, na ktoré sme sa vždy tešili a mali najradšej. Drankaním sme sa chceli ubezpečiť, či je to tak. „Právdaže vás čekajú pečeňky, s varenýma grumbírama [zemiakmi] a k temu kyseué zelé [kyslá kapusta], ale najskúr mosíte zest tarélek [zjesť tanierik] kmínovej zasmaženej chlebovej polévky, aby ste sa zehríli [zohriali].“ Varili ju vždy pred pečením nového chleba, aby sa minul starší. Tvrdý chlebík nakrájali do taniera na malé skyvy a zaliali polievkou. Aj na tú sme boli zvyknutí. Pečeňkami sme nazývali pečené mäso, ktoré upiekli pri zabíjačke a zaliali do masti v geletke. Keď bolo treba, mäso sa z masti vytiahlo a dalo odtopiť. Grumbíre sú v Dojči zemiaky a kyseué zelé kyslá kapusta.

V kuchyni neveľký stôl, no miesto máme všetci, menší u niekoho na kolenách. Pochutnali sme si. Naša krstná Anka je dvojička s našou mamičkou. Po obede pribehla najstaršia sestra Terina aj s našim bratrancom Bohušom. Bývali pri Barine, neďaleko našich starých rodičov. Videli nás z okna a prišli sa s nami zvítať. S Bojkom sme sa na dvore poriadne vyjašili.

Medzitým si naši porozprávali novoty, komu sa čo narodilo, kto nás opustil, kto sa s kým oženil. Tetu Terinu sme nazývali všetci tecica a Bohuša Bojko, alebo Bojo. Začala: „Chvála Bohu, že ste už tady, onehdaj išeu s vozem kouem súkeňík, pokúpili sme si štofy, barchety, modrotuače. Na sukňe, jupky a fjertochy [blúzky a zásterky]. Albino, budeš mjet šicá a šicá. Verbérka [miestna krajčírka] teho má vyše huavy.“ „Už o tem vím, cestú mi to zvjestovaua tetka Teréza Reháčka, nechajte mja trochu odpočinút. Pripravím si starú Singerku a v pondzelí začnem,“ sľúbila.

Počas prázdnin pošila parádniciam z rodiny, čo potrebovali, aj susedkám. Nikdy nezobrala za to peniaze. Žienky zasa neostali nič dlžné. Odvďačili sa fazuľkou, hrachom, vajíčkami, alebo kúskom slaninky, pohárom masti, alebo masteničkou z husacích pierok, či šichtovým mydlom, ktoré sa v tom čase varilo doma.

Mamička chcela nechať u rodičov, čo dostala, ale tí o tom nechceli ani počuť. Keď nás prišiel v nedeľu navštíviť otecko, musela mu to nabaliť do aktovky.

Všimla som si, že mamička už pri zvítaní hovorila nárečím – záhoráckym, no ja som hovorila po bratislavsky. Keď toho mala stará maminka dosť na počúvanie, tak ma vyzvala: „Už sa tolko nemlézňaj a ríč tak, jak ti zobák narosteu, snáds´ to od leta nezapomjeua?“ „Neé, pravdaže neé, enem mi to hned nedošuo, že sa mám z rečú preondzít.“ „No vidzíš, jak ti to pjekňe ide, hned mja prestali uši bolet,“ s úsmevom dodala.

Pravdou je aj to, že som naschvál hovorila spisovne, lebo som vždy túžobne očakávala tú vetu, až ma vyzve k nárečiu. Nárečie mi bolo milé iste preto, že som bola od malička naň zvyknutá. Veď som sa v Dojči narodila.

Izbétka – komôrka

Krstná zamotala kúsok chleba čo ostal po raňajkách do ľanového obrúska a prikázala mi: „Dzi do izbétky a oduož ho do žigle na chleby!“

V izbétke nebola dlážka. Zem bola vymazaná hlinou a bolo tam chladno. Odtiaľto viedli schody na húru [pôjd]. Izbétka bola miestnosť pre potravinové zásoby, ale bola tu i kasla [skriňa] pre šatstvo aj šúplatová [zásuvková], kde mali odložené sukne a spodné aj posteľné prádlo. Toto som vedela, lebo som videla neraz starú maminku po svätej omši odkladať svátečné šaty, keď ma zavolala, aby som jej pomohla, ked sa šaty už vyvjetrali.

Okrem tohto nábytku tu boli police, žigla na chlieb, múčna žigla [drevený zásobník], kameninové džbány s lekvárom, geletky ze sáduem [plechové vysoké nádoby s masťou]. Za dverami vysoký drevený mažiar obtočený na fest drôtom a v ňom železný tĺk na mak, police so zaváraninami, fľaše s rajščákovú ščávu [s paradajkovou šťavou], poháre s oharkama [uhorkami], zaváraným ovocím, zakryté celofánom a obviazané konopným motúzikom. Koryto na miesenie chleba, maselnica na smotanu, formy na maslo, sitá, vajdlínky, väčšie hrnce a kastróly, čo sa používali pri zabíjačke. Velikánske naberačky, drevené varechy, niektoré aj s dierkami a všeličo iné zavesené na stenách, veci vždy na poriadku. Stojac uprostred izbétky, zaspomínala som si tu na minulé leto.

Krstná nazberala smotanu z mlieka a keď jej už bolo dosť na mútenie, preliala ju do maselnice. Pokiaľ išlo ľahko s dierkovaným piestom pohybovať, nechala mútiť aj mňa. Maslo povyberala do drevených obdĺžnikových foriem, aby v nich stuhlo. Bolo žltučké, voňavučké a dobručké. Izbétka bola len o niečo menšia ako kuchyňa.

Pod dreveným plafónom s hradami, viseli na hambáuku [na drevenej palici] menšie miešky s fazuľou, hrachom, makom, sušenými hríbikmi, so sušeným ovocím – ščípkami. Tie miešky sa mi veľmi páčili. Boli z bielučkého ľanu a na každom bol vyšitý motív, pre aký účel sa miešok využíva. Hŕstka bôbu, na inom miešku zo 3-4 hríbiky, ovocie. Toto si vraj dzífčence [dievčatá] vyšívali do výbavy, teda i naše maminy.

Na stene boli umiestnené hlinené formy na kuglufy [bábovky]. Na inom hambáuku navrchu pod schodami na húru, viseli holenky [čižmy] svátečné a letné paríze [poltopánky]. Svetla bolo dosť, ako v kuchyni. Dívala som sa z veci na vec a všetko bolo na svojom mieste, len teraz visela na hambáuku letná obuv. Mne tu zrazu chýbali sifónové fľaše.

Pohľadom som ich hľadala, neboli na tom mieste ako v lete. Pri hrdle mali kovový kohútik, ktorým sa stisnutím napúšťala sóda do pohára. Boli po ruke hneď, ako sa vošlo do izbétky. Chodili sme ich vymieňať prázdne za plné k ľuďom, ktorých sme prezývali sifonári. Náš starý tatko i s krstným si v lete niekedy v nedeľu zarábali so sódou ríbezľové víno, alebo aj ovocný sirup pre nás.

Zabudla som sa v tom čare izbétky, až na mňa krstná zavolala: „Ná co tam tolko ňúraš a zgúňaš?“

Zahanbila som sa, lebo to znamenalo, že tam zo zvedavosti do všetkého nazerám. Také niečo by som nikdy neurobila. Nebolo to tak, ako si myslela. „Chybujú mi tu sifónové flaše,“ ohradzujem sa. „Ná co ťa v zimje po ňich.“ „V léce bývajú tady, pri dverách,“ ukazujem prstom na miesto, kde bývajú položené. Zamyslela sa a o chvíľku mi povedala: „Podzívaj sa pod schodama, mjeua by tam byt otevríta margarínová škatula, obrácená naruby, sú pod ňú, aby sa na ňe neprášiouo, ked ideme po schodoch na húru.“

Aj som ich pohľadom našla. Pretŕčali trocha spoza škatule. Mrzelo ma, čo si o mne krstná myslela. Vtedy som jej to nevedela vysvetliť, prečo mi tie fľaše chýbali a len som tam stála, ako v snách pozerala na veci, bez ktorých by som si izbétku nevedela predstaviť.

Až som vyrástla, pochopila som, že tie veci mi boli veľmi vzácne a drahé, ako i tí, čo patrili k nim, s nimi žili a potrebovali ich. Preto tie fľaše boli pre mňa dôležité.

Privykanie na zimu a tvrdosť slamníka

V zime mi dlhšie trvalo, pokým som si zvykla na to, keď sa do kuchyne vchádzalo z otvoreného gánku, dnu sa vtlačil studený vzduch. Hoci sa v peci neustále od rána kúrilo, poriadne ju prevetralo. Predstavovala som si vtedy Mrázikové nafúknuté velikánske líca, ako ich vydúva rovno do našej kuchyne.

Naskakovala mi husia koža a všetci sa mi smiali. Trvalo mi dosť dlho, pokým som si na to striedanie zimy a tepla zvykla. Marián ma nazval cintlavka.

Všetci štyria, Marián, Helka, Petrík i ja, sme spávali vo veľkom rozkladacom stole, ktorý nazývali tabula. Bol vyšší ako normálny stôl, štvorcový, aj bočné dosky boli vyššie. Na noc sa rozkladal a počas dňa naň kládli rôzne kuchynské veci.

Pred spaním odobrali vrchnú dosku, posunuli od seba jednu časť z dvojice nôh a bola pripravená pre nás posteľ. Vo vnútri bol slamník zvaný strožoch. Veľké vankúše, jeden z jednej, druhý z druhej strany a krížom jedna duchna [perina], ležali sme nohami proti sebe, navlečení v hrubých „drigoviciach“, čo bol úbor skoro ako teraz „body“, iba chodidlá nám z neho vyčnievali. Zapínanie bolo na chrbte cvernovými gombíkmi. Cez deň sme si v zime na ne obliekali aj ostatné veci.

Pred spaním som vždy fňukala, lebo ma konopná plachta škriabaláá a slama v strožochu [slamníku] pichaláá. Ponosovala som sa že v lete to nebolo až také pichľavé ako teraz.

„Cintlavá frajlička, cintlavá frajlička,“ vysmieval sa mi bratranec. Občas pridal aj bratislavská.

Uľútilo sa starej maminke a podržala mi stranu: „Máš pravdu, rybinko, čerstvú suámú sme nadžgávali strožochy až po léce, ked ste tady už nebyli. Proto ťa to fčil vjec pichá, lebo na konci leta je strožoch už mjaký od starej suámy.“

Postele starých rodičov boli priestranné, tiež v kuchyni po oboch stranách stien a v strede stôl. Mamička spávala so starou maminkou. Krstní rodičia mali spálňu povedľa kuchyne. Posteľ starého tatku bola pri našej tabuli.

Veci vo veľkej vážnosti

Nad našimi hlavami na drevenej hrade boli vždy uložené knihy, časopisy, požičané z miestnej dojčanskej knižnice. Aj Pútnik Svätovojtešský, čo si kupovali asi v kostole, alebo v Spolku.

Po večeroch z nich čítavali a hovorili o novotách v hospodárení. Mamička im priniesla Živenu, časopis pre ženy (donedávna sme z toho mali doma velikánsku knihu zviazanú, po ročníkoch).

Všetky tieto časopisy a niektoré knihy spolu s drevenou debničkou s vecami na holenie, boli na hrade vysoko pod dreveným plafónom mimo nášho dosahu. Mali sme prísny zákaz siahať na ne.

Nazerať sme mohli, až ich mali v rukách dospelí. Mňa zaujímali časopisy a knihy, aj pekné príbehy v Pútniku Svätovojtešskom. Čítavala som nahlas pre všetkých.

Boli tam porcelánové aj hlinené hrnčeky. V niektorom z nich mala stará maminka drobné peniažky. Vyťahovala z nich, keď nás posielala niečo kúpiť do sklepa k Houým (súkromný obchod vo Véske).

Chlapci mali zasa záujem o drevenú debničku. V nej bolo zabudované zrkadlo. Keď sa debnička otvorila, zrkadlo sa postavilo a odokrylo mydlo, štetku, remeň a britvu, na ktorom sa ostrila a hladila. Tiež kamienok, s ktorým si potierali miesto, keď sa pri holení porezali. Debničky s holením si skladal starý tatko a krstný len v nedeľu, alebo keď išli niečo vybavovať na úrad. Keď si ostrili na remienku britvu, dovolili chlapcom, aby im remienok podržali. Pri pohľade na hradu, spokojná, že je všetko na svojom mieste, som usínala.

Naši starí i krstní rodičia vstávali zavčas rána. Prácu mali rokmi rozdelenú, ženy dojili, starali sa o hydinu, o zvieratá v chlievoch. Muži zasa v stajni o dobytok, zajace, pripravovali pre nich krmivo, rúbali drevo. Aj v zime chodievali na polia rozvážať hnoj i močovku. Ale aj všeličo iné, o čom sme nevedeli. Marián sa staral o zajace i holuby.

Keď sme vstávali, v kuchyni už bolo zakúrené. V peci drevo len tak pukotalo, na peci bublala káva cigória, alebo melta a voňala aj s čerstvo nadojeným mliečkom. Chlebík na stole v obrúsku.

Pri krájaní sa niekedy stalo, že padla skyva chlebíka na zem. Stará maminka ju okamžite zodvihla, prežehnala, pofúkala a pobozkala.

Čudovala som sa a spýtala, prečo ten chlebík bozkala? Vraj sa mu takto ospravedlnila, lebo chlebík si treba vážiť. Ľudia sa ťažko narobia na poliach, pokiaľ sa chlebík ocitne na stole, a preto tu má mať čestné miesto i s ostatným jedlom, lebo je to Boží dar. Takto nám to vštepovali do pamäti. Z jedla sa nesmelo nič vyhodiť. Malé zvyšky dostali psi a mačky.

Naše pestvá a povinnosti počas zimných prázdnin

V tých rokoch bývali tuhé zimy, velikánske záveje pani Zima veru snehovou nádielkou nešetrila. V prvé dni nás mamička nechala vyšantiť. Vytvárali sme do závejov postavy, anjelov, sánkovali sa a guľovali.

Naše sánky boli dve dlhšie polienka porúbané do trojuholníka na na nich kúsok dosky, sedeli sme s nohami vo vzduchu. Na jednej hrane polienok to išlo dolu dvorom milá radosť. Bratranec na okrajoch pribil dva klince tak, aby sa ohli. Tam sme navliekli hrubší povraz, zapriahli Rexa ten nás ťahal dolu dvorom, bol trocha z kopčeka. Helka mala aj iné sánky, také pre malé deti i s operadlom. Tie sme vyťahovali, keď nás poslali zaniesť niečo k tecici a naložili sme na ne Helku aj Petríka.

Neminuli nás ani umývačky snehom. Stavali sme si na dvore bunkre a samozrejme aj snehuliaka s deravým kastrólom na hlave, uhlíkmi v očiach a mrkvou v nose.

Keď sme zazreli krstnú ísť do chlieva, boli sme jej v pätách a pomáhali naberať zrno hrnčekom z veľkej otlčenej plechovej geletky, do drevených zásobníčkov pre sliepky.

Chodili sme sa aj na Barinu kĺzať, hrať s ostatnými deťmi z okolia a závideli tým, čo sa korčuľovali na kačenkách. Kačenky mali asi traja chlapci na našom konci. Občas ich požičali výmenou za niečo iné kamarátom. A tí už vedeli, ako malých prekabátiť.

Fantastické boli preto, že pasovali na baganče malým i veľkým chalanom. Kľúčikom sa na boku dali rozšíriť na šírku i na dĺžku. Vydržali deťom po viac zím. V tých rokoch som kanady alebo krasokorčuliarky pre dievčatá v dedine u nikoho nevidela.

Mamička nám zaradila do programu každý deň aj učenie. Stará maminka pri nás sedela, zašívala a flekovala [plátala] čisté mjechy [vrecia], aby boli v lete naporúdzi. Krstná varila, mamička na nás dozerala, ako sme písali úlohy, popritom štrikovala, alebo niečo fercovala [stehovala] a pripravovala na šitie. Potom nás skúšala násobilku, vybrané slová a nahlas sme čítali, písali do zvláštnych zošitov pre krasopis a učili sme sa i z iných predmetov. Ruštinu sme museli zvládať bez dozoru.

Strašidlá na pôjde

V jeden deň po obede, krstný vyšiel po svojej robote na dvor a krstná sa obrátila k starému otcovi: „Taci, prosím vás, donésli by ste z húre štráf suaňiny zajtra k sňídaňú [kus slaniny k raňajkám]?“

Starý tatko otvoril dvere do izbétky a vychádzal na drevené schody. Začali sme modlikať, aby aj nás zobral na húru [pôjd]. „A to šeckých?“ Aj malí kričali: „Aj nás, aj nás.“

V meste sme takú húru nemali a ani sme netušili, čo tam môže byť.

Súhlasil. Najprv išiel bratranec, za ním ja, malí išli po nás, starý tatko bol posledný. „Dzite blíž ke sceňe, nech nepopadáte!“ Schody nemali zábradlie.

Odviedol nás ďalej od schodišťového otvoru. Predtým som tu nikdy nebola. Páčilo sa mi tam: „Jéjdanénky, toto je tá húra?“ zvolala som. Bol to veľký priestor pod strechou, nad celým domom. Podlaha bola vyzametaná čistučká, vymazaná hlinkou. Vysoko pod strechou na paliciach boli povešané klasy – kukuričné dvojičky.

Na zemi boli veľké kopy zrna, v nich zapichnuté drevené lopaty. „V tejto kopje sú postrkané jabúčka, kožúšky – dúho vydržá.“ Zvonku vyzerali skoro ako kiwi, troška do zelenohneda, s malinkými chĺpkami kyselkavej chuti. „Hen v tej zas zimňí hrušky, aby nezamrzli a v temto míšku sú orechy, to aby ste vjedzeli, až vás pro ňeco pošlú, ked nebudem doma,“ informoval nás starý tatko.

V strede na hambáuku [na drevenej palici] visel kúsok údeného mäsa a dva menšie kúsky slaniny. „Po zabíjačce budeš ináč vypádat,“ prihovoril sa hambáuku. „Enem či tu ešče aj my budeme?“ vzdychla som si skormútene. „Sceua bych zažit aj zabíjačku.“ „Co nevidzet to snad zažiješ, mušulka je už pjekná.“

„Dzeci, toto je tu tkáčsky stav, ked sa tepichy zederú, stará mama dokáže na něm utkat nové, ze starých hader. Vašim mamám utkaua z konopných aj z lanových ňitek puachty [plachty] a do výbavy všelijaké tištuchy [obrusy] a prikrývadlá na postele, uciráky [uteráky]. Dzífčence si na to potom povyšívali s pamukem všelijaké vzory.“

To sa mi už vybavilo v pamäti, lebo doma sme zakrývali ustlané postele takými konopnými plachtami, čo mali na boku vyšitú širokú bordúru. (Teraz je to naše vzácne dedičstvo)

Otvoril potom drevenú žiglu [hlbší zásobník s vrchným otváraním], bola plná starších blúzok, zástrerí, sukní. „Postrihajú sa z ňich tenké pásky, pozvazujú, zamotajú do kúbka a utkajú sa zas nové tepichy,“ pokračoval.

Nás zaujalo čosi, čo viselo na velikánskom hrebíku [skobe] na jednom drevenom tráme. Bolo to hrozné čudo, také sme s bratom nikdy nevideli. Velikánske sklenené oči, čudný dlhý nos, báli sme sa toho a pomaly sme začali spätkovať. Toto budú asi strašidlá, čo nás nimi strašia, keď neposlúchame, myslela som si.

Starý tatko práve zvesil slaninku, keď môj bratranec priskočil ku strašidlám. Boli tam štyri, jedno si rýchlo nasadil na hlavu a začal vyskakovať, vrieskať a strašiť nás. Rozutekali sme sa od ľaku. Starý tatko mal čo robiť, aby nás zachytil pred schodiskovým otvorom. Inak by sme asi popadali dolu schodmi.

„Ty buázne, ná proč ty dzeci lakáš? Šak ty víš, že sú to plynové masky, ešče od vojny. Víš, co sa im mohuo stat, keby popadali?“ Dal mu pohuavek [facku po hlave]. Sňal mu masku z hlavy a zavesil k ostatným.

Na tráme boli položené i rôzne plechovky, zelené vyššie, modré, červené aj žlté o niečo menšie. S rešpektom sme stáli obďaleč od toľkých očí a nosov a starý tatko si zaspomínal.

„Masky nám rozdávali prez vojnu, keby byuo ňejaké chemické ohrozeňí a mjeli sme ich furt pripravané na velikej púdruši [konopnej plachte] aj s ostatňíma vjecama do krytu. Ten sme mjeli určený na Bištavje.“ Bištava bol majer ďalej od dediny.

Boli sme zvedaví. „V zelených byli naskuádané plynové masky a ostatňí konzervy sme našli na poli. Došli z neba z amerického eroplánu, byuo v ňich jedzeňí, šunka, cukr, ovocí. Necháli sme si ich na památku.“ Spomenula som si, že takúto modrú, s cukrom, má stará maminka v kredenci schovanú na samom vrchu. Dvierka boli vždy zamknuté, to kvôli nám, aby sme naň nechodili. Niekedy sa stalo, že dvierka nechala otvorené a my sme si pocukrovali aj chlebík s masťou. To bola ale dobrôtka. No keď našla rozsypaný cukor na kredenci, vypočuli sme si od nej tradičné nadávky o mlsných pajzákoch [maškrtných nezbedníkoch]. Po schodoch sme už schádzali menej vystrašení a tešili sa ráno na vôňu praženice s cibuľkou a slaninkou nakrájanou na hrebienky.

Starý tatko s krstným mávali sýtejšie raňajky, aby vládali pracovať. Toľko sme všetci prosíkali, až sme po jednom hlte dostali. Samozrejme, že toho urobili kvôli nám viac.

Chutil nám aj chlebík s domácim maslom, slivkovým lekvárom, bielou kávou. Ja iba precedenú. Mliečko tiež. Mamička nám ho prevárala a vytvorila sa na ňom kožka. Ja som kožku nenávidela, už z pohľadu na ňu mi prišlo zle. Vybrala mi ju lyžičkou z hrnčeka, myslela som si, že ju dá mačke. Dala si kožku do dlane a prstom rozmiešala na kašičku a natrela na tvár. Toto bola jej jediná kozmetika v tých časoch, čo si pamätám.

Inokedy, keď ma volal bratranec na pôjd: „Pod, máme ít pro jabúčka, budú pécit zahybáky!“ ani za svet by som nešla: „Lez si sám, ty výmyselníku jeden, ešče fčil sa trasem od laku, jaks´ mja vystrašiu,“ bránila som sa a protestovala.

Páračky

V jeden večer, keď sme sa v tabuli pred spaním už utíšili, započúvala som sa do rozhovoru dospelých. Stará maminka sa pýtala krstnej: „Anko, pamatáš sa, u koho sme naposledy drápali perí, u Vrabcú, či u Vajdú?“ „Mami, mje sa zdá, že u Rehákú, fčil by sa mjeuo drápad snad u nás. V ňedzelu po svatenši sa dohodneme, kerá može dojít.“ Pochopila som, že si takto vzájomne pomáhajú, snáď i s iným, ako s perím.

Nevedeli sme, na ktorý deň sa dohodli. Raz zavčas rána, začali buchotať s vajdlínkami, sitami, varechami. Zarábali cesto. „Aby byuo ňeco pod zub pro súsedky, aj pro chuapú, pri tých drápačkách. Budú zahybáky, jabúčkové, makové aj oškvarkové uokše.“ Oznamovali nám. Oškvarkový uokeš bolo cesto, ako na pagáčiky. Nevykrajovali z neho, ale vyvaľkané kládli na pekáč, nožíkom urobili na ceste kosoštvorce a po upečení pokrájali na štvorčeky.

Mamička tĺkla v mosadznom mažiariku škoricu s vanilkou a cukrom. Pekne to voňalo. Mažiarik býval vyložený navrchu kredenca povedľa kuchynskej váhy, aj na nej boli misky z mosadze. Krstná so starou maminkou varechami pracovali vo vajdlínkoch s cestom. Pri toľkej práci potrebovali v kuchyni miesto, tak nás po raňajkách vystrnadili von.

Na gánku sme našli starého tatku. Sedel, v rukách držal železný tĺk a medzi kolenami mal vysoký drevený mažiar pozliepaný z malých kúskov dreva do okrúhla omotaných drôtom. Tĺkol mak.

Keď sme sa ocitli vonku, okamžite zareagoval: „Do sce z makových zahybáku jest, nech poví já!“ „Já, já, já, já,“ hlásili sme sa všetci. „Aby vám lepší šmakovali, mosíte mi pomocit. Každý z vás mi pri tem zaspíva ňejakú pjesňičku.“

Zaumienila som si, že by to mala byť taká, čo sa vzťahuje k maku. Keď prišiel rad na mňa, začala som:

Čížičku, čížíčku, vtáčku maličký,
povedz mi čížíčku, ako sejú mak?

Mala asi päť slôh. Vtom starý tatko presunul váhu tĺku do mojich rúk, hoci sme ho spolu držali v oboch rukách po celú dobu. Asi chcel zistiť moju výdrž. Nechal ma chvíľu a ja som už vedela, že tú dlhú pesničku s tým ťažkým tĺkom v rukách, nedospievam. Navrhla som: „Móžem začat račik inačí pjesňičku?“

Pousmial sa a súhlasil. Začala som:

Cip, cip cipuruška
mak, mak, makuruška,
cipuruška, cipová,
makuruška, maková.

Veru ťažko mi to dvíhanie išlo, ale vydržala som. Neviem, či to urobil každému z nás, alebo iba mne. Všetci sme sa vystriedali aj niekoľkokrát, pokým stará maminka zavolala: „Štefané, ná co je s tým makem? Co chvíla ho budeme potrebovat.“

Okolo obeda sa z kuchyne šírili vôôôôôneeeeee, no museli sme vydržať, až zahybáky vychladnú.

V podvečer starý tatko s krstným priniesli do kuchyne ďalší stôl. „Dzecka, a vy nám pomožete podonášat skuádací legátky [skladacie stoličky] z komory.“ Boli pod velikánskym korytom, aby nezaberali miesto. Podržali od steny koryto, pokým sme s Mariánom stoličky povyberali. „Dobre ich poucírajte, večer nás bude moc.“ V komore bolo pre nás tiež veľa zaujímavých vecí, ale dnes nemali čas na naše otázky.

V kuchyni voňala vo veľkom hrnci melta. Zahybáky boli pokrájané aj oškvarkové uokše, pozakrývané obrúskami, nami pokoštované. Čakali na našej tabuli odložené pre pomocníkov.

Všetko bolo pripravené a my sme túto noc mali spať v spálni u krstných rodičov, čo bola izba na opačnej strane kuchyne, ako bola izbétka. Teda v strede bola kuchyňa, z nej sa išlo vľavo do spálne a vpravo do izbietky.

Dvere mali vo vrchnej časti okienko a na klinčekoch tam visela záclonka, firhanek. Prikázali nám, aby sme sa z postelí ani nehli, nemusíme počúvať, čo dospelí rozprávajú. Náš krstný otec bol vyučený stolár, nábytok do spálne urobil sám. Pre našich urobil tiež nábytok do kuchyne i spálne, čo sme používali doma.

Len čo dvere zavreli, boli sme pri okienku a naťahovali krky. Aj malých sme občas na chrbte zodvihli. Výhľad sme mali na opačnú stranu kuchyne, na stene viseli obrazy Božského srdca a Panny Márie, velikánske ako v kostole. Pred nimi sme sa ráno i večer modlili.

Lampa z bielučkého porcelánu, po okraji boli vykreslené postavičky, kominárik, ako zdraví dievčinu sediacu na lavičke v záhradke. Mladý muž kľačiaci s kytičkou v ruke pred inou dievčinou a takéto podobné motívčeky boli dookola. Inokedy pred spaním v tabuli sme si šuškali o postavičkách a vymýšľali s Mariánom príbehy.

Krstný doniesol z pôjdu velikánsku perinu. Bolo v nej nadžgaté perie, ktoré tam postupne strkali, keď šklbali husi. Susedky i z rodiny sa poschádzali. Posadali okolo stola, každá si pred seba vzala zo stredu kôpku peria. Vyberali z nej husie pierka, prsty namáčali do misky s vodou, šikovným pohybom oddeľovali perie od kostrnky. Nadriapané perie púšťali do košíčkov, čo držali na kolenách pod stolom a kostrnky dávali zvlášť na kôpku.

Tecinky [tetky], boli tam i mladšie dzífky [dievky], pomaly pohybovali rukami a nám sa zdalo, že boli ako spomalené sochy. Spievali pri tom potichučky, krásne. Prišli i pachouci [mládenci] z okolia, keď zvedeli, že sú u nás drápačky. Hneď bolo veselo. Začali rozprávať príbehy o bosorkách, bosorákoch, príhody z cintorínov, čo sa sväto-sväte stali. O hastrmanoch [vodníkoch], pri mlyne na rieke Myjave, ako chytali ľudské dušičky do hrnčekov pod pokrievku, keď sa niekto z dediny utopil a lákali ľudí vojsť do hlbočiny.

Drkotali sme zubami od ľaku aj od zimy, lebo sme stáli na boso v izbe, kde sa nekúrilo, iba pred spaním sa otvorili na chvíľku dvere a vpustili tam trocha tepla z kuchyne. Malí dávno spali, nevládali sme ich toľko držať na rozčapky na chrbtoch.

Potom i veselšie príhody začali rozprávať, to sa už neudržali a smiali sa, až perie začalo lietať. Nôtili „Dojčanské pjesňičky – tahavé,“ tie sme počúvali z postele a unavení zaspávali, pri smiechu, vrave a speve.

Ráno sme sa čudovali a vyzvedali, ako sme sa ocitli v tabuli v kuchyni. Naši počas dňa z tajomných ustráchaných otázok o strašidlách, bosorkách a hastrmanoch zasa zistili, ako to s tým našim spaním vlastne bolo.

Tajomná komora

Po páračkách sme pomáhali odkladať stoličky z gánku do komory, opäť pod velikánske koryto. Starý tatko sa mu prihovoril: „Tebja budeme za ňejaké dva týdňe potrebovat k zabíjačce, aj tebja“ urobil polkrok ku kadi s kyslou kapustou. „Enem či tu my ešče budeme,“ vzdychla som si nahlas túžobne. Všetko, čo sa na dvore dialo, ma zaujímalo.

V strede komory bol vchod do podzemia prikrytý hrubými doskami, veľmi tajomný. Môj brat bol zvedavý, ale aj ja, čo je pod tými doskami tam dolu. Po našich zvedavých otázkach, starý tatko zodvihol zo dve – tri. Objavila sa veľká jama vykopaná v zemi. Porozprával nám, že táto pivnička im slúžila cez vojnu ako provizórny úkryt pri bombardovaní, ak by nestihli zájsť na Bištavu, kde mali určené miesto úkrytu. Aj zásoby potravín tam skrývali. „Neraz, prez vojnu nám jama dobre posúžiua,“ skonštatoval. „Ked nebude ňegdo z vás posúchat, može si to tam dúle vyskúšat,“ dodal. Nikdy sa to nestalo, aj keď to s našou poslušnosťou často nevyšlo. Pred tým tajomným otvorom sme mali všetci poriadny rešpekt.

V komore boli dva veľké drevené zásobníky na grumbíre [zemiaky] a cukrovku [repu], tak pre prvú chvíľu, aby mali po ruke a „nemoseli sa pokaždé venku v hrobli kutat, ked ich akorát potrebujú.“ Boli pozakrývané starými tepichmi [kobercami], aby neozeleneli.

Starú murovanú pec som si pamätala, keď som bola asi 4 – 5-ročná, piekli v nej chlieb raz za týždeň a pred sviatkami i drobňičky – dojčanské koláčiky, zahybáky strešňové [čerešňové}, makové, syrové aj iné ovocné a slané oškvarkové uokše, tak ich naši nazývali, ak si to dobre pamätám, ale inokedy aj husi a kačky.

Starý tatko zišiel po dvoch schodíkoch, otvoril železné dvierka na peci, aby sme nazreli, ako to v nej vyzerá. Teraz tam boli odložené veci, nakoľko sa už pec nepoužívala, nakúkali sme dovnútra. „Toto sú uopaty na sádzaňí a vybíraňí, toto zas ohrebuo na vybíraňí uhlíku, ked je už pec rozpálená, kutáče.“

Boli tam odložené pekáče, rôzne liatinové i hlinené formy, v ktorých sa piekli husi, kačky aj nádoba s menším zmetáčikom, s ktorým sa potieral upečený chlebík s vodou. V tejto peci sa dávno nekúrilo. Povedľa bolo opreté veľké koryto s výpustkom, v ktorom nás každú sobotu v zime i v lete kúpali.

Sediac na koberci na zemiakoch a cukrovke, sme čakali na poradie. Od najmenších po najväčších. Nám iba teplú prilievali. Väčšinou nás krstná vzala do obrichtungu – do očisty, či do parády? Malí fňukali, čo ich očká štípali od šichtového mydla.

Hanbila som sa a doprosovala, že sa sama okúpem. „Ešče to. Ty by sas´ tu špelúchaua nevím dokedy, jak doma ve vaňi,“ a už ma mydlila. Oči ma štííípaliii, lebo tento kúpeľ bol vždy od huavy až po paty, plakať som sa hanbila iba som protestovala, že doma máme v kúpeľni pod kotlom aspoň zakúrené a tu je poriadna zima. „Neboj sa ňic, nakonec ťa vyucíram konopným ucirákem, uvidzíš, jak ťa zahreje.“ Aj ma zahrial, myslela som, že mi kožu zodrala pri tom utieraní. Krstný nás prenášal po jednom do kuchyne. Dospelí sa kúpali vo veľkej kadi, keď sme spali.

Mydlo šichtové, tak ho nazývali, mi pri umývaní už tak nepáchlo, ako keď sa na dvore varilo z kostí. Zapchávala som si nos pri nosení polienok ku kotlu. Veľmi dlho sa to muselo variť. Neviem prečo ho nazývali šichtové, snáď preto, že to bola dlhá lopota pri varení?

Až oveľa neskôr sme doma v Bratislave kupovali v konzume toaletné mydlo, to bolo príjemnejšej vône a bolo aj farebné.

Prekvapenie na zahriatie

Vrátili sme sa z dvora, premočení od snehových závejov. Baganče položili na polienka pod pecou, aby sa nám skoro usušili. Skrehnutými rukami mávali nad horúcou pecou, lebo rukavice sa vtedy nenosili. Dievčence mali mufy, také malé tuneliky z kožušinky šnúrkou zavesené na krku. Lenže keď boli ruky strčené v mufe, nedalo sa nimi nič robiť. Chlapci si dávali ruky do vreciek kabáta, aby si ich trocha ohriali. Mali aj štrikované palčiaky, ale keď ich bolo najviac treba, nebolo ich. Dobre nám padlo preto mávať rukami nad pecou a zohrievať sa.

„Mám tu pro vás něco lepšího na zahríci,“ prihovorila sa nám krstná, keď sme sa prezuli do papúč. „Včéra večer, ked ste už zaspali, nastrihali sme dúhé pásy ze starých hader, možete ich namotávat do kúbek na nové tepichy. Ked si zasúžíte, dostanete z ňich aj vy dvá.“ Myslela mňa i brata.

Priniesla kôš na zemiaky, grumbirák, bol čistučký, suchý, plný nastrihaných pásikov, asi trojcentimetrových všelijakých farieb a druhý prázdny. Malí, Petrík a Helka, nám kľačiačky pri koši hľadali končeky a my s Mariánom sme ich zväzovali a namotávali do klbka a tie sme hádzali do prázdneho koša. Smiali sme sa na tom, lebo klbká vyzerali najskôr ako malé lopty a potom, ako obrovské veľké vajcia. Stará maminka nás posmeľovala: „Ale vám to ide a jak pjekňe to robíte.“

Ani nás nenapadlo protestovať, že na zahrící sme si predstavovali dajakú sladkú mlsku – teplú krupicovú kašu posypanú škoricovým cukrom, poliatu roztopeným domácim putrem [maslom]. Alebo kukuričnú s dočervena upraženou cibuľkou.

„Na tem tkáčskem stavje, co ste vidzeli na húri [na pôjde], budem tkat nové tepichy [koberce], až vyjde v zimje na to čas,“ povedala stará maminka. „A kde máte kolovrátek? Pamatám sa naň, ked ste z ovčí vlny, z velikého kúdelu, robili na vreténku ňitky,“ spýtala som sa. „Má ho poščaný Terina, po večeroch na ňem robíva.“

Bolo mi jasné, že tkáčsky stav potrebuje na rozloženie veľa miesta a pokiaľ budeme na prázdninách, nie je tu preň dosť miesta. Zaspomínala som si, ako zastrkávali pomedzi niťovú osnovu nastoknuté pásiky z handričiek na drievku. Drievko nazývali čunek [člnok] a nohami pod stavom prehadzovali dajaké pedáliky a rovnými drievkami upevňovali handričky pomedzi nitky, je to už veľmi dávno, teraz to už ani nemám všetko tak v pamäti, snáď to bolo i trocha inak.

Konečne bude zabíjačka

Pri pestvách, ktoré sme vonku s kamarátmi vyvádzali, sme aj poriadne vyhladli. Krstná pri načínaní ďalšieho chlebíka povedala: „Ná, jak sa ten chléb míňa. Tolko krkú, už načínam posledný.“ Urobila na ňom kríž a odrezala z neho. „Zajtra mosíme zamísit, aby byuo k zabíjačce.“ Konečne prvá správa o zabíjačke. Tak predsa sme sa dočkali, teším sa v duchu.

Na druhý deň skoro ráno nás zobudilo tiché nôtenie a popri tom čudný zvuk, bolo to také pukanie, ako pchch, pchch, pchch do taktu. Vychádzal z cesta v koryte, do ktorého postupne vnárali ruky a miesili, raz krstná, raz mamička, raz stará maminka a pri tom si tíško spievali. Keď sa v ceste urobila bublinka, praskla a vyrobila ten zvuk. To sme už kľačali pri okraji tabuli a dívali sa.

„Fčil ňic nescite, mosíte chvílenku vydržat, podzívajte sa na tú zarýpanú ruku od cesta, až bude čisťulinká, potom možete povylézat z tabule,“ ozvala sa k nám krstná.

Neskôr ho poprekladali do pomúčených slamených košíkov, troch guľatých i troch oválnych. Obsypali troška múkou, pozakrývali obrúskami, prežehnali a vyložili ich na našu tabuľu, aby kysli. Z cesta potom trocha kvásku odložili do komory, aby bolo čím zamiesiť i nabudúce. Tá troška kvásku mala špeciálny názov, ale ja si za svet neviem naň zmyslieť.

Krstný onedlho viezol košíky na saniach k pekárovi. Chceli sme ísť s ním. „Pujdem do Spolku, na Počtu, a na Úrad ňeco povybavovat, potom sa zastavím pro chleby. Skúr jak o trech mja nečekajte,“ kričal zo saní, keď vychádzali koníky z dvora. „Dzecka, vy podonášajte zatád otépky s tenkým na zaoužení, aj polénka k chlévom. Za budárem je ich nakálaná velikánska kopa. Aby bili na ráno pripravené, pod kotuem, až začneme!“

Budárom nazývali záchod. Mne to slovo znelo nóblesne a čudovala som sa, že práve takýmto slovom nazývajú tento drevený domček. Raz sa na to našich spýtam, ako je to s tými výrazmi, čo sa tu na všeličo používajú inak, ako u nás doma.

Dreva sme nanosili a poukladali ku kotlu veľkú hŕbu. Z chlievov sa ozýval taký buchot a rykot. S Mariánom sme sa vošli pozrieť dnu. „To proto, že dneskaj nedostauo tolko žraňice, aby mjeuo ráno čisté bále [črevá]. Proto tak ryčí.“

Večer naši ostrili nože, čistili cesnak, krájali žemle na kocky. „Toto pujde do pluncek aj do itrňiček, neuchýtajte z teho,“ hrozila mamička, vchádzajúc do izbétky pre velikánske hrnce a kastróly, varaje a žufánky [varechy a naberačky]. Keď sa otvorili dvere, zaviala k nám vôňa čerstvučkého chlebíka. Bol uložený v žigle na svojom mieste. Rýchlo sme sa nadýchli tej Božskej vône. Ťažko sme veru od vzrušenia zaspávali a nevedeli sa dočkať rána.

Zabíjačka

Prebrali sme sa ráno na prasací rykóóót, postupne utíchal. S bratrancom sme sa rýchlo poumývali v lavóre, za dverami v kuchyni. Bol položený na drevenom stojane s visiacim konopným uterákom i s plechovým džbánom. Obliekli, pomodlili a vyšli von na gánok.

Z kotliny sa parilo a prasa ležalo vo velikánskom koryte obliate horúcou vodou a krstný so starým tatkom z neho škrabali štetiny so špeciálnymi škrabkami. Mamička niečo usilovne vo vajdlíne miešala, bola to vraj krv. Neskôr nám povedala, aby nezhustla, pokiaľ vychladne. Keby sa v nej vytvorili glocky [hrubšie kúsky], nedala by sa použiť do pluncek [krvavničiek]. Na dvore bol veľký stôl a z trojnožky rám, na ktorý očistené prasa potom zavesili.

Stará maminka s krstnou rýchlo umývali koryto a štetiny hádzali do ohňa pod kotlom. „Dzite na gánek a nezavadzajte, odtát sa dzívajte, je pjekný čas, na zabíjačku jak stvorený. Psi sú zavrítí v stodole, né, aby ste ich vypuscili!“ prikazovali. „Za chvílu podonášajte polénka, ňejak friško sa míňajú!“

Krstný ostrým nožom rozrezal prasa stredom brucha a začal vyberať vnútornosti. Črevá nazývali bále. Toto sa mi veru nepáčilo a pri pohľade na to ma napínalo, preto som išla radšej pre polienka. Pomaly som si ich nakladala, vyčkávajúc, kedy budú bále už vonku. Motkala som sa tam. Večne tu však stáť nemôžem. Vrátila som sa s naloženou náručou vyše hlavy, keby náhodou, nemusím ich vidieť.

„Á, Vjerínko, už si tu, ná des´ byua do fčilka? Skoro bych zapomjeu, nechau sem tu pro tebja pjekný prstéňek,“ oslovil ma krstný. Všetci sa usmievali a poškuľovali smerom ku korytu. Tušila som, že to bude dajaký žart na moju adresu. Potom som ho zbadala i ja. Bolo to koliesko z posledného črievka spod chvostíka, položené na okraji koryta.

Rozosmiala som sa s nimi. Starý tatko dodal: „Bude z tebja paráááádňica.“ Marián ma vyzýval: „Enem si ho oprobuj na prsteňíček!“ Aj keď to bolo tento raz na moju adresu, zamilovala som si ich humor, už od detstva. Z ničoho nič stvorili žartovnú atmosféru aj na vlastné osoby. Nik sa preto nehneval. Pri práci to vytváralo priam dobrú pohodu. Marián ma naháňal s prstienkom po dvore a nútil ma, aby som si ho nastokla na prst. Všetci sa smiali, no takú radosť som mu neurobila.

Červenala som sa a okúňala. Radšej som šla pozrieť malých. Dlhšie spali, ako my. Obliekali sa a boli už hladní. „Dneskaj máme ze sňídaňím [raňajkami] počkat,“ oznamujem im. Onedlho sme z gánku videli krstnú, ako vyberá dierkovanou naberačkou niečo už uvarené z kotla a kladie to na dosku na stole a krája na menšie kúsky. Zakričala na mňa: „Vjerko, priprav vidličky a tarélky, chléb je nakrájaný, možeme ít sňídat. Šípkový čaj je na peci, venku bude ňekdo zatád na stráži.“

Všetci sme si pošmakovali [pochutnali], aj Rexa a Broka vypustili, bolo aj pre nich. Zápasili s tým na hnojisku. Myslela som si, že sú to tie črevá, na čom sa hostia. Ale kdeže, zbadala som ich vo vedre povedľa. Spytovala som sa, prečo ich už dávno nevyhodili na hnoj pre psov. „Ná do čeho by sme potom tuačili pluncky, itrňičky a kuobásky?“ Neverila som, tak z toho jesť určite nebudem, zapovedala som sa v duchu.

Stará maminka sa opýtala: „Chuapi, donesem z teho reckového [ríbezľového]?“ „No ked myslíte, že je máuo masa do kuobásek, doneste,“ zažartoval krstný (myslel na nedopatrením pomleté prsty).

V ich súhre pri práci bolo badať, že ju majú dávno podelenú a každý z nich vie, kde je jeho miesto. Nepotrebovali žiadneho odborníka – mäsiara, vo všetkom boli zruční. Naša mamička iba čakala na príkazy. Ľutovala som ju, ako to môže robiť, keď som ju zazrela, ako z vedra vyťahuje črevá a s hrnčekom ich prelieva vodou. Zapchávala som si nos, idúc okolo. Pri ďalšom vedre ich zasa krstná, držiac v ruke dajaké drievko, zbavovala šlemu [hlienu], keď som sa spýtala, čo to robí.

Pri mletí mäsa do itrňiček [jaterníc], starý tatko začal nôtiť smutným hlasom:

Pes itrňičku zežral, velice málučkú,
a došeu k ňemu kuchar,
zabiu ho s paličkú.
Puakali šecky psové,
vuožili jeho v hrob,
na desce mramorové,
byu nápis týchto suov.

Bola to pesnička bez konca, spievalo sa to opäť, dokola a dokola. Všetci sme sa so smiechom pridali, neraz sme ju spolu spievali.

Krstná v kuchyni dala piecť mäso do rúry a vo velikánskom hrnci vyvoniavalo zabíjačkové zelé [kapusta]. Obed bol o niečo neskôr, ako po iné dni, lebo vraj mäso muselo trocha vychuádnut [vychladnúť] predtým, ako ho dali variť i piecť.

K večeru ešte za svetla nás zavolali a nakázali, že zanesieme príbuzným a susedom karminu [ochutnávku]. Mne povedala stará maminka: „Vjerko, ty zaneseš Bakičom, Mikulom, Šebestom, Rehákom, a Marián zas Beňom, Habom, Štorom, Vrabcom, Savarom.“

Podozrievavo som sa spýtala: „A zostane ňeco aj pro vás?“ „Neboj sa, šeckého je dost aj pro ostatňích, aj oňi sa s nama dicky podzelá a pošlú okoštovat. Naše prasa byuo velice pjekňe vykŕmené, je z čeho posuat. Za šestáky, co dostanete, rybinky moje, si dzite do sklepa k Houym kúpit kapky alebo brauzu [cukríky alebo šumienku] a dávajte pozor, nech cestú nevylejete z konviček z teho ovaru!“

Veľmi som sa hanbila niečo zobrať, no nasilu mi to strčili tecinky [tetušky] do vrecka. Karminu sme úspešne odnášali až do tmy. Večer, keď sme sa vrátili, v kuchyni voňalo iné jedlo, ako na obed. Počas roznášania sme i poriadne vyhladli. Krstná nám už z niečoho na prutvane [pekáči] krájala. „Nauožím vám fčil z týchto puklin [naložím vám teraz z týchto puklin].“ Neprotestovala som. Všetko sme vyjedli i taniere chlebíkom vytreli.

Keď sme si večer líhali, bola som šťastná, že som sa dočkala tej zabíjačky. Boli sme unavení, ale spokojní, že i my sme pomáhali. S Mariánom sme si počítali šestáčky, čo sme našli vo vreckách. Naši ešte stále pracovali, keď sme od únavy zaspávali. Nosili na paliciach klobásky do komory, boli pripravené na zaúdenie, robili poriadky po zabíjačke a radili sa o zajtrajšku.

Na druhý deň k obedu boli na stole čerstvo upečené pluncky aj itrňičky, pekné guľatučké. Tak toto nemusím, spomenula som si na tie včerajšie bále. „Ja si dám s putrem grumbíre [s maslom zemiaky], ja toto jest veru nebudem,“ protestujem. „A proč, šak včera večer ťi to šmakovauo, žes tarélek vylízaua?“ Neverila som: „Ale večer to ináč vypádauo, jak fčil,“ komentujem protest. „Šak sem vám povidaua, že dostanete pukliny.“ „Ale já sem si pod puklinama predstavovaua inačí maso.“ „Ale šmakovaou ťi to, či neé?“ „Šmakovauo,“ priznávam potichšie. Že sú to pri pečení prasknuté jaterničky i krvaničky ma vôbec nenapadlo. Čudovala som sa, že to so mnou nič neurobilo, myslím tým, že mi večer neprišlo zle. Keď som ich zbadala teraz upečené, mi už vôbec nepáchli. Mamička ma uistila, že ich dobre poumývali, nepomenovala čo, keby náhodou. Pochopila som, ale pre istotu som si k obedu nabrala iba zemiaky s maslom. Marián sa mi vysmieval, že im aspoň vícej ostane.

Po iné roky, keď som pri zabíjačke nebola prítomná, na bále som nemyslela a itrňičky a pluncky som si obľúbila.

V sklepe u Houých

Na druhý deň po obede sme si išli kúpiť za šestáčiky do sklepa k Houym tie sladkosti. Bol to súkromný obchod pri Barine blízko sochy P. Márie, v časti, kde neďaleko bývali naši. Netešila som sa tak na cukríky a šumienku, ako na zvonkohru, ktorá im tak krásne zvonila pri každom pohybe dverí. Na cifrované zásobníky v drevených regáloch so zvláštnymi ligotavými držiačikmi podobnými ako v lekárni. Zdali sa mi ako zo zlata. Malé lopatky, ktorými naberali tovar na váhu, pre mňa to tu bolo veľmi romantické. Iné, ako u nás doma v konzume.

Aby sme si vychutnali zvonenie zvončeka, vchádzali sme po jednom a zatvárali za sebou dvere. „Ná šak ste z jedného dvora, co idete jak husi po jednem, no co už sa vám vakácie končá,“ karhal nás pán Holý. Vypýtala som si šumienku i cukríky. „Tá brauza je malinová, dobrá, uvidzíš, jak budeš na ňu spomínat. V Bratislavje isce takú nemáte.“ „Doma máme zas ňeco inačí, mydélkový cukr, grumbírový [zemiakový], barevný, v takých tabulkách [kockách] ho prodávajú,“ cítim, že musím zachraňovať náš konzum a múdrim sa pritom. „No taký mydélkový máme aj my, ale ty už nemáš naň dost šestáčku,“ dokončil debatu pán Holý. „Ale ináč to byu dobrák strýček, aj z kapek nám vjec pridau na váhu.“

Zahanbená som sa lúčila a v duchu si vyčítala, načo som sa vyťahovala pred ním. I keď som tomu celkom nerozumela, prečo som tak konala, čosi ma vo vnútri tlačilo, že musím na tú brauzu zareagovať a nedať dopustiť na náš konzum – predajňu v našej robotníckej kolónii, kde mamička dávnejšie platila malými lístočkami, ktoré si doma nastrihala, vložila do inej peňaženky a nazývala ich body, alebo aj knižku, do ktorej zapisovali množstvo a druh potravín.

Keď sme vyšli ze sklepa, opäť po jednom, vybalili sme šumienku. Bola v kockách a začali sme ju len tak oblizovať. Bola dobrunká, malinovej chuti a v ústach nám z nej jemne šumeli slinky. Vzájomne sme si s bratrancom vyplazovali jazyky. Boli červené, smiali sme sa jeden druhému do popuku, že vyzeráme ako čerti.

Cestou späť, sme sa zastavili u tecici. Mali takú zlú fenku, Šipina ju volali. Museli ju držať, aby som prebehla od brány dovnútra. Veľmi som sa jej bála. Darmo mi sesternica Marka hovorila, že mi nič nespraví. Chvíľu sme u nich pobudli a s Bojkom sa pohrali na ovčinec. Nám sa zdalo, že chvíľu. „Klakáňí zvoňá, dzite už dom, budú sa o vás bát!“ Tak sme sa pobrali.

Metóda pri chorobe

Rozosmiatí sme vbehli dovnútra: „Ná des´ byua dofčilka? Mama išua na Závsí ke krsnej a sceua ťa zebrat,“ káravo ma privítala stará maminka. „U Houých. Šak ste nám povidali, že za šestáky si možeme ít kúpit kapky a brauzu. Potom chvílenku u tecici.“

Bolo mi ľúto, lebo cestou na Závsí sme vždy išli spolu, okolo môjho rodného domu. Mamička ma pri bránke zodvihla, aby som sa chvíľku pozerala do nášho dvora a zaspomínala si. Odvtedy, ako sme odišli z mojej rodnej dediny naši dom prenajali jednej miestnej rodine.

„A proč je Petrík v posteli?“ čudovala som sa. „Už pri objedze nesceu jest a jak mama odešua, sa enem ukuádau a ukuádau, chyciua sem mu čeuo, on horí a mama dojde až večer.“

Jediná metóda starej maminky bol aspyrin, vypiť litre lipového čaju a dobre sa vypotiť. Ani Petríka to neminulo. Stará maminka mu držala perinu pri krku a starý tatko pri nohách, aby sa neodkopával. „Mosíš byt dobre zakutaný, aby sas´ dobre vyšvicovau!“ Tak nazývali potenie. Krstná mu utierala spotené čelo. Ale on sa nerád potil a nielen on. Kričal, bolo ho počuť až na ulicu a volal na mamičku, aby zavolali doktora. „My tu v dzedziňe veru doktora nemáme, ten je hen až na Búrech, a to je aj 10 kilometrú od nás. Nic ťi lepší rybinko nepomože, enem sa dobre vyšvicovat,“ oponovala mu stará maminka.

Neviem, koľko to trvalo, mne sa to zdalo celú večnosť a čo už môjmu bratovi. Keď uznali, že stačilo, prezliekli ho do suchého, zasa vypil čaj, prevrátili perinu i slamník. Po týchto ceremóniach vyskočil z postele, kľakol si pred sv. obraz a nahlas sa vrúcne modlil: „Ježiško, prosím ťa, daj, aby som u starých rodičov už nikdy neochorel a zachráň ma pred ich švicovaním. Amen.“

Vtom sa otvorili dvere a mamička sa vrátila. Všetci sme sa usmievali nad tou modlitbou. Bola zvedavá, čo sa stalo a Petrík jej vysvetlil, o čo prosil na kolenách. Modlitba mala účinok, už u nich nikdy neochorel.

Doma sme mávali často angíny, no ani v meste v tom čase iné metódy neboli, iba aspyrin, vypotiť sa a čierna masť na mandle (Ychtiol), vyviazaná šatka pod bradou s uzlíkom na temene hlávky a piť čajík na litre. Sušenú lipu od našich i med od Habú (sused od našich pán Haba bol včelár) sme mali vždy doma naporúdzi. Niekedy nás neobišlo aj naparovanie kamilkami pod dekou nad jahodňíčkem.

Moržovačka

Pod strieškou, ktorá zakrývala chodník povedľa celého stavania dolu dvorom, počnúc stajňou, chlievami, garážou, v ktorej bola mláťačka a iné motory, až po klietky so zajacami, viseli vo dvojiciach na agátových paliciach suché kukuričné klasy. Viseli tiež v stodole i na pôjde. Ale tieto, čo pod strieškou na dvore viseli v krásnych radoch, ako dvojičky žltučkej farby a oživovali dvor i v zime. Keď v niektorý deň slniečko nesvietilo, pohľadom na ne mi ho nahradzovali.

V jedno ráno po bratovej chorobe hoveli sme si všetci v tabuli. Nikde nikoho, iba ohník v peci pukoce. Čo len môžu robiť, veď večer nič nespomínali. Marián preskočil bočnicu tabule a cez malé zamrežované okienko pozeral do dvora. „No povjedz, co tam robjá?“ pýtam sa. „Nepovííím, jak vyjdeš na dvur, dondzi na to sama,“ odvrkol mi. Niekedy bol taký priečny, až no. Nedalo mi, preskočila som i ja a len tak v drigoviciach som si našuchla kockované papuče a vybehla na gánok. Pozerám, čo sa to na tom dvore porobilo, akýsi je pochmúrny? Veď pod strieškou nevisí ani jedna dvojička z kukuričky. Dvor bol bez tej žltučkej úplne spustnutý. Zosmutnela som. Vtom vyšla krstná zo stodoly a zakričala na mňa: „Ideš doňutra! Sceš byt nemocná a švicovat jak Petrík?“

Po tejto výzve som radšej vošla do kuchyne. Po našich ranných obradoch, umývanie, obliekanie, modlenie a jedenie, vybehli sme na dvor a poďho do stodoly za našimi. Aj tetka Terina – tecica prišla pomáhať. Všetci sedeli na stolčekoch. Každý mal na boku dosky zakliesnený taký malý nožík, alebo to bol kúsok naostreného železa? Sedeli vôkol velikánskej kopy kukurice. Zakvílila som: „Tak tady ste, vy moje milené žuťučké dvojičky.“

Brali po jednej dvojičke a rýchlym pohybom popri nožíku hore, dolu, obracajúc vôkol kukuričný šúľok v ruke, odstraňovali kukuričné zrniečka od klasu. Zrniečka cupotali do vedier, narážali na plechové steny a vydávali žalostný zvuk. Cup, cup, cup. Niektoré aj lietali kade-tade po stodole. „Ná co s tyma dvojičkama robíte?“ zalomila som rukami. „Nemohli ste ich nechát na dvori pod strechú? Nevidzíte, jak na tem dvori fčil chybuje tá žuťučká barva? Bóóže a jak puačú, co ich nečujete?“ žalostným hlasom som zaprotestovala. „Co ty s týma tvojíma ušama enem nečuješ?“ ozvala sa krstná.

Stará maminka mi na to povedala: „To žito mosíme zmoržovat. Zrňíčka v šrotovňíku zemeleme na šrot, aby sme mjeli čím kŕmit prasce, hyd aj ostatňí zvírence. Ná čím by sme sa potom, rybinko, živili my? Žigla na šrot je už prázdna.“

Od malička som bola háklivá na uši, myslím tým na zvuky. Keď krúžlali [čistili] k obedu zemiaky od vrchnej časti a stála som povedľa, počula som stále nejaké zvuky čo mi vysielali tie zemiaky. Predstavovala som si, že ma volajú o pomoc, keď ich zbavujú kože a hádžu do studenej vody. Hovorila som o tom, všetci sa mi smiali, že čo si to vymýšľam, nikto nič nepočul iba ja. Skutočnosť je ale taká, že ja tie zvuky vnímam pri zemiakoch doposiaľ, ako nejakú vlnovú frekvenciu, alebo čo mi to vlastne pri čistení vysielajú. Neviem to pomenovať. No pri tomto zvuku, čo kukurička vysielala, keď ju moržovali, ešte i to slovo sa mi zdalo hrozné. Pripadalo mi to, akoby ju mordovali.

„A nemohli by ste to ňejak ináč pomenovat, jak moržovat?“ spýtala som sa. „Ná jak ináč? Odjagživa, ked ju zbavujeme od zeleného, temu ríčeme odŕhat a temuto zas moržovat. Zapamataj si to!“ Stála som tam skormútená a veľmi zneistená, nakoľko som už vedela, prečo sa musí moržovať.

Prehodnocovala som v duchu, že zvieratká sú dôležité pre nás i kukurička je dôležitá pre zvieratká.

Keď som sa s tým napokon vyrovnala, zapojila som sa do hry k ostatným. Skákali na kope prázdnych strukov [šúľkov] a pohadzovali ich medzi sebou. Medzitým prišiel i náš bratranec Bojko. Tak sme sa triafali, až z toho bol plač. Schytal to môj brat. „Vy pajzáci, co tým mauým zle robíte?“ Zakročil starý tatko, môj brat sa upokojil, až ho vzal za ruku a odviedol zo stodoly do garáže a ukázal mu šrotovňík, na ktorom sa potom žito malo zomlieť. Všetko nám zvestoval, čo mu poukazoval, keď sa za nami obaja vrátili.

„Až budeme mlet, uvidzíš, jak sa to bude friško točit, je to na elektriku.“ Takéto veci ho od malička pútali, keby neboli dvere na garáži také velikánske a ľahšie sa dali otvoriť, určite by môjho brata darmo na dvore hľadali.

Na konci moržovačky sme v stodole pozametali, aby ani jedno zrnko nezostalo nazmar. No takýto smutný dvor, krútila som dlho hlavou, pokým som si na ten pohľad zvykla. Spomienky na kukuričky dvojičky mi zostali a doposiaľ nechýbajú v mojej jesennej výzdobe príbytku.

Blíži sa koniec našich prázdnin

Čas prázdnin sa nám krátil, mamička nám v posledné dni častejšie pripomínala: „Ešte pár dní si tu užite.“ Brat bol neustále krstnému za pätami, keď sa starali o kone, kravy, chcel im v stajni pomáhať. Dovolili mu kozám do hranta nakladať potravu, s Mariánom kŕmiť zajace. Mali aj pekných zajačikov angorákov s ružovými očkami, srsť mali takú jemnučkú, i ja som ich neraz obdivovala a hladkala. Tie chĺpky ma šteklili v nosíku, až som sa vždy rozkýchala. Nik vtedy nechýroval o tom, že mám alergiu.

Mala som so sebou bábiku, aby som sa i ja mala s čím hrať, keď bola vonku fujavica. Dostala som ju od našich, po operácii v nemocnici. Bábika i šaty pre ňu, boli vykreslené farebne na tvrdších listoch papiera, iba z jednej strany. Všetko som si to povystrihovala. Každé šatôčky mali na ramenách a na bokoch také malé výčnelky, keď som priložila šatôčky na bábiku a pozahýbala ich, bábika bola oblečená a chvíľku na nej aj držali. Šatôčky boli všelijaké na rôzne príležitosti. Podvečer sa skôr stmievalo a keď vypli v dedine elektrinu kvôli fujavici, hrali sme sa pri petrolejke. Nakoľko som bola predtým dlhšie pripútaná na lôžko, táto hračka bola pre mňa vtedy úžasná.

Páčila sa i mojej malej sesternici Helke. Výkresov sme mali so sebou dosť, tak som i pre ňu prekreslila bábiku i šatôčky. Pomáhala mi ich vyfarbovať a spolu sme ich potom vystrihovali.

Bola to veľmi vďačná hračka i preto, že som ju so šatami strčila do úradnej veľkej obálky, čo mi otecko na to priniesol a v kufri nezaberala veľa miesta. V obálke som mala v miešku tiež kamienky a zopár farebných sklíčok, ktoré som si občas vykladala na stôl a tešila sa z nich a pýšila som sa pred Mariánom svojou zbierkou.

Čudoval sa mi, že si na takýchto veciach tak zakladám. Kamienky, tiež rastlinky, ktoré sme spolu sušili som považovala za moje poklady. Nosil mi ich domov a učil rozpoznávať môj oveľa starší priateľ, keď som bola dlhší čas pripútaná na lôžko po operácii kolena a previedol ma tak pre mňa ťažkým obdobím. Študoval na UK a býval v podnájme nad nami v činžáku. S našími hrával partie šachu a takto sa venoval aj mne. Tiež Maňušku – Gašparka som dostala od neho na Ježiška. Mala som so sebou i rozprávkové knižky, keď bola veľká fujavica, nás nepustili von. Všetkým sme čítali večer rozprávky, s Mariánom na striedačku a s Maňuškou na ruke, som pre nich hrala divadielko o Gašparkovi. Pri petrolejke sa nám darilo robiť rukami tieňohru so zvieratkami, tiene pekne vynikali na stene. Malí sa z toho veľmi tešili.

Nové prírastky

Dva dni pred odchodom, sa nám prihovoril starý tatko: „Mysleu sem, že sa dočkáte aj mauých prasátek, každým dňem čekáme, že sa nám prasňica oprasí. Začína už po nocách ručat.“ V tú noc, skôr nad ránom, nastal v kuchyni ruch. Starý tatko volal na krstného: „Lajošu, stávaj, už to začauo!“ Zakrátko vstala stará maminka i krstná. Prebudila som sa na to a načúvala, no nevedela, čo začalo. S nohou pod perinou, som zopárkrát kopla jemne do Mariána a zašepkala som mu, že už to začalo. Posadil sa a hneď vedel čo: „Už sú muadé na svěce?“ Že ma to hneď nenapadlo, čo to začalo. Hnevala som sa v duchu, aká som nedôvtipná a závidela som mu.

Pri raňajkách nám to potvrdili, že prasnica má malé prasiatka. Tak sme sa ich predsa dočkali, tešili sme sa. Po obede nás vzali do chlieva. Marián bol ihneď vylezený na drevenej ohrade chlieva a nás ostatných po jednom stará maminka dvíhala nad drevenú ohradu, aby sme na ne dobre videli. Bolo ich tuším sedem. Ružovučké, vliekli sa pomaličky okolo ležiacej maminy a hľadali cecíky. Keď ma dvíhala, spokojne pyšne povedala: „Rybinko, podzívaj sa na ňe, neúrekem, ale sú pjekné, ty naše maué mušulky, a jak už pjekňececkajú.“ Niektoré z nich našlo už svoj cecík. Krbáľali sa jedno cez druhé. „Bude mi lúto, že ich neuvidzím vyrostat,“ hovorím. „Šak na šlahačku [šibačku] dojedete, pár z ňich prodáme na jarmaku, ale to až neskúrej, až budú vječí, a ostatňí vás tu dočkajú.“

Lúčenie

Prázdniny sa končia, blíži sa lúčenie. Otecko prišiel po nás a v sobotu po obede, nás krstný vezie na stanicu k vlaku. Pripravil koníky, i do saní pripriahol. Rozlúčili sme sa so všetkými, zaďakovali za všetko. S Mariánom si dávame posledné štuchance a mamička nám pripomína ospravedlniť sa za nešváry, čo sme vyrobili počas prázdnin. Rozbehli sme sa a bez rečí sa stískame, lebo v hrdle je čosi, čo nám nedá hovoriť, len slzičky sa kotúľajú po tvári a hovoria za nás i za nich, čo berieme, že je nám všetko odpustené. Posledným pohľadom sa lúčime s milovaným dvorom i s našimi drahými.

Stojíme s bratom vzadu v saniach a dlho mávame. Prichádzame k miestu, kde sa cesty rozdeľujú a krstný nám hlási: „Starý tato mi povidau, že mám ít fčil hota, že ze štácie k nám ste jeli čihi.“ A zabočil vpravo. Až vtedy sme s bratom pochopili, ako nás starý tatko dobehol. Veď ideme po tej istej ceste, ako sme išli sem. Bol to jeho fígeľ, vždy mal pre nás niečo pripravené, taký figliar jeden. Otecko s mamičkou sa nám smiali, ako nás prekabátil. Cestou po dedine, lúčime sa pohľadom s Barinou, so sklepom u Houých, so studňami, s kostolíkom, dedinou.

Na stanici sme sa vystískali i s krstným a už je tu naša motorka. Mávame krstnému i koníkom a je nám smutno.

Do Kútov sedíme v motorke tichučko, plní dojmov a spomienok. V osobnom vlaku do Bratislavy sa už zaujímame o kamarátov. Vypytujeme sa otecka na novoty. Ja som si potrebovala ozrejmiť, prečo sa u starých rodičov hovorí lopatke mištáfla, psovi kuťás, zelenine grincajch, záchodu budár, záclone firhang, riadu kšír a všeličo iné. Otecko sa rozrozprával: „Zrejme preto, že počas dlhých rokov sa ľudia z rôznych kútov sveta sťahovali za pôdou a na tomto území žili nejakú dobu. Tiež niektoré dobyvačné kmene sa tu usídlili. Jedno slovo budár je mi známe, je podobné budoáru, a znamená to intímnu izbietku vo francúzštine.“ „Aj mne to slovo od začiatku znie tak nóblesne a nevedela som prečo, a to preto, že je fracúúúzske,“ podotkla som fajnovo. „No o tomto sa budete iste učiť v škole, až budeš väčšia, ja tomu rozumiem, lebo som sa v Gymnáziu učil nemecky aj francúzsky,“ ukončil otecko našu debatu o zvláštnych slovách.

Naša kolónia bola bez detí, ako vymretá. Vraj, iba deti od Polákov videl občas na ulici. Mali viac detí. Po dlhých prázdninách som sa tešila do školy, na spolužiačky a kamarátky. Každá mala svoje spomienky. Keď sme písali slohové práce, pani učiteľka nám hovorila, že sa na ne veľmi teší, lebo ona je z mesta i starých rodičov má v meste a také zážitky, aké sme z dediny opisovali, nikdy nezažila, iba o tom čítala.

Na moje zážitky bol zvedavý i môj starší priateľ „filozof“, ako ho naši prezývali, a tak pri jeho návštevách u nás som mu s radosťou vyrozprávala o všetkom od A po Zet. Navštívila nás i pani Poláková, či nemá mamička pre ňu prácu. Pravdaže mala. Pomáhala nám s praním, keď mala mamička pokrivené ruky od reumy. Okrem peniažkov jej vždy pribalila z toho, čo dostala za ušitie, fazuľku, slaninku, vajíčka i masteničku z husacích pierok, ktoré nám dali z páračiek naši drahí.

Na jar starý tatko priniesol v ruksaku z tých kobercov, ako sľúbili. „Tolko, kolko ste si zasúžili.“

Mamička ich rozmerala na tri kusy, dva kratšie ku posteliam a jeden dlhší, cez celú spálňu.

Tešili sme sa z nich a neprestajne sme chodili s bratom po niečo do spálne, len tak, ako-že, nakúkať na ne. Veď aj my sme sa pričinili, chválili sme sa oteckovi.

Delenie sa s druhými, skromnosť, prajnosť, odriekanie našich drahých sme mali pred očami po celý náš život.

Keď si zapisujem teraz spomienky na prázdniny ubehlo veľa rokov, ale ja, akoby som sa viezla opäť v tých saniach.

Veľká Noc v Dojči

Toto je fčil moja šlahačka, s korbáčem na próbu

Na Veľkú noc sme sa veľmi tešili. Boli sme zvedaví na prasiatka, ako podrástli i na všetko ostatné. V maštali vraj pribudli kozliatka, dozvedeli sme sa z listu, a hlavne potešiť sa s našimi. Mamička ma vypýtala zo školy a tak sme cestovali o nejaký deň-dva skôr.

Krstný nás čakal na stanici s koníkmi. „Dau sem vám na spodek otépky ze suámy, aby vás netuačiuo, ked pojedeme.“ Povykladal nás na voz s bočnicami. Tiež batožinu, mamička sedela pri ňom. Usalašili sme sa na slame. Petrík sa mi hneď smial, lebo som sa zatvárila na tej slame nemilo.

Zvítali sme sa srdečne s našimi, porozprávali nám novoty, čo sa prihodili, tu sa hlásil aj Petrík o slovo. Čakala som, s čím vyjde aj on, keď v tom začal rozprávať príhodu, čo zažil v našej škole.

V túto jar totiž navštívila chemickú továreň, pri ktorej sme bývali, zahraničná delegácia. Niektorý hosť bol vraj až z Afriky. Žiaci našej školy pripravovali program každý rok na Akadémiu. Keď sa niečo takéto udialo, prišli hostia a v kine Dymitrovec, sa žiaci predstavili so svojim programom. Spievali sme, tancovali i spoločne cvičili, tiež recitovali.

Môj brat do školy ešte nechodil, ale vedel pekne spievať pieseň „Sedí sokol na javore“ a recitovať básničku „Ja som baník, kto je viac.“ Povedala som to pani učiteľke a ona ho zaradila do programu, predtým si ho však vypočula.

Boli sme sústredení na inom mieste, takže sme delegáciu zazreli až vtedy, keď sme nastúpili na pódium. Medzi hosťami sedel veru čudný človek. Bol celý čierny, iba oči a zuby mu svietili.

Ako to už na Akadémiách býva, najprv vystupovali najmenší. Môj brat mal štyri roky, v tmavomodrom obleku a bielej vyšívanej košieľke po privítacom prejave vystupoval prvý.

Pieseň krásne zaspieval a zarecitoval báseň. Mal veľký úspech a dlho mu tlieskali, keď v tom čierny hosť z prvého radu vstal a vybehol po schodíkoch na javisko. Schytil môjho brata do náručia, zodvihol a pobozkal na líčko. Môj brat doposiaľ takého čierneho človeka nevidel. Zareagoval tak spontánne, že si rukávom okamžite poutieral líčko, mysliac si, že je zašpinený. Všetci vybuchli do veľkého smiechu, aj pán černoch sa smial a tlieskali mu a tlieskali.

Keď sa brat vrátil k mamičke, povedal jej rozhorčene, že okrem zubov a očí, mal ten baník všetko poriadne špinavé a takto prišiel na návštevu. Až doma nám naši povedali, že v niektorých krajinách žijú i inak vyzerajúci ľudia, ako my. Neskôr sme sa o tom i v škole učili.

Marián s Helkou nám nechceli veriť, neustále sa vypytovali mamičky, či je to pravda, že bol všade taký čierny a nebol špinavý, aj ostatní sa čudovali a smiali sa na tom. Starý tatko nás podpichoval: „Teda vy sa v tej Bratislavje ale máte, ked tam máte aj čerňochú, ale sem rád, že si taký nebojácny.“

Stará maminka na druhý deň vstávala skoro ráno, ešte bolo vonku šero a odchádzala z domu. Bol Zelený štvrtok. V tabuli, kde sme spávali, som si sadla a cez okno videla jej siluetu, keď na chvíľku zastala a stretla sa s ostatnými žienkami z okolia, čo prichádzali po ceste a smerovali von z dediny smerom ku kanálu na začiatok dediny. Kanálom nazývali zregulovaný a upravený väčší potok. Na ceste pred našimi si pokľakli na zem. Keď vstali, pobrali sa ďalej a už som na nich cez okno nedovidela. Od vzrušenia som už nemohla zaspať. Kam mohla tak zavčas rána ísť? V tom šere sa mi zdali na ceste ako mátohy.

Dosť dlho bola preč, lebo keď sa vrátila, už sa pekne brieždilo. Vstúpila do kuchyne a vo fľaštičke priniesla trocha vody, s ktorou nás prstami všetkých poprskala.

Bola som nedočkavá a pri raňajkách som sa jej na to spýtala, kam tak skoro ráno išla? Povedala mi, že u nich vo Véske si staršie ženy udržujú taký zvyk na Zelený štvrtok, pred východom slnka sa chodia umývať do kanála. Cestou sa spolu modlia i pokľaknú pri tom, potom si umyjú tvár, ruky i nohy v potoku. Nakoniec doma pokropia i ostaných, aby aspoň takto boli účastní toho očistného obradu. Pripomínajú si týmto obrad, keď pán Ježiš umýval nohy svojim učeníkom.

Na Veľký piatok sme sa všetci postili, máličko zjedli iba na obed, o niečo viac a mäso až v sobotu večer, keď sa vrátili ze Skríšeňá – z obradu Zmŕtvychvstania. Aj nám sa po tieto dni darilo a nevyvádzali sme ako inokedy.

Za kanálom rástli vŕby. So starým tatkom sme boli vyberať vhodné prúty na korbáče. Urezával ich krivákom a podával Mariánovi i mne. „Budem plést korbáče, aby sme mjeli v pondzelí čím dzífčence šlahat, budete mi pri tem pomáhat.“ Doma prúty zaviazal a na dlhom motúze spustil do studne, aby zmäkli a lepšie sa s nimi potom narábalo.

Pred jarnými sviatkami sedeli kvočky na vajíčkach a liahli sa malé kuriatka. V chlievoch bol i kurín. Sliepky tu mali vyhradené miesto s bidlom oproti dverám. Preto boli dvere z dvoch polovičiek. Tá vrchná bola počas dňa otvorená, aby mohli sliepky ráno vyletieť, alebo sa tam vrátiť, zniesť vajíčko do pripraveného košíka. Košov tam bolo viac, lebo i sliepok bolo veľa. Krstná nás s Helkou zavolala: „Dzífčence, pote, ideme sa podzívat, či sa vyláhli už ňejaké kurátka.“

Kvočky sedeli na slame v prútených domčekoch a hneď sa im začalo perie ježiť, len čo sme sa priblížili. Krstná si k jednej čupla a za hlasného protestu, kotkodákania maminy – kvočky, začala prehrabávať perie pod ňou a vyťahovala maličké kuriatka, žltučké i strakaté. Zamotávala ich do flanelovej handry, pripravenej v malom košíku. „Si dobrá maminka, ani jedno s´nezaduáviua [nezadlávila],“ prihovorila sa kvočke a podala mi košík s kuriatkami. Hneď som ho dala od seba, lebo čudne zapáchali. Čistila spod nej popukané vajíčka. „Vidzíte, v týchto vajíčkach byu zárodek života. Fčil [teraz] kurátka zaneseme do kuchyňe k peci, aby nezachuádli [nezachladli] a nebudz už taká fajnová! Uvidzíte, jak už budú v škatuli bjehat a zobkat. Natrhám im koprivy, nasekám s uvareným vajíčkem, aby pjekňe rostli [rástli].“ Aj tak bolo. Ich čivkania bola plná kuchyňa a z margarínovej škatule niektoré z nich aj vyskočilo, také boli šikovné. Čo chvíľku sme ich museli po zemi chytať a vracať do príbytku. Boli také milučké, s Helkou sme ich dlho obdivovali. „Za pár dní, ked bude tepuo, budú už po dvori bjehat [keď bude teplo, budú po dvore behať],“ tešila sa aj stará maminka. Pochválila som sa, že mi krstná ukázala aj kozlátka v maštali. Boli tri, úplne čisto biele a vyskakovali okolo mamy kozy. Dve z nich sa mi zdali živšie, aj väčšie, ako to tretie.

Stará maminka vyzvala starého tatku: „Štefane, dzi [choď] a priprav mi to kozlátko! Ja im zatád [zatiaľ] ukážem v chlévje prasátka.“ Čo s tým kozliatkom len môže chcieť? Uvažovala som o tom po ceste k chlievom. Ponadvihovala nás po jednom ponad drevenú ohradu. To prišiel i Petrík s nami, aj on bol zvedavý na prírastky. Tešili sme sa z nich, ako podrástli. Boli odstavené od maminy v samostatnom chlieviku. Stará maminka sa tam s nami dlho motkala, nazerali sme na kačky aj husi. Začuli sme smutný mekóóót kozliatka. Potom nás viedla dozadu dvora ku zajacom. Pohladili sme angoráčkov i ostatných a obhliadka sa skončila.

Stará maminka fľochla okom hore dvorom za starým tatkom a potom povedala Mariánovi: „Ukáž im aj mauých hoúbkú [malých holúbkov]!“ Marián zvláštne zapískal a zrno vysypal vôkol seba. Vtom sa okolo nás znieslo z holubníka, čo kraľoval až nad strechou hospodárskej budovy, plno holubov. Veľkí i malí, krásnych farieb, od bielych, fialových, lilavých, tmavomodrých i šedo strakatých, pri nôžkach s dlhými pierkami, vyzerali ako v papučkách. Ticho sme stáli aby sme ich nevyplašili a obdivovali, ako nadúvajú podhrdlie pri hrkútaní počas zobkania. Marián stál pyšne rozkročený a doprial im ešte za hrsť zrna. Postupne vyzobali zrno a poodlietali na strechy.

Keď sme sa vracali hore dvorom, starý tatko mal kozliatko zavesené za nohy na skobách pri vstupe do maštale a dral ho z kože. Preto tak mečalo, chudiatko, myslím si. „Vybrau sem také scíbja, nesceuo žrat, aj tak by z ňeho ňic nebyuo,“ akoby sa nám ospravedlňoval, že bolo maličké, lebo nechcelo žrať. „Masa na ňem nebude Buh ví kolko, ale šak ho naplňá dobrú nádzivkú. Kožu z ňeho vysuším a vyrobím. Dzífčence, budete mjet kožky v zímje na mufy a čepice,“ dodal.

Na ostatné som sa nemohla pozerať, kozliatka mi bolo ľúto. Maminy v sobotu pripravili nádzivku [plnku], v ktorej bola okrem iného i čerstvá kopriva [žihľava]. Kozľa naplnili a v nedeľu skoro ráno upiekli.

Pred Veľkou nocou sme pomáhali dospelým. Zametali na gánku, chodník na ulici a uhrabávali prašnú cestu. Cez sviatky sa nevyháňali husi ani kačky z dvorov a ľudia sa snažili chodiť stredom cesty. S Mariánom sme vyhrabali priekopu i dvor. Dedina bola pred sviatkami pripravená pred každým domom.

V sobotu večer pricestoval i otecko. My sme sa išli pokloniť k Božiemu hrobu počas dňa „polúbnut [pobozkať] ťelo Krista Pána“ mimo obradov. Na vzkriesenie - procesiu chodievali do kostola iba dospelí, obrady boli neskoro večer. Keď sme začuli zvoniť zvony, po ich rozviazaní, vedeli sme, že čochvíľa sa naši z obradov vrátia.

Vo Veľkonočnú nedeľu krstná vyzdobila cégr [kôš hore so zatváraním] vyšívanou ľanovou utierkou a nakládla do neho kúsky z každého jedla, i baránka cukrového, a niesla do kostola na posvätenie.

Z Vésky do kostola je ďaleko. Všetci sme boli oblečení vo sviatočnom. Pamätám si, že niekedy bolo tak teplo, že sme mali podkolienky a krátke rukávy. Veľká noc bola vtedy v druhej polovici apríla. O pár dní začínal mesiac máj a boli už prvé čerešne. Neboli celkom červené, len sa trošíčka ružoveli. Až som bola väčšia, som sa dozvedela, ako sa určuje Veľkonočná nedeľa, že je to po prvom jarnom dni, po splne mesiaca prvá nedeľa. Keď bol spln v druhej polovici apríla, preto bolo tak teplúčko.

Krstná so starou maminkou išli v miestnom kroji. Mám ich aj teraz pred očami, posledný pohľad do velikánskeho špígla [zrkadla], či im netrčí spodnica spod sukne, či je fjertoch [zástera] dobre uviazaný, ručňík [sviatočná šatka] vždy biely. Nakoniec si zasunuli šnuptichel [vreckovku] za pás, modlíci kňižku a páterky [modliacu knižku a ruženec] do ruky. Pohľad na paríze [poltopánky], či sú vyglancované [vyleštené]. Keď bolo všetko k spokojnosti, sme vykročili. Vzali napokon i cégr [uzavretý košík] s jedlom na posvätenie.

Muži v oblekoch išli niekoľko krokov za nami. Takto vychádzali skupinky z každého dvora a náhlili sa do kostola.

Slávnostné omše i s posvätením jedla trvali dlho, nám deťom zvlášť. Tí, čo vpredu sedeli, veru sa im i slinky zbiehali, lebo vôňa po domácky zaúdeného mäska a varených vajíčok poriadne z cégrikov rozvoniavala kostolíkom. Pred posvätením boli cégriky sústredené bližšie k oltáru, v prednej časti kostola. Po omši sa rodina pred kostolom chvíľu zastavila, popriali si vzájomne sviatky a poberali sme sa späť. Baránka doma vyložili do okna, aby sme z neho pred obedom neštibrali [neuštipovali]. Cukrového baránka, symbol Veľkej noci bolo vidieť v oknách, po celej dedine.

Pred jedlom sme sa vždy všetci žehnali a stará maminka predniesla krátku modlitbu, ako pred každým hlavným jedlom. Mäso z kozliatka som nejedla. Spomenula som si na ten žalostný mekot a hneď ma prešla chuť. Stačila mi žemľová plnka, žltučká z čerstvých vajíčok a kde-tu zelenučká zo žihľavy a k tomu slivkovo jablkový kompót, zo sušených sliviek a jabĺk zvaných ščípky. Keď som žalostila za kozliatkom, povedali mi: „Tento ráz došeu rad na kozlátko, no ňekedy je to u nás aj baránek.“ Tamojšie deti zabíjanie zvierat vnímali inak, lebo tu vyrastali.

Všetci ostali až do večera vo sviatočných šatách. Nás lákali zlaté hodinky vo veste starého tatku. Petríka i Helku vzal starý tatko na kolená po jednom, pohótkat [pokolísať]. Na naše zvedavé výzvy vybral hodinky z vrecka vesty. Boli uložené v zlatom puzdre a viseli na dlhej zlatej retiazke, upevnenej v gombíkovej dierke vesty. Puzdro musel najprv otvoriť, majestátne sa zadíval, koľko je hodín a ukazoval nám ručičky i čísla. Naťahovali sme krky, aby sme ich videli. My dvaja s Mariánom sme čas ovládali. Aj v kuchyni viseli na stene porcelánové hodiny, no tieto boli veľmi vzácne – zlaté. Puzdro, okraje hodiniek i zadná strana boli gravírované ornamentami.

Starý tatko sa zrazu spýtal Mariána: „Mariáne, co, lúbia sa ťi?“ „Velice, starý tacinku.“ „Si muj prvňí vňuk, teda z chuapcú. Až umrem, budú tvoje.“ „Starý tatko, a kedy umrete?“ bola jeho neočakávaná reakcia. Zdalo sa mi to strašné, ale ostatní sa rozosmiali aj so starým tatkom. „Až dojde muj čas,“ odpovedal mu už vážne a vrátil hodinky opatrne do vrecka vesty.

Potom nás vzal na dvor. „Pujdem vám plést korbáče. Ten muj, Vjerko, budeš držat ty. Krstný Lajoš už vybrau prútky ze studňe, aby obschli.“ V mieste, kde boli najhrubšie ich obviazal jedným prútom do rukoväte, krivákom zarovnal konce a podal mi rukoväť do ruky.

„Fčil to dobre drž, lebo já budem plést a porádne utahovat!“ Držala som fest obidvomi rukami. Korbáč ukončil sukom [uzlom], aby sa nerozplietol.

Vybral mi ho šikovne z rúk. Chytil ma za rúčku, aby som neušla. Začal šľahať po zadku i po nohách a od radosti vykrikoval: „Toto je fčil moja šlahačka, toto je fčil moja šlahačka, s korbáčem na próbu.“

Tancovala som okolo neho, vykrúcala sa a pišťaláááá. Veľmi sa mu to rátalo. Potom sa ma spýtal, či dobrý korbáč uplietol? Nedalo sa odpovedať inak, iba že „velice dobrý“.

Po iné roky, i keď som vedela, čo ma čaká, ten okamih som milovala a v duchu sa naň tešila. Bez tohto zážitku by som si Veľkú noc u našich nevedela ani predstaviť. Tešil sa ako malé dieťa.

S mamičkou i s krstnou sme farbili vajíčka v šafrane, v cibuľových šupkách i v petržlenovej vňati. S Helkou sme sa tešili a s lyžičkami pretáčali vajká v nádobkách. Krstná napokon, keď sa vysušili, pomädlila ich v rukách potretých bravčovou masťou, aby sa pekne leskli.

V pondelok bolo veselo. Naháňačky po dvore, schovávanie sa za sukne starej maminky, delenie vajíčok a šestákov šlaháčom [šibačom]. Všetky sme si veru užili korbáčika aj od starého tatku, od krstného i otecka. Marián s Petríkom, Bojkom i s kamarátmi z okolia mali príležitosť a vybúrili sa na nás po svojom, aj s vinšom popritom.

Po obede nás navštívila sestra starej maminky s manželom, tetka Teréza. Pospomínali na všeličo, požartovali, aj baránka sme pojedli. Po ťažkom lúčení a sľuboch, že v lete opäť prídeme, sme nastupovali v podvečer na voz a krstný nás i sesternicu Marku, Bojkovu sestru, bývala u nás nejakú dobu, zaviezol k vlaku. Rozlúčku sme vždy ťažko prežívali. Pozvanie na letné hody nikdy nechýbalo.

Vo vlaku sa nám Marka chválila, koľko mala šlaháčov: „Od Morávku, Rázikú, aj Vila Šebesta byu [bol].“ Začervenala sa pri tom. Smiala som sa jej: „fjajír, fjajír [frajer],“ hnevala sa na mňa a skoro som od nej jednu vyfasovala.

Brat sa hral so šestáčikmi, čo si vyšľahal a tešil sa, že si v konzume dokúpi farebné guľky, až pôjde s mamičkou nakupovať. Naši hodnotili pri pohľade z okna na kraj, ako vyrástli obilniny na poliach. Občas nám ukázali, že na kraji lesíka je črieda pasúcich sa srniek, alebo ozlomkrky beží v poli zajko samotár. Cestou sme vyjedali zo škatule dojčanské drobňičky, na povrchu s posýpkou, čo nám pribalili. Plní vzrušujúcich zážitkov sme rodičom rozprávali jeden cez druhého, a tešili sa na domov. V Dojči sa v tom čase na Veľkonočný pondelok iba šľahalo korbáčom, žiadne polievanie vodou som tam nezažila. Asi preto tu nazývali Veľkú noc šlahačka. Veľkí pachouci [mládenci] snáď dzívky [dievčatá] aj oblievali. Až oveľa neskôr naši chlapci mali lacné voňafky vo fľaštičkách z priehľadného skla vyrobených v rôznych podobách, ako postavičky, zvieratká, autíčka, s ktorými nás kropili počas šľahania. Hlávky nám voňali všelijakými vôňami, konvalinkovou, ružičkovou, jazmínovou, ... tešili sme sa z toho. Banovali sme, že nám tie veľkonočné sviatky tak rýchlo ubehli.

Leto v Dojči

V lete cez prázdniny, keď bolo na poli práce až-až, nás veru s koníkmi a povozom na stanici nik nečakal. Dlhú cestu z vlakovej zastávky Šajdíkove Humence sme museli zvládnuť po vlastných s taškami na chrbte. Petrík zdedil moju prvácku aktovku.

Vykračovali sme statočne povedľa mamičky. Niesla veľký hnedý kufor vtedy papierový, sieťku a na chrbte veľký ruksak. Cestou boli medzníky, pri ktorých sme oddychovali. Obdivovali sme kraj, ako sa od jari zmenil. Všetko vôkol sa zelenalo alebo krásne zlatilo.

Oddych sme si urobili, i keď pri nás vyleteli z obilia jarabice, bažanti, prepeličky, alebo keď zajačik vyskočil a uháňal po poli. Našou prvou zastávkou bol Theberyho mlyn na rieke Myjave. Približovali sme sa k mlynu a dohadovali sa, či bude mlynský náhon zastavený, či vypustený? Myjava bola v koryte plná vody a už sme počuli sústavu koliesok malých i veľkých naplno pracovať pri náhone z opačnej strany rieky, kam voda zvrchu padala. V mlyne hučali stroje.

Snáď sa nám splnia sníčky. Neraz nám sľubovali, že nás zoberú do mlyna. Mamička nám dovolila zbehnúť do údolia, na opačnú stranu mlyna k rieke. Pod haťou bola voda v rieke plytká, ani nie po kolená. Ovlažili sme si v nej unavené nôžky od dlhej cesty. V príjemnom chládku sme chvíľku oddychovali. Čistučká bola, tak sme sa i napili.

Darmo nás mamička volala späť na cestu, v hluku mlyna a padajúcej vody z vrchu mosta sme ju naozaj nepočuli. Zrazu sa zjavila pri nás. „A hastrmana sa nebojíte?“ Zasmiali sme sa. „Veď je tu iba po pás vody, on musí byť v hlbokej,“ hrdinsky odpovedám. Hádzali sme do vody kamienky, kto z nás ďalej dohodí. Aj ona uznala, že je tu príjemne a sadla si k nám a omočila si nohy. Vôbec sa neobávala, že nám niekto zoberie batožinu, ktorú sme nechali pri moste.

Takto si pamätám mlyn z detstva.

Vyzvala nás: „Deti, je čas ísť, máme pred sebou ešte dlhú cestu.“ Rezko sme vykročili a tešili sa na ďalšiu prestávku pri kanáli Uásek.

Brehy kanála boli vydláždené veľkými kamennými dlaždicami pod mostom aj od mosta viac metrov po toku. Tu bola tiež čistučká. Že tam boli rybky i raky ďalej v rákosí sme vedeli dávnejšie. Kde končilo dláždenie, tam rástlo rákosie a rôzne vodné rastlinky, šáchorie s takými tmavohnedými koncami. Prezývali sme ich bauty. Brat čupel na dlaždiciach až pri vode a rukou ju čeril. Ja som stála povyše neho a mamička bola opretá o zábradlie na mostíku.

Pozerajúc do vody som si spomínala ako sme vlani sledovali chlapcov. Šli z dediny ku kanálu, cestičkou >za Gajarama. Poza záhradky sme sa skrývali, aby nás nevideli. Zbadali sme, ako si nalámali bauty a fajčili ich. Vyhrážali sa nám, keď nás zbadali, ak o tom niekomu cekneme. Potom nachytali rakov, a čosi z nich opekali na ohni. Chceli dať ochutnať i nám, no mne aj Helke sa to protivilo.

S týmito zážitkami sme boli s Uáskom spojení, preto sme tichúčko sedeli a obdivovali okolie. Nezbadali sme, že sa k nám priblížil strýc s kosou. Mal na starosti vykášať okolie kanála a priekopy okolo brehov. Vzájomne sme sa pozdravili. Mamička ho chválila: „Strýčku, máte to tu pjekňe vykosené, je vidzet, že sa o kanál dobre staráte.“ „Tak co, dzecka, došli ste na vakácie, na dnes týdeň budem kosit za Véskú, dojdzite sa podzívat aj tam,“ prihovoril sa. Vedel, že ideme k rodine do Vésky a druhý kanál tečie neďaleko na konci dediny za záhradami našich starých rodičov. Veru ani jeden kanál nebol vtedy taký zanesený odpadkami, ako je tomu dnes.

Vodohospodári sa o každý starali, ale ani ľudia neboli takí ľahostajní k svojmu okoliu. Sľúbili sme, že prídeme, však aj tam sme sa hrávali.

Od kanála sme išli skratkou cez polia, ktorú vytvorili ľudia, čo denne cestovali vlakom a skracovali si cestu cez lán kukurice alebo repy poza dedinu až k Uásku. Skratku nazývali za Gajarama.

Kukurica bola veľmi vysoká a pole dlhé, rešpektovali sme chodník, inak sa tam stratíme a nenájdeme sochu sv. Floriánka, kde bola naša ďalšia zastávka.

Tašky na chrbtoch nám akosi oťažievali, mamička nás posmeľovala: „no ešte po Floriánka, potom po Rehákú, ku Krížu na Barine a čochvíľa budeme u našich.“

Teta Reháčka, sestra starej maminky, nás zbadala z gánku, ako sa vlečieme a volala nás: „Ale ste unáčení, dobre vám padne reckový [ríbezľový] sirup s dobrú špricovú [sódovú] vodú.“

Nápoj nám chutil. Umelé fľaše sme nepoznali a sklenené by zvýraznili váhu našej batožiny. Po ceste sme si napumpovali vodu zo studne v Kútoch na stanici, keď sme čakali na motorku a potom pri výstupe na stanici, tiež zo studne v Šajdíkových Humencoch sme sa napili.

Od Kríža to nebolo už ďaleko. Radosť, že budeme o chvíľu s našimi, prekryla našu únavu. Posledné metre cesty sme sa s bratom pretekali, ktorý z nás bude prvý pri vrátkach a ozlomkrky sme sa rozbehli k nim, hoci sme predtým po tých kilometroch ledva nohami prepletali.

Konečne sme u našich

Vrátili sa práve z poľa. Starý tatko zatváral veľké vráta a zaisťoval ich veľkou holou, keď nás zbadal, kričal na starú maminku: „Matkóóó, pod sa podzívat, už sú tady tí rozvíreňí [roztopašní] Bratislavjáci.“

S bratom sme boli poriadni živáni. Po zvítaní so všetkými sme od vrát až po stodolu začali vyvádzať, ako cirkusanti. Brat robil kotrmelce a ja mlynské kolesá.

Naši drahí zalamovali rukami a komentovali naše vystrájanie. Stará maminka: „Nále moje rozvírené rybinky, šak sa vám budú huavy točit, no dobre, že ste už tady.“ Mamičkina sestra, naša krstná Anka: „Teda Albino, šak oňi sú jak utrhuí [odtrhnutí] z retaze.“ A mamička dodala: „A to dokážu urobiť po toľkých únavných kilometroch.“

Na tom dobrom vzduchu a milovanom dvore sme asi aj boli a hlavne šťastní, medzi našimi drahými.

Povinnosti aj nezbedy

Chvíľu nám trvalo, pokým nás zrovnali do ich režimu. Veľkí či malí, museli sme denne pomáhať. Mali pre nás pripravené práce výhradne pre deti. Od starej maminky sme dostali litrové plechové hrnčeky, malí o niečo menšie a príkazy: „Á nescem vás vidzet na dvori skúrej, pokád nenaobíráte litr hymberek, alebo recka. [Nechcem vás vidieť na dvore skôr, pokiaľ nenaoberáte liter malín, alebo ríbezľu.]

Neskúrej [neskôr], až bude zrauí [zrelý], aj egreš a né, že teho bude plná zem! Ponalévajte čerstvej vody pro hyd na dvori do kastrólu a nezapomeňte poumetat chodňík od maštale po králikárňe, popolévat muškáty a gramafónky [petúnie], vakácie, nevakácie, šeci mosíme jest a pit a ňečím si to zasúžit.“

Naoberané ovocie sme odvážali s Mariánom do zberne, ako kontingent, ktorý bol v tom čase štátom určený poľnohospodárom. S bratrancom sme sa pri vození striedali a malí okolo nás pobehovali. My sme vozili iba ovocie a nosili mlieko po rannom i po večernom dojení do zbernej mliekarne k Štorom až k Sv. Floriánku aj s knižkou, kde zapisovali odovzdané množstvo. Tiež košíky s chlebovým cestom poza humná k pekárovi Šimkovi raz za týždeň.

Medzi povinnosťami sme si našli čas aj na nezbedy. Marián vedel, že u Habú, boli to asi štvrtí susedia od nás, dozrievajú jabúčka [jablká]. Také zvláštne, keď sme do jabĺčka zahryzli, vo vnútri o chvíľku dužina očervenela. Nepamätám si už, ako ich tunajšie deti nazývali. Marí sa mi, že cigáňky, ale nedám za to ruku do ohňa. Za záhradami bol kanál. Poza humná cez zatrávnenú časť sme prebehli k záhrade, z ktorej konáre s jablkami prevísali cez plot. Najedli sme sa, hoci i my sme mali doma jablká, ale iný druh. Tu nám to akosi lepšie šmakovalo [chutilo].

Najhoršie bolo s malými. S Helkou a Petríkom, chceli ísť za nami. Báli sme sa, že nás niekto z našich odhalí a budeme mať z toho zle, keď budú za nami revať. Plot bol starý a kde-tu latky na plote boli povolené. Mariánovi sa podarilo jednu-dve uvoľniť a tadiaľ sme sa prestrkovali. Pri spiatočnej ceste ich Marián popritláčal späť, na uvoľnený klinec. Aj tak to bol lepší nápad, lebo po dvakrát som preliezala cez plot tam i späť a natrhla som si zásterku, skoro som ostala visieť na plote. Marián ma musel trocha nadvihnúť, aby mi povolila.

Pod jabloňou sme sa raz stretli s chlapcami od Krempov a boli sme viac hluční. Strýc Haba bol známy včelár v celom okolí. Robil niečo pri úľoch a začul, že má na jabloni kmínov [zlodejov]. Prišiel potichu. Na hlave mal veľké sito, vôkol ktorého mu visela biela látka. Používal to ako ochranu pred včelami. Aj taký čudný kabát, či pelerínu mal na pleciach. Videla som ho v tom prvý raz, zrejme i Helka. Tak sme sa ho obe naľakali, vyzeral ako strašidlo. Chlapci vzali nohy na plecia a my dve s Helkou sme stáli ani prirastené od ľaku k zemi.

Strýc si nadvihol včelársky klobúk. Upokojila som sa, keď som zbadala biele vlasy a jeho červenú tvár, že to nie je strašiak. Povedal nám: „Dzecka, ked scete jabka, dojzite pres ulic, jablonka je obsypaná a jabek je dost, aj pro vás. Za humnama zvyknú byt aj užovky, je tam mokro. Mohli by ste sa ich vjec nalakat jak mja s tým sitem na huavje.“

Pri chôdzi nám veru voda čvrlikala pomedzi prsty a kde-tu sme sa prepadávali i nižšie do bahnistej pôdy. Neviem, či mal pravdu, alebo nás chcel iba odradiť od jabĺk a kanála, no na jablká sme kvôli užovkám s Helkou prestali chodiť. Keď som o tom povedala chlapcom, tak ma vysmiali. „Gdo by sa báu ňejakej užovky?“

V stajni a na dvore

Môj brat Petrík sa najlepšie cítil v stajni medzi koníkmi a kravkami. Mali tam tiež ovce, baranov i kozy.

Rád pomáhal krstnému i starému tatkovi pri kŕmení. Bolo mu to veľmi vzácne, keď mohol nahadzovať sečku, obrok do hranta. Krstný i starý tatko mali pre neho pochopenie aj trpezlivosť. Vôbec sa nebál byť medzi tými veľkými zvieratami. Pohyboval sa tam, akoby žil s nimi. Občas ho popritom vyložili na koníka, niekedy i na kravku. Potom nám to všetkým vonku od radosti zreferoval.

Mala som rešpekt pred týmito zvieratami, keď stará maminka išla večer dojiť, občas som pri nej stála a dívala sa. Najprv poumývala vemeno a cecíky vlažnou vodou. Pružne stískala cecíky, poťahovala ich a ten nádherný zvuk mi ladil do uší, keď mliečko crnkalo najprv o stenu prázdneho šechtára, o niečo neskôr do mliečka a tvorilo postupne na povrchu penu. Keď bol plný, u našich to bol hrotek nadojeného speneného voňavého mliečka, navrhla mi: „Dones si hrnek, ulejem ťi!“ Mne sa to na tomto mieste však protivilo piť, tak som povedala: „Dám si až vňútri v kuchyni.“

Vyšla spomedzi kravičiek preliať mliečko do vedra a prikázala mi: „Preuož mi maú legátku [malú stoličku] od Cili, k Maliňe!“ Pomaly som pristúpila k Cilke a prekladala. Malina len tak švihla chvostom v tú stranu, ako som bola sklonená. Bola som fajnovka, ako sa mi Marián neraz vysmieval a toto sa mi vôbec nepáčilo. Darmo mi naznačovala, aby som neukazovala, že sa bojím. Mám sa pohybovať akoby nič, že Malina ma len pozdravila tým chvostom a zároveň odohnala muchy. Strachu som sa nezbavila.

Popritom som si obzerala i koníky. Pokojne stáli, fŕkali a žuli, čo si povyťahovali z hrantu. Kobylka Lucka sa mi zdala veľmi nafúknutá. Všimla som si to ešte predtým, keď ich vyvádzal krstný cez deň napojiť k žľabu ku studni, že je akási nadutá. Spýtala som sa starej maminky, či Lucka nie je chorá, keď je taká spuchnutá. „Neé, co nevidzet bude mjet hríbjátko.“

Medzi koníky som sa neodvážila. Zvieratá to cítili, že mám strach a tak sa neraz stalo, že ma baran alebo koza nabrali na dvore na rohy a podurovali. Plakala som, hladkala si zadok a chcela som sa rozbehnúť k mamičke. Na gánku mala rozloženú Singerku – šijací stroj a šila. Náhodou ma videla pri tom „salte“, nezdržala sa smiechu a volala na mňa: „Aj toto patrí k prázdninám, keď nechceš byť znova na rohoch, tak sa neponáhľaj!“ Taký úkaz bol smiešny, no ja som sa nepoučila, lebo strach bol väčší a tak som si na dvore užila všelijakých útokov i od iných zvierat a výsmechu od všetkých.

O dva či tri dni pri raňajkách nám krstný povedal: „Friško sa nasňídajte, pujdeme sa podzívat do maštale, máme tam ňeco nového!“ Otvoril na maštali dvercia. „Jéjdanénky, šak tu je už maué hríbjatko!“ vykríkla som. Stálo pod kobylkou a cicalo mliečko. Lucka ostala nepokojná a stále prestupovala. Malo také chudučké dlhé nôžky, ledva na nich stálo. Zdalo sa mi, že sa mu aj podlamovali, keď sa usilovalo nájsť opäť cecík. Podozrivo obzerajúc Lucku som sa spýtala krstného: „a nedáviua sa Lucka pri tem?“ mysliac si, že inak nemohlo prísť žriebä na svet. Usmial sa a povedal: „Nedáviua sa.“ Marián sa tajomne usmieval, ale nemudroval, ako inokedy zvykol. Vŕtalo mi to v hlave, ako mohla také veľké žriebätko vydáviť a nič sa jej nestalo. Žriebätko ma zaujalo a už som sa k tomu potom nevracala. Petrík s Mariánom boli smelí a žriebätko i pohladkali. Krstný predtým pristúpil bližšie k Lucke, aby sa nenaľakala, že mu idú ubližovať. Stáli sme s Helkou obďaleč a obdivovali malého žrebčeka. Tak ho predtým krstný pyšne označil: „Bude z ňeho dobrý žrebec.“

Hladné kozy

V jeden podvečer, dávno po dojení a kŕmení sa zo stajne ozýval veľký mekóóót. Stará maminka zavolala na starého tatku: „Štefane, ná daus [dal si] tým kozám? Nezapomjeus [nezabudol si] na ňe? Ňejak moc mekocú, isce od huadu [iste od hladu].“

„Dau sem im, Marino, dau,“ odpovedal. O malú chvíľku zasa mekóóót: „Štefane, ná dzi [choď] sa podzívat [pozrieť], co je s týma kozama!“ Vošiel do stajne. Našiel tam môjho brata Petríka. Šľahal kozy bičom a radoval sa, ako vysoko skáču.

Vychytil mu bič z ruky: „No pod a fčil [teraz] ty ukáž, jak dokážeš vysoko vyskakovat!“ Nič mu veru neodpustil, dostal bičom poriadnu rezu. „A já, že z tebja bude dobrý gazda, všady sa chválim, jakého mám podareného vňuka,“ dodal.

Petrík vybehol zo stajne. Utekal ako strela dolu dvorom kričiac, uľavujúc svojmu bôľu: „Starý tato gato.“

Myslel si, že je to pre neho najväčšia urážka, nakoľko sme ho volali starý tatko, keď sme sa mu zaliečali aj tacinku. Pred vstupom do stajne visel na skobe veľký oválny kôš na sečku a obrok. Zakrýval chomúty a opraty, ktoré pod ním viseli. Starý tatko, keď začul tie urážky na svoju adresu, zakričal za ním: „Jebééérrr ťi.“ V rýchlosti zvesil kôš a hodil ho dolu dvorom za utekajúcim vnukom. Kôš prikryl môjho brata, ktorý sa práve potkol a spadol. Hravo ho dostihol a zopár mu ešte uštedril.

Dlho si Petrík hladkal švihance. Večer sa sťažoval mamičke, že on tie kozy až tak nebičoval. „A ako to vieš?“ spýtala sa ho? „Lebo mne sa zdá, že kozy až tak vysoko nevyskakovali ako ja.“ Pousmiala sa, no neľutovala ho. Vysvetlila mu, že zvieratám nesmieme ubližovať.

Veľmi ho to mrzelo. Dlho sa v tabuli prehadzoval a nemohol zaspať. Vyčkával starého tatku. Ten si líhal posledný. Kľakol si v tabuli a tichučkou otázkou sa mu prihovoril: „Starý tacinkúúú, móóóžem ít na chvílenku k vám?“ Keď starý tatko nadvihnutím rožteka periny naznačil, že áno, sťa srnček preskočil od radosti ponad peľasť jeho postele a spočinul vedľa neho.

Niečo mu vyšuškááával. S Mariánom sme natŕčali uši, ako si to s ním urovnáva. Začula som len slovo cirkus a vtedy mi zišlo na um, že sme boli u nás doma v Bratislave nedávno s našimi v Cirkuse. Petrík chcel cvičiť s kozami tak, ako videl cvičiť s levmi na jednom vystúpení. Lenže v maštali nebolo toľko miesta, aj bič bol pre neho priveľký, a tak sa stalo, že kde-tu šľahol kozy asi viac, ako mal. Ešte pred spaním požiadal o odpustenie, tak nás k tomu naši viedli. Potom pri ňom spokojne zaspal.

Starý tatko rýchlo zabudol na naše pestvá, čo sme povyvádzali a o jeho pohladenie sme nemali núdzu.

Spomienky starého tatku na 1. svetovú vojnu a na jeho nádielky

V nedeľu po Nešpore prišli domov z kostola so strýcom Marcinom (švagrom). Pri kuglufe [bábovke] a cigórii rozprávali zážitky z vojny. Boli spolu v jednej rote, bojovali na Pijave aj v Albánsku.

Od vzrušenia sme ani nedýchali, keď spomínali, aká krvavá voda tiekla v rieke, pri ktorej sa bojovalo. Raz v Albánsku vraj išli s Marcinem okolo dedinskej krčmy a nazerali zvonka cez okno. Zbadali Albánku bez závoja, ako nesie veľa tanierov pred sebou, čo bolo prísne zakázané v tomto kraji, aby ju videli bez závoja. Žena niečo vytušila, hodila všetky taniere na zem a ušla.

Zranený starý tatko Štefan Brúsil – v strede.

Vedeli, že po nich pôjdu, preto utekali ako vládali do svojich barakov. Tak ako boli, skočili na gavalec a robili sa, že spia. Prišli oficieri na kontrolu aj so sťažovateľom. Starý otec nám povedal: „Nebyt teho, že sme mjeli gavalce na opačnem konci, ked začaua prohlídka a dokád došli k nám, sme sa s dychem jakž-takž upokojili a tak cigánstvo o hubokém spánku nám vyšuo. Ináč by sme s Marcinem už medzi vama aňi nebyli.“

Po smutných spomienkach nasledovali veselé. Zaspievali pesničky s vojenskou tematikou, keď pochodovali, ako vojaci. Regrútske, tie boli smutné. Keď panenky vyšívali košielenky a plakali za mládencami, ktorých pochytali a za vojakov vzali. Medzi pesničkami chvíľku hrali obaja na hrebeni.

Na zúbky hrebeňa priložili papier, dali k perám a vydávali zo seba zvuky potrebné k pesničke. Papierik sa fúkaním chvel a vyludzoval tóny. Urobili si takto hudobný nástroj. Páčilo sa nám to a neskôr sme to skúšali aj my.

Starý tatko nám hovoril, že iba vtedy to dobre funguje, keď pesničku vieme dobre spievať. Takto nás nevedomky skúšal, či si dobre držíme nôtu.

Pridelil nám hudobné nástroje. Vzal stoličku, prevrátil ju a podal Mariánovi. Hral na nej ako na bubne. Striedavo dlaňou a prstami búchal do taktu po sedacej časti z opačnej strany stoličky. Ja som dostala imaginárne husličky, na ktorých som tidlikala, môj brat preberal tiež na takej heligónke, Helke pridelil trubku a orchester bol hotový.

Niekedy nás bolo aj päť detí, keď prišiel i Bojko, orchester sa rozšíril. Unavovali sme ich nespočetnými otázkami, ako to v tých cudzích krajinách bolo, kadiaľ vojská tiahli. Vždy sa vynašli, aby nás zaujali.

Dostávali sme od nich vojenské špangle. Museli sme si sadnúť na zem. Hlavu oprieť o skrčené kolená, ľavú ruku podstrčiť pod pravé koleno a pravou zasa naopak. Motúzom nám priviazali ruky, nohy poza krk, ako uväzovali vraj zajatcov, aby neutiekli. Húpali sme sa popri tom z boka na bok, kto nevydržal rovnováhu, čo sme boli o malú chvíľu všetci, boli sme zaraz na veľkej kope. Smiali sa nám, vraj čo to budú z nás akí vojaci.

Potom prišli na rad rezidélka. Pri ich skúšaní nás brali po jednom na svoje kolená a šteklili na boku kolienok. Výskali sme pri tom, smiali sa a vykopávali nohami, lebo šteklenie sme mali vydržať, ale niekedy sa nedalo. No a kto najdlhšie vydržal a nevykopával, mal z nás najlepšie rezidélka.

Keď som bola po operácii, vykopávala som iba jedným kolienkom, nikdy ma zo súboja nevynechali. Rozdávali nám aj oriešky a marhuľky. Predtým zavolali: „Do sce marhulku, alebo oríšek, nech poví jáááá!“ Na pravej ruke skrížili prsty do figy a pohybom pod naše nosíky nám rozdávali frčky – marhuľky a keď oriešky, ten istý pohyb sme cítili vzadu na temene hlávky. Vždy sme sa na tieto prekáračky s nimi tešili a dožadovali sa ich jááá!

Niekedy sme ich tak zmorili, že si rozprávaním o Márii Terézii o Habánoch urobili oddych. Niekdajšia panovníčka dala niektorým národom, čo sa tu usadili na našom území, výsady. Ako napríklad Habánom, ktorí sa usadili pri Levároch, v Brodskom, aj v Sobotišti. Vraj keď sa ocitol mladý muž na ich území, vojenská garda ho nemohla zverbovať za vojaka. O Habánoch rozprávali s veľkou úctou.

Rodokapsy

Náš krstný otec rád potajomky čítal na mieste, kde ho nik nevyrušoval, na WC. Románik vykladal na vrchnú kladu pod strieškou tak, aby ho nebolo vidieť. Pred starým otcom by sa iste hanbil čítať také niečo v kuchyni. Tam čítal každý deň Roľnícke noviny.

Raz sa stalo, že ho nezasunul ako obvykle a kúsok z neho pretŕčal z klady, čo mojej zvedavosti pri rátaní pavúkov neušlo a tak som odhalila jeho tajomstvo.

Čo to tam len môže byť na takomto mieste? Vyskočila som na dosku. No toto, listovala som, boli tam i obrázky, ale len čiernobiele alebo hnedobiele. Čítavala som i ja a „zašívala sa“ tam. Bolo to pekné a slušné čítanie o amerických savanách, prériách, o farmároch, o ich láskach a živote. Rodokapsom – sa v tom čase nazývalo toto šalátové vydanie knihy, bez tvrdšieho obalu.

Keď ma na dvore nebolo dlho vidieť, stará maminka vytušila, kde som, asi o Rodokapsoch vedela a kričala na mňa cez celý dvor: „Vjerkóóó, ná šak to h---o naučíš čítat, ponáhlaj sa, čekajú tu na tebja!“

Bola som zvedavá kto, netušiac fintu starej mamy a hneď som sa ozvala. Usmiata mi odpovedala: „Ná šnuptichle [vreckovky] v koryce [v koryte], že ich vyplácháš!“.

Vtedy sa tak často neprávalo ako teraz. Bolo ich teda neúrekom. Na slová nechcem, nebudem, neľúbim na tomto dvore nik nereagoval. Tu sa nám „moseuo dicky šecko scet [muselo vždy všetko chcieť].“

Húsky, húsky, poďte domov

V časti Véska, kde bývali naši starí rodičia s krstnými, bola zastavaná v tom čase iba jedna časť ulice. Z ich okien bolo vidieť cez polia až na Závsie. Na odľahlý koniec dediny, kde som sa narodila. Naša dedina je zastavaná v tvare podkovy.

V náprotivnej strane cesty končila zástavba domom Vajdových a vedľa ich domu viedla poľná cesta poza humná. Tadiaľto sme si skracovali cestu, keď sme viezli chleby na tragačoch k pekárovi Šimkovi do stredu dediny, alebo aj vyšliapaným chodníkom sme chodili k rodine na Závsie.

V týchto miestach mala tecica so strýcom pole, v tom čase bolo už pokosené. „Pujdete pást husi a nazbíráte pro tecicu kuásky, je tam už posečené, dávajte dobrý pozor, aby nezašli k súsedom, mohuo by byt z teho zle. Mariáne, šak ty víš, keré je to pole,“ vysvetľovala stará maminka a podávala nám košík na klásky.

Išli s nami i malí, Helka, Petrík, Bojko aj kamaráti z okolia. Povedľa bolo pole s kukuricou a cviklou [repou] a ďalej polia ešte nepokosené. S húskami sa nám darilo. Každý z nás mal v ruke chabinu [halúzku] a s nimi sme zaháňali husi od vedľajších polí dovtedy, pokým ktosi z nás neprišiel s nápadom: „Podme sa hrát v tem vysokém žice!“ Aj kukuricu nazývali žito. Bola tu zasadená aj ťahavá bobica – fazuľa. Na to, že pole nám nepatrí, sme v tej chvíli akosi pozabudli, ale aj na husi. Pobehovali sme medzi kukuricou a poriadne vrieskali, iste dosť dlho. Vybehla som z kukurice a husí nikde. Kričala som na Mariána a už sme vedeli, ktorá bije. Určite ich strážca polí zajal. Rozhliadali sme sa a veru, na poľnej ceste sme zazreli strýca v slamenom širáku. Husi sme nevideli cez vysoké obilie, iba gagot sme počuli.

Bol to strýc Savara. Býval neďaleko našich v malom domčeku. V tej časti jediný dom so slamenou strechou na konci Vésky. Mne sa ich domček veľmi páčil. Chodila som okolo nich, keď som išla navštíviť tecicu. Bývala asi v druhom dome od Savarov smerom do dediny.

Zakrádali sme sa cez pole za ním a poskrývali do vŕbových kríkov, čo rástli popri ceste pred našim domom. Strýc hnal husi z poľnej cesty a ony akoby poznali číslo domu, trielili rovno až k našim vrátam.

„Tak vy ste teda Chruťky a já, že čí enem ste?“ Tak našich prezývali – Chruťé. Krstná začula z dvora gagot. Otvorila vrátka a začudovaná pozerá raz na husi, raz na strýca.

„Našeu sem ich v našej réži [raži].“ Skôr, než sa krstná zmohla na slovo, husi vpochodovali do dvora, pokračoval. „Anko, huchý sem dost, ale suepý ešče néé. Tých pajzákú, co ich mjeli pást, nájdeš hen v tých kríkoch.“ Rukou ukázal na miesto, kde sme čučali. Vyliezali sme po jednom z kríkov.

Naše šťastie, že to bol strýc Savara. Hájnikovi polí by museli za zajaté husi zaplatiť pokutu - výkupné a nám by to veru tak hladko neprešlo. Počúvali sme lamentácie o nezodpovedných pajzákoch [naničhodníkoch], raz od krstnej, od starej maminky a napokon aj od mamičky. Ani nazbierané klásky v košíku pre tecicu nás nezachránili.

O tom, že strýc Savara naozaj dobre nepočul, som sa presvedčila, keď som raz išla od tecice a stretla som ho na ceste s púdrušou [konopnou plachtou] na chrbte, plnou trávy na pleci s kosou. Nohy sa mi roztriasli, takto zoči-voči som sa s ním odvtedy nestretla, no zdvorilo som ho pozdravila „Pochválený buď Ježiš“. Zastavil sa pri mne a namiesto pozdravu mi odpovedal: „Ná byu sem tot pri kanáli nakosit trochu lebedy pro kozy.“ Ukazujúc posunkom hlavy na nošku za chrbtom. „A ty odkad ideš?“ „Od tecice,“ odpovedám už hlasnejšie. „A cos tam robyua?“ [A čo si tam robila?] „Enem tak, podzívat sa, co robjá a zanésua im kvící.“ [Len tak pozrieť sa, čo robia a zaniesla im kvety.] Bola som spokojná, že sa strýc Savara na nás nehnevá, keď sa dal so mnou do reči a husi vôbec nespomenul. Rozlúčila som sa s ním pokorne a hlasno: „S Pánem Bohem.“ Potom mi už odzdravil: „S Bohem.“

Dom strýka Konštantína Beňu (oteckovho bratranca) a tety [tecici] Terézie, rod. Brúsilovej (mamičkinej sestry). Takéto brány vyrábal stolár pán Veselý a v Dojči sa s nimi pýšia doteraz.

Medíci na dvore

Na druhý deň sme sa z dvora ani nepohli. Cítili sme, že si ten včerajšok musíme urovnať. Zabávali sme sa hojdaním na obrovskej maline vedľa stodoly. Keď som sa chcela dostať k hojdačke, musela som prejsť cez celý dvor.

„Neponáhlaj sa pres ten dvur, moráci a húseri si ťa tak nevšimnú!“ Nieslo sa mi hlavou, veľmi som sa ich bála. Prešla som skoro polovičku cesty a tak som zrýchľovala krok, aby som bola čím skôr na hojdačke, mala som ju na dosah. Vtom pri mne zasipel húser, pridal sa aj moriak so svojim hudri, hudri. Zakopla som v rýchlosti a už som bola rozpleštená na zemi dolu tvárou a chytala sa za hlavu, lebo sa im zapáčila práve moja červená mašľa.

Klvali ma zobákmi do rúk, chránila som si hlavu. Revala som, až ma krstná pribehla z chlievov ratovať. „Co sem ťi povidaua, že nemáš utekat po tem dvori, snad nebudem kvúli tebje ten hyd ňegde zavírat. Mamje ráno pripomeň, aby ťi červenú na teho kohúta nedávaua.“ Previedla ma k hojdačke. Môj účes sa vtedy nazýval na kohúta, ale to nebol taký ako nosia teraz mladí, že im napomádované vlasy stoja. Mamička pri česaní mi zobrala do rúk vlasy z vrchnej časti hlavy zatočila ich do takého slimáčika, priviazala k tomu mašľu, pripla sponkami a kohút bol hotový.

Naša hojdačka bola reťaz priviazaná na konároch maliny s doštičkou, ktorú nám krstný odrezal z dosky. Tá sa nám pri hojdaní stále posúvala a neraz privrela kožu na stehnách. Malina bol velikánsky strom, moruša s bielymi malinami, ako pol palca na ruke dospelákov.

Boli sladučkéééé mňam, živili sme sa nimi po celý deň a nielen my. Keď nejaká prezretá padla na zem, všetky kačice i sliepky a čo bolo nablízku sa rozbehli po ňu.

Mamička prišla za nami do chládku. Sadla si na uložené drevá, prišívala gombíky a vyšívala dierky na blúzkach, čo ušila.

Pokým som sa hojdala, môj brat robil experiment s hydinou. Rozhadzoval kamienky vôkol seba a tešil sa, ako sa vždy hydina rozbehla o preteky ku kamienku a vzápätí kamienky vypľuli. Mamička napomenula brata, aby nechal zvieratá na pokoji. Neustále ich rozhadzoval a ony sa opäť rozbehli ku kamienku. Nakoniec povedal: „Nemajú ani troška rozumu, stále si myslia, že sú to maliny.“ „Ty teda rozumu máš viac ako dosť a niekedy konáš horšie ako tá hydina.“ Mamička myslela tým na vyšľahané kozy.

Pobral sa radšej za Mariánom. Čistil zajačie klietky, že mu bude pomáhať. Pohojdala som sa a vystriedala ma Helka. O chvíľku nás krstná volala, aby sme išli preberať fazuľu, lebo zajtra je piatok a vtedy vždy varili fazuľovú polievku – so širokými rezancami. Na tento obed sme sa všetci tešili. Bol to pre niekoho chod prvý, druhý i tretí, preto toho museli navariť poriadne veľa. Napreberali sme sa fazuľky až-až.

Stará maminka sa na nás dívala a povedala: „Jak dneskaj šeci posúchajú po tem včerajšku, jakí sú z ňich na dvori meďíci.“ Keď váľali na slížovej desce [lopáre] na druhý deň guľatučké cestá, ani postele im nestačili kam ich kládli, toľko ich bolo. Tie slíže sme mali radi akékoľvek, okrem do polievky aj makové, orechové, lekvárové, syrové, vajcové aj krupicové. Radšej sa nás nepýtali, aké majú byť, lebo sme sa na výbere nikdy nezhodli. K fazuľovej bolo vždy aj niečo upečené zelníky [kapustníky] aj buchty. Bóóže, to bola dobrôtkáááá.

Rexo – dobrý stopár

Starý tatko bol poľovník, zadovážil si psa. Mal vysoké nohy hnedej farby s béžovými fľakmi a s takým malinkým chvostom, že vyzeral, akoby mu ho odsekli. Bol to poľovnícky pes s menom Rexo.

Rozpovedal nám raz príhodu, ktorú zažil dávno, keď bol Rexo ešte mladý. Chcel ho vymeniť za jazvečíka. Zobral Rexa do Jablonice na jarmok, a zjednal sa s jedným gazdom od Starej Turej. Ten ponúkal na výmenu jazvečíka. Vyrovnali sa, plácli do dlaní, za dobrým obchodom za kože z diviaka aj zo srnca a výmenou psov. Tak Rexo putoval k Starej Turej a jazvečík so starým tatkom do Dojča.

Pri rozprávaní tohto príbehu sa cítil tak previnilo. Neskôr sme pochopili, prečo. „Ked sem sa otočiu za vozem, kerý odvážau našéhoRexa, ten mjeu také oči na mja, že sem tej noci ani zaspat nemoheu. V sebje sem strašňe banovau za tú výmenú.“

Malý jazvečík Brok bol pár dní vraj tak urazený, nikoho neposlúchal, ani žrať nechcel. Aj on iste smútil za pánom. Zobral ho párkrát do hája na čakanú a potom bol ako vymenený. Pomaly si zvykol na nový dvor i na ľudí.

O nejaký čas raz ráno vyšla stará maminka na dvor a kričala: „Ná pote sa podzívat, gdo je na dvori!“ Rexo. Nevedeli, ako sa gazda od Starej Turej menoval, ani na jarmoku ho viac nestretli. Tak sa stalo, že im na dvore zostali obaja. Brok aj Rexo. Konštatovali sme všetci, že ten náš Rexo bol dobrý stopár, keď trafil z takej diaľky na náš dvor.

„Starý tatko, ale potešili ste sa tomu, keď sa vrátil?“ spytovali sme sa. Povedal nám že áno. Len nevedel, keď ostali u nich obaja psi, ako má urobiť spravodlivosti zadosť. Toto ho najviac mrzelo.

Hoci bol Rexo už starý, nevidel dobre, aj na poľovačke mal problémy, no na dvore bol ešte dobrý pán. Starý tatko sa s ním už nevedel rozlúčiť a robil mu ešte dlho spoločníka.

Moje zlaté more

Blížil sa čas žatvy. V jednu nedeľu po Nešpore nás zobral starý tatko všetkých na voz. Zapriahol koníky a povedal: „Pujdeme k Bištavje, podzívat sa na žito [pšenicu], či je dozríte a uvidzíte, že naše koňe uhodnú, keré je naše pole.“

Zastali. Také múdre boli. Starý tatko vystúpil z voza. Pofukoval mierny vetrík a klásky na poli sa pred nami hojdali, ako zlaté vlnky. Všetko vôkol bolo také žltučké a mne sa z voza zdalo, že okolo nás je rozprávkové zlaté more. Na tomto mieste v chotári sa obiliu darilo. Políčka tu boli široko ďaleko obsiate pšenicou, jačmeňom, ovsom, alebo ražou. Boli jedno pri druhom, delili ich iba vyorané brázdy zarastené a zelenou farbou, kde tu i červeným makom, či modrou nevädzou naznačovali medze. Neboli tam žiadne kolíky označené menom gazdu a tak som neverila, či je starý tatko na správnom poli. Ako to vie, že práve toto je ich pole. Aj tie koníky mi vŕtali v hlave.

Odtrhol zopár kláskov. Mädlil ich v dlaniach, až mu zrniečka z kláska začali vypadávať do dlaní. Odfúkol ostníky i malé smietky. Kládol si zrniečka do úst a rozhrýzal na kašičku. Mrmlal si popod nos: „zdá sa mi, že zrno je už dozríté [dozreté].“

Motala som sa okolo neho a vyznala som sa mu, ako sa mi pole páči. Pripadá mi, akoby sme boli pri zlatom mori a či si je istý, že je to ich pole.

„Máš pravdu, je to naše zuato, keby sme ho nemjeli, čaško by sme bez ňeho vyžili. Pri temto zuatem mori sa mosíme pokorňe poďekovat tam hore.“ Zodvihol oči k nebesiam. „Či sme na našem poli? Dobrý sedlák to mosí mjet v merku.“ Ťukol si prstom po čele. „Jagživ sa nestauo, abych odorau ňekomu z brázdy.“ „A čo tie koníky, ako to vedia?“ „Snád, ked tolko rokú sem chodzívajú, pamatujú si to aj oňi,“ usmievajúc sa ukončil našu debatu.

Myšky za golierom

Chlapci behali okrajom poľa. Bolo tam nesmierne veľa myší a Marián s Bojkom si o niečom šuškali. Ja s Helkou sme zašli kúsok ďalej natrhať kvietky na venčeky.

Priplichtil sa ku mne Marián s rukami za chrbtom a tajomne sa ma spýtal: „Uhodňi, co mám?“ Myslela som si, že našiel nejaké farebné sklíčko alebo zvláštny kamienok, boli to vtedy moje najväčšie poklady a naivne som čakala, čo mi ukáže.

Vytiahol ruku a v dlani mal malé myšky. Uhla som sa od ľaku, ale bol šikovnejší. Dal mi ich vzadu na krk.

Výskala som o ratu a skočila k starému tatkovi, aby ma oslobodil od tej hrôzy, čo sa mi pazúrikmi držala chvíľku na blúzke pri krku a vhupla po chrbte pod blúzku. Práve sa vrátil z obhliadky. Bol natrhať obďaleč zopár kláskov aj z iného obilia.

Sukňu som mala na gumičku, rýchlo ma od nich oslobodil. Boli splašené a na zemi sa rozutekali. „Ty buázne, ná co ju lakáš, šak ona si na ňe zvykne počas žňí.“ [Ty blázon, prečo ju ľakáš, veď si ona na ňe zvykne počas žatvy.] A pokračoval, akoby sa nič nestalo.

„Tot, podzívajte sa, natrhau sem pár kuásku, že vám ukážem, keré je žito, kerý jačmeň, réž, alebo oves.“ [Pozrite sa natrhal, som pár kláskov, že vám ukážem, ktorá je pšenica, jačmeň raž, alebo ovos.] Klások so žitom – pšenicou bol taký pekný, plný bacuľatých zrniečok. S jačmeňom bol trocha štíhlejší. Ten s ovsom mal na konci dlhšie ostníky, ako metličky a zrniečka sa mi zdali ako slzičky. Klások s ražou bol tiež dosť plný, no trocha iný ako pšeničný.

Ruku s kláskami dal za chrbát a po jednom ich vyťahoval a skúšal nás, či si pamätáme, ktorý z nich je pšenica, raž, jačmeň alebo ovos. Ani vydýchnuť mi nedal, ešteže som vedela, čo má za chrbtom. Dodnes si to pamätám, ako nám ukazoval rozdiely na obilí.

Nasadli sme na voz. Srdiečko mi vyskakovalo od strachu, chytala som sa za krk a opakom ruky hladkala chrbát. Dlho mi trvalo, pokým som sa upokojila.

Cestou späť do dediny som gánila na tých dvoch huncútov, čo ma skoro o rozum pripravili. V duchu som premýšľala a vracala sa k tomu. Čo pod tým starý tatko myslel, že si na ne zvyknem? Na myši? To teda nikdy!!!

Starý tatko zanôtil:

/: Na dojčanských úkach, našeu sem ja dukát,:/
/: gdo mi ho promjeňí, milá doma néňí,:/
/: Pujdem do hospody, gde cigáňi hrajú,:/
/: tí mi ho promjeňá, tí peňíze majú,:/
/: Ked ho nepromjeňá, dám ho do cimbála,:/
/: budú mi vyhrávat do bíuého rána.:/

Vchádzali sme vozom do hlbokého výmoľa a spievali, až nám hrdielka vysmädli. To preto, že sa nám vo výmole páčila ozvena. Táto pieseň je naša hymna podnes, keď sa na dovolenkách stretáme s mojimi súrodencami, vždy si ju spievame. Koníky v tomto mieste išli veľmi opatrne, lebo cesta bola z briežka. Starý tatko držal na fest opraty, lebo tento výmoľ bol nebezpečnýýý. Nám nakázal, aby sme sa dobre držali, lebo voz sa kýval z boka na bok, pokým sa kolesá nedostali do vychodených koľají.

V minulom roku som zažila túto cestu počas búrky. Krstný ma vyložil na menšiu fúru aj s Mariánom. Koníky boli búrkou splašené a krstný sa čertil: „Že sem sa já nechau navést a vzau vás. Lehňite si a držte sa fčil jak repíče [bodliaky] teho pavúza, ked pojedem pres výmou, nech sa neprekopŕcnete z tej fúre.“

Krstná sedela pri ňom a pomáhala hamovať, ako sa dalo, aby sa kone neponáhľali. Blesky a hromy vôkol burácali a osvetľovali nebo aj celý kraj. Báli sme sa, že do nás udrie blesk. Nebolo ďalšej ruky, aby sme sa prežehnávali, ako sme boli inokedy zvyknutí. Vrátili sme sa domov všetci do nitky premočení a šťastní, že sa nič zlé neprihodilo. Krstný sa zapovedal, že nás už na fúru nikdy nezoberie.

Teraz sme sa s vozom približovali k dedine. Pri potoku slovkom pŕŕŕ zastavil koníky. Starý tatko sa stretol s iným gazdom, ktorý sa tiež išiel presvedčiť, či má obilie dozreté a chvíľu sa rozprávali. My sme sa zatiaľ napili z čistého potôčika, preskakovali s Helkou z jedného briežka na druhý. Nebol hlboký. Marián sa díval na stromy. Snoril po vtáčích hniezdach a Petrík s Bojkom si vyberali halúzky vhodné na praky. Vracali sme sa vyhladovaní ani vlci a večeru sme mali raz-dva zjedenú. Žalovanie jeden na druhého sme nemali vo zvyku, veď kto by ma aj počúval.

Pri večeri sa rozprávali krstný so starým tatkom: „My budeme sécit [kosiť], Albina – teda naša mamička – bude rozkuádat na zem povrísla [povriesla]. Stará maminka s Ankú – krstnú – budú hrscovat [kosákom naberať pokosené obilie do náručia a ukladať kôpky na zem na rozložené povriesla, hrsťovať]. Dzecka zostanú zajtra samé doma. Stavjaňí sa pozamyká, pripravte im k studňi vody, jedzeňí na stúl na gánku, aby nám nepomreli huadem. Ráno stáváme šeci velice skoro! Zajtrajškem začínajú u nás žňa,“ ukončili svoju reč.

To, že máme na starosti malých nám nik neprikazoval, bola to pre nás samozrejmosť. Ostatné príkazy sme dostali na druhý deň.

Lucka a žriebätko

„Tady na stole máte pod sitem ve vajdlínku mascené chleby – lepeňáky a buchty. Sito je pod obrúskem, je tu velice moc much, pozakrývajte to potom. Ovocí je na maliňe a v záhradze, voda je v chuádku v kýbli pri studňi zakrýtá velikú škridéukú. Neopovážte sa otevírat studňu, chlévy, alebo maštal, hrajte sa enem na dvori a ked bude pršat, skovajte sa na gánku. Dojedeme, až sa bude stmívat,“ zneli ráno príkazy pre nás od krstnej.

Mamičku obliekli do miestneho kroja, lebo vraj v tých „pánskych hadrách, by vypádaua jak strašák v tem obilí“. Aj v tomto oblečení bola pekná. Starý tatko i krstný mali konopné biele gate a ľanové košele také voľné, aby im pod nich vetrík zafúkol a pri práci ich ovlažil. Na hlavách slamené širáky [klobúky]. Pozamykali stavanie. Dlho sme sa za nimi pri vrátach smutne dívali a mávali, keď odchádzali na pole.

Z dôvodu skorého vstávania nám deň ubiehal akosi pomaly. Pozametali sme s Helkou gánek, popolievali muškáty aj ostatné kvietky vodou z válova, čo bol pri studni vždy plný vody. Nanosili čerstvej vody do kastrólov pre hydinu.

Chlapci ukladali nakálané polienka do radu k ostatným. Hrali sme skackanú škôlku, Marián vyrábal praky pre seba i Petríka.

Po obede sme boli na hojdačke a za stodolou. Bola priechodná z oboch strán a na veľkom pľaci za stodolou bol dávno nepoužívaný gepeľ. V gepeli boli ozubené kolesá, zapriahali sem kravky alebo koníky a tieto chodiac dokola točili ozubenými kolesami a poháňali stroj, ktorým sa niečo buď mlátilo alebo sekal pokrm pre dobytok. Dávnejšie. Teraz na tieto práce používali elektrické stroje. Za stodolou na holohumnici bolo prázdne miesto pre stoh a dobré miesto pre našu hru na sochy a naháňačku.

Stodola.

Najlepšia hra na dvore bola uliganá [skrývačka]. Bolo tu veľa dobrých skrýš. Po riekanke: „Enikibenikikliki bé, aberfáberdominé...“ vyšiel rad na mňa. Opretá čelom a rukami o velikánske vráta stodoly rátam: „Desať, dvadsať, tridsať, začal Gašpar kričať, že ho bolí brucho, aby bolo ticho. Skovaníííí, neskovaníííí, idéééém vás už hľadáááť!“ oznamujem.

Rexo s Brokom na dvore veľmi štekali. Obrátim sa, že idem poskrývaných hľadať a predo mnou v strede dvora stojí kobylka Lucka so svojim žriebätkom. Začala som kričať na Mariána: „Lucka sa odviazalááá, aj s malým ušli z maštalééé.“

Mysleli si, že podvádzam a nik sa mi neukazoval. Lucka ma poriadne vystrašila. Nebyť toho, že zaerdžala, neuverili by mi. Napokon povyliezali z úkrytov.

Koníky zacítili voľnosť. Erdžali, vyskakovali po dvore a od radosti vyhadzovali zadnými kopýtkami. Aj žrebček sa už cítil na dvore doma.

Ledva sme stačili prebehnúť od stodoly popri stene stavania ku gánku, tak vyčíňali. Marián sa čudoval a po svojom komentoval: „Podzívajte sa, ale fíkajú ricú.“ Čupeli sme v najodľahlejšom kúte gánku za zarigľovanými vrátkami. Bez vody, lebo koníky tú našu našli, škridélku [pokrievku] zhodili a pri pití sa im podarilo aj vedro s vodou prevrátiť. Našli i tú vo válove pri studni. Rexo s Brokom pobehovali okolo nich a štekali do zachrípnutia.

Našťastie sa naši vrátili skôr ako hovorili. Keď sme začuli dupot koní, vrieskali sme z gánku, aby neotvárali vráta, lebo Lucka je vonku aj so žriebätkom a sú také „rozbuázňené, že by mohli vybjehnút na ulic [rozbláznené, že by mohli vybehnúť na ulicu].“ Krstný so starým tatkom ich upokojili, voviedli do maštale a Lucku priviazali. Točili všetci nechápavo hlavami, ako sa to mohlo stať, veď kontrolovali všetko pred odchodom.

Stará maminka hladkala Rexa: „Mje sa zdáuo [zdalo], že nás Rexo s Brokem nevítajú a proč sú tak pocichu [potichu]. Tot chuďák kuťás, jaký je zachrípuí [zachrípnutí], aj Brok, jak sa pocichu vrcí [potichu vrtí].“ Večer, keď už malí zaspali, vyšetrovali, nás či náhodou môj brat, malý gazda, nebol v maštali a nechal otvorené dvercia. Po pravde sme s Mariánom povedali, že nie, lebo sme boli stále spolu na dvore i vzadu pri stodole. Ráno vyšli s otázkou i na neho, no čestne prehlásil, že po tej príučke s kozami by sa do maštale sám neodvážil.

V tento deň pripravovali ďalšie povriesla k žatve. Steblá s klasmi toľko, čo sa zmestilo do dvoch dlaní, rozdelili na dve polovičky a v časti kláskov urobili zvláštny uzol. Potom steblá pripojili a vložili do vody, aby zmäkli a dalo sa s nimi na druhý deň lepšie narábať, hlavne uväzovať.

Maminy vyvárali a vypekali, lebo žatva bola veru ťažká práca a všetci sa potrebovali i posilniť.

V popredí dom, dvor, stodola našich starých rodičov v mojich spomienkach.

Večer sme začali naliehať na našich, aby zobrali na budúci deň i nás na pole. Po zážitku s Luckou sme sa doma obávali zostať samí. „Ale budeme mjet pomocňíkú,“ s úsmevom zhodnotil krstný. Tešili sme sa, že zvolili a spokojní sme v tabuli zaspávali.

Žatva v plnom prúde

Zavčas rána nás budilo klepkanie kladivkom po nákove. Starý tatko s krstným si ostrili kosy.

Vyskákali sme z tabule, aby nás náhodou nenechali doma. Jedlo, pitie bolo už naložené v cégroch a v črpákoch.

Po kvalitných furmanských raňajkách sme nasadali na voz a odchádzali z domu. (Tak nazývali raňajky, keď bola gulášovka alebo niečo iné varené pred ťažkou robotou.)

Marián sa predvádzal, stál popri plnej bočnici voza na tenkej holi, bola pripevnená zvonku pri boku voza, aby sa dalo ľahšie na voz vyliezať. Na longu. Voz nebol rebriňák. Keď koníky pridali a longo sa veľmi kývalo, krstná mu prikázala: „Neondzi sa a nasedni k ostatňím, lebo možeš skončit pod kolesama.“

Voz bol naložený okrem nás košíkmi s jedlom a hlinenými črpákmi s kávou a vodou, povrieslami z ktorých kvapkala voda a zanechávala na ceste za nami stopu.

Koníky zastali pri našom poli. Povykladali všetko do chládku a starý tatko začal kosiť pri medzi prvý. Zopár metrov za ním krstný. To aby si neublížili s kosami, museli mať odstup. Povriesla vyložili na začiatku poľa.

Medzi pokoseným obilím v riadku nám ukázali, kam máme klásť povriesla. Odkrokovali nám vzdialenosť a podľa toho sme potom s Mariánom rozkladali ďalej.

Maminy so starou maminkou hrsťovali kosákmi pokosené obilie do náruče a kládli na pripravené povriesla. Spievali si pri tom. Medzi tým som chcela s Helkou vyberať z obilia kúkoľ, nevädzu a divý mak, že budem kombináciou s kláskami pliesť pre nás venčeky, keď budeme oddychovať.

Mala som obuté plátené sandálky, bez ponožiek, prsty i päty som mala voľné. Ostatní boli bosí, no ja som bola na pichanie strniska háklivá, fajnová.

Keď zabrali kosou do obilia, narušili hniezda myší a hrabošov. Tie sa rozutekali kade ľahšie. Nakoľko som sa musela pohybovať neďaleko za koscami a tých myší tam bolo veľmi veľa, bála som sa niekam stúpiť. Im bolo jedno, kadiaľ utekajú, či po mojich plátenkách alebo po prstoch. Cítila som ich pazúriky i kožúšky na nohách a nebolo to príjemné. Bála som sa ich. Jačala som a všetci sa smiali. Nevedela som sa rozhodnúť, kam mám stúpiť. Bála som sa, že ich pošliapem a zašpiním si plátenky. Tak som na tom strnisku stála a jačaláááá.

Kosci sa vzďaľovali a hrscovníčky [hrsťovníčky] približovali. Mamička mi naznačila, že mám rozkladať, nech majú kde klásť obilie. „Mami, a tebe to nič nerobí?“ čudovala som sa. „Veď som tu vyrástla.“ „Ale aj tak, snáď sú tu myši z celého sveta,“ hundrem si nešťastne. Súrili ma do roboty. Marián s Petríkom sa mi smiali do popuku. Helka sa motala bosá okolo nás a myši jej nevadili.

Nedalo sa nič robiť, nemohla som tam zostať stáť ako socha do večera. Keď sa mi zdalo, že ich už toľko okolo mňa nebehá, začala som poskakovať po strnisku a pokračovala som v rozkladaní. A to sa opakovalo každú chvíľku, lebo hniezd tam bolo až-až.

Vtedy mi pomaly začalo svitať, čo myslel starý tatko v tú nedeľu, že cez žňa [žatvu] si na myši zvyknem sama a nemusia ma Marián s Bojom strašiť.

Začuli sme hlahol zvonov bim, bam, bim, bam. Slniečko bolo nad našimi hlavami a zvony oznamovali poludnie. Naši kosci i hrsťovníčky sa zastavili. Utreli si znoj z čela, pomodlili sme sa všetci Anjel Pána a podišli k vozu do chládku.

Maminy vyťahovali z košov jedzeňí a picí. Čudovali sme sa, ako dlho tie zvony zvonia a koľko ich je. Krstný nám to ozrejmil, že usadlosť – majer Bištava, pri ktorej sme sa nablízku nachádzali, je temer rovnako vzdialená od Štefanova, od Letničia, Unína, aj od Dojča. Preto ich toľko navôkol počujeme zvoniť. „Akorát Koválovské snad neňi čut, lebo je medzi nama kopec, aj ked enem mauí,“ ukázal smerom na Koválov. Tie polia sa mierne zvyšovali nad obzorom.

Nezačali zvoniť naraz. Keď je vraj zvonica vysoká a kostolník starý, dlhšie mu trvá, kým tam po rebríku vylezie. Vtedy neboli zvony na automatiku, ako je tomu teraz. Bolo to pekné, pokým posledný zvon dozvonil. Dlho nám znela ozvena v ušiach a niesla sa krajom.

Spýtali sa nás, či si aj my zaslúžime obed. Svorne sme kričali ááánóóó. Usadili sme sa na zem do chládku. Bol to suchý obed. Chlebík s údenou slaninkou, aj údené mäso, cibuľa, na prilepšenie sme mali zelníky [kapustníky], oškvarkový uokeš a meltovú kávu. Po obede chvíľku odpočívali. Plietla som Helke venček, aj pre seba. Marián s Petríkom sa hrali s prakmi.

Po chvíľke oddychu vykročil krstný so starým tatkom ku kôpkam, čo hrscovňíčky doposiaľ nakopili. Začali ich uväzovať do snopov. Spojili konce stebiel povriesla, zatočili zvláštny uzol a zvyšok stebiel podstrčili pod uzol. Kľačali pritom na snope, aby sa im dal uzol na fest uviazať pod stlačeným obilím.

Počas kosenia si niekoľkokrát ostrili osličkou kosy. Mali ju zavesenú v plechovom puzdre, za pásom s troškou vody.

Schyľovalo sa k večeru. Snopy ležali na poli a zlaté more mi pred očami pomaly mizlo. Snopy som si preto predstavovala ako kôpky zlatých prútov. Priťahovali ich bližšie a ukladali do krížov. Dobre sa kĺzali po strnisku, aj my sme ich zopár s Mariánom vliekli. Ukladali ich raz z jednej strany na seba, zasa z inej. Striedavo, až ich navýšili do kríža, kláskami v strede. Temer v rovnakej vzdialenosti boli kríže rozložené na veľkom poli. Pole vyzeralo ako upratané.

Pamätám si, že z niektorých snopov, ale z iného obilia, stavali takých panákov. Mne pripadali panáci ako dievčence tancujúce v kole, s hlávkami dokopy. Lenže tieto sa nehýbali. Tak som si predstavovala, že si niečo šuškajú.

„No a fčil nech dá Pán Bú, aby nepršauo, dokat šecko pokosíme a aby sme mohli suché aj pozvážat pod strechu,“ starý tatko zodvihol oči k nebu a tak prosil.

Po poli som chodila akoby nič a myši som si vôbec nevšímala. Mal pravdu, zvykla som si. Bolo mi do smiechu, keď som si zmyslela na to, ako som sa v duchu zastrájala, že na myši si nikdy nezvyknem. Ale aj tak je to lepšie, keď nie sú za golierom. Lebo vtedy, neviem, neviem... Po namáhavom dni sme sa tešili domov. Koníky zabočili na náš mostík. Hurááá, otvárame vráta, konečne sme doma.

O žobrákoch, drotárovi a hrnčiarovi

Pri otváraní vrát Rexo s Brokom ukrutne štekali. Na dvore sme našli dvoch žobrákov stáť v pozore, chudákov, o hlade a smäde. Ktohovie od kedy.

V tom čase sa dedinou potulovalo viacero žobrákov, cigánov a drotárov. Gazdinkám kde-tu chýbali sliepky, kurence alebo niečo iné z dvorov a záhrad. Neraz sme o tom počuli, keď sedeli žienky v nedeľu podvečer na priedomí a zhovárali sa o tom.

Vrátka nebolo ťažké otvoriť. Asi v každom dvore sa zaisťovali rovnako v hornej časti otáčavým drievkom.

Naši strážcovia, hlavne Rexo, boli takí špecialisti, že do dvora vpustili každého, ale iba pár krokov. Ďalej ani nohu. Boli neustále pripravení na skok, vycerovali zubiská a hrozivo štekali.

Stará maminka žobrákom dala zajesť aj napiť a starý tatko im ponúkol, že môžu v stodole prespať a druhý deň za stravu niečo vypomôcť. Sľubovali, no ráno boli už preč a podľa rečí krstnej „snad aj ňejaká ze slepic“.

Inokedy sme našli na dvore drotára. Rexo s Brokom mu nedovolili dať ani krošňu z chrbta. Pár nocí spával v stodole a poctivo drôtoval po dedine na našom konci hrnce a kastróly. V každej dierke trpezlivo vyklepkával nit, aby hrniec netiekol. Naši mu dávali aj stravu.

Pochádzal z Oravy a chodil po okolitých dedinách. Večer sme ho počúvali hovoriť o veľkej chudobe na severe krajiny a vraj keď u nás kvitnú stromy, u nich je ešte poriadna zima. Preto sa tam okrem zemiakov málo čo urodí. O tom, koľko sveta prešiel, menoval veľké mestá, po ktorých chodil a vykrikoval z plného hrdla: „Dróóótovať, flééékovať hrnce!“ Nejaké slová vedel i po maďarsky aj nemecky.

Vždy sme zvedeli niečo nové od ľudí, čo chodili po svete a prechádzali našou dedinou. Neskôr sa presunul na opačný koniec dediny. Tam ho prichýlila iná rodina.

Tešilo nás, keď do dediny zavítal voz s priekupníkom s hrncami a hlinenými taniermi, džbánikmi, hrnčekmi. Boli krásne pomaľované roztomilými kvetinkami a ornamentmi. Mal ich poukladané v slame. Tajomne ich vyťahoval stojac na longu voza a tak o svojom tovare dokázal rozprávať, že ľahko zlákal zákazníčky. Všetky deti z okolia obsmŕdali okolo voza.

Vždy sa doma niečo porozbíjalo a bolo čo prikupovať. Krstná i stará maminka si s radosťou vyberali a my sme sa tešili na nové hrnčeky a taniere a prisvojovali si ich, z ktorého bude kto piť a jesť, ale to iba tak sme snívali o tom. Na pitie deti používali plechové, tiež maľované. Po dedine sa dlho o tom hovorilo medzi susedkami, kto si dal čo opraviť, ktorá si čo pokúpila. Bola to taká udalosť, keď sa niekto cudzí objavil, priniesol i nové zvesti a v dedine to rozvírilo život. A to by sa nám ani nerátalo, keby sme sa pri všetkom nezúčastňovali.

Nehovoriac o zmrzlinárovi, ktorý chodil na bicykli a tlačil pred sebou bielu debničku s nádobou na zmrzlinu až zo Senice. Zvonil už na začiatku dediny. Mal taký zvonček, hneď sme vedeli, že je to zmrzlinár. Utekali sme domov drankať šestáčiky na kornútok zmrzlinky, pokým príde k nášmu domu, aby nám neušiel.

Nebola to taká zmrzlina ako predávajú teraz. Bola taká vodová, ovocná, no vzácna, lebo počas leta sme ju lízali snáď dvakrát po kornútku.

Bubeník

Keď prechádzal dedinou, sprevádzal ho kŕdeľ detí. Vopred oznamovali krikom na našom konci: „Bubeňííík idééé.“ To sme už začuli i zvuky paličiek na bubne, ktorý mal zavesený na krku. Zastal a ľuďom dával niečo na známosť. Boli to také jeho zaužívané pohyby paličkami, každý vedel, že oznamuje niečo dôležité.

Bumbarasa bum, bum, bum: „Dáva sa čut [na známosť], na Obecňím úradze je seznam gazdú, kerí neodezdali vajca, ovocí, mléko a dávno mjeli, šak oňi vjedzá, kerí to sú, budú za to potahovaní až na okres do Seňice.“ Bumbarasa, bum, bum, bum. Bol poslom správ, ktoré dával Obecný úrad na známosť občanom tejto obce. Prednes oznamu bol niekedy veľmi smiešny.

Inokedy to bol oznam o besných zvieratách túlajúcich sa dedinou. Upozornenia o tom, aby si ľudia dávali pozor pred požiarom hlavne počas mlatby a všeličo iné pre ľudí dôležité.

Keď sme prišli na prázdniny, tuším asi v 1953-ťom, v dedine pribudli na stĺpoch amplióny a z nich sme počúvali oznamy vysielané z Obecného domu. Pred vysielaním vyhrávali pekné pesničky a milý hlas v rozhlase oznamoval nové správy a pozýval ľudí na polia do práce. Ľudia povychádzali na priedomie, aby si ich vypočuli a potom sediac na lavičkách po svojom skomentovali. Brepty nechýbali ani pri vysielaní z miestneho rozhlasu. No v tomto období dedina sa menila z dôvodu kolektivizácie už na úplne inú dedinu. Škoda. Bumba rasa bum, bum, bum, mi veru chýbalo, zdalo sa mi to vtedy jedinečné.

Zvážanie obilia, čakanie na fúru

Nastalo obdobie zvážania obilia pod strechu stodoly. Starý tatko s krstným boli v tejto veci neoblomní, ani raz nás nechceli vziať na zvážanie. To po tej vlaňajšej udalosti v búrke. A my sme tak snívali o vysokej fúre. „Víte, jaké je to nebezpečné, ked sa dostaneme s tú velikú fúru do výmou. Nevím, či mám hamovat, či kone opratama fest držat a co by sme si počali aj s vama na fúri, a ked si spomenem na lonský rok, neé, neveznem vás,“ povedal nám prísne krstný.

Toľko sme otravovali, až nám sľúbil, keď sa budú vracať z poľa okolo obeda, na začiatku dediny nás naložia na fúru, ale len na ten kúsok po náš dom. Od začiatku dediny po náš dom je asi 300 metrov, aj to je niečo pre nás, teda hlavne pre mňa. Marián to iste zažije, keď bude väčší, bude pomáhať, ale čo ja?

Krstná o našom dohovore nevedela a v to ráno nás dvoch poslala k rodine na Závsie natrhať slivky. Odkázala to v nedeľu teta z rodiny, keď sa stretli v kostole. Oni mali také skoršie, čo už dozreli.

V lete býval cez polia vyšliapaný chodník. Tak sme si to krížom skracovali, ale aj tak to bolo pre nás dosť ďaleko. Dom i dvor bol u našej rodiny oveľa väčší, ako náš. Bola to zámožná usadlosť – kúria v blízkosti kaplnky sv. Trojice. Zvítali sme sa s tetou. Zaviedla nás do záhrady, aj tá bola velikánska.

Ukázala nám, na ktorom strome sú zrelšie: „Neoháňajte sa, ked polecá fčeui, lebo tedy vás najskúr dopichajú,“ dostali sme direktívy. Nablízku bolo niekoľko včelích úľov, obávala sa o nás.

Bratranec bol šikovný, po stromoch to vedel. Stála som pod ním s otvorenou plátennou taškou. Čo trafil do tašky, čo nie, pristalo najprv na mojej hlave, čomu sa veľmi smial a robil mi naschvály. Nakoniec sme pozbierali aj tie popadané.

Kázala nám obrať aj mirabelky a letné hrušky. Poďakovali sme. Každý za jedno ucho tašky sme niesli ovocie a vliekli sme sa po hradskej k začiatku dediny.

V tom čase nechodilo toľko aut, ako je tomu teraz. Naši sa mali vracať z Bištavy okolo obeda s fúrou a s Mariánom sme na nich čakali.

Krstná nám nepovedala, že chce variť slivkové gule k obedu. To si iba v duchu plánovala, keď nás pre slivky ráno posielala. O čase sme nemali páru, slnko sa nám zdalo nad hlavami, onedlho asi bude poludnie. Preskakovali sme priekopu, domov nebolo ďaleko, obávali sme sa, že naši s fúrou prejdú a náš sen sa nesplní. Tak sme tam o hlade čakali.

Začali sme vyjedať ovocie. Pridali sa deti od Buríkov, Ivan Rehák aj Franta Lit. Naháňali sme sa pri kríži okolo senníka tety Teriny, až sme zbadali od Kolónie prichádzať naše koníky. Konečne. Rozbehli sme sa na cestu. Rozmýšľam, ako sa ja na tú fúru dostanem. Nepredpokladala som, že bude až taká vysoká.

„Pŕŕŕ,“ krstný dal znamenie koníkom, keď prešli cez hlavnú cestu, aby zastali. Opraty podal starému tatkovi. Obišli sme rebriňák k jeho zadnej časti. Hore na snopoch obilia bolo položené guľaté drevo dlhé cez celú fúru, pavúz, na koncoch malo diery, cez ne bolo prevlečené hrubé lano – konopné. Utiahnutím lana cez oje voza z prednej i zadnej strany rebriňáka pavúz pritlačil navrchu fúru snopov, aby boli bezpečne stlačené a cestou z fúre nevypadli.

Marián sa vydriapal, ani som nezbadala. Rozmýšľam, ako to zvládnem s mojou nohou – chuderou. Vtom počujem krstného: „A ty tu dokedy sceš čekat? Polez konečne, nevidzíš ty mračna!“ Zadíval sa na oblohu.

Nastavil zopäté ruky a dal mi rabaka. Najprv na ruky, potom na plecia, jednou nohou na hlavu a už mi Marián podáva ruku. „S druhú rukú sa chyc pavúza a nohu daj medzi snopky,“ poučuje ma. Krstný ma istí, vyskočil na zadné oje, posunul ma trocha dohora a vyhupla som i ja na fúru. „Dzite do prostrídka fúre a dobre sa držte pavúza!“ Prikazuje. Starý tatko dáva povel koníkom: „Dijóó.“ Pohli sme sa.

Sedíme s Mariánom na fúre a tešíme sa. Aspoň ja, jemu to snáď nie je až také vzácne a dívame sa pyšní vôkol zvysoka. I keď to bolo iba zopár metrov domov, mne sa to teda veľmi rátalo. Na tašku položenú niekde v priekope sme si vôbec nezmysleli.

Z fúry som si na dvore poradila sama. Nemali na nás čas. Mračilo sa a rebriňák s obilím bolo treba zaviezť do stodoly a snopy povykladať na patra [miesto pod strechou].

Krstná stála napajedená pri vchode gánku s rukami v bok. Ten jej postoj neveštil nič dobrého. Tušila som koniec radosti. Začala: „Vy dvá pajzáci, ná de sú trnky na gule? A kolko strachu sme mjeli o vás, či sa vám ňeco nestauo na hrackej. De ste byli dofčilka a de je kabela s trnkama?“ Keď sme sa rozbehli naspäť k priekope, na začiatok dediny hľadať tašku, ozývalo sa jedovato za nami priedomím: „Tarélky dneskaj k objedu veru nebudete potrebovat.“

Taška bola prázdna. Trnky, mirabelky aj hrušky boli dávno vyjedené. S Mariánom sme cítili nespravodlivosť k hrozbe, že nič na obed nedostaneme, veď nám nepovedala, že to potrebuje na gule k obedu. Cestou sme si o tom hovorili a s trpkým očakávaním sme sa vracali s prázdnou taškou domov. Protesty, že nám nepovedala, že to chce k obedu, veru ničím nezavážili na našu obranu. Ani to, že nám kamaráti pri tom jedení pomohli. „Eščeže ste kabelu ňegde nezatafárili,“ vykríkla, keď ju prázdnu schmatla.

„Lesci [ak] sa to ešte ráz stane, na mú dušu vás vyšťičkujem, aby ste vjedzeli, vy pajzáci jakýsi. Nevím, nevím, či vám mám nauožit z tých lekvárových pirohú, co sem moseua uvarit, ked ste nešli a nešli s tyma trnkama.“

Ale naložila. Jedli sme pomaly. Pýtať duplu v tento deň sa veru neodvážil ani jeden z nás.

Mlátenie

Po zvezení posledného obilia pod strechu bola stodola plná obilných snopov. Zdalo sa že ani prázdneho miestečka by ste tam nenašli. Naši sa pripravovali na mlátenie.

Deň vopred žienky vyvárali a vypekali, zamiesili na chleby. Viezli sme ich k Šimkom na tragačoch čo slúžili iba na chlebík, zakryté bielymi obrusmi. Súrili nás, bolo veľa hodín a pekár mal čochvíľa sádzať. Malí chceli ísť samozrejme s nami. Nestačili, lebo sme sa ponáhľali. Hoci sme išli cestou za humnami, k pekárovi to bolo z Vésky ďaleko. Petrík bol rýchly, ale Helka sa jedovala, že utekáme a tak sa niekoľkokrát švacla na zem do prachu. Kopala nohami a trucovala. Marián sa musel vždy vrátiť po ňu. Vírila vôkol seba prach a my sme mali naponáhlo. Len, len sme to stihli. Na ulici sme sa hrali s deťmi pri potoku a čakali, až sa upečú.

Vracali sme sa s chlebíkmi. Chlapi u nás na dvore nosili vo vedrách vodu zo studne a plnili velikánske drevené bečky [kade], ktoré boli umiestnené pri vrátach stodoly.

Počas mlatby sa častejšie objavoval bubeník na našom konci. Po rituáli s paličkami a vetou „Dáva sa čut,“ oznamoval: „aby byli ludé počas muatby opatrní, aby nevznikeu oheň!“ a ešte všeličo iné, čo sa týkalo kontingentu z obilia.

Deň predtým mlátili u tecici a strýka. Mláťačku koníky prevážali k nám do stodoly. Boli sme vo vytržení. Obskakovali sme cestou vôkol nej. Za ňou bol pripojený ešte jeden stroj, oveľa menší. Elektrický motor so širokým remeňom pripevneným na hrubých kolesách, ktorý poháňal mláťačku, aby pracovala.

Boli sme v úzadí, lebo nás niekoľkokrát upozornili, aby sme nedali nohy nedaj Bože pod kolesá tých mašín. Mariánovi sa veľmi zapáčili menšie i väčšie silné valcovité kolesá, na ktorých bol natiahnutý remeň na motore. Stále obskakoval okolo, až sa to stalo.

Prizabudol sa a ťažké koleso mu prešlo cez palec na nohe a úplne mu ho rozmliaždilo na prachovú placku. Boli sme všetci na ceste bosí, vtedy by mu topánky veru nepomohli. Strašne zvrieskol a zaskučal. Keď ho zbadal starý tatko, ako poskakuje na jednej nohe a strašne kvíli, priskočil napajedený k nemu so sprievodným slovom „jebééérrr ťi, ná co sem vám povidau, aby ste neobsmŕdali tak blízko pri tem motori.“ Najprv mu uštedril zo štyri poriadne bičom. Všetci sme sa rozpŕchli. Potom si ho vyhodil na chrbát na rozčapky a kalupoval s ním domov, nadávajúc mu. Krstný pokračoval s koníkmi po ceste a doviezol mláťačku do dvora už bez nášho sprievodu.

Stará maminka mu nohu obmývala najprv vodou, potom mu prstami ponaprávala palec a hnedou tinktúrou pomazala. Z plátna odtrhlaúzky pás a palec uviazala. Pri tinktúre skučal chudák ešte viac. Boli z toho nešťastní, lebo po doktora až na Búre nebolo kedy pri takejto robote zájsť a Marián si veru liečil palec cez deň ležaním na praščáku [slamenej posteli] na gánku. Už si nepamätám, ako s tým palcom napokon dopadol, iba na to, že stará maminka mala v bravčovej masti naložené žltučké kvietky, pazúrek [nechtík] a touto mastičkou mu palec natierala, ale na tú krutú bitku s bičom spomíname dodnes. Chudák, bolo nám ho vtedy ľúto. Neskôr, keď bolo po mlatbe, krstný mu vyrobil barle, aby nemusel skackať po dvore na jednej nohe.

Mláťačku umiestnili uprostred stodoly. Na stodole boli otvorené oboje vráta, bola priechodná, motor sa rozozvučal a privolal nás bližšie.

Posadali sme si najprv s Petríkom a Helkou na veľké drevá, čo čakali na popílenie. Marián toľko prosíkal, aby ho zaniesli k nám, až sa ho starej maminke uľútilo a na chrbte ho preniesla. Išlo nám na desiaty rok, všetko som už inak chápala a vnímala, že to v meste nezažijem, vedela som určite.

Začali so snopmi pod strechou na patrách [pôjde] v stodole. Pichali do nich drevenými vidlami a zhadzovali nižšie, bližšie k mláťačke. Tam bol pripravený mládenec, ktorý ich podával ďalšiemu na mláťačku a ten rozväzoval povriesla a podával snopy mužovi, ktorý obilie voľne púšťal do priestoru, kde sa oddeľovalo zrno od slamy. Prezývali ho špajzer, teda toho muža.

Slama sa sypala vzadu za mláťačkou. Tam ju chlapi naberali vidlami a robili z nej za stodolou na holohumnici stoh. Vpredu padalo zrno do riečice, kde fúkal vzduch a zbavoval zrno pichľavých ostníkov, ktoré sme nazývali plevy. Plevy vychádzali výfukom, cez veľkú hadicu povedľa stodoly a tam sa z nich hromadila kopisko. Takto som to pozorovala ja. Iste robili i všeličo iné.

Keď bola kôpka pliev tak akurát, môj brat sa k nej rozbehol a najradšej sa hral v nej. Toto som nevedela pochopiť, že ho to nepichá. Keď som mala v tabuli čo len jeden ostník na plachte, nevedela som do rána zaspať. No môj brat mal asi hrošiu kožu.

Starý tatko s krstným mali na starosti otvor, kadiaľ padalo čistučké zrno do vriec. Tie vážili na decimálke a zapisovali do písanky počet kíl i vriec. Vrecia označili, čo pôjde na kontingent a ostatné vynosili na pôjd.

Bola som plná zvláštnych dojmov. Z driev bol dobrý výhľad pred očami nám snopy mizli a stodola sa postupne vyprázdňovala. Za stodolou zasa rástol zo slamy velikánsky stoh.

Aj ľudia, čo ukladali slamu do stohu, museli byť šikovní. Aby bol stoh pevný, aby rovno stál a nezošmykol sa na niektorú stranu. Museli byť aj pri tom odborníci. Teda, čo dokáže takáto mláťačka a ľudia okolo nej.

Zvony oznamovali poludnie a krstná naznačovala krstnému, lebo on pri tom hluku zvony nepočul, že je čas obeda. Stroje stíchli. Všetci sa ovlažili v bečkách s vodou. Nám zakázali „obsmŕdat pri objedze. Až začnú robit, potom bude čas objeda pro nás“.

Pri večeri sa pomocníci bavili a vypytovali sa starého a krstného otca: „Štefane, Lajošu, jak vám to sypauo?“ „Ná velice dobre, sme spokojní, chvála Bohu, úroda byua dobrá.“

V ten večer mamička vymáchala v kadi pri stodole môjho brata aby ho zbavila ostníkov – plevov, ktorých mal všade plno. Nakoniec mu vlasy vyčesala kosteným hustým hrebeňom, aby nimi nezanešváril tabuľu, v ktorej sme spávali.

Ráno sme mláťačku vyprevádzali bez Mariána k ďalším susedom.

Nie je mlátenie ako mlátenie, keď je to cepovanie

V iný deň pri obede som sa vypytovala, čo sa bude robiť. „Enem sa neboj, roboty je tu dost jak na kostele. Zajtra pujdeme do žitňiska poodtŕhat fazulu a bob, pujdeš s nama, právda bez Mariána, uvidzíš, jak ju budeme šecky tri cepama muácit.“

Večer som nemohla zaspať. Predstavovala som si mamičku s cepami a bolo mi stále do smiechu a chichotala som sa pod perinou.

Ráno zo žitniska, ktoré nebolo od nás ďaleko, povyťahovali fazuľu nízku aj ťahavú bobicu. Dávali sme to na veľkú konopnú plachtu, ktorú nazývali púdruša. Keď boli dve velikánske kopy pripravené, uviazali opačné konce do poriadnej noše a vyhodili si ich na chrbty. Len čo sme sa vrátili, začala sa veľká búrka.

Medzitým stará maminka pripravila cepy. Keď sa opäť ukázalo slnko a zem rýchlo obschla, rozviazali plachty, rozdelili fazuľu na kôpky a začali. Raz jedna, raz druhá, raz tretia, stáli od seba v patričnej vzdialenosti, aby si neublížili a točili cepami tak, aby sa menšia horná časť cepov vo vzduchu točila a medzitým ňou udierali na zemi po fazuli. Fazuľka povyskakovala zo suchých strukov. Stará maminka si z týchto strukov niekoľko odobrala do košíka, vraj na čaj, keď niekomu bude na ľadviny ťažko.

Ostatné sme vynášali na miesto, ale to si už nepamätám, či s tým podkurovali pod kotlom, či na podstielku. Fazuľu, ktorú bolo ešte treba previevať, vysypávali z plachty do vajdlínkov [hlbších plechových nádob]. Na počudovanie i našej mamičke to išlo šikovne. Vraj niekedy veľmi dávno takto mlátili aj obilie.

Petrík bol na dvore a hral sa pri susedovej stene. Naši neraz hovorili o tom dome, že je z hlinených tehál a nazývali ho hliník. V piesku si robil tunelíky, kamienky mal za autíčka a drevené íveríky za domčeky.

Ostatné deti sme sedeli na schodíkoch gánku, naše žienky mlátia cepami do kruhu a v tom sa rútil susedov komín, povedľa môjho brata. Vyskočil ako strela a utekal do kuchyne. Zdúpneli sme všetci a utekali za ním. Našli sme ho kľačiaceho pred obrazom Božského srdca. Ruky zložené k modlitbe: „Anjelíčku strážníčku, ďakujem ti, že si ma zachránil pred tým Wágnerovým komínom.“

Mamička ho privinula. Bol malý, mal štyri a pol roka. „Petrík mjeu teda od Pána Boha ščascí, že „ho komín minuu [obišiel],“ konštatovali.

Otecko nás navštevoval každé dva týždne, v sobotu podvečer. Z tejto Petríkovej príhody veru nemal radosť. Zavzdychal: „Už, aby ste boli doma.“ Aj nám tu chýbal, čas rýchlo ubiehal a približoval sa koniec prázdnin.

Aj teraz, keď si na Petríkovu príhodu spomínam, mi behajú zimomriavky po chrbte.

V dome u susedov žila starenka Wágnerová, nakoľko sa nám prázdniny už krátili, neboli sme pri tom, keď sa dom susedov rúcal.

Pod Úrebrím je dolina

Na druhý deň pri obede spomenuli, že starý tatko pôjde s koňmi pod Úrebrí pre suchú ďatelinu.

Všetci sme boli ešte ustráchaní zo zážitku z predošlého dňa, preto nám dobre padlo, keď sme sa dopočuli, že fúra nebude veľká a na nej by nás mohol zviezť všetkých.

Povyskakovali sme na poli z voza, až na Mariána, a starý tatko koníky nasmeroval k prvej kôpke ďateliny. Neboli to klasické kôpky, ďatelina bola pokladená na drevených panohách. Boli postavané do ihlanov.

Lúka príjemne voňala. Marián ešte nemal zahojený palec, tak dostal na starosť koníky. Držal opraty, starý tatko naberal drevenými vidlami vysušenú ďatelinu a nakladal na voz. Nám nakázal, aby sme sa nemotali vôkol voza, aby sme nedopadli, ako Marián. Ten sa tak naparoval na voze, div nepraskol. Závidela som mu, čím ho starý tatko poveril. Koníky ho poznali a dôverovali mu, keď ich pošibával k ďalšej kôpke ďateliny.

Keď bola naložená posledná kôpka, zapichol vidly do ďateliny na voze. Povykladal nás na fúru s ďatelinou a vracali sme sa domov. Cestou si začal nôtiť:

Pod Úrebrím je dolina, je dolina a je dolina.
Je tam síta jatelina, jatelina a jatelina,
Jatelina mi nezešua, mi nezešua a mi nezešua.
Moja miuá za mnú došua, za mnú došua a za mnú došua.
Došua ona do maštale, do maštale a do maštale.
Medzi štyri kone vrané, kone vrané a kone vrané.
Koňíčky sa nalakali, nalakali a nalakali.
Moju miú pošlapali, pošlapali a pošlapali.

Pieseň sme poznali, neraz sme ju počuli spievať pri práci. Spievali sme ju s ním, mala veru smutný koniec a ja som mala prečo slziť.

Ukazoval nám smerom k Senici, že za týmto kopcom sú Vinohrady. Naši, aj tecica, tam mali ovocné stromy, egreše, aj zopár pňov s hroznom a všeličo iné. S Mariánovými kamarátmi aj s Bojom sme tam niekoľkokrát boli. Ako to s deťmi býva, u cudzích nám ovocie lepšie chutilo.

Neraz nás hájnik naháňal hore Vinohradmi. Pred starým tatkom sme o takýchto kúskoch svorne mlčali. Nakoľko v tej časti Vésky, kde naši bývali, nebolo dievčat v mojom veku, prirodzene som sa hrala s bratrancom i s jeho kamarátmi a s našimi malými, ktorých sme mali s Mariánom neustále na krku.

Cestou nám starý tatko dával hádanky. „Co je to? Járádjátratyrádjátra, alebo Synkumiňtenkertatkojatenkerminem.“ Hovoril to veľmi rýchlo a viackrát za sebou, bolo to veľmi smiešne. Najskôr sme boli presvedčení, že je to v cudzej reči. Veru dosť dlho nám trvalo, pokým sme na to prišli, čo to znamená po záhorácky. [Ja mám rád pečienku, ty máš rád pečienku, alebo otec nabáda syna, aby obišiel ten ker a syn mu odpovedá, že ten ker obíde.] Taký figliar bol náš starý tatko.

Čestné koliesko

V posledné dni prázdnin vyhovela mamička môjmu prianiu. Prešla so mnou celou dedinou, nazývala som to čestné koliesko.

Petrík sa zatiaľ preháňal s chlapcami po ulici. Naháňali hrdzavú starú obruč z kolesa na voze alebo zo starého bicykla. Vyrovnávali ju paličkou, aby im nespadla. V čase nášho detstva, v lete, to boli najobľúbenejšie chlapčenské hry. Hrali sa tiež s dreveným kuželom. Roztočili ho na zemi dlhším konopným povrázkom. Toto zvládali iba šikovní chlapci, kužel nazývali pječek. Krútil sa veľkou rýchlosťou. Chlapci utekali za ním, cestou, necestou. Tým povrázkom ovládali pječek, obdivovala som ich. Alebo v piesku si urobili jamky, rozhodili farebné guľky po zemi a posúvali prstom takým pohybom, aby sa ťukli o seba a jedna pri tom vpadla do jamky. Keď sa niekomu guľky neťukli, nasledoval ďalší hráč. My sme to volali chlapčenská škôlka na guľky.

Na prechádzke ma vždy skúšala, či si ešte pamätám, kde bývajú ľudia, ktorí sa s našimi dávnejšie kamarátili a vzájomne navštevovali, pokiaľ sme bývali v Dojči (Horskí, Švoňavé, Černí, Gajaré). Zavítali sme i na faru, pozdraviť pána farára Janoviča.

Potom sme išli Závsím k nášmu domu. Naši prenajali dom miestnej rodine, ako i senník, ktorý sa nachádzal v hájiku za kaplnkou Sv. Trojice. V našom dome bol stále Poštový úrad. Mamička sa zastavila na Pošte, i nájomníkov navštívila a ja som sedela na tráve na našom dvore, no doma som tu už nebola. Zasnívala som sa a vrátila do svojho ranného detstva. Tu som žila do svojho 4 a pol roka, na tomto dvore a v tomto dome a banovala za všetkým, až ma mamička vyrušila.

Prechádzkou sme zašli až k nášmu senníku, postáli pri kapličke, na cintoríne a navštívili sme rodinu na Závsí.

Po tejto prechádzke som mala dušu na mieste.

Hučák

Cestou domov som sa vypytovala mamičky na močiar Hučák - močiduo, večer som počula, ako sa krstný so starým tatkom dohovárali, ktorý z nich tam pôjde prevracať konopné snopky. V močiari boli namočené, aby zmäkli a dalo sa nimi ľahšie na trlici sekať i na česáku česať. „V temto roku dozríli skúrej,“ spomínali. „Loňským rokem sme ich vytrhávali až v septembri.” Pamätala som si z predošlých rokov, čo o Hučáku tajomne hovorili: „Je tam bárde prepaduisko, trasovisko a nejedna kráva tam utonua a nebyuo jí pomoci.“

Bola som vystrašená, bála som sa o nich. Mamička ma upokojovala, že ľudia, čo tu žijú, sa v močiari vyznajú a vedia o cestičkách, ako sa tam dostanú a Brok určite pôjde prvý, lebo zvieratá vedia vycítiť nebezpečenstvo.

Vedela som, že močiar je niekde za dedinou. Chodiť v tie strany sme mali zakázané. Spýtala som sa mamičky, kde sa ten močiar vlastne nachádza, aby som sa ubezpečila. Povedala mi, že sa tam ide poľnou cestou za dedinou, kolo Buríkov, za kanálom smerom na Šaštín v tých hájoch, medzi hradskou a riekou Myjavou. Pochopila som hneď z jej vysvetlenia, kde to je. „Si dosť veľká, aby si vedela, že tam nesmiete chodiť, je to tam nebezpečné.“

Nakoľko sme mali asi o dva dni cestovať z prázdnin domov, sväto-sväte som sľubovala, že tam nepôjdeme. To, že nás k Hučáku Marián i s kamarátmi niekoľkokrát nasmeroval, som nepovedala.

V háji bolo veľa stromov a na nich stehlíčie hniezda. S kamarátmi vyberal z hniezd vajcia a my s Helkou sme nikde nechýbali.

Ten világoš – rezu si ani neviem predstaviť, keby sa dozvedeli o tom, že sme v tie strany chodili. S týmto som sa nikdy nepochválila, snáď až niekedy v dospelosti pri spomienkach na Hučák.

Ani neviem, čo chlapcov tak fascinovalo liezť na stromy a vyberať z hniezd vajcia. Ani to, čo potom s nimi robili, nepamätám si to. Keď bolo hniezdo akokoľvek vysoko na topole, či na inom strome, Marián vyliezol všade. Zakrývala som si oči zásterkou, aby som nevidela, ako zlieza z topoľa. Strachovala som sa, aby nespadol.

Na druhý deň po raňajkách som sa osmelila a starého tatku som sa spýtala, či nás vezme k Hučáku. Chvíľku rozmýšľal a potom povedal: „Lajoš ide s koňma s Ankú na Čáčovské a do Jašťeric pretŕhat cviklu, sceli vás tam zebrat, aby ste im pomáhali.“ „Šak tam sme s ňima byli ešče začátkem prázdnin, na ceuí deň,“ ozval sa Marián. Asi aj on mal na ten deň nemilé spomienky, ako ja.

Bol to vtedy pre nás veľmi únavný deň. Slnko pálilo, krstná mi vyrobila pokrývku na hlavu z vreckovky. Uviazala na všetky štyri rohy uzlíčky, aby som nedostala úpal. Jednotili s krstným repu a my dvaja s Mariánom sme tú malú popretrhanú nosili v koši k vozu a vyhadzovali po jednom na voz. Pole bolo ďaleko od našej dediny, blízko Čáčova a bolo veľmi dlhé. Od hradskej až po rieku Myjavu. Tam sme sa dostali okolo obeda trocha do chládku, pod stromy, čo rástli pri rieke, tu boli i koníky priviazané. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili i v časti Jašterice, nakopali tam zemiakov. Domov sme sa vtedy vrátili večer, veľmi unavení, a vo voze na zvädnutých listoch cvikli sme obaja zaspali.

„Ale enem s tú podmínku, že ostanete sedzet ve vozi,“ dovolil. Mamička sa obávala a spýtala sa: „Taci, je to rozumné, že ich tam šeckých berete, aj mauích?” „Neboj sa, odstavím vúz daleko a na Mariána je spoleh, na krávy bude dávat pozor. Za dvje hodziny sme doma.“ Poháňal ich slovkom hajs.

Rozprával nám cestou o nebezpečenstvách, ktoré v tejto časti kraja číhajú na ľudí i zvieratá, tobôž na deti. I zopár z príhod, ktoré sa v Hučáku stali. Ako si ľudia nevedeli pomôcť, keď tam krava utonula a nemohli ju vytiahnuť. Gazda mal z toho potom veľkú škodu.

Marián nás cestou niekoľkokrát ždúrel [štuchol] do chrbta a ukázal nám zovretú päsť pod bradou. Vedeli sme, čo tým naznačuje.

Pozerali sme za starým tatkom, ako opatrne našľapuje za Brokom, držiac kopál s dlhočizným poriskom v ruke, ktorým mal snopky prevracať, keď boli ďalej od miesta, kam ich uložili. Dlho sme ich nevideli. Sedeli sme vo voze ako peny.

Za nejakú dobu sa vynoril z kríkov vrbiny. Odľahlo nám, keď sme zbadali najprv Broka i starého tatku. Niesol zopár snopkov na kopáli. Zdalo sa mu, že sú dosť mäkké, na próbu z nich vzal domov. Povedal: „Dobre, že sem vzau tento dúhý kopáu, tak byli snopky daleko od brehu.“ Vypytovali sme sa, ako sa to stalo. „No to proto, že z močára furt bubloce a vychádza luft a dycky na druhem mísce a ten luft zdvihne snopek aj ze záťažú a posune ho dál. Aj od kanála alebo Myjavy tady idú ňejaké spodné prúdy. Ňekedy je snopek tak daleko, že sa ňigdo neodváži ít proň.” Vrátil sa a priniesol ešte niekoľko snopkov. „Co nevidzet, bude sa s ňima dat robit,“ hovoril si len tak pre seba.

Predstavovala som si starú maminku, keď sme bývali ešte v Dojči. Bola som malá, pri stodole na trlici sekala konopné byle a pomaly ich posúvala, až na drobno posekala vonkajšiu drevnatú ostrú časť konopí. Potom ich na česáku zbavovala ostrých častí, čo tam ešte zostali. Išlo z toho veľa prachu a drevnatej špiny. Konopné snopky, ktoré sa v močidle močili, boli vopred oprané od blata, poriadne na slniečku vysušené a zbavené lístkov.

S motúzikmi z konopí alebo z ľanu v zime priadli na vretienku a kolovrátku nitky na ďalšie použitie. Najprv museli pradená poriadne vyprať a vyvariť.

Neviem, či si to všetko dobre pamätám, alebo to mohlo byť aj inak. Určite s tým mali viac práce a pri všetkom som aj nemusela byť. Pri krosnách som stála raz pri nich, keď tkali vrecia pre obilie, a pri kolovrátku, keď z kúdelu ovčej vlny priadli nitky, z ktorých potom štrikovali vesty a svetre, ktoré veľmi pichali. Aj otecko s Petríkom mali z takých svetre.

V tráve si utrel ruky, mal ich od bahna, keď snopky položil vzadu do voza, aj voz bol zašpinený. Vracali sme sa domov. Vrbina sa skláňala nad nami a konáriky nás šteklili po hlávkach. Petrík prosil starého tatku, aby mu vystrúhal píšťalku. Zastali sme. Mariánovi odovzdal opraty a krivákom urezal prútiky z vrbiny. Začal jemne udierať po vŕbovej kožke na kúsku prútka rukoväťou kriváka a spieval si pritom: „Píšťalečka vŕbova, otúkam ťa dokola…“ Točil prútkom, až kožka úplne zmäkla a oddelila sa od drievka. Potom v jednom mieste vyrezal v prútiku malý trojuholník, drievko vytiahol a prepolil. Pozastrkoval späť do kožky a posúval dnu. (Alebo to bolo snáď inak?) Vyskúšal píšťalku, či píska a podal ju Petríkovi. Urobil mne i Helke. Marián si vedel vystrúhať píšťalku sám. Mal malý krivák, Petrík mu ho závidel.

Vypiskovali sme cestou. Starý tatko si začal pospevovať.

Co to tam šuchoce, pod Javorinú,
šuhajové koňe, šuhajové koňe, šuhajové koňe,
vodu hledajú.
Nemohli ju najít, sceuo sa im pit,
moseua šenkérka, moseua šenkérka, moseua šenkérka,
pro vínečko ít.

Potom vyzval Petríka, aby zaspieval tú jeho. To sme sa pridali a pekne po dojčansky sme ju spolu zaspievali.

/: Sedzí sokol na javori :/
prebíra si drobné perí.
/: Došeu k nemu starý jagar :/
ja ťa sokol zastrelit mám.
/: Nestrílaj mja jagaríčku :/
mám za vodú sokolíčku.
/: Sokolatá drobné dzeci :/
pomreli by huadem šeci.

Výlet sa šťastlivo skončil. Doma sme sa vypiskovaním chválili jeden cez druhého. Skončili sme pod malinou pri stodole, lebo nás z kuchyne pre ten hluk čoskoro vystrnadili.

S bratom sme píšťalky zabalili a doniesli z prázdnin domov. Časom sa scvrkli, miazga sa vysušila a mamička ich pri upratovaní vyhodila. Protestovali sme. „Veď o rok, ak dožijeme, vám starý tatko urobí nové,“ utešovala nás.

V nasledujúci rok však brat dostal k meninám na Petra-Pavla detský nožík, takú malú rybičku a s Bojkom si píšťalky vyrezávali už sami.

Theberyho mlyn na rieke Myjave a usadlosť u Štetinárov

Takto si mlyn pamätám z detstva.

Netušila som, že sa mi na konci prázdnin splnia sny, návšteva v Theberyho mlyne, plákanie bielizne v rieke Myjave a prechádzka až k Štetinárom. Bolo to v deň, keď naši prali a vyvárali po lete veľa konopných aj ľanových vecí, damaskových posteľných povlakov a iného oblečenia. Plákať toľko bielizne chodili na rieku Myjavu, lebo v studni vyčerpali veľa vody. Starý tatko aj s krstným naložili na voz veľkú drevenú kaďu, do ktorej dali vypranú bielizeň aj ostatné a zaviezli pod hať rieky, kde ho v miernom prúde vody krstná so starou maminkou plákali. Napokon ho doma povešali na ploty, na slniečko vybieliť aj na motúzy pod strieškou.

Miesto, kam chodili gazdinky v tých časoch právať bielizeň, aj naša
prvá oddychová zastávka v lete od stanice Šajdíkové Humence.

Krstný sa zatiaľ venoval koníkom a starý tatko navrhol: „Pujdem zatád k Štetinárom, kúpit nové metui, ty lonské už dosúžili, veznem aj dzecka, aby im tu nebyuo dúho čekat.“ Išli sme popri Myjave, smerom k Senici, hodný kus cesty. Náhon pri mlyne bol zastavený a hladina vody bola vysoká. Obdivovala som brehy rieky zarastené všakovakým krovím a tŕstím, a plno vtáctva v ňom. Starý tatko nám cestou porozprával, že pri usadlosti bol dávnejšie prvý mlyn na rieke Myjave, v blízkosti dediny Dojč.

V usadlosti žili rodiny, v dedine ich volali Štetinári, neviem, či to bolo ich priezvisko. Vyrábali metly rôznych druhov aj z brezového prútia, okolo rieky ho bolo dosť, aj topoľov, z nich vydlabávali korytá ľudia, ich volali Korytári. Skupovali topole po Záhorí. Korýtka menšie, pre bábätka, aj po mne ostalo také doma, v ktorých mamička kúpavala aj mojich súrodencov, keď boli maličkí. Väčšie na miesenie chlebíkov, či na pranie s výpustkom, veľké potrebné k zabíjačke. Starý tatko kúpil štyri, niesol ich zviazané na ramene. „Jedna bude na gánek, druhá na dvur a ulicu. Ty staré dáme do maštale a do chlévú a tyto dvje budú do foroty.“ Vracali sme sa, koníky stáli na ceste, čakali už na nás. Túžobne som sa dívala na mlyn a žobronila: „Starý tatko, v zimje ste nám slúbili, že nás zeberete do mlýna a budeme vidzet, jak sa zrno mjeňí na múku a už je konec aj letných prázdňin a ňic takého sa nestauo.“ „Ked tolko naléhaš, zajtra vás tam teda krstný Lajoš zebere. Pres ty vakácie sa vjec tej múky minuo, aj tak sme sceli ít v pondzelí do mlýna. Já už mám na zajtra inačí robotu.“

Na druhý deň naložili mechy so zrnom na voz, aj nás. Helka s nami nechcela ísť, lebo naposledy sa vraj toho hluku v mlyne veľmi bála, zanedlho sme sa približovali k mlynu. Turbínu sme počuli pracovať už pri Uásku, tak bola hlučná. Bolo pred nami pár vozov, museli sme vystáť rad, no prišlo konečne aj na nás. Stála som v nemom úžase a dívala sa, ako tie stroje pracujú v obrovskom priestore mlyna. Môj brat bol ešte viac zaujatý tými mašinami, ako to on nazval. Priplietol sa k nám chlapec, snáď tak starý ako ja, či Marián. Bol celý od múky, s Mariánom sa zhovárali, asi syn mlynára Theberyho. Petrík mu závidel život v mlyne pri tých mašinách. To si už nepamätám, koľko vriec zrna dal krstný zomlieť, ale šťastní sme vydržali pri tom hluku. „No a už bude zas múčna žigla plná a na chleba a kouáčky, uokše bude múky dost,“ poznamenal a vykladal na voz vrecia s múkou. Spokojní sme sa vrátili domov. Petrík oznámil mamičke novinu. „Mami, už nechcem byť baníkom, radšej budem mlynárom.“

A popred Malíkú utekajtééé, a pres háj ešče víc

Schyľovalo sa k nášmu odchodu, bol tu koniec prázdnin. Deň predtým, krstná chcela piecť jablkové štrúdle. Poslala nás za humno do záhrady, nazberať padavky.

Mamička jej pritom pomáhala. Zarobili cesto, načistili jablká, pokrájali na malé kúsky a vyťahovali štrúdľové cesto. Taký zázrak to bol. Z takých malých guliek opakom ruky popod cesto vyťahovali na ľanovom obruse cez celý stôl, ešte aj prevísalo navôkol. Predstavovala som si ich, že čarujú. Stála som pri stole a držala vajdlín s nakrájanými jabĺčkami. Mamička s krstnou si ich naberali a rozkladali na cesto, ktoré najprv pokvapkali roztopeným masielkom, posypali opraženou strúhankou.

Pri práci si dvojhlasne spievali veľmi smutnú pesničku o Miluške, čo ju opustil milý a ona nešťastná, skočila do Vltavy a zobrala si život. Pieseň bola dlhá, ťahavá. Pamätám si iba koniec.

Do Vltavy skočila
Videl to miláček její,
kerý tam na brehu stál,
odpusť mi Milenko drahá,
že sem ťa tak oklamal.

Vždy som bola citlivá na smutné témy a predstavovala si situácie. Oboma rukami som držala vajdlín s jablkami a ronila horké slzy. Zbadala ma krstná. „A ty proč puačeš, šak je to enem pjesňička?“ „Nemožem si pomocit, dicky mi je do puaču, ked také ňeco čujem.“ „Aj doma puače, ked s Markú spívame dojčanské pjesňičky, nevšímaj si ju, časem otrne a zvykne si,“ dokončila mamička. No nezvykla som si.

Potom jablká pocukrovali, zasypali troškou škorice a zatáčali šikovne nadvihovaním obrusa. Na troch, či štyroch pekáčoch boli zatočené poriadne podkovy. Niečo nám z nej zabalia aj domov na cestu.

Keď sa upiekli a vychladli, nabalila krstná viac kúskov do cégrika a poslala nás s Mariánom do agáča za krstným a starým tatkom, aby sme im z nej zaniesli k svačiňe [olovrantu]. V háji pripravovali fúru z agátového dreva.

Cesta viedla začiatkom Vésky cez hlavnú hradskú, ďalej cez Kolóniu, bolo tam vtedy zopár domov. Okolo Malíkú, kde bývala miestna cigánska rodina. Vôkol bol háj, plno stromov nízkych i vysokých. Tadiaľto sme chodievali i na Bištavu.

Aj inokedy, keď sme niesli na pole svačinu, nás upozorňovali, aby sme okolo Malíkú utekali a hlavne cez háj. Marián ma viedol, cestu do agáčá som nepoznala.

U našich nikdy o Malíkoch v zlom nehovorili. Bola to rodina s viacerými deťmi, ale ja som si to vysvetľovala, že preto máme utekať popred nich, aby nás nevzali.

Raz, keď som bola s našimi na púti v Šaštíne, prikazovali nám, aby sme sa držali pri sukniach a našom voze, lebo „ináč vás zeberú Galanskí cigáňi“. Nevedela som, akí sú Malíke, či Galanskí, alebo akí ešte môžu byť. Preto som si myslela, že musíme okolo nich utekať. Prečo aj cez háj som netušila.

Mne bol ich domček sympatický. Na oknách mali firhanky [záclony] a vonku pred oknami viseli rozkvitnuté gramafónky [petúnie] v drevených kvetníkoch, ako u nás na gánku. Tetka Malíková mala aj dobré oči, vysielali pokoj, ale to som zistila až na spiatočnej ceste.

Okolo Malíkú sme utekali ozlomkrky. V háji, kde boli nižšie stromy, ešte ako-tak. Ale keď už boli vyššie a vysoké, Marián začal hľadať na nich hniezda. „Zapomjeus´, že nám kázali aj pres háj utekat?“

Upozorňovala som ho: „Ideme ze svačinú, nech ťa nenapadne vylezat na ty stromy!“ „Víš, kolko tam bude vajec?“ Rátal hniezda a začal vyliezať. Bezradne som tam stála, čakala s rukami na očiach a obávala sa, aby nespadol. Raz-dva bol dolu, za ňadrami plno vajec. Začal ich vyberať. „De ich sceš dat?“ „Predsa do cégra.“ „K tej štrúdli?“ Ani som sa nenazdala a boli v koši. Keď zliezal asi piaty krát, zaprotestovala som, že by mu to snáď mohlo stačiť. Modlikala som, aby už nevyliezal, konečne sa umúdril a utekali sme cez háj, no krstného a starého tatku sme tam už nenašli. Išli sme za nimi lesným chodníkom, oni lesnou cestou cez háj s koňmi odišli iným smerom.

Dohovárala som mu: „Pro ty sprosté vajca sme zmeškali fčil ze svačinú, co si počneme.” Bola som nešťastná. Ako to s nami skončí?

Cestou späť sme sa cez háj vliekli a pri Malíkoch som sa chcela rozbehnúť, ale tetka Malíčka stála na dvore a zakričala na mňa: „Ná Vjeruško, co tak pred nás utekáš? Nejsi smjadná, pod, zarobím ťi z brauze [šumienku].” Hanbila som sa im povedať, že mi to doma nakázali. Z ich milého pohľadu som si nevedela predstaviť, že by brali deti.

Podišla som a pozdravila. Voviedla ma do kuchyne. Mali tam čistučko. Do plechového maľovaného hrnčeka mi zarobila šumienku. Lyžičkou som ju miešala a zvedavo som sa dívala z kúta do kúta. Všetko tu je, ako má byť. I dečka za vodovou lavičkou visela tak, ako u našich, len s iným vyšitým veršíkom.

Poďakovala som. Akoby niečo tušila, hovorí mi: „Vjeruško, nemosíš utekat popred nás, my ťi ňic nespravíme.“ Očervenela som po uši. „A utri si pysky, máš tam ešťe fúze z brauze!“ upozornila ma pred odchodom. Poutierala som si ústa do zásterky a rozlúčila sa s tetkou Malíčkou.

Marián na mňa čakal pri senníku, čo patril Bojkovým rodičom na začiatku dediny pri kríži aj s cégrom. Kráčali sme z nohy na nohu a nechcelo sa nám ísť domov. Mrzelo ma, že v posledný deň prázdnin sme vyrobili zasa nepríjemnosť a obávala sa, ako to s nami dopadne.

Blížili sme sa k nášmu domu a koho nevidíme. Oproti nám ide náš otecko. Prišiel po nás, zajtra pôjdeme domov. V tej chvíli som zabudla na všetko. Rozbehli sme sa s Mariánom, držiac svorne cégr, každý z jednej strany so štrúdlou a vajcami oteckovi v ústrety. Na gánku nám krstná vychytila cégr z rúk. Marián dostal pohuavek [facku] medzi dverami. Mňa, nakoľko s nami prišiel otecko, ušetrila.

Starý tatko s krstným sedeli už v kuchyni. S oteckom sa všetci zvítali a tak sa to akosi rýchlo zvrtlo, krstná otvárala na stole cégr, že povykladá z neho šrúdlu na tanier a ponúkne na pohostenie. Nestačili sme zaprotestovať. Strčila ruky od jedu tak rázne do koša, že zopár vajec ihneď puklo a začali vytekať z koša na stôl. Vyberajúc zababrané ruky z koša začala: „Já sem to vjedzeua, že to takto dopadne, ná nekázaua sem vám aj pres háj utekat? Ten pajzák, jak zbadá hnízdo, vykašle sa na šecko a ide po ňem a po vajcách.” Triasli sme sa obaja, lebo zvyšovala hlas.

Ostatným to bolo veľmi do smiechu, ako tam s tými zababranými rukami nad košom manévrovala a začali sa nahlas smiať. Mamička podala krstnej handru, pod kôš niečo položila, nazrela do cégra a skonštatovala, že na štrúdelkách si pochutnajú psi i hydina.

Otecko chcel napajedenú krstnú trocha rozveseliť a začal hovoriť svoj príbeh o vyberaní hniezd z jeho detstva:

„Na Veľkú noc ma poslali mama s cégrom, v ktorom bolo údené mäso, vajcia a všelijaké iné dobroty, do kostola, mal to svätiť pán farár pri omši.

Vyobliekaný vo sviatočných šatách stretol som kamaráta Julisa. On podobne ako ja s cégrom a vo sviatočnom. Do kostola sa dalo ísť cestou cez dedinu, ale i poza humná. Podnes neviem, prečo sme si vybrali tú druhú.” Usmieval sa pri tom. „Pri prvom strome s hniezdom sme odložili cégre do járku a vo sviatočných oblekoch, čo sme mali nové k prvému prijímaniu, vyliezali sme na stromy a vyberali z hniezd vajcia. Tiež ich tam bolo až-až. Zbadali sme sa, až sme videli, že už idú ľudia z kostola. Pridali sme sa a vrátili domov akoby nič. Vajcia som povykladal v kôlni.

Keď mama pri obede delili každému z posväteného jedla, trhalo mi kútiky úst smiechom a v duchu som sa tešil, že na nič neprišli. Po obede som si prezliekol sviatočné šaty a vystrel na stoličku v prednej izbe.

Večer, keď mama dávali oblek do skrine, zbadali vzadu na golieri malú smietku. Pozreli bližšie a vedľa ďalšia. Chceli ju odfúknuť, no nedala sa. Priblížili kabát, aj čudne zavoňala. Veru, jeden vyľakaný vtáčik ma označkoval, keď vyletel z hniezda. Mama si už boli istá, ako to s tým posväteným jedlom bolo. Keď vychádzali z izby, lamentujúc a hroziac mi, bol som si istý zasa ja, čo za ten kúsok vyfasujem.”

Oslovil krstnú: „Anko, teš sa, že Marián nevyliezal vo sviatočnom.” Pochopila som, prečo sme mali utekať. Nie kvôli cigáňom Malíkom, ale preto, aby sme rýchlo prešli hájom k miestu, kde naši pracovali s drevom, aby si Marián nezmyslel na hniezda a vajcia. Neviem, načo mu tie vajcia boli. Či sa iba pred kamarátmi vystatovali medzi sebou, ktorý ich má najviac, alebo čo s nimi robili, je pre mňa doposiaľ záhadou.

Koniec prázdnin, slzavé údolie

V sobotu sme sa balili a pripravovali na cestu domov. Bolo to ťažké lúčenie ako vždy, keď sme odchádzali. I naši ich pozývali k nám, no oni vraj od toľkého statku nemôžu odísť a napokon do takého vzduchu, aký máme u nás, k čomu by to bolo dobré?

Ďakovali sme, odprosovali za to, čo sme postvárali. Všetkým sa kotúľali slzy po lícach. Povyliezali sme na voz k batožine a krstný nás viezol k vlaku. Pošibal koníky. Mávajúc našim drahým, so slzavým údolím na tvári, odchádzali sme bohatí o krásne zážitky.

Kričali za nami: „Šak na hody na šeckých svatých, zas dojedete.“

Kývali sme hlávkami, že radi.

Aby som neostala nič dlžná rodnému Závsiu

Tieto spomienky sa viažu k môjmu rodnému domu nachádzajúcemu sa v časti Dojča, ktorá sa nazýva Závsí.

Z detstva si ich vybavujem z rozprávania mojich najbližších. Niektoré sa mi pri písaní vynárali v pamäti. Odpustite, až som niečo skomolila po toľkých rokoch, to pripúšťam, snáď niektoré mená, alebo miesta v dedine.

Otecko pochádzal z roľníckej rodiny zo Smolinského. Dedinka sa nachádza tiež na Záhorí blízko Šaštína. Jediný z rodiny študoval, no po rýchlej smrti svojho otca, ktorý zomrel na zápal pľúc, sa musel zamestnať a podporovať rodinu. Zamestnal sa na Slovenskej Pošte. Po zaučení otváral Poštové úradovne na Slovensku a zaúčal nových zamestnancov.

Mamička pochádzala tiež z roľníckej rodiny z dedinky Dojč. Bola vyučená krajčírka u majstra Kúsalíka v Šaštíne. Rodičia po vydaji svojich troch dcér obdarovali každú rodinným domom, stodolou, senníkom a pôdou. V nádeji, že budú pokračovať na gruntoch, v ich započatom úsilí. S dvomi dcérami im to vyšlo, no s mojimi rodičmi nie.

Môj rodný dom, vtedy mal číslo 34.
Za môjho detstva tam stromy neboli zasadené a pred mojím narodením prešiel veľkou rekonštrukciou.

V dome, ktorý dostala od svojich rodičov do vena moja mamička, bola založená Poštová úradovňa a otecko ju následne spravoval. Svojpomocne stačili obrábať záhradu pri dome. Ostatné si museli nechať obrobiť inými a za prácu zaplatiť. Život mojich rodičov sa tak uberal inou cestou a zrejme nebol po vôli mojim starým rodičom a neraz to mladým aj dali pocítiť.

Ja som im pribudla v strede decembra 15.12.1940. Náš dom bol situovaný do dvora, iba prvá izba mala okná do ulice. Mali sme dve veľké izby a kuchyňu s komorou. Za kuchyňou bola čakáreň s telefónnou búdkou, okienkom s prepážkou, cez ktorú sa úradovalo. Vo veľkej miestnosti so zamrežovaným oknom bol panel s manuálnou telefónnou ústredňou. Cez okno na dvor prekladali na poštovú káru balíky, ktoré sa museli denne dopraviť k vlaku. Železničná stanica sa nachádza v Šajdíkových Humencoch. Pri dome bola veľká záhrada. Na tomto dvore som vyrastala do svojho štyri a pol roka.

Keď som bola bábätko, chodil ma varovať mamičkin stareček Florian Hajla. Prezývku mal Ševeček a pochádzal z Otrubnice, z časti za kostolom. Na sečkovacom stroji prišiel na majeri Bištava o jednu ruku od zápästia.

S jednou rukou ma hótkal [hojdal] v kočíku a spieval mi vraj na dvore vždy tú istú pesničku: „Šmýkaua sa á, po uavici bé, zadreua si cé, do nohavice.“ Opakoval to dokola, chodiac po dvore s kočíkom. Tak sa mi to zapáčilo, že niekedy neprišiel ani po cé a už som spala.

Kričal na mamičku celý naradovaný: „Albino, nedočkaua ani cé a už spí jak dudek.“ Mala som tri roky, keď zomrel. Pamätám si, ako bol vystretý na praščáku – na posteli upletenej zo slamy, na drevenej kostre. Ďobkali sme mu s Mariánom do ruky a ja som sa vypytovala: „Staječku, pjoč ste taký studený?“

Mala som ho rada, bol to otec mojej starej maminky.

Počas môjho detstva prichýlili moji rodičia, dve väčšie deti, od oteckovej sestry zo Smolinského, Vilenku a Blažeja. Táto rodina na Smolinskom vyhorela do tla. Pokiaľ sa trocha pozviechali z nešťastia, nejakú dobu žili deti u nás. Blažej dlhší čas, Vilenka počas prázdnin.

Z ich rozprávania viem, že mamička raz zamiesila chlieb, položila mi ho v slamenom košíku k nohám do kočíka a Vilenka ho viezla k pekárovi Šimkovi. Pokým prišla k pekárovi, bola som celá od cesta, až po uši. Pekár sa jej spýtal, či má sádzať aj mňa, tak som bola zarýpaná. Mamička vraj mala čo robiť, aby zbavila mňa i duchénky [perinky] od cesta.

Zimnú príhodu mám s Blažejom. Bifľoval sa francúzštinu. Od nás navštevoval Gymnázium v Skalici. Počas prechádzky ma ťahal na sánkach, pred sebou knihu. Bol so mnou dosť dlhú chvíľu vonku. Vrátil sa z prechádzky. Mamička počula buchnúť bránku, vyšla z kuchyne po mňa, iste som už uzimená, i keď som bola dobre zababušená, no sánky boli prázdne. S Blažejom museli bežať na miesta, kadiaľ sa so mnou prechádzal. Po nejakom čase mamičkinho zúfania našli ma v priekope spať v snehovej perinke v páperovom vankúši, previazanú vlniakom.

Parádnica

Od malička som bola komunikatívna asi z dôvodu, že cez náš dvor neustále chodili ľudia a každý sa mi prihovoril. Okrem toho naši mali veľa priateľov. Pána farára Janoviča, Horských, Švoňavových a iných. Vzájomne sa medzi sebou navštevovali, pán farár Janovič chodil k nám v nedeľu podvečer s oteckom hrávať šach.

Pokiaľ prišiel otecko, pripravila som štokrlu, na ktorej sme stavali šachové pole. Keď sme dlhšie čakali na otecka, ukazoval mi, ako sa niektoré figúrky na poli pohybujú.

Keď som trocha podrástla, hrávala som sa od susedov s Aničkou Masarikovou a Evičkou Veselou, boli asi v mojom veku, Anička snáď o niečo staršia. Oproti nám bývali Pitloví, mali viac detí, boli staršie odo mňa. Obdivovali ma a dávali mi to najavo, mne to veľmi lichotilo, preto som sa k nim chodila so všetkým chváliť.

Pózovala som a oni ma chválili: „Ty máš ale pjeknú sukénku a ten organtííínový fjertúúúšek, ten je ešče pjekňejší, no ty si ale parádňica.“

Toto sa stalo pred Veľkou nocou. Kúpili mi nové bielučké topánočky, šnurovacie. S týmto slovom som mala problémy a nazývala som ich potánky. Mamička mi ich doma skúšala. Veľmi som sa im tešila. Sedela som v kuchyni na stoličke, keď prišiel otecko, aby prišla do úradu. Prišlo tam veľa ľudí, má mu pomôcť pri telefónnom prepojovači. Niekedy i ona pomáhala v úrade. „Seď tu a čakaj na mňa, neopováž sa isť von a vojsť do nejakej bariny, inak pôjdeš na Veľkú noc v týchto starých!“ prikazovala mi.

Nohami som combŕlala [hompáľala] pod stoličkou, no mamička nešla a nešla. Rozhodla som sa, že idem predsa potánky ukázať k Pitlom. Bolo jarné počasie ako v marci, alebo v apríli, pršiavalo, slniečka málo a v kuchyni sa stále kúrilo. Vyšla som na ulicu, bolo tam toľko bariniek plných vody. Netušila som, v ktorej je koľko vody, ale pred jednou akurátnou som zastala a nahla sa. Asi som sa vo vodičke zbadala. Neviem, či to tak aj bolo, či sa mi to iba zdalo.

Tetka Pitlová vyšla z vrát a pozerala na mňa, ako sa nahýbam a v jednej chvíli som stratila rovnováhu a k Pitlom som sa už pochváliť neprišla. Aká som bola veľká, ocitla som sa v dosť hlbokej barine dolu bruchom. Prišla ma ratovať.

Veľmi som plakala, pýtala sa ma, či som si ublížila. Kývala som hlavou, že nie. „Tak co tolko bečíš?“ „Tecinko, šak ste nevidzeli moje nové potááánkyyy,“ odpovedala som kvíliac. Toto mi bolo najviac ľúto, že som sa v nich nepredviedla a teraz sú už zablatené aj zvonka aj zvnútra. Na to, že som celá od blata, som nemyslela, iba na topánky. Utešovala ma: „Neboj sa, uvidzíš, ešče bude z tebja veliká parádňica, mama s tým ňeco spraví.“ Doviedla ma domov.

Bolo jej do smiechu a mamičke hovorila: „Kebych to dzíťa nepoznaua, ani neuhodnem, čí je.“

Mamička ma okúpala, na topánky od jedu ani nepozrela a namočila ich do lavóra s troškou vody, čo ostala po mojom kúpeli. „Na Veľkú noc, budeš mať tieto staré, neviem či sa s týmito mokrotami dá ešte niečo urobiť, varovala som ťa.“

Sedela som zababušená vo vlniaku na debničke pri peci. Nazývali sme ju kisňa. Bola to súčasť kuchynskej výbavy. V kisni bývali uskladnené polienka na bežné kúrenie.

Nešťastná som rozmýšľala, ako by som tie potánky zachránila. Mamička na chvíľu opäť odišla. Rozhodla som sa, že ich predsa skúsim vysušiť. Vybrala som ich z lavóra a položila na pec. Po chvíľke vodička z nich škvrčalááá syčalaááá a kvapôčky sa rozkotúľali na horúcej platni. Potom som ich strčila do rúry a rúru zavrela. Medzitým prišiel otecko. Už vedel o mojom nešťastí. Poriadne priložil, aby som neprechladla.Tešila som sa, že sa skoro vysušia, o tom, že sú v rúre, som nič nepovedala. Onedlho sa mamička vrátila, vetrila nosom odo dverí, čo to tu len smrdí? Pri pohľade do lavóra jej prišlo, čo.

Otvorila rázne rúru. Moje potánky boli nadobro upečenééé, zmenšenééé a stratili úplne formu. Špice mali vykrútené dohora, akoby sa bránili v tej horúcej rúre a chceli z nej vyspätkovať „No a na Veľkú noc máš po paráde,“ doložila. Otvorila dvierka na peci a vhodila ich do ohňa. Večer som ťažko zaspávala od smútku za potánkami, že až taký koniec s nimi bude, som veru netušila.

Malá telefonistka, moja prvá zásielka.

O pár dní som sa motala pri našich v úrade. Telefón ma vždy lákal, zastrčila som kolík so šnúrkou do niektorej z dierok na paneli, s páčkami, kolieskom som sa tiež poihrala a zo slúchadla sa mi ozval hlas. Naši si mysleli, že sa hrám na telefonistku, aj tak som si stále niečo pri hre brblala.

Ja som sa skutočne dovolala k neznámej panej do Senice. Vyžalovala som sa, čo sa mi stalo s potánkami v barine, a že sa mi napokon v peci upiekli. Staré hnedé mi k novej sukienke nepasujú a naši mi iné už k Veľkej noci nekúpia.

Spýtala sa ma, ako sa volám, kde bývam, koľko mám rokov. Toto som vedela, lebo u nás bola neustále otvorená bránka, keby som sa niekde zatárala.

Naši sa o tejto mojej aktivite dozvedeli v deň, keď v pošte prišiel balíček na adresu: „Pre štvorročnú Vierku, ktorá býva na pošte v Dojči.“ Otvárali balíček a čudovali sa, čo tam môže byť?

V balíčku boli novučičké topánočky, bielučké, šnurovacie. Začala som od radosti vyskakovať, „teta na mňa nezabudla.“ „Aká teta, odkiaľ ju poznáš?“ vypytovali sa ma. „Nepoznám, len sa mi prihlásila a ja som jej povedala, čo sa mi v barine prihodilo,“ vysvetľovala som.

Toto bola moja prvá pošta v živote, ktorú som dostala a moji rodičia vtedy pochopili, ako ovládam manuálny prepojovač – náhodou.

Pri prvej príležitosti vyhľadali odosielateľku v Senici a revanšovali sa za balíček, lebo o úhrade nechcela ani počuť. Bola šťastná, že mi urobila na Veľkú noc radosť.

Takýto dobrý skutok neraz urobil i môj otecko, keď v predvianočnom období našiel medzi poštovými zásielkami obálku s adresou: „Ježiškovi do nebíčka“. Keď bola v liste prosba o hračku, niekedy kresbička, zadovážil hračku a poslal na adresu, čo bola na zadnej strane obálky a urobil tak radosť neznámemu dieťaťu. Presne takú, ako neznáma teta urobila na Veľkú noc mne.

Potánky mali iba jednu chybu, boli skoro o 2 čísla väčšie, ale aj tie moje neboli akurát. Keď sme išli do kostola, kamarátky sa mi smiali, že v nich vykračujem, ako bocian. No čo, lepšie ako v starých hnedých, asi mi záležalo na vkuse.

Turci idúúú, aj škromachéééli!

Fašangy, Turice, Velká noc íde,
kdo nemá kožucha, zima mu búde.
Ja nemám, ja nemám enem sa trasem,
dajte mi suaňiny, nech sa popasem.

Pred koncom fašiangových dní utekali väčšie deti hore našou ulicou kričiac: „Turci idúúú, aj škromachéééli.“ Povybiehali sme z dvorov. Ja som to v tomto roku svojho života (mala som tri, či štyri) vnímala tak, že som to so strachom prežívala.

Pachouci [miestni mládenci], odetí v tureckých úboroch, biele košele, farebné – červené nohavice, vôkol pásu široká zelená stuha, všetko z lesklého materiálu, na hlavách atamanské čierne čiapky a v rukách šable. Za zvukov harmoniky strýca Štoru spievali a tancovali na ulici Šablársky tanec. Jeden z nich mal na chrbte kôš.

Drapla som sa od ľaku mamkinej sukne. Myslela som si, že do koša berú zlé deti. Videla, že sa bojím. Zodvihla ma na ruky i ona, odtancovala s nimi kúsok zo šablárskeho tanca so mnou v náručí. Na šabľu im nastokla slaninku i korunku do širáka ako aj ostatné susedky a veselá spoločnosť Turkov sa pobrala ďalej hore Závsím.

Po nich prichádzali škromachéli. Tých som sa bála ešte viac. Boli smiešne poobliekaní, muži v ženských háboch. Chodili aj na vysokých paliciach, chodúloch na tvárach strašidelne pomaľovaní, robili čudesné vylomeniny, predstavovali i zvieratá – koníky, dospelí sa tomu smiali. Tiež mali jedného s košom. To som už nevydržala, chytila som mamičku vôkol krku a prosila ju, aby ma tým klakaňicám nedávala, že už budem dobrá. Týmto ma často strašila, keď som prišla neskoro domov.

Pre mňa neskoro znamenalo vtedy, keď odvzvonili večer o šiestej zvony na zvonici. Doma sme tomu hovorili zvoňá klakáňí, s mamičkou sme si pokľakli, modlili sa Anjel Pána. Musela som byť v túto hodinu doma, či zvonili na pravé poludnie, alebo večer o šiestej.

Klakaňice boli v Dojči vtedy vymyslené strašidlá pre neposlušné deti. Mamičku nenapadlo, že si ich spájam so škromachélmi. Veď sa pozri, akí sú všetci veselí, sú to ľudia v maskách a robia nám divadlo. Do koša im ľudia hádžu šišky, aj tetka Pitlová aj ich Albinka má pre nich slaninku, klobásky. „Pozri aj ja mám pre nich v zásterke v papieriku kúsok klobásky.“ Dala mi ju do ruky: „Poď, teraz ju tam spolu vhodíme.“ Z mamičkiných rúk som dovidela do koša, žiadne deti tam neboli, vhodili sme škromachélovi nádielku do koša a ja som sa upokojila. Potom mi hovorila: „U Kozánkú bude mládež pochovávať basu a do Veľkej noci veru nebude v dedine žiadna muzika [zábava], bude púst [pôstne obdobie].“

Pamätám sa, že na Fašangy mamička v nedeľu narobila šišiek – dojčanských koblyh, naplnených slivkovým lekvárom, alebo Božích Milostí, fánek a po obede po Nešpore, keď sa u nás zišla spoločnosť, prichádzala do miestnosti k hosťom s misou naloženou koblyhami a ostatných dobrôt a cestou z kuchyne do izby spievala:

Už sa Fašang kráci,
už sa nenavráci,
ej, staré baby puačú,
že sa nevyskáču.
(alebo nevydajú?)

Tento zvyk si uchovala po celý svoj život. Keď nás opustila v r. 1993, prevzala som ho ja.

Letné sviatky

Po Veľkej noci v letnom období pred väčšími sviatkami, ako Božie Telo, pripravovali sme si s Aničkou a Evičkou od susedov lupienky z odkvitnutých kvietkov do prútených košíčkov. Toto nám pravdaže mamičky vopred povedali a na sviatky nás pripravili.

Pán farár išiel pod baldachýnom, niesol Božie Telo, hostiu v monštrancii, malé dievčence sme slávnostne oblečené rozhadzovali po ceste lupienky z košíčkov. Vpredu išli všetci miništranti, so zvončekmi, mládenci niesli kostolné zástavy a dievčence sochy svätých, vyzdobené stužkami.

Tam, kde sa vysluhovala pobožnosť, boli pripravené vyzdobené oltáriky a procesia sa zastavovala. Vo Véske na začiatku Bariny bol tuším posledný. Procesia bola veľmi dlhá, snáď všetci ľudia z dediny sa zúčastnili, nebolo vidieť konca, takí nábožní ľudia tu žili.

Na sviatok Sv. Trojice bývali v našej dedine letné hody. Pobožnosti sa v tento deň konali v kaplnke sv. Trojice, ktorá je nad cestou blízko cintorína. Toto bolo od nás blízučko, naša ulica je za cintorínom. Procesia išla z kostola do kaplnky.

Ak si dobre pamätám, pri sv. Floriánkovi v dedine boli postavené kolotoče, húsenkové dráhy, reťazové hojdačky, strelnice, rôzni predavači s cukrovou vatou, niektorí nosili pred sebou škatule, zavesené na šiji a v nich všakovaké prekvapenia, nazývali sme ich kočka v mjechu [mačka vo vreci]. To bolo radosti, keď sme v papierovom vrecúšku objavili prstéňek [prstienok], prazletku [náramok], alebo retiazku i hagnúštek [prívesok]. Potom sme sa s kamarátkami prekárali, ktorá z nás má krajšiu kočku v mjechu.

Nakoľko kostol je zasvätený Všetkým Svätým, v tú nedeľu sa slávili aj hody, jesenné. Vtedy po dedine vyvoniavala z každého dvora pečená hucacina, dusené zelé [kapusta] a knofle [knedle], alebo kačačina. Pri návštevách pred týmto obdobím u mojich starých rodičov som neraz trpela, keď som našla starú maminku sedieť v chlieve kŕmiť kačicu alebo hus. Nadžgávala im do hrtana kukuricu a posúvala rukou do žalúdka, keď sa niektorá z nich pri tom rozkašľala, bolo mi ich ľúto a orodovala som u starej maminky za nich, aby im to nerobila. „Neboj sa, nebolí to, kebych ich neštopovaua, co by sme potom a zač na hody ňegde u rezníka kupovali.“ Bol to výraz pre vykŕmenie, štopovat. Nakoniec ich všetky pozavierala do jedného chlieva, aby nebehali a pribrali na váhe, chudiatka moje.

Aj my sme dostali k hodom od starých rodičov niektorú z vykŕmených kačíc, ale bola už ošklbaná a tak mi to potom až také hrozné nepripadalo. Na hody i nás navštívila starenka s bratrancami zo Smolinského na pozvanie mojich rodičov. Priviezli ich Petrášovci na koči, aj oni mali v Dojči rodinu u Černých. Pre deti to bolo vždy niečo, z čoho sme sa tešili a žili sme v očakávaní, čo nového sa udeje. Od starenky sme dostali drobné korunky a bratranci Vlado a Leon mi v strelnici vystrelili ružičky, aj v lodičke ma pohojdali.

Svätojánske mušky!

Náš dom sa nachádzal na ulici za cintorínom. Smerovala tiež ku kostolu. Medzi týmito cestami bolo zopár domov, Pitlových, Šebestových, tuším.

Po ceste pred cintorínom chodilo viac povozov i bicyklistov, povedľa cesty tiekol potok, boli tam väčšie i menšie kríčky, v tie strany som mala zakázané chodiť. (Teraz ja tam menší park.)

Raz v podvečer ma kamarátky Anička i Evička od susedov zavolali, že pôjdeme pozorovať svätojánske mušky.

Dávno odzvonili klakáňí a my sme čupeli v kríčkoch pri potoku a sledovali svätojánske mušky, ako sa nad nami chumelili. Po dlhšom čase, keď sme sa vymotali z kríčkov, mamička ma hľadala po susedoch. Hnevala sa, kde som tak dlho, či som nepočula zvoniť zvony a postrašila ma, že ma iste raz zoberú klakaňice, keď nebudem o tomto čase doma. Bránila som sa: „Báli sme sa, že nám mušky uletia, boli také milučké a v tej ‚humelici‘ tak krásne svietili a cez deň ich nie je vidieť, iba keď je šero.“ Niekedy večer, pri šití, spievala si takú smutnú pesničku :

Večer, keď klakáňí zvoňí,
hrozňe bych puakaua,
že mja tu mamička moja
samotnú necháua,
ja nemám žádné ščascí,
ja mám len bol a žal,
to, co sem milovaua,
osud mi dávno vzau,
ščascí odnésua voda
a mňe je pro ňí škoda,
já nemám žádne ščascí,
já mám len bol a žal.

Tie klakaňice boli strašidlá pre také deti, ako som bola ja, aby sa po večeroch netúlali. Ale ako by som inak vedela o svätojánskych muškách a mne sa veru veľmi v tej chumelici páčili. Chlapci si ich aj do fľašiek od Diany - Alpy nachytali. Bolo mi ľúto, že je mamička pre mňa smutná a myslela som si, že preto takú smutnú spievala. No počula som ju smutné pesničky spievať aj inokedy a už som sa preto netrápila. Tie dojčanské boli skoro všetky také táhavé a žalostné.

Bubulák!

V nedeľu po svätej omši sme sa stretávali pred kostolom so starými rodičmi i s ostatnou rodinou z Vésky. Toto bolo už v jeseni, keď boli zrelé tekvice. Máme si prísť pre jáderka a sušené ovocie – ščípky, aby sme mali v zime čo vyhrýzať a kompót z čoho variť.

Mamička mi povedala, že „v týdňi zájedeme do Vésky na kole“. Bicykel sme mali pánsky, v strede so štangľou. Pod zadok mi pripevnila vankúšik.

S príkazom: „Opováž strčiť nohu do kolesa!“ Vyložila ma bokom na štangľu, na rajdy zavesila háčkovanú sieťku z konopných motúzov a jeli sme.

Cesta bola vyjazdená od vozov, po daždi zaschnuté hrboly, mala čo robiť, aby sa všeličomu na ceste vyhla. Niekoľkokrát i zastavila, lebo štangľa ma aj cez vankúšik tlačila. Bola som nešťastná a bedákala, kedy tam už budeme. No konečne, zazrela som dom starých rodičov. S bratrancom sme pobehali po ulici, preskakovali a váľali sa na dvore po nakopených malých i veľkých dziňách [tekviciach]. Mamička sa porozprávala s rodinou, jáderka sme mali í so ščípkami pripravené a krstný vraj má pre nás prekvapenie. Zvečerievalo sa, bol čas na náš odchod. Zaujatá nasadaním na bicykel som nič netušila. Mamička sa usmievala, bicykel posúvala smerom do dediny, ešte sa z cesty rozlúčime a zamávame, vtedy som ho zbadala.

Véska 1945 – 1949.

Bol na lavičke pred zahrádkou, veľký nos, zuby, oči vyrezané vo veľkej dziňi [tekvici] a vo vnútri svietila sviečka. „Jejdanénky, jaký bubulák!“ vykríkla som. Krstný vyšiel spoza vrát, usmievajúc sa: „No jak sa vám lúbi náš lampáš z dziňe?“ Pri mamičke som bola smelá, „aj ja taký scem,“ zaprosíkala som. „Nevíš, jak by ste tú dziňú vézli na tem kole?“ povedala krstná.

Rozlúčili sme sa a pohli smerom domov a v dedine, kde-tu, sa objavovali na stĺpikoch, na lavičkách, svetlonosi. Menší, väčší, mamička ma ubezpečovala, že deti od Pitlov určite nejakého tiež urobia. Po dedine sa ozýval výskot a vzájomné strašenie. Robili bubulákov, tak som to vtedy nazývala ja.

Blížili sme sa hore našou ulicou, mamička mala pravdu, aj u Pitlov svietil, na múre pri vrátach. Pokým som zaspala, niekoľkokrát som zoskočila z postieľky a utekala do prednej izby, aby som ho videla. Neľutovala som, že ho nemáme doma. Cez ulicu, svietil rovno do nášho dvora. Na vráže [stopy], čo mi zostali na nohách po štangli na kole, som od vytrženia rýchlo zabudla.

Až som bola väčšia, zaujímala som sa o to, prečo v jeseni robia svetlonosov a u našich starých rodičov mi povedali, že pohania verili na svetlo, ktoré má svietiť na cestu dušiam, ktoré sa nedostali tam, kam sa mali, keď opustili telo. Tento zvyk sa zachoval medzi ľuďmi na dedinách doposiaľ, ako i iné pohanské zvyky, topenie Moreny, pochovávanie Basy, ale nesvätia ich. Majú ich skôr ako zábavu. My zachovávame sviatok Dušičiek po kresťansky.

Zimné udalosti!

Blížila sa zima, pre mňa to bolo zaujímavé obdobie, lebo každú chvíľku sa niečo vôkol dialo.

V predvečer Mikuláša sme glancovali baganče. S mamičkou sme ich kládli do okna a čakali na Mikuláša. Stredom dediny chodieval taký naozajstný biskup spolu s čertom i s anjelom, ale na náš koniec prišli málokedy. Ráno, keď som zbadala ligotať sa červený celofán na okne, zaradovala som sa, že nás neobišiel.

Najprv som sa pomodlila, zaspievala: „Mikulášku, dobrý strýčku, modlím sa ti modlitbičku...“ Až potom som si vyberala skromné dobrôtky, z topánok. V jednej som našla kúsok z brezovej metly, zemiačik, to aby som si nenamýšľala, že som bola dobrá a v druhej oriešky, sušené ovocie, zopár cukríkov a karamelovú lízanku, zabalenú v staniole. Bolo to obdobie počas vojny, o všetko bolo núdza, bola som spokojná so všetkým.

Na Luciu po dedine chodievali dievčence, na hlavách mali múčne sitá, zakryté bielymi šatkami, boli zahalené v bielych plachtách. V ruke mali obstrihané husacie krídla a nimi nás ometali. Dávali sme im do mieška drobné korunky. U starých rodičov som to komentovala, že Lucie nás máckali po tvári. S takým husacím krídlom mamička veľmi dlho, už sme boli veľké deti, doma z múčnej dosky odpratávala múku, čo zostala na nej.

Potom som mala narodeniny. Mamička ma vždy prekvapila nejakou fondánovou dobrôtkou, lebo sa blížili už Vianoce a salónky mamička robila doma večer, keď som už spala. Uštrikovala mi čiapočku, alebo keď sme dostali kožky od starých rodičov zo zajačika, alebo z kozliatka, čiapočka i muf boli kožušinkové.

Prvú väčšiu bábiku som dostala na Vianoce ako trojročná aj s kočíkom. Bola porcelánová, zatvárala oči, keď som ju uložila spať. Mamička mi predtým ušila bábiku z handier, s tou som sa hrávala radšej, nemusela som si dávať až taký pozor, mohla mi i zmoknúť, pri peci sa rýchlo vysušila. Vrkoče mala zapletené z vlny, prišité na hlave, keď som ju niekde zmáčala, mamička ju za ne zavesila na paličku nad sporákom, aby sa tam vysušila, chuderka moja.

Po iné roky mi mamička ušila nové šaty pre bábiku i nové perinky do kočiarika. Samozrejme, dlho som verila, že je to od Ježiška. Na borovičke sa mi najviac páčili vtáčiky s jemnými farebnými pierkami, boli vsadené do plechových klipsíkov, aby sa dali pripevniť na vetvičky, aj zopár sviečočiek. Nechýbali fondánové salónky alebo kockový cukor zabalený v bielom papieriku a staniole a na samom vrchu stromčeka bola hviezdička s anjelíkom, s jemnučkými krídelkami. Namiesto gulí sme vtedy mali orechy a malé jabĺčka zavesené za stopku na cverenke. Po zjedení salóniek sme papieriky odkladali do krabičky, pre Ježiška na budúce Vianoce.

Tešila som sa na betlehemcov – vinšovníkov, povolili mi byť dlhšie s nimi, aby som mohla deliť oriešky, medovníčky a šestáčiky. Páčilo sa mi, ako pekne spievali a vinšovali. Otecko zostával so mnou doma, mamička išla na polnočnú, do kostola. Keď vraj stáli všetky tri sestry v kostole vedľa seba, tak krásne spievali, aj ostatné žienky, boli tak zohraté, z ich spomienok som sa dozvedela, akú kultúru vyžadoval pán organista i pán farár. Pred týmito sviatkami nacvičovali predstavenie, na biblické motívy i s deťmi, ako skutoční herci a nielen pred Vianocami. Ja som ich počula spievať väčšinou pri práci, keď začínali, mamička povedala sestre: „Anko, ty tercuj!“ Krstná spievala inak, ako ostatné. Spievali trojhlasne. Teta Terina – tecica mala vraj vtedy najkrajší druhý hlas v dedine.

Po Novom roku, na Troch Kráľov, prišli opäť koledníci a pán farár Janovič nám prišiel vysvätiť dom.

Onedlho mamička chystala sviečky, hromničky. Niesli sme ich do kostola na posvätenie, potom sme ich počas búrky zapaľovali a modlili sa, aby nás Pán ušetril od zlého. Po búrke sme vždy hľadali dúhu, tá ma upokojila a zabudla som na strach z veľkého hrmenia, ktoré doprevádzalo búrku.

Náš úrad

Poštový úrad sa nachádzal v našom dome. Úradoval v ňom môj otecko, niekedy pomáhala i mamička, tak som ho považovala za náš. Všade som rozprávala, čo sa u nás deje, lebo čo som tam všetko videla, sa mi zdalo neobyčajné. Keď som videla prvý krát živú hus, zašitú vo väčšom koši, trčal jej iba dlhý krk s hlávkou, či kačicu, kohúta, bažantov, alebo poštové holuby v klietke, tuhých divých králikov, na packe s drievkom a na ňom napísaná adresa s tintovou [atramentovou] ceruzkou, borovicové stromčeky, demižóny zapečatené červeným voskom na pošte, bolo to také nezvyčajné.

U nás na dvore.

S mamičkou sme sa o živé zvieratká starali, v úrade sme im dávali vodičku, pokiaľ po nich neprišiel povoz, čo ich zaviezol k vlaku. Pri košíkoch mali pripevnené v konopných vrecúškach aj zrno, s ním ich kŕmili počas cesty vlakom poštári – tak mi to naši povedali, takéto veci sa veru diali v našom úrade.

Moja voňavá úradovňa

Telefónna búdka bola umiestnená v čakárni. Dvere na nej boli vytapacírované pravou kožou, to preto, keď bol niekto vo vnútri a telefonoval, aby ho nebolo počuť. Mne tá koža tak dobre voňala. Raz som si vymyslela, že to bude moja voňavá úradovňa. Vzala som si čisté papieriky, nejaké prelepky a ceruzku, privrela trocha dvere. Sadla som si na zem a úradovala som. Oblizovala som prelepky s kalíškom, čo sa lepili na balík, keď v ňom bolo niečo zo skla a lepila na papieriky. Otecko si myslel, že som s mamičkou a mamička, že som s oteckom. Tak som bola zaujatá úradovaním, že som nepočula otecka odchádzať, keď mu skončila služba.

Zamkol úrad a odchádzal, vtom si zmyslel, že dvere na telefónnej búdke boli viac privreté a podľa predpisu majú byť otvorené, aby sa tam do budúceho dňa vyvetralo. Vrátil sa, dvere otvoril dokorán a našiel ma tam. Tak sa vystrašil pri pomyslení na to, keď by ma hľadali, toto by nikoho z nich teda nenapadlo, hľadať ma tu. „A ty, čo tu robíš?“ spýtal sa ma. „Predsa úradujem, toto je moja voňavá úradovňa,“ chválila som sa. Potom ma poriadne vykrstil. Citlivosť na vône alebo na zápachy mi zostala podnes. Neskôr, keď sme rástli s bratom, nazýval ma preto ňuchadélko.

Evakuanti, kryt – bunker!

V ostatnom čase sa návštevy, ktoré k nám chodili, smutne rozprávali o vojne, kde sa nachádza front, ako postupujú vojská, že naša pošta musí byť dostupná každej armáde. Ako dieťa som bola dotknutá, čo tí vojaci môžu mať s našou poštou, vraj, keď pôjdeme do krytu, ani zamknúť poštu nesmieme. Čo, keď objavia moju porcelánovú bábiku v komore, zoberieme do krytu aj Broka? Otázok som mala veľa, na odpovede naši nemali čas.

Toto si už presne nepamätám, v akom období to bolo, keď naši začali hovoriť o tom, že budú bombardovať Bratislavu a do dediny prídu evakuanti. Naši tiež zobrali jednu rodinu k nám.

V jeden podvečer prišli unavení, smutní, na chrbtoch veľké nošky s perinami, v rukách kufre s ostatným, čo im bolo najdrahšie. Mali tiež takú dcérku, ako som bola ja, volala sa Evička. Naši im vyhradili prednú izbu, ostatné sme mali spoločné, aj stravu. Pri dome sme mali veľkú záhradu, bolo tam všetko, čo sme potrebovali, okrem poľa, aj pár sliepok, zajace a psíka Broka.

Častejšie hovorili o tom, že front sa približuje, že Nemci ustupujú k našej dedine a my máme cez toto obdobie určený kryt na Bištave. Niektorí ľudia kryt nazývali bunker. Veci sme mali pripravené na zemi, vo veľkých konopných plachtách. V jedno ráno tam priložili periny, uviazali a narýchlo sme opúšťali dedinu, smerom na Bištavu. Bunker bol v zemi, vchádzalo sa dnu dolu drevenými schodmi, na povrchu to vyzeralo ako pole. Na zemi bola slama a jediná posteľ. Čakala na budúcu mamičku, to sme sa dozvedeli, až prišiel jej čas. V bunkri sme sa stretli aj s našimi z Vésky. S bratrancom sme behali po schodoch, pokiaľ bolo dunenie ešte ďaleko. Potom nás mamičky držali v náručí, keď to veľmi vôkol burácalo, zapchávali nám úška. Plakali sme, báli sme sa hluku, čo je vojna sme netušili.

Niektorí muži nebojovali na fronte, ale zabezpečovali práce, potrebné v dedine. K nim patril aj môj otecko. Ľudia v bunkri hovorili, že Rusi zahnali Nemcov a tí sú už v našej dedine. Otecko sa musel vrátiť s ostatnými mužmi do dediny.

Nemci u nás!

Neviem, ako dlho sme boli v kryte. Muži z dediny sa vrátili a priniesli správy, aj otecko, že Nemci sú už v dedine. V našom úrade majú umiestnený štáb i s veliteľom. Obývajú celý dom, veliteľovi servírujú v našom porcelánovom servise. Vyhlásili nariadenie, že sa musia odovzdať všetky zbrane, inak každého odstrelia. Otecko mal úradnú zbraň a tú nesmel odovzdať. Tieto veci sa pred deťmi nehovorili, dozvedela som sa to až po vojne z rozprávania rodičov, keď spomínali na vojnové obdobie.

Mamičke v kryte šepkal, aby sa nebála, že ju dobre ukryl, tam ju nikto nenájde. O pár dní, sme sa mohli vrátiť do dediny. Ťažko znášala, keď pri vstupe do svojej kuchyne zbadala svadobný servis na stole. Boli k nám slušní, dali nám najesť a láskavo nám všetkým uvoľnili prostrednú priechodnú miestnosť. Evička a ja s mamičkami sme spali na posteliach a oteckovia na zemi na slamníkoch. V prednej izbe spával veliteľ a naši hovorili, že si tam vodil frajličky. My sme nevedeli, čo to znamená, boli oblečené ako vojaci. Keď prechádzali cez našu izbu, mali ale sukne a pekne voňali.

Veliteľ si niekoľkokrát zavolal aj otecka do prednej izby a tam spolu hovorili o knihách, mali sme v tej izbe poličku s knihami a po nemecky sa s ním rozprával. (Študoval na Gymnáziu v Skalici a tam sa učil cudzie reči.)

Otecko vstával medzi prvými, pošta musela fungovať a on mal byť k dispozícii aj v noci. V jeden večer vynášal Bročkovi zbytky jedla a zdesený zbadal, že Brok vykutral pod búdou dieru. Úradná zbraň ležala na Svetle Božom pred búdou. Myslel si, že to je najlepšia skrýša a tam ju nik nenájde, keď ju tam zakopával.

Brok sa vraj tak na neho vyčítavo pozeral, „tak toto si mi nemal robiť, práve pod moju búdu, pán Poštmajster,“ čítal v jeho očiach. Musel sa okamžite rozhodnúť, čo urobí. Nemeckí vojaci boli na dvore, musel nájsť hnedˇ novú skrýšu.

Naši susedia Masarikoví mali zavesený na svojom dome z našej strany dlhočizný rebrík a na ňom mali pozastrkované otiepky zo suchého kukuričného kôrovia. Rozhodol sa, že zbraň vsunie pod kôrovie. Pri vylievaní potravy Brokovi do nádoby opatrne zodvihol zbraň a vsunul si ju pod košeľu. Bolo už prítmie, podišiel v tú stranu, ku kôroviu, rozkročil sa, akože vykonáva potrebu a vsunul ju pod kôrovie. Vrátil sa späť i s kastrólom, akoby nič.

O dva dni na to sa Nemci začali nečakane a rýchlo baliť, pristavili povozy, začali nakladať z kuchyne proviant, kotly, v ktorých na dvore varili a ostatné veci z veliteľovej izby. Pristavili ďalší voz a už nebolo čo nakladať. Jeden z vojakov začal vyberať otiepky kukuričného kôrovia spoza rebríka a kládol ich na prázdny voz, poslúžia vraj, ako podstielka pre kone.

Otecko zbledol, vošiel do izby a pod obrazom Sv. Rodiny kľačal a vrúcne sa modlil. Veliteľ dal príkaz na odchod a volal na Poštmajstra. Otecko vyšiel na dvor, bledý, triasol sa v očakávaní, čo sa teraz stane. Veliteľ sa po vojensky rozlúčil, nasadli do povozov a odišli.

Až potom mu padli oči na otiepky za rebríkom, posledné tri tam zostali. Práve tam bola ukrytá úradná zbraň. Poďakovali sa P. Bohu aj s mamičkou. Potom vymysleli inú skrýšu.

Rusi u nás!

Pri prechode frontu sme opäť opúšťali dedinu a išli do krytu na Bištave. Ruskí vojaci nás v kryte objavili, jeden z nich, asi veliteľ, keď zbadal posteľ, žiadal ju okamžite uvoľniť. Ľahol si a v momente zaspal, až sa bunker triasol. Nezobudil ho ani plač práve sa rodiaceho dieťaťa, povedľa neho na slamníku.

Všetci sa veľmi báli, čo bude, keď sa vrátime do dediny. Práve si nakladali polievku a jedli z nášho servisu, boli to mladí vojaci tak ako Nemci, aj oni nás ponúkli, síce iným jedlom, ale boli dobrosrdeční. Bol u nás zložený štáb, ibaže iní vojaci v iných uniformách. V prednej izbe veliteľ, miesto frajličiek do nej chodili bárišne, tak im naši hovorili. Vojaci boli uvoľnenejší, veselí, jeden z nich mal harmoniku, večer spievali, tancovali. Vzali nás s Evičkou na ruky a tancovali s nami. Boli u nás niekoľko dní, naznačovali, že tiež majú doma deti. Keď tancovali Kazačok, s Evičkou sme ich začali napodobňovať. Veľmi sa im to páčilo a začali nás ten tanec učiť. Išlo nám to bezvadne, len mašle nám na hlávkach nadskakovali. Rodičia konštatovali po ich odchode, že aj títo boli na nás dobrí.

Očista!

Keď vojská odtiahli, naši usúdili, že v našom dome sa nedá žiť. Mňa s Evičkou zaviedli k mojim starým rodičom do Vésky a s Evičkinými rodičmi niekoľkokrát vápnom vybielili celý dom. V kotline na dvore vyvárali šatstvo, veci z kredenca, vyumývali všetko.

Mamička bola rada, že zo servisu nič nechýbalo, ani sa nič nerozbilo. Starý tatko nás v jedno ráno priviezol domov, aj s veľkou kanvou petroleja. Darmo sme s Evičkou protestovali a vzpierali sa, že stará maminka s krstnou nám už raz hlavičky v petroleji umývali, nič neplatilo. Mamička všetkým, evakuant-neevakuant, nagebrila [natrela] hlavy, zabalila do novín, potom obviazala šatkou. Plakali sme, hlávky sme mali popálené. Mamičky nás utešovali, že takýto bôľ nie je nič proti bolesti, keď v niektorých rodinách chýba otecko pri stole, niekto nemá strechu nad hlavou a nás nič také zlé nepostihlo. S Evičkou sme sa báli na druhý deň dať šatky dolu z hlavy, určite tam nebudeme mať ani vláska a načo nám budú tie krásne mašle, ale nebolo to tak. Bohužiaľ, v tom čase to bol jediný prostriedok na zbavenie hmyzu. Nakoniec zapálili vatru a slamníky a iné vyradené veci zhoreli.

S Evičkou sme mali zákaz vychádzať zo dvora, ľudia sa báli nevybuchnutých granátov, niektoré domy boli narušené, neboli to príjemné pohľady pre dospelých, ani pre deti. Hovorili, čí dom bol zasiahnutý, že most cez Myjavu je porušený, čo sa musí v obci najprv napraviť. Naši evakuanti, keď sa z rádia dozvedeli o oslobodení Bratislavy, sa začali chystať na cestu domov.

Pobalili si do nošiek periny, naplnili kufre. Mamička im niečo z jedla pribalila na cestu a zo záhrady. Gazdovia všetky rodiny evakuantov odvážali v jeden deň k vlaku.

Tak sme si všetci zvykli na spoločný život, že sme sa s nimi lúčili ako s najlepšou rodinou. Náš dom, prednedávnom plný, raz Nemcov, raz Rusov, aj nás, zrazu tak osirel. Bolo mi za Evičkou smutno, boli z nás dobré kamarátky.

V tomto trúchlivom čase mi naši oznámili zlú správu, že sa budeme i my sťahovať, na nové miesto oteckovho pôsobenia, na dekréte napísané „Pezinok“.

Rozlúčka s rodným domom

Odkedy som sa to dozvedela, nemohla som zaspať, bola som nešťastná, že musím všetko opustiť, čo mám rada. Kamarátky, starých rodičov, krstných, bratranca Mariána, sesternicu Marku, Helku čo sa medzičasom narodila i maličkého Bojku, pána farára, Pitlov, Bročka.

Nemohla som pochopiť, načo majú môjho otecka prekladať kade – tade, keď máme náš úrad doma. Plakala som a našim som sa vyhrážala, nech ma radšej klakaňice zoberú, lebo ja nepôjdem s nimi nikde. Mamička prosila večer otecka, aby s tým niečo urobil, že ma nemôže upokojiť. Vedel, že som veľmi zvedavá, použil na mňa takú lesť, aby ma zaujal.

Nakoľko keď bol slobodný, veľa cestoval po celom kraji, otváral nové úradovne a zaúčal nových zamestnancov, večer si našiel čas a pred spaním mi hovoril zaujímavosti o niektorých z nich. O Kláštore Pod Znievom, o Lednických Rovniach, Beckove, nakoniec o hlavnom meste o Bratislave a tiež o Pezinku. Vykreslil mi ho, aké je to kráľovské mesto s hradbami a zámkom, zámockou záhradou, so zaujímavými budovami, mala som plno otázok, či aj náš dom bude kráľovský, pritakal mi na všetko.

Rozprávky o kráľovstvách som mala rada, tak som si o Pezinku urobila svoju fantáziu.

Blížil sa termín nášho sťahovania. Plakala som, čo si ja tam bez mojich drahých počnem, mamička ma tuľkala a upokojovala. Ani sa nenazdáš, budeš chodiť do školy, cez prázdniny prídeme za nimi. Pochop, že otecka viac potrebujú v Pezinku, v meste.

S veľkou neistotou som opúšťala svoju rodnú dedinu, svojich drahých. S každým sme sa už rozlúčili? Naši skonštatovali, že s každým. Odchádzali sme do cudzieho sveta, vraj do kráľovského mesta, ale čo nás tam čaká, sme netušili. „Čo sa stane s našim domom a s našim úradom?“ vyzvedala som sa. „Prenajali sme ho inej rodine, ale stále patrí nám, aj Bročka si nechajú a budú sa o neho starať, aj úrad ostáva v našom dome,“ povedala mi mamička. Starý tatko nás viezol na voze k vlaku, dlho som kývala a cez zaslzené oči. Precitla som až pri Myjave, dúfala som, že most nebude ešte opravený a my predsa zostaneme, no most bol asi na prvom mieste v pláne opráv a tak koníky hladko prefrčali cez Myjavu, aj tej som dávala pá, pá.

Nebyť mamičky, ktorá ma cestou ubezpečovala, že sa budeme k naším drahým často vracať a navštevovať ich. Napokon som sa ako tak upokojila.

I mamičke bolo smutno v novom domove, sedávala pri malom kufríku, bol v ňom jej dojčanský kroj. Biela blúzka s nariasenými vyšívanými rukávmi, pomarančový lajblík so šnurovačkou, modrá kvetovaná kašmírová sukňa, zástera spodnička, kvetovaná šatka. Pri kroji bol zložený z jemnučkého hodvábneho tylu šlajer [závoj], usušený venček a pierko, pamiatka na sobáš. Dlhé roky mamička opatrovala tento kufrík ako najväčšiu vzácnosť.

Týmito spomienkami som chcela vypovedať o ľuďoch, o živote na dedine, ktorý som tu prežila, i keď veľmi malá, a vnímala ho detskými očami (v r. 1943 – 1945). S veľkou láskou si spomínam, na moje Závsí a vzdávam HOLD všetkým mojim drahým, ktorí boli vtedy vôkol mňa.

Ako čas ubiehal, v Pezinku sa narodil braček Petrík, neskôr otecka preložili do Bratislavy, potom do Rače, kde nám pribudla sestrička Anička a bratček Paľko. To som bola už staršia a udalosti v našej rodine som chápala v dobrom zmysle.

V r. 1964 som vstupovala do manželstva a potrebovala som krstný list. Napísala som na Farský úrad do Dojča a poprosila, či by mi ho poslali. S potešením som čítala riadky môjho milého pána farára Janoviča, ktoré mi pripojil ku krstnému listu, netušila som, že tam v tom čase ešte pôsobil.

Tento poklad opatrujem dnes už 60 rokov.

Spomienky zo Záhoria z neskoršieho obdobia

Kompou na „Západ“

Bola som väčšia a na prázdniny z Rače k starým rodičom do Dojča, chodil s mamičkou môj mladší brat Peter a malá sestrička Anička, ktorá nám pribudla.

Ja som chodila k strýkovi do Čárov, kde žil oteckov najmladší brat s rodinou. Boli maloroľníci, nemali veľký majetok. V Kuklove som našich opustila, vystúpila z motorky a pešo krížom cez polia, po chodníčku, čo vlakári vychodili, som išla do Čárov za sesternicou Milkou. Bola o niečo mladšia, ale dobre sme si rozumeli.

Vždy ma milo privítali, bola som z cesty ustatá a strýko sa ma žartovne spýtal: „Ná si ňejaká unáčená, proč sis´ cestú neodpočinua?“ [Si nejaká unavená, prečo si si cestou niekde neoddýchla?] Spýtala som sa ho: „A gde?“ lebo cestou krížom cez polia som žiadnu lavičku nevidela a musela som sa náhliť za ľuďmi, čo vystúpili so mnou z motorky, aby som na ceste v poli neostala sama. „Ná v brázdze [v brázde],“ odpovedal mi.

Smiali sme sa z toho, aj u nich som pozažívala všeličo pekné pri plytkej Myjavičke, či Rudávke, ktorá tiekla poza záhrady, alebo na Brezine, kde mala Milka kamarátky, kam sme často chodievali a každú nedeľu na štadión so strýkom na futbal.

Keď mi Milka povedala, že v druhom dome od nich býva Mária Královičová a v nedeľu cestou do kostola som ju aj naživo, inak ako v divadle, videla stáť vo vrátach, bola som v siedmom nebi. Až na poznámku mojej tety Bjetky: „Hen podzívaj sa na tú Maru, jaká nehaňba, v ňedzelu a v takých háboch vyjde na ulic, ked idú akorát ludé do kosteua na hrubú.“ Mara vyšla v šortkách.

„Teťi, vy ale nevíte, šak ona je v Bratislavje veliká herečka, ze školy chodzíme do divadla a tam jak pjekňe hraje aj s tým hercem z Malacek, Machatem. Tléskame im, až nás dlaňe pála. A v mjesce je to ináč s oblékaňím, jak na dzedziňe,“ obhajujem Maru. „Je tam teho, takí komendianťi, nevím, co na tem v mjesce vidzíte.“ Aj tak som bola rada, že som Maru videla počas prázdnin viackrát. Vždy pri stretnutí som sa na ňu usmievala, zdravila a dávala jej tým najavo, že viem kto je a dobre ju poznám. Aj ona bola príjemná. Milka jej pri našom stretnutí hneď oznámila, že som u nich na prázdninách. V duchu som sa tešila na predpremiéry, až nám začne školský rok. Máriu Kráľovičovú mám rada dodnes.

V jeden deň sa ma tetka Bjetka spýtala, či nechcem ísť s nimi na ich lúku, čo majú za riekou Moravou, na druhej strane našej hranice, na západze. Pôjdu tam so strýkom po seno.

Privítala som to, aspoň sa budem pred bratom naparovať, že som bola cez prázdniny v cudzine. Vždy sme sa doberali za niečo vo vlaku po ceste domov, z prázdnin.

V ten deň sme vstávali veľmi skoro. O pol piatej sme boli všetci nabalení vo voze. Predpovedali mi, že sa vrátime až neskoro večer, lebo lúka je veľmi ďaleko. Kravičky kráčali pomaly popri tom, keď som ich porovnávala s koníkmi v Dojči.

Išli sme smerom do Kútov, odtiaľ ešte veľmi ďaleko do Brodského, až sme sa dostali k miestu, kde na rieke Morave bol prievoz. Prievozník obsluhoval kompu, ktorá práve prevážala ľudí aj s bicyklami z druhej strany rieky Moravy, z cudziny.

O kompe som si myslela, že to bude dajaká loď, ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zbadala veľké guľaté pne očistené od konárov zbité vedľa seba do veľkej plochy a nič. (Aspoň ja som to tak videla, možno bolo niečo aj pod vodou.) „Jéjdanenky, toto je tá kompa?“ zneistela som.

Všimla som si, že prievozník si vypýtal od strýka dajaký papier. Neskôr som sa dozvedela, že strýko má povolenie pre svoju rodinu na celý rok, aby mohol prekročiť v tomto mieste hranicu a pre mňa si vypýtal ústne povolenie od prievozníka, keďže som nemala ešte občiansky preukaz a bola som u nich na prázdninách.

Čakala som, kedy nás vyzvú, aby sme prešli z voza na kompu, keď v tom strýko povedal hajs [hejsa] a naše kravky i s vozom sa pohli ku kompe. Spanikárila som a chcela som vyskočiť z voza. Teta ma v poslednej chvíli chytila, pritiahla za sukienku a upokojovala ma, že kompa nás všetkých aj s kravami bezpečne prevezie na druhú stranu. „A cobys tam sama ceuí deň o huadze robiua [A čo by si tam celý deň o hlade robila]? Co sis mysleua, že tú jatelinu budeme v noškách nosit na kompu a nakuádat ju na našej straňe na vúz? Dom sa budeme vracat až večer.“

Kravky trocha nervózne prešli zo zeme na drevenú kompu do stredu plavidla, aj s nami. Nad riekou boli napnuté hrubé laná a kolieska a kľuky. Aké zariadenie to bolo si nepamätám. Viem iba, že prievozník mal veľké veslo, asi kormidlo, a usmerňoval ním kompu pri prevoze na druhú stranu. Mala som v krku tesno a srdiečko mi bilo, až no.

Keď sa priplavila kompa k brehu, prievozník sa usmial a povedal nám: „No vítajte na západze.“ Potom povedal strýkovi, kedy premáva posledná, aby sme sa vedeli zariadiť a prišli včas.

Krajina bola taká istá v týchto miestach, ako u nás. Akurát sa mi zazdalo, že je tu viac listnatý les, ako na našej strane. Samý piesok, kravičky sa v ňom zabárali kopytami a pomaly napredovali. Za hodnú chvíľu sme vyšli z lesa a strýko nám ukazoval bičom v stranu, kde sa nachádzala ich lúka. Rozložili sme sa s Milkou na konopnej plachte, čítali sme a rozprávali sa. Krásne to tu voňalo sušenou ďatelinkou, ako aj u nás doma. Potom sme hľadali kvietky a prechádzali sa po tom „západe“ iba obďaleč lúky, aby nás naši videli.

Strýko pokosil ďatelinu dávnejšie, teraz sme prišli už pre vysušenú. Nakladali vidlami ďatelinu s tetou na voz, bola z nej poriadna fúra, lebo tento rok už nemienili ísť tak ďaleko. Keď som si pomyslela, že by som mala sedieť na fúre a ísť kompou cez Moravu na ceste späť, zamrazilo ma.

Spýtala som sa Milky, ako sa inokedy vracajú, či hore na fúre, či ako vlastne? Povedala mi, že pravdaže na fúre, iba strýko bude sedieť dolu na voze a držať opraty, do ktorých boli kravy zapriahnuté. Vyjednávala som so strýkom, či by som nemohla sedieť dolu pri ňom, no nedovolil mi. „Neboj sa, ňic sa ti nestane, šak nejedeme takto po prvňí ráz a Morava je dneskaj velice pokojná. Z jara, ked sme byli orat, byua dzivoká a prežili sme.“ [Neboj sa nič sa ti nestane, veď nevezieme sa takto po prvý raz a Morava je dnes veľmi pokojná. Na jar, keď sme boli orať bola divoká a prežili sme.]

V duchu som sa aj hanbila, keď som si spomenula na iné prázdniny v Dojči, aká vzácnosť to pre mňa bola, keď som sa mohla zviesť na fúre a tu je zo mňa taká padavka. Z vody mám doposiaľ obavu, nenaučila som sa plávať, možno preto. S malým srdiečkom, no prežila som aj tento prechod z „cudziny“ na fúre cez Moravu. Odľahlo mi celkom, až sme sa s vozom ocitli na pieskovej ceste.

Cestou späť z Brodského po hradskej do Kútov sme šli cez čerešňovú aleju. Práve dozrievali. Strýko zastavil kravky pod jednou a my sme mali čerešne ako na tanieri. Konáre nám viseli práve pred ústami a tak sme sa sediac na fúre do sýta najedli. „No vidzíš, o temto sa ťi v Bratislavje ani nesňívauo, že v jeden deň budeš na západze, a že ťi spadnú strešňe rovno do klína,“ povedala mi teta. To veru nie. Hútala som, čo o tom západe toľko hovoria, keď to tam bolo ako u nás.

Zdôverila som sa im s tým. „Až budeš vječší, isce na to dojdeš,“ skomentovali to úsmevne. To bola moja prvá cesta kompou vraj na západ.

Dúha vodu pije

Počas týchto prázdnin som sa presúvala od strýka a tety z Čárov k starenke smolinskej – oteckovej mamke. Zbalila som si veci, rozlúčila so všetkými, zaďakovala a teta Bjetka ma nasmerovala:

„Pujdeš pri potoku, co teče na začátku dzedziny po chodňíčku, až dojdeš do Zelňice na Smolinské. Z chodňíčka neslezaj! Tam isce nájdeš starenku obírat oharky.“ [Pôjdeš pri potoku, čo tečie na začiatku dediny po chodníčku, až prídeš k Zelnici na Smolinské. Z chodníčka nezídi! Tam iste nájdeš starenku v Zelnici oberať uhorky.]

„Teťi, vím, kady mám ít, šak s Milkú sme neráz išli ráno za starenkú na Smolinské a podvečer sa vracali.“ [Teta, viem, kadiaľ mám ísť, veď s Milkou sme neraz išli ráno za starenkou na Smolinké a podvečer sa vracali.]

Tento chodník bol taká skratka medzi dedinami. Po hradskej by som išla veru o niečo dlhšie.

Cestou pri potoku som videla mloky aj jašteričky. Poznala som tieto plazy, zo záhradky v robotníckej štvrti, ktorú sme mali tiež pri potoku a bolo ich tam až, až. Občas som ostala radšej stáť, keď sa mi objavili na chodníčku. Bála som sa, aby ma neuhryzli. Ale boli rýchle a hneď ich nebolo vo vysokej tráve vidieť. Občas som stretla i cezpoľných, čo sa vracali z poľa z vedľajšieho chotára. Vtedy sa každý pozdravil, pristavil a porozprával chvíľku.

Asi po troch kilometroch som našla v Zelnici starenku, oberala uhorky. Boli tam v okolí i viaceré žienky z dediny. Teta mala pravdu. Zelnicami sa nazývajú úrodné polia na ľavo medzi hradskou poniže kostolíka a potokom, pred vstupom do dediny Smolinské. Sadia tu kapustu - zelé, uhorky - oharky, aj ostatnú zeleninu a všetkému sa tu darí. Preto Smolinčanov prezývajú oharkári. Zrejme i názov políčok je odvodený od toho „Zelnice“.

Starenka žila s oteckovým starším bratom a jeho rodinou, boli tiež maloroľníci. Starečka som nepoznala, zomrel na zápal pľúc, ešte keď bol otecko slobodný.

V spoločnom dvore okrem našich bývali ešte dve rodiny, dovedna tu bolo deväť alebo desať detí, v rôznom veku. Kamarátila som sa s Hermínkou, Terkou a s Jolankou. Dvaja moji bratranci, starší odo mňa, pomáhali strýkovi pracovať na poliach a okolo dobytka. Ostatní chlapci patrili k susedným rodinám. Jolankin otecko mal vo dvore kováčsku dielňu, preto tu bolo veľmi rušno. Koníky sa tu striedali na podkúvanie každý deň. Prácu kováča so železom vo vyhni a nakoniec kopytá koníkov som mala ako na dlani. Roľníci doviezli na dvor dakedy pluh, aj všeličo iné poškodené na opravu.

Na tomto dvore bol úplne iný život, ako u starých rodičov v Dojči. Tieto deti boli inak naučené pri spoločnom žití na dvore. Mamička neraz povedala, že nám to veru nie je na škodu, byť trocha na uzde, keď sme tu boli niekedy predtým s bratom na nejaký týždeň u starenky.

Počas týchto dní som pomáhala, čo po mne chceli, do sklepu [do obchodu] nakúpiť, niekedy zaniesť buchty k inej už veľmi starej tete Bjetke, čo bývala za zvonicou cez potok. Tiež zametať na ulici v sobotu podvečer i na dvore, spolu s dievčatami od susedov. Navštevovala som i tetu Jakubínu, oteckovu sestru. Bývala s rodinou neďaleko, smerom ku kostolu.

Zažila som tu strašnú prietrž mračien a následne povodeň. Potok, čo tiekol poza dedinou, sa vylial a voda brala so sebou sliepky, prasiatka, dobytok, stajne, chlievy a všetko, čo jej stálo v ceste, pred našimi očami. Všetci preľaknutí pozorujúc obďaleč túto smršť bez toho, že by sa dalo niečomu pomôcť. Ten potôčik, povedľa ktorého som išla z Čárov, sa zmenil na takúto hroznú riavu. Cesta cez dedinu bola jedna veľká rieka. Dvor u starenky bol troška do kopčeka, tam sme stáli, pokiaľ voda neupadla a pozerali na tú hrôzu.

Búrka netrvala dlho, snáď 20 minút, no narobila strašnej škody. Starenka sa zrazu zahľadela na oblohu a povedala: „Hen, podzívajte sa, dúha už vodu pije.“ Pozreli sme všetci na oblohu a tam trónila nad celým krajom krásna dúha. Keď som si predstavila, že by ma tá prietrž zastihla práve počas mojej cesty z Čárov na Smolinské, čo by so mnou asi bolo, veru neviem. Chvála Bohu, nestalo sa. Dlho sme sa všetci z týchto zážitkov nemohli spamätať. Tí, čo nemali až také škody, pomáhali druhým naprávať, čo povodeň zničila.

Moja jediná facka od starej maminky

Na konci prázdnin som sa opäť presúvala zo Smolinského za mamičkou do Dojča. Spoločne sme mali cestovať domov do Rače.

Od starenky som dostala informáciu o autobuse, ktorým som sa mala dostať zo Straží (pri Šaštíne) do Dojča, asi takúto: „V dzedziňe gdosi povidau, že ten Seňičan jegdzívá pres Straže kouem pú štvrtej.“ [V dedine ktosi povedal, že ten Seničan jazdí cez Straže okolo pol štvrtej.] Autobus na trati Kúty-Senica, nazývali Seničan. Mala som sa s ním viezť asi 12 km do mojej rodnej dediny Dojč.

Zo Smolinského do Straží je 4,5 km. Toto som prešla po svojich. (Neraz až do Šaštína na železničnú stanicu, aj keď som bola menšia aj s mamičkou i Petríkom, spolu aj 7 km.) Stojím už v Strážoch, pri zastávke autobusu, strýc idúc na kole [bicykli] okolo mňa mi kričí: „Dávno odešeu.“ [Dávno odišiel.]

„Jak dávno? Šak ešče neňi ani štvrt na štyri,“ pozerám na hodinky a hovorím už sama sebe, strýc je dávno preč. Položila som tašku na zem a rozmýšľam, čo teraz urobím, zájsť k tete do Čárov, kto vie, či budú doma? Alebo sa vrátiť späť na Smolinské? O ďalšom spoji mojím smerom žiadna zmienka.

Zo smeru od Čárov prichádzalo nákladné auto, veľká Tatrovka naložená fúrou piesku. Zastala pri mne. Šofér asi ako môj otecko, otvoril na pravej strane dvere a spýtal sa ma: „Co, ujeu ti?“ „Ujeu.“ „A de ideš?“ „Do Dojčá.“ „Jedem pres Dojč do Seňice, pod, zvezem ťa.“ [Čo, ušiel ti? Ušiel. A kam ideš? Do Dojča. Idem cez Dojč do Senice, poď zveziem ťa.]

Bez rozmýšľania som mu podala tašku. „Mám chromú nohu, bude mi to duhší trvat, než vylezem,“ ospravedlňujem sa, že ho zdržujem. „Šak proto sem zastaviu, jak sem ťa zhlédeu chodzit hore-dúle okolo tej kabele.“ [Veď preto som zastavil, ako som ťa zazrel chodiť hore-dolu okolo tej tašky.]

To som si vôbec neuvedomila, že pri rozmýšľaní, čo ďalej, chodím okolo tašky sem i tam. No v duchu kvitujem „fíha, jakí sú tu dobrí ludé, jak mi pomože.“

Počas jazdy sa ma vypytoval, odkiaľ som a kam idem. Aj on má takú dcérku a jednu mladšiu ako som ja. Vozí z pieskovne fúry piesku na stavbu do Senice.

Cesta mi rýchlo ubehla, veď je to asi 12 km a ja mu hlásim: „Na začátku dzedziny mi zastavte, naši nebývajú daleko, to už prejdem pješky.“ [Na začiatku dediny mi zastavte, naši nebývajú ďaleko, to už prejdem peši.] „Vyuožím ťa pred vašíma, je mi jedno, či pojedem pres dzedzinu, alebo po hrackej, je to enem o kúšček dálej.“ Tak fajn, zabočil do dediny, ukázala som mu dom našich. Tam aj zastal, no motor nevypínal.

Taká Tatrovka v tichej Véske veru narobila hluku. Ľudia povychádzali na priedomie. Moja stará maminka práve robila niečo pri studni, keď začula pred našim domom hučať motor. Tiež bola zvedavá, čo sa to deje a vyšla z vrátok k predzáhradke.

Vystupujem z Tatrovky, šofér mi podal tašku, zaďakujem celá šťastná, ako som sa sem šikovne dostala. Inak neviem, kde by som nocovala. Stará maminka nevyzerá tak nadšene, idem sa s ňou zvítať. No ona, takú mi liskla pred šoférom aj pred všetkými susedkami na ulici. Až takúto som ju nikdy nevidela.

Ja, že strýcovi šoférovi ešte zamávam, no od hanby som rýchlo vmašírovala do dvora, až tam som začula, že pridáva plyn a odchádza.

Nečakala na žiadne vysvetlenie a začala: „Nehaňbíš sa, ná taká muadá hepa, co si má co sedat k neznámemu chuapovi a dá sa ešče k temu rozvážat, víš co sa ti mohuo stat?“

„Nevím, šak byu jak muj otecko a byu ke mje dobrý, co by sa mi takeho mohuo stat?“ bránim sa. „Opováž sa ešte ráz ňeco takového vyvést! Albino, tot ju máš a povjedz jí, co by sa jí mohuo stat, ked to ešte neví, taká dzíva,“ vyzvala mamičku.

Lenže v tých časoch niektoré témy boli tabu a tak sa mamička viac starala studenými obkladmi o moje červeno-modré líce, lebo stará maminka mala mokrú ruku a jej dlaň som mala vydarenú na ňom niekoľko dní.

Mamička ma vypočula a povedala mi, že radšej som mala ísť k tete do Čárov a prečkať u nich. Všetci šoféri nemusia byť takí slušní ako ten, ktorý ma čestne doviezol pred dom. Viac som sa už nevypytovala. No toto som si pamätala, ako poriadnu príučku od starej maminky.

Počas týchto pár dní na konci prázdnin, som zaznamenala veľkú zmenu. Moji krstní rodičia odchádzali ráno z domu pracovať na polia, ktoré v rámci kolektivizácie odobrali roľníkom vstúpením do Jednotného roľníckeho družstva. Čo ako sa zdráhali, nakoniec vstup podpísali. Z maštale sa neozývalo žiadne erdžanie ani múkanie. V garáži už neparkovala mláťačka, ani elektrické stroje. Na dvore ma vítalo zopár sliepok, holubov a v klietkach králiky. V chlievoch jedno prasiatko.

Keď sa krstní rodičia rozhodli osamostatniť od rodičov, „tajomná komora“ bola prerobená na kuchyňu a izbétka na izbu. Chýbali mi večerné rozhovory, ktoré som pri zaspávaní v detstve počúvala, keď si naši plánovali, čo budú v nasledujúci deň robiť. (Toto som opísala a zaspomínala si v Zimných a letných prázdninách v Dojči.) Plán práce všetkým oznamovali ráno z Miestneho rozhlasu.

Moji drahí sa museli prispôsobiť novej dobe, kolektivizácii a život ľudí na dedine sa úplne zmenil. Boli to moje posledné prázdniny prežité v dedinkách na Záhorí.

Veľké ďakujem

Starým i krstným rodičom som veľmi vďačná za všetko, čo som u nich s nimi zažila. Teraz, keď som babka a máme päť vnúčat, uvedomujem si, akí boli k nám trpezliví, ako nás do všetkého diania zapájali a hlavne koľko lásky nám preukázali a boli ochotní odpovedať na naše otázky a odpustili, čo sme povyvádzali.

Pri návšteve v Dojči stojím na dvore, všetko je skoro tak, ako bolo predtým, len poznačené stopami času. Stodola so zosušenými drevenými stenami, vrátami, i z diaľky je do nej vidieť. Chvíle môjho detstva prežité na tomto dvore, ako vo sne sa mi odvíjajú pred očami, ako v peknom filme. Mám nutkanie robiť mlynské kolesá od gánku po stodolu, keď sa spamätám, veď máš cez sedemdesiat. Nemôžem uveriť, ako to rýchlo ubehlo. Chýba mi pri stodole malina, zo stajne a z chlievov nevychádzajú žiadne zvieracie zvuky. Žiadne detské hlasy, ani žiadne iné, je mi veľmi smutno a oči mám plné sĺz. Naši drahí už nie sú medzi nami, na dvore je tichučko, dvor je osihotený.

Moje spomienky z detstva, zo života prežitého počas prázdnin u starých rodičov v dedinke Dojč, či u strýka v Čároch, či u starenky na Smolinskom sú pre mňa vzácnosťou a náramným bohatstvom. Neviem, či s nimi niekoho pri ich čítaní zaujmem. Snáď.

Kamienky, sklíčka, poklady detstva

0 komentárov:

Zverejnenie komentára